znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 47/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 150/03 a pod sp. zn. 17 C 161/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. decembra 2006 doručená a 5. marca 2007 doplnená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho   základného práva   na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 150/03 a pod sp. zn. 17 C 161/03.

Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplynulo, že: «Sťažovateľ   uplatňuje   námietku   zaujatosti   sudcov   Ústavného   súdu:   JUDr.   B., JUDr. B., JUDr. M. a žiada o ich vylúčenie v tomto konaní pre bezrozmernú zaujatosť v minulosti proti osobe sťažovateľa, keď si dovolili nerešpektovať rozsudok Európskeho súdu č. 46844/99 a č. 57678/00.

Sťažovateľ   žiada   súd   o   ustanovenie   advokáta   na   zastupovanie   v   konaní   pred Ústavným   súdom   z   dôvodov;   je   bez   príjmov,   je   plne   invalidný   bez   možnosti   zárobku, porušovateľ zjavne nekoná. (...)

Sťažovateľ podal žalobu na Okresný súd Bratislava II dňa 18. 11. 2003 pod sp. zn.: 18 C 150/2003, zákonným sudcom sa stal JUDr. M. S.

Dňa 31. 05. 2004 vykonal sťažovateľ opravu odporcu. (...) Bez poznania dôvodu vo veci došlo k zmene spisovej značky a zmene zákonného sudcu. Nová sp. zn.: 17 C 161/2003 a zákonným sudcom sa stala Mgr. M. P.

Týmto   činom   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   l   -   nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. (...)

Nová nezákonná sudkyňa P. sa od počiatku začala správať nepriateľsky a vykonávať protizákonne úkony, inak jalové, bez odstránenia právnej neistoty.

Výzvou zo dňa 04. 04. 2005 sa nezákonná sudkyňa domáhala zbytočných úkonov ako je   vyplňovanie   a   potvrdzovanie   tlačív   o   majetkových   pomeroch-   čím   sťažovateľa   iba šikanovala, a navyšovala finančnú škodu za poplatky za potvrdenie a kópie.

Nezákonná sudkyňa napokon vydala uznesenie 17 C 161/03-143, ktorým nepriznala oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pritom   úmyselne   skresľovala   majetkové   pomery sťažovateľa ich nadhodnocovaním a klamaním, uznesenie je zo dňa 27. 04. 2005.

Sťažovateľ sa odvolal proti protizákonnému uzneseniu dňa 16. 05. 2005. (...) Prikladám dôkaz o postúpení súdneho spisu odvolaciemu súdu až dňa 20. 06. 2005, po zbytočných prieťahoch, nie do 10 dní.

Sťažovateľ podal námietky voči sudkyni P. dňa 21. 07. 2005. (...)

Odvolací súd v konaní 6 Co 216/05-152 zo dňa 27. 07. 2005 uznesenie sudkyne P. zrušil   ako   jalové   uznesenie,   o   ktorom   nemal   súd   vôbec   rozhodovať.   Oslobodenie   od poplatkov vyplývalo priamo zo zákona.

Šlo o chybné rozhodovanie sudkyne P., konané iba za účelom výroby obštrukcií, proti osobe   sťažovateľa.   Osoba   sudkyne   P.   je   súčasťou   organizovanej   skupiny   „Komanda sudcov“ na Okresnom súde Bratislava II, ktorá si dôsledne plní protizákonne činnosti voči osobe sťažovateľa spôsobom porušujúcim zákony, Ústavu SR a medzinárodné dohovory; maria žaloby podané sťažovateľom úskokmi, vymáhaním súdnych poplatkov, vymáhaním poplatkov za odvolanie proti protizákonnému rozhodnutiu komanda, robia všetko za účelom zmarenia základných ľudských práv s ústavnými právami sťažovateľa. (...)

Sťažovateľ   podal   opakované   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   na protiústavnú   zmenu   sudcu,   ale   nikdy   sa   odpovede   nedočkal,   k   odstráneniu   prieťahov nedošlo. (...)

Sťažovateľ požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie veci o náhrade škody spôsobenej štátom podľa zákona č. 58/1969 Zb. čím naplnil podmienku zákona   na   umožnenie   zažalovania   štátu   Slovenská   republika.   Žiadosť   podaná   dňa 09. 01. 2006. MS SR doteraz neodpovedalo. (...)

