znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 47/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. K., bytom L., S. K., bytom K., K. K., bytom L., P. K., bytom   Š.,   a K.   B.,   bytom   Š.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   T.   Š.,   Advokátska kancelária, K., ktorou namietajú porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1131/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K., S. K., K. K., P. K. a K. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1131/95   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   1131/95 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   S.   K.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30   000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   K. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6.   P.   K.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30   000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7.   K.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30   000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

8. M. K., S. K., K. K., P. K. a K. B.   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 37   640   Sk   (tridsaťsedemtisícšesťstoštyridsať   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Košice II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2004 doručená sťažnosť M. K., bytom L., S. K., bytom K., K. K., bytom L., P. K., bytom Š., a K.   B.,   bytom   Š.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   T.   Š., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“) v konaní vedenom   pod sp.   zn. 17 C 1131/95.   Okrem   vyslovenia porušenia   označeného základného   práva   sťažovatelia   žiadajú   priznať   každému   z nich   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške po 30 000 Sk a nahradiť trovy ich právneho zastúpenia.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho   pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd prijal uznesením č. k. I. ÚS 47/04-10 z 25. februára 2004 sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   doručeným   ústavnému   súdu   23.   marca   2004.   Uviedol,   že   v danom   prípade skutočne   došlo   v určitých   obdobiach   k prieťahom.   Tieto   však   boli   spôsobené   nielen nečinnosťou   súdu,   ale   aj   ďalšími   okolnosťami,   a to   neujasnenosťou   žalobného   petitu, nezaplatením súdneho poplatku spolu s podaním návrhu, ako aj skutkovou obťažnosťou sporu.   Predseda   okresného   súdu   súčasne   poukázal   aj   na   objektívne   dôvody,   ktoré neumožňujú   vykonávať   úkony   a rozhodovať   v priaznivejších   lehotách,   a to   z dôvodu enormnej   zaťaženosti   sudcov,   a teda   aj   konajúcej   sudkyne,   ktorá   má   v oddelení 719 nevybavených vecí.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov, vyjadrenia predsedu okresného súdu a spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 1131/95 zistil nasledovný priebeh a stav napadnutého konania:

Sťažovatelia   27.   decembra   1995   podali   okresnému   súdu   žalobu   o zaplatenie nájomného proti Slovenskému zväzu záhradkárov Košice.

Dňa 1. marca 1996 súd vyzval sťažovateľov na špecifikáciu žaloby. Výzva bola expedovaná 9. júla 1996. Účastníci špecifikáciu žaloby doručili súdu 24. júla 1996.Dňa 12. decembra 1996 súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku. Poplatok bol zaplatený 12. decembra 1996.

Dňa 24. novembra 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom zadováženia   dedičských   rozhodnutí   od   sťažovateľov.   Dedičské   rozhodnutia   boli   súdu doručené 26. novembra 1997.

Dňa 29. mája 1999 súd nariadil pojednávanie na 20. september 1999. Pojednávanie bolo odročené za účelom vyžiadania identifikácie parciel.

Dňa 3. marca 2001 sťažovatelia doručili súdu rozšírenie žaloby.Dňa 24. októbra 2001 vzniesli sťažovatelia námietku zaujatosti konajúcej sudkyne z dôvodu, že vo veci nekoná.

Dňa 26. februára 2002 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Dňa   30.   apríla   2002   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   po   tom,   čo   krajský   súd rozhodol, že konajúca sudkyňa nie je vylúčená z konania a rozhodovania vo veci. Okresný súd nariadil pojednávanie na 18. február 2004. Na pojednávaní sťažovatelia zobrali späť návrh, ktorým rozšírili žalobu podaním z 3. marca 2001 a zotrvali na pôvodne podanej   žalobe.   Okresný   súd   pojednávanie   odročil   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania.

III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti, a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 87/02 a ďalšie).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (I. ÚS 70/98, III. ÚS 87/02).

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie o zaplatenie nájomného nie je vecou zložitou. Ústavný súd pripúšťa, že upresnenie, zmeny a doplnenia   návrhu   predkladané   navrhovateľmi   počas   konania   môžu   vplývať   na   jeho priebeh a dĺžku, a tým spôsobiť aj určitú faktickú zložitosť veci.

Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov,   ústavný   súd konštatuje, že nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov   došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Využitie možností daných sťažovateľom procesnými predpismi (napr. rozšírenie žalobného návrhu) na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy (napr.   I.   ÚS   31/01).   Na   druhej   strane   však na dodatočné   upresnenie   návrhu   nemohol   ústavný   súd   neprihliadnuť pri   úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bol v predmetnej veci opakovane nečinný v období od 17. marca 1997 (keď doručoval návrh protistrane na vyjadrenie) do 23. októbra 1997 (keď nariadil pojednávanie na 24. november 1997), od 24. novembra 1997 (keď odročil pojednávanie na neurčito) do 29. mája 1999 (keď nariadil pojednávanie na 20. september 1999), od 20. septembra 1999 do 25. februára 2002 (keď bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke sťažovateľov) a od 30. apríla 2002 (keď bol spis vrátený z krajského súdu) do 20. januára 2004 (keď bolo nariadené pojednávanie na 18. február 2004).

Okresný   súd   teda   počas piatich   rokov   vo   veci   nevykonal prakticky   žiadny   úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   ako   žalobcovia   vo veci o zaplatenie nájomného počas súdneho konania nachádzajú, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti nadobudli kvalitu porušenia ústavného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v kontexte celkovej viac ako osemročnej dĺžky konania. K uvedeným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd   mal   personálne problémy,   ktoré   nedokázal riešiť,   nemôže   byť na   ťarchu   účastníka konania a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne   príslušný,   na   rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil   (pozri   napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1131/95 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje, že ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške každému z nich po 30 000 Sk, poukazom na to, že trvanie sporu má za následok pravidelné   nedorozumenia a jeho trvanie nedokáže nahradiť straty   zapríčinené plynutím času.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá spočíva v pocite neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 17 C 1131/95, berúc do úvahy   skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   o také   výrazné   predĺženie   tejto   doby   nepričinili, a zohľadňujúc tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu,   možno   sumu   30 000   Sk   považovať   za primerané finančné zadosťučinenie pre každého zo sťažovateľov podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 3 až 7 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti hradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   v podstate   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie a prípravu   zastúpenia   a písomné podanie   sťažnosti   z 5.   februára 2004.   Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   z výpočtového   základu   (§   1   ods.   2   vyhlášky)   13   602   Sk   vo   výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 3627,20 Sk (§ 17 ods. 2 vyhlášky). Celkové trovy za dva úkony predstavujú sumu 7 254,40 Sk a režijný paušál ku každému úkonu (2 x 136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) predstavuje   spolu   sumu   272   Sk.   Spolu   predstavuje   táto   náhrada   trov   pre   jedného sťažovateľa   sumu   7   526,40   Sk.   Spolu   u všetkých   piatich   sťažovateľov   predstavuje   táto náhrada trov (po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky) sumu 37 640 Sk.

Ústavný súd však vzhľadom na výsledok tohto konania pred ústavným súdom priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 37 640 Sk, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutiu pod bodom 8.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2004