znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 47/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Tomáša Boľoša, Exekútorský úrad B. B., zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   L.,   Advokátska   kancelária,   B.   B.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Okresného súdu   Banská   Bystrica   sp. zn. 1 Er 637/1997, Ex   565/96 z 30. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Tomáša Boľoša o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2004 doručená sťažnosť Mgr. Tomáša Boľoša, Exekútorský úrad B. B., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 637/1997, Ex 565/96, z 30. júla 2004 v časti výroku o trovách exekúcie.

Sťažovateľ   je   súdnym   exekútorom,   ktorý   na   základe   poverenia   okresného   súdu zo 16. apríla 1997 vykonával exekúciu na návrh oprávneného Stredoslovenskej energetiky, a. s., Žilina (ďalej len „oprávnený“) proti povinnému R. S., obchodné meno ELEKTRO – SAX – obchodný podnik, Banská Bystrica, o vymoženie 11 655 Sk s príslušenstvom.

Dňa   17.   septembra   2001   zaslal   súdny   exekútor   oprávnenému   oznámenie   o stave exekučného konania sp. zn. EX 565/1996, v ktorom súdny exekútor oznámil, že povinný je nemajetný.

Dňa 12. februára 2004 okresný súd doručil súdnemu exekútorovi návrh oprávneného na zastavenie exekúcie z 22. apríla 2002 spolu s oznámením, či si uplatňuje trovy exekúcie. Dňa 18. februára 2004 zaslal súdny exekútor okresnému súdu oznámenie spolu s vyčíslením trov exekúcie. Dňa 30. júla 2004 okresný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil a zároveň sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie a proti výroku o náhrade trov exekúcie   nepripustil   odvolanie.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   21.   augusta   2004. Týmto uznesením bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (nepripustením odvolania proti trovám exekúcie), ako aj základné právo na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy (nepriznaním náhrady trov exekúcie).

Sťažovateľ poukazuje na to, že z ustanovení § 200 a § 203 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a ani z ustanovení § 14 a § 15 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) „nevyplýva pre súdy oprávnenie nepriznať exekútorovi odmenu určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu“ ani „... oprávnenie nepriznať exekútorovi náhradu hotových výdavkov...“ podľa § 22 vyhlášky.

V   spojitosti   s   uvedeným   sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   v   zmysle   §   37   ods.   1 Exekučného poriadku ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, je účastníkom konania okrem oprávneného a povinného aj poverený exekútor, ktorý podľa § 196 citovaného zákona má vždy nárok na náhradu trov, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času za výkon exekučnej činnosti. Rozdiel podľa neho spočíva len v subjekte (oprávnený a povinný), ktorý ich má uhradiť. V okolnostiach prípadu zastavením exekúcie, ktoré sťažovateľ žiadnym procesným úkonom nezapríčinil, nemôže znášať vzniknuté trovy na vlastnú ťarchu, vlastné náklady, pretože vykonal exekúciu (prácu – službu pre oprávneného) a v súvislosti s tým vynaložil   vlastné   prostriedky   na   zisťovanie   majetkových   pomerov   povinného.   Podľa sťažovateľa   niet   žiadneho   zákonného   dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   znášať trovy   exekúcie vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu pri jej zastavení, keďže sa exekúcia vykonáva ako súčasť súdnej ochrany garantovanej čl. 46 ods. 1 ústavy.

Povinnosť znášať vzniknuté trovy exekúcie by mal iba v prípade, ak by k zastaveniu exekúcie   došlo   z   dôvodov   pochybenia   exekútora,   resp.   v   prípade,   že   súdny   exekútor vykonáva   exekučné   konanie   v   rozpore   s   ústavou,   Exekučným   poriadkom   a   ostatnými právnymi predpismi. Podľa sťažovateľa a dikcie ustanovenia § 196 Exekučného poriadku vyplýva zákonný a nespochybniteľný nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie, ktoré mu patria vždy, pokiaľ sa súdny exekútor náhrady trov exekúcie výslovne nevzdá.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu „... v časti výroku o trovách exekúcie č. k. 1 Er 637/97 zo dňa 30. 07. 2004, ktorým bolo porušené sťažovateľovo základné ľudské právo garantované čl. 12 ods. 2., čl. 36 písm. a) a čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky...“ a vec vrátil na ďalšie konanie, prikázal okresnému súdu konať vo veci a priznal mu právo na trovy exekúcie vo výške 2 291,10 Sk na ťarchu oprávneného v exekučnom konaní sp. zn. EX 565/1996.

