znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 47/03-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť I. V., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/02 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   I.   V.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/02   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. marca 2003   č.   k.   I.   ÚS   47/03-13   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   I.   V.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   O.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/02.

1.1   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   30.   októbra   1997   podal   okresnému   súdu žalobu proti žalovanému River, spol. s r. o., Dudvážska 5, Bratislava o zaplatenie 360 000 Sk s príslušenstvom, ktorá bola zapísaná pod sp. zn. 19 C 321/97. Okresný súd rozsudkom zo 6. septembra 1999 č. k. 19 C 321/97-38 žalobu zamietol a Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) konajúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom z 20. júna 2000 č. k. 15   Co   116/2000-46   tento   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   základe   mimoriadneho   dovolania   podaného generálnym prokurátorom   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)   však rozsudok krajského súdu rozsudkom z 30. októbra 2001 sp. zn. M Cdo 36/01 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu, ktorý následne zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   „V   konaní   navrhovateľa   síce   bolo právoplatne   rozhodnuté,   avšak   rozhodnutie   Krajského   súdu   po   podaní   mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom bolo Najvyšším súdom SR zrušené a vec vrátená na ďalšie   konanie,   v dôsledku   čoho   sa   právna   a finančná   neistota   navrhovateľa   ešte   stále neodstránila. Napriek tomu, že Krajský súd na pojednávaní v máji tohto roku   rozhodol o zrušení rozsudku Okresného súdu Bratislava I. (správne Okresného súdu Bratislava II), jeho rozsudok ešte nebol navrhovateľovi