Sťažovateľ už využil   aj   právo na   podanie sťažnosti   na Európsky   súd   pre ľudské práva, kde bola sťažnosť prijatá pod č. 26456/06 zo dňa 26. 06. 2006. (...)

Sťažovateľ navrhuje petit: Okresný súd Bratislava II vo veci 18 C 150/03, 17 C 161/03 porušuje základné práva MUDr. D. B. podľa čl. 48 ods. 1, ods. 2 a podľa č1. 6 medzinárodného dohovoru v znení protokolu č.11.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť MUDr. D. B. primerané zadosťučinenie vo výške 200.000.- Sk do 15 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť MUDr. D. B. zadosťučinenie podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, škodu ktorú požaduje podľa žaloby sp. zn. 17 C 161/03 do 15 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť trovy konania pred Ústavným súdom, trovy   advokáta,   trovy   Ústavného   súdu   bezodkladne   od   právoplatnosti   rozhodnutia Ústavným súdom.

Okresný súd je povinný vo veci 17 C 161/03 bezodkladne konať.»

2. Sťažovateľ v danej veci namietal medzi inými aj zaujatosť sudcu ústavného súdu L. M., člena I. senátu.

3. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 45/07-9 z 5. apríla 2007 bolo rozhodnuté, že sudca ústavného súdu L. M. nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

1.   Predmetom   sťažnosti   je   predovšetkým   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 150/03 a pod sp. zn. 17 C 161/03 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

V situácii, keď podľa   presvedčenia sťažovateľa v danej veci došlo k protiprávnej zmene zákonného sudcu   a súčasne konajúcu   sudkyňu nemožno považovať za zákonnú, sťažovateľ mohol a aj postupoval v zmysle § 15a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda namietal skutočnosti, pre ktoré považoval ním označenú sudkyňu za vylúčenú. O tejto námietke   zaujatosti   rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   keď uznesením č. k. 6 NcC 14/06-160 zo 4. júla 2006 rozhodol, že:

„Sudkyňa Okresného súdu Bratislava II Mgr. M. P. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II, pod sp. zn. 17 C 161/03.“  

Z odôvodnenia   uvedeného   rozhodnutia   krajského   súdu   (ktoré   inak   sťažovateľ osobitne   ani   nenapadol   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ústavy)   vyplýva,   že: «Odvolací   súd z obsahu spisu zistil, že na Okresný súd Bratislava II napadla vec navrhovateľa: MUDr. D. B., bytom B. proti odporcovi Okresný úrad práce B., o náhradu škody vo výške 25.371,- Sk, a nemajetkovú ujmu 5.000.000,- Sk dňa 18. 11. 2003 pod sp. zn. 18 C 150/03, ktorá bola pridelená   sudcovi   Okresného   súdu   Bratislava   II   JUDr.   M.   S.,   ktorý   úpravou   zo   dňa 16. 12. 2003   nechal spis vyznačiť ako skončený „inak“,   keďže   zistil,   že na súd   prvého stupňa   dňa   14.   11.   2003   napadla   vec   navrhovateľa:   MUDr.   D.   B.,   bytom   B.   proti Okresnému úradu B., o náhradu škody vo výške 25.371,- Sk a nemajetkovej ujmy vo výške 5.000.000,- Sk, ktorá je vedená pod sp. zn. 17 C 161/03 a bola pridelená zákonnej sudkyni Mgr. M. P.»

Podľa názoru ústavného súdu - už aj vzhľadom na citované skutočnosti - právny názor   krajského   súdu   o nevylúčení   sudkyne   M.   P.   z prerokúvania   a rozhodovania   veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 17 C 161/03 je zdôvodnený dostatočným spôsobom. Krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa zaujal relevantné stanovisko, ktoré aj ústavný súd považuje za ústavne konformné. Pretože ústavný súd nezistil dôvody, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu alebo   by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, v tejto časti sťažnosť odmietol, ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Zo sťažnosti   tiež vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 150/03 a pod sp. zn. 17 C 161/03. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   zo   súdneho   spisu   sp.   zn. 17 C 161/03 je zrejmé, že napadnuté konanie sa začalo na okresnom súde 14. novembra 2003 podaním nekvalifikovaného návrhu na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy proti Okresnému úradu práce B. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 17 C 161/03 a bola pridelená   sudkyni   M.   P.   Obdobný   žalobný   návrh   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   aj 18. novembra   2003,   pričom   táto   vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn.   18 C 150/03   a   bola pridelená sudcovi M. S., «ktorý úpravou zo dňa 16. 12. 2003 nechal spis vyznačiť ako skončený „inak“, keďže zistil, že na súd prvého stupňa dňa 14. 11. 2003 napadla» rovnaká vec.   Vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18 C 150/03   teda   nemohlo   dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože toto konanie bolo skončené po jednom mesiaci.