Súčasne   požiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o priznaní   náhrady   trov   právneho zastúpenia pred ústavným súdom vo výške 1 942 Sk.

II.

1. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Z   predloženého   rovnopisu   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   bolo   zistené, že podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku uznesením sp. zn. 1 Er 637/1997, Ex 565/96 z   30.   júla   2004   exekúciu   zastavil,   pretože   tak   navrhol   ten,   kto   navrhol   jej vykonanie, a súčasne nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania. V poučení vyšší súdny úradník uviedol, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie (okrem výroku, ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok).

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože   okresný   súd   nechránil   a   negarantoval   toto   základné   právo   sťažovateľa   podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (nezákonné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s vylúčením práva riadneho opravného prostriedku).

2.   Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, v posudzovanom prípade je to Exekučný poriadok [§ 254 ďalej aj „OSP“]. Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   vo   svojej   hypotéze   upravuje   predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.

Podľa   §   203   Exekučného   poriadku   ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie   zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal a voči rozhodnutiu nepripustil opravný prostriedok. Vychádzal pritom z obsahu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať   na   náhradu   trov   exekúcie   oprávneného,   nie   však   povinného.   Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení   exekúcie.   Okresný   súd   ako   exekučný   súd   vylúčil   akékoľvek   zavinenie vychádzajúc   z   toho,   že   oprávnený   nemohol   predvídať   nemajetnosť   povinného   ani pri náležitej opatrnosti.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   interpretácia   a   aplikácia   §   203   Exekučného   poriadku okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať.

Vyplýva   to   z   toho,   že   citované   ustanovenie   obsahuje   možnosť   voľnej   úvahy opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia, a napokon aj to, že   aj   keby   tu   bolo   zavinenie,   rozhoduje   jeho   intenzita.   Odôvodnenie   nepriznania nevyhnutných   trov   zastavenej   exekúcie   plne   využíva   rozsah   na   voľnú   úvahu   a   nie   je nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

V tejto spojitosti nie je ústavne významná argumentácia sťažovateľa o povinnosti znášania trov exekúcie oprávneným v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože okresný súd nepriznal náhradu trov podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a zmienka o nemajetnosti povinného, ako to plynie   z   kontextu   odôvodnenia,   by   mohla   mať   význam   len   z   hľadiska   zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie v súvislosti s konkurzom v prípade, že bol vyhlásený na majetok povinného.

3. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj prístup   k   súdnej   ochrane   poskytovanej   odvolacím   (opravným)   súdom   za   predpokladov upravených v čl. 46 ods. 4 a čl. 56 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že prístup k opravnému súdu je súčasťou základného práva len vtedy, ak tento prístup umožňujú procesné poriadky upravujúce postupy súdu a iných orgánov vykonávajúcich súdnu moc, v tomto prípade vyššieho súdneho úradníka. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie odvolania,   nie   je   možné   založiť   jeho   prípustnosť   poučením   v   konkrétnom   súdnom rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom.

Podľa   §   254   ods.   1   OSP   na   výkon   rozhodnutia   a   na   exekučné   konanie   podľa Exekučného   poriadku   sa   použijú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku. Podľa § 202 ods. 2 OSP proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku nie je prípustné odvolanie, pokiaľ nie je výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie prípustné je. V ustanovení § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nie je upravená prípustnosť riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách zastavenej exekúcie. Preto proti takému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Podľa   §   374   ods.   3   prvej   vety   OSP   proti   rozhodnutiu   vydanému   v   občianskom súdnom   konaní súdnym   úradníkom   alebo justičným čakateľom   možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu.   Z toho vyplýva, že okresný súd nemohol, hoci bol obsadený pri rozhodovaní o trovách exekúcie vyšším súdnym úradníkom, pripustiť odvolanie, pretože to nepripúšťa ani citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku.

Poučenie v napadnutom uznesení zodpovedá zákonu aj základnému právu na súdnu ochranu.   Preto   okresný   súd   zjavne   nemohol   porušiť   základné   právo   na   súdnu   ochranu (prístup k riadnemu opravnému konaniu). Ústavný súd zdôrazňuje, že poučenie zodpovedá aj príkazu v čl. 2 ods. 2 ústavy.

4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 2 a čl. 36 písm. a) ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   prijaté   o   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k označeným článkom ústavy, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž okresný súd zjavne neporušil základné právo na súdnu ochranu (článok II bod 2 a 3 odôvodnenia tohto uznesenia), potom sa nemohol dopustiť ani porušenia predmetných článkov ústavy.

Na   základe   uvedených   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005