znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 47/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. U., T., zastúpeného advokátkou JUDr. B. V., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k. IV/2 Gpt 49/2008-24 z 30. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2010 doručená sťažnosť JUDr. J. U. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/2 Gpt 49/2008-24 z 30. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo zrušené uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kv 6/09-15 z 15. júna 2009 o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších zákonov (ďalej len „Trestný poriadok“) voči osobe sťažovateľa.

2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, odbor západ, oddelenie vyšetrovania   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   z   26.   januára   2009   bolo   proti   sťažovateľovi vznesené obvinenie pre pokus obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu formou spolupáchateľstva. Vec dozorujúci prokurátor krajskej prokuratúry uznesením z 15. júna 2009   zastavil   trestné   stíhanie   sťažovateľa,   pretože   skutok,   pre   ktorý   bolo   vznesené obvinenie, sťažovateľ nespáchal. Prokurátor generálnej prokuratúry napadnutým uznesením (č. k. IV/2 Gpt 49/08-24 z 30. októbra 2009) na podklade sťažnosti podanej poškodeným zrušil   uznesenie   prokurátora   krajskej   prokuratúry   z   15.   júna   2009   z dôvodu   jeho nezákonnosti   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie.   Prokurátor   generálnej prokuratúry vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na nesprávne posúdenie dôkaznej situácie v predmetnej veci a nedostatočné zhodnotenie skutkového stavu nižším orgánom, pričom   zároveň   aj   vytkol   procesné   nedostatky   v konaní.   V závere   vyslovil   potrebu doplnenia   dokazovania   v naznačenom   smere   a uložil   prokurátorovi   krajskej   prokuratúry opätovne konať a rozhodnúť.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry okrem vecných námietok (nesúhlas s trestným stíhaním, pozn.) poukázal na skutočnosť, že táto rozhodla   o zrušení   uznesenia   krajskej   prokuratúry   na   podklade   sťažnosti   podanej neoprávnenou   osobou   (poškodený   fyzicky   nemohol   odovzdať   sťažnosť   na   poštovú prepravu,   pretože   sa   v tom   čase   nachádzal   vo   výkone   väzby).   Z uvedeného   sťažovateľ odvodil   skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   konala   a rozhodovala   na   podklade neoprávnenou osobou podanej sťažnosti. Tým, že svojím uznesením zrušila rozhodnutie nižšieho orgánu. nastolila protiprávny stav, ktorý je podľa názoru sťažovateľa porušením jeho ústavných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 13 dohovoru.

4.   Na   základe   argumentácie   obsiahnutej   v sťažnosti   sťažovateľ   zastáva   názor,   že postupom a rozhodnutím označeného orgánu boli porušené jeho ústavou chránené práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol takto:

„...   Právo   sťažovateľa   nebyť   trestne   stíhaný   inak   ako   zo   zákonných   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy... porušené bolo.

...   Právo   sťažovateľa   na   účinný   prostriedok   nápravy...   podľa   čl.   13   Dohovoru... porušené bolo.

...   Uznesenie   prokurátora   Generálnej   prokuratúry...   IV/2   GPt   49/08-24   zo   dňa 30. 10. 2009... sa zrušuje a vec sa vracia prokurátorovi generálnej prokuratúry... na ďalšie konanie.“

II.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   je rozdelený   medzi   všeobecné   súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc   ústavného   súdu   len subsidiárne.

7.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní preskúmať, či napadnutým uznesením prokurátora generálnej prokuratúry boli porušené namietané práva sťažovateľa. Ústavný súd vníma jadro obrany sťažovateľa v tom zmysle, že v skutočnosti nemal byť trestné stíhaný, pretože sa jemu prisudzovaného zločinu nedopustil. K samotnej námietke sťažovateľa uvedenej v bode 3 ústavný súd už iba dodáva, že z povahy dozorovej funkcie prokurátora v prípravnom konaní [§ 230 a nasl. Trestného poriadku a § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)] vyplýva, že (aj) o namietanom uznesení je oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu poškodeného a to dokonca aj v čase po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia prokurátora alebo policajta (§ 363 TP).

8.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti postupu a rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna   úprava   trestného   konania   umožňuje   sťažovateľovi   ako   obvinenému,   a príp.   aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému, právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou,   resp.   práv   garantovaných   dohovorom,   ku   ktorým   malo   dôjsť   v dôsledku nezákonného   postupu   generálnej   prokuratúry   v predmetnej   trestnej   veci.   Je   nutné skonštatovať,   že   vyšetrovanie   v predmetnej   trestnej   veci   nie   je   skončené   a postavenie sťažovateľa   ako   strany   trestného   konania   mu   už   v rámci   prípravného   konania   dáva postavenie   a tomu   korešpondujúcu   plnú   potenciu   aktívne   zasahovať   do   objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa,   ktorý   bude   (je)   oprávnený   konať   a rozhodovať   v trestnej   veci   sťažovateľa,   aj odvolací   súd   v prípade   podania   odvolania   v predmetnej   trestnej   veci   sú   súdmi   s plnou jurisdikciou,   v ktorých   právomoci   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05), t. j. aj skutočností, ktoré vytýka sťažovateľ postupu generálnej prokuratúry v predloženej sťažnosti či už procesne, alebo vecne.

9. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje od svojho začiatku   až   po   koniec   organický   celok,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania   jednotlivých úkonov   a realizáciou   garancií   na   ochranu   práv   a slobôd   zo   strany   orgánov   činných v trestnom   konaní   môžu   a majú   naprávať,   resp.   korigovať   prípadné   predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať   porušenia   ústavou   chránených   základných   práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

10. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietaným uznesením. Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod na to,   aby   ústavný   súd   vstupoval   v predmetnej   trestnej   veci   sťažovateľa   do   právomoci všeobecných súdov, resp. orgánov prípravného konania. Naopak, skutočnosť, že všeobecné súdy,   resp.   orgány   prípravného   konania   môžu   podľa   platného   právneho   poriadku sťažovateľovi   poskytnúť   účinnú   ochranu   jeho   ústavou   chráneným   právam   a slobodám, vylučuje právomoc   ústavného súdu,   a preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

11. Z obsahu sťažnosti a jej príloh tiež vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu z 30. októbra 2009 podal 24. novembra 2009 generálnej prokuratúre mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 Trestného poriadku, o ktorom nebolo do podania sťažnosti rozhodnuté.

12. Podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

13. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (napr. Trestný poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú   konanie   pred   ústavným   súdom,   a to   o princíp   subsidiarity.   Ústavný   súd   preto zaujal názor, že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (§ 363 Trestného poriadku) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po   rozhodnutí   o tomto   mimoriadnom   opravnom   prostriedku. Vzhľadom   na   uvedené   sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nemohol zaoberať, ale ju podľa zásady ratio temporis nad rámec v bode 10 uvedeného odmietol tiež ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010