znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 47/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., S., zastúpeného advokátom JUDr. C. S., Č., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 21/2007 z 13. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o dm i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008   doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 21/2007 z 13. októbra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v postavení navrhovateľa (žalujúcej strany)   v rámci   občianskoprávneho   súdneho   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 437/99 domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.   V tomto   konaní   bol   sťažovateľ   neúspešný   a okresný   súd   rozhodol o zamietnutí   jeho   návrhu.   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 23 Co 78/2004 z 13. júla 2004 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Po opätovnom vrátení veci na ďalšie konanie uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 316/2005 z 8. novembra 2005   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   C   437/99   z 28.   júna   2006   vyhovel   návrhu sťažovateľa. Proti tomuto rozsudku podali odporcovia odvolanie. Krajský súd rozsudkom z 12. marca 2007 rozsudok okresného súdu potvrdil. Najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   rozsudkom   z 13.októbra   2008 sp. zn. 3 M Cdo 433/2007 zrušil uvedené rozsudky okresného súdu a krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. S týmto rozhodnutím sa sťažovateľ nestotožňuje.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného namietal, že rozhodnutie najvyššieho súdu   vychádza   len   z právneho   záveru,   že   súdy   na   právne   posúdenie   veci   aplikovali nesprávny   právny   predpis   v jeho   intertemporálnom   znení.   Sťažovateľ   pritom   poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd sa vôbec nezaoberal otázkou oprávnenosti držby ako jednej zo základných podmienok vydržania.

Na základe uvedeného v petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„I. Základné právo J. M. domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1/   Dohovoru   o ľudských   právach a základných   slobodách   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   Bratislava v konaní vedenom pod spisovou značkou č. 3 M Cdo 21/2007 porušené bolo.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 M Cdo 21/2007 zo dňa 13. 10. 2008 sa zrušuje.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia   sťažovateľa   na   účet   advokáta   JUDr.   C.   S.,   Č.   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania. Ak   ústavný súd   navrhovateľa na také   nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ v obsahu sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 21/2007.

Podľa názoru sťažovateľa porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že postup najvyššieho súdu vychádzal po právnej stránke z neúplného a nesprávneho právneho posúdenia veci, keď sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil len na jednu zákonnú podmienku vydržania, a to nepretržitosť a dlhodobosť držby.

Ústavný   súd konštatuje,   že o svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad a následná aplikácia Občianskeho zákonníka zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje, napadnutým zrušujúcim rozhodnutím neboli (ani nemohli byť) porušené princípy spravodlivého procesu, lebo meritórne neukončil vec, a preto nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, takže bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009