znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 47/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 44/2010 a jeho uznesením zo 14. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2010 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods.   1 a 2 v spojení   s čl.   1 ods.   1 a čl. 2   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   S 44/2010   a jeho   uznesením   sp.   zn. 13 S 44/2010 zo 14. októbra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal krajskému súdu žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou namietal nečinnosť Ústavu na výkon trestu odňatia slobody D. (ďalej len „ústav“) vo veci konania „o jeho žiadosti o povolenie používať notebook za účelom vzdelávania počas umiestnenia v ústave“. Krajský súd uznesením zo 14. októbra 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe zastavil.

3. Sťažovateľ uviedol, že „predmetom žaloby proti nečinnosti podľa § 250t ods. 1 a nasl.   OSP   bola   viac   ako   ročná   nečinnosť   ústavu...,   resp.   jeho   štatutárneho   orgánu riaditeľa   ako   správneho   orgánu,   konajúceho   či   skôr   nekonajúceho   o návrhu   (žiadosti) navrhovateľa   používať   za   účelom   vzdelávania   súkromný   notebook   (ako   ďalšiu   osobnú vec)...“. Podľa   názoru   sťažovateľa „krajský   súd...   postupoval   v rozpore   so   zákonom, ústavou a relevantnou judikatúrou...,   čím je napadnuté rozhodnutie absolútne svojvoľné a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety Ústavy SR sa vyslovuje, že Krajský súd Trenčín protiústavným   zásahom,   postupom   a rozhodnutím   v konaní   o nečinnosti   orgánu   verejnej správy vedenom pod č. k. 13 S 44/2010 porušil základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu a prístup k nej, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR v spojení s porušením princípu právnej istoty, ústavnosti, zákonnosti a spravodlivosti podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   prvej   a tretej vety   Ústavy SR   sa protiústavné uznesenie Krajského súdu Trenčín č. k. 13 S 44/2010-20 zo dňa 14. 10. 2010 zrušuje a vec sa mu vracia   na   ďalšie   konanie;   súčasne   sa   mu   zakazuje   pokračovať   v porušovaní   vyššie označených základných práv...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát... (odsek 1)... uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (odsek 2).

8.   Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského súdu   sp. zn. 13 S 44/2010 zo 14. októbra 2010, ktorým bolo konanie o jeho žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy zastavené (bod 2).

9. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto: «Navrhovateľ v podanom návrhu žiadal, aby súd uložil odporcovi povinnosť podľa § 250t ods. 4 O. s. p. v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia konať o jeho žiadosti o povolenie používať notebook za účelom vzdelávania počas umiestnenia v Ústave na výkon trestu   odňatia   slobody.   V   odôvodnení   návrhu   uviedol,   že   časť   trestu   odňatia   slobody vykonával u odporcu, ktorého požiadal o povolenie používať súkromný notebook. Odporca sa   vyjadril,   že   žiadosť   navrhovateľovi   bola   zamietnutá   „čo   potvrdil   podpisom“.   Podľa navrhovateľa odporca bol v konaní nečinný z dôvodu, že mu nedoručil písomné rozhodnutie s náležitým odôvodnením podľa § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Navrhovateľ   tvrdil,   že   nebol   upovedomený   o   začatí   konania   a   nemal   možnosť   použiť opravné prostriedky. Žiadal, aby sa súd vyporiadal s otázkou, či na ostatné rozhodovanie podľa zákona o výkone trestu odňatia slobody sa vzťahuje zákon o správnom poriadku a či odporca   bol   povinný   mu   doručiť   rovnopis   akýchkoľvek   rozhodnutí   vydaných   podľa osobitného   zákona   alebo   podľa   zákona   o   správnom   poriadku.   Tvrdil,   že   bez   riadneho doručenia rovnopisu rozhodnutia sa nemohol vzdať opravného prostriedku, a preto takéto rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť.