Dňa   31.   mája   2004   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Oprava vyznačeného odporcu“. V zmysle tohto podania sťažovateľ označil za odporcu Slovenskú republiku, v zastúpení Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 161/03-128 z 8. septembra 2004 pripustil, aby z konania vystúpil doterajší   odporca   a   na   jeho   miesto   vstúpil   ostatne   označený   odporca,   a potom   zaslal sťažovateľovi   tlačivo   „potvrdenie   o osobných   a majetkových   pomerov“   za   účelom rozhodnutia o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. V apríli 2005 sťažovateľ vrátil súdu vyplnené tlačivo. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 161/03-143 z 27. apríla 2005 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu   neúplné   odvolanie,   ktoré   musel   na   výzvu   súdu   dopĺňať.   Spis   sa   potom nachádzal na krajskom   súde,   ktorý   svojím uznesením č. k. 6 Co 216/05-152 napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil. Okresný súd opätovne začal vykonávať procesné úkony, keď 9. januára 2006 sťažovateľ doručil súdu podanie označené ako „Oprava podania“, ktorým žiadal „postup súdu podľa zákona č. 58/1969 Zb.“ Sťažovateľ zároveň oznámil súdu,   že „ruší   pôvodného   odporcu   Okresný   úrad   práce   Bratislava   II“, pričom   názov odporcu   má   podľa   neho   znieť: „Slovenská   republika   v zastúpená   Ministerstvom spravodlivosti SR“. Dňa 19. júna 2006 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o námietke   zaujatosti.   Krajský   súd   už   citovaným   uznesením   zo   4.   júla   2006   č.   k. 6 NcC 14/06-160 nevylúčil sudkyňu M. P. z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 17 C 161/03. Dňa 22. augusta 2006 okresný súd uznesením č. k. 17 C 161/03-163 pripustil, aby z konania vystúpil doterajší odporca a na jeho miesto vstúpila „Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR“. Po vyjadrení odporcu sa vo veci uskutočnilo   pojednávanie,   pričom   po   pojednávaní   29.   marca   2007   bolo   súdu   doručené podanie sťažovateľa, v ktorom okrem iného opätovne upresňuje, kto je odporcom v konaní. Sťažovateľ označil za odporcu štát, Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ale aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 161/03-195 zo 7. mája 2007 pripustil, aby do konania ako odporca v druhom rade vstúpila Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Dňa 22. mája 2007 sa uskutočnilo vo veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito,   s tým,   že   súd   rozhodne   o ďalšom procesnom   návrhu   sťažovateľa.   Po   zadovážení   aktuálnej   dokumentácie   12.   júla   2007 okresný súd uznesením č. k. 17 C 161/03-249 ustanovil sťažovateľovi advokáta.

Z uvedených skutočností prima facie vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania prispel   predovšetkým   samotný   sťažovateľ   tým,   že   podal   nekvalifikovaný   návrh,   ktorý neustále menil, upresňoval subjekt na strane žalovanej strany, ale aj samotný žalobný návrh. Okrem toho neúspešne namietal zaujatosť zákonnej sudkyne, nie vždy reagoval na výzvu okresného súdu včas. Rovnako k tomu prispela aj opakovaná potreba dokladovania jeho osobných, majetkových a zárobkových pomerov vzhľadom na jeho žiadosť o oslobodenie od   súdnych   poplatkov   a ustanovenia   právneho   zástupcu   v konaní,   pričom   tieto   návrhy nepodával naraz, ale s veľkým časovým odstupom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, pričom v danom   prípade   tieto   podmienky   splnené   neboli   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   128/03, I. ÚS 252/06).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu v danej veci - napriek jednému opodstatnene namietanému obdobiu v roku 2004 - sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008