Odporca   v   písomnom   vyjadrení   uviedol,   že   návrh   navrhovateľa   nie   je   dôvodný. Navrhovateľ bol eskortovaný na výkon trestu odňatia slobody do Ústavu na výkon trestu odňatia   slobody   v D.   dňa   17.   marca   2009   po   predchádzajúcom   výkone   trestu   odňatia slobody v strednom stupni stráženia v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ž. Uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 2. decembra 2009 sp. zn. 3 Nt 36/2009 bol preradený do stredného stupňa stráženia a dňa 8. decembra 2009 bol eskortovaný na ďalší výkon trestu do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ž. Ku dňu 12. októbra 2010 je v Ústave na výkon väzby B., kde bol dočasne premiestnený na príkaz Okresného súdu Bratislava 1. Odporca voči žalobcovi postupoval v súlade splatnými právnymi normami a predpismi upravujúcimi výkon   trestu   odňatia   slobody.   Nad   dodržiavaním   zákonnosti   vykonáva   dozor   dozorový prokurátor   Krajskej   prokuratúry   13 S/44/2010   v   Trenčíne,   ktorý   sa   zaoberal   viacerými podaniami navrhovateľa, a preto návrh navrhovateľa nepovažuje za dôvodný.

Podľa § 250t ods. 1, veta prvá, O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil   povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať   a   rozhodnúť.   Návrh   nie   je prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 6 O. s. p. predseda senátu konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie a zároveň rozhodne o trovách konania.

Podľa   §   250t   ods.   7   O.   s.   p.   proti   rozhodnutiu   súdu   nieje   prípustný   opravný prostriedok.

Súd   z   pripojeného   administratívneho   spisu   odporcu   zistil,   že   navrhovateľ   bol eskortovaný na výkon trestu odňatia slobody do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v D. dňa 17. marca 2009 po predchádzajúcom výkone trestu odňatia slobody v strednom stupni   stráženia   v   Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Ž.   Na   základe   uznesenia Okresného súdu v Trenčíne z 2. decembra 2009 sp. zn. 3 Nt 36/2009, bol dňa 8. decembra 2009 eskortovaný na ďalší výkon trestu do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ž. a ku dňu 12. októbra 2010 je umiestnený v Ústave na výkon väzby B.

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ nevykonáva trest odňatia slobody u odporcu (Ústav na výkon trestu odňatia slobody D.) od 8. decembra 2009. Z uvedeného dôvodu v prejednávanej veci odpadli dôvody na ďalšie konanie, a preto predsedníčka senátu konanie zastavila za použitia § 250t ods. 6 O. s. p. Konanie súd zastavil, a preto sa nezaoberal ďalšími dôvodmi, ktoré navrhovateľ uviedol v návrhu.

Krajský súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 250t ods. 8 O. s. p. a § 246c ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 1, písm. c/, O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené.»

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval; jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietané rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje   taktiež   postup   krajského   súdu   za   legitímny   a   vylučujúci   možné   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

14.   V   súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   namietaným   porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto   časti   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

15. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu namietal tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Keďže sťažovateľ namietal porušenie uvedených článkov ústavy len z dôvodu nesprávnych skutkových a právnych záverov a arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu, ktoré porušenia ústavný súd nezistil (pozri body 11 až 14), nepovažoval preto za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami ústavy. Pretože ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o sťažovateľom namietanom porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

16. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov v spojení s ustanoveniami   §   18   citovaného   zákona   prokurátor   vykonáva   dozor   nad   zachovaním zákonnosti   v miestach,   kde   sú   držané   osoby   pozbavené   osobnej   slobody   alebo   osoby, ktorých   osobná   sloboda   je   obmedzená   na   základe   rozhodnutia   súdu   alebo   iného oprávneného štátneho orgánu. Podľa ustanovenia § 31 ods. 1 citovaného zákona prokurátor preskúmava   zákonnosť   postupu   a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov, vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

17. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu   zo strany orgánov činných v trestnom   konaní a súdu naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu.

18.   Ústavný   súd   nad   rámec   dôvodov,   pre   ktoré   odmietol   sťažnosť,   dodáva,   že sťažovateľ mal a má k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv. Nevyužitie   už   uvedených   možností   ochrany   označených   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

19.   Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa uvedených v petite sťažnosti (bod 5) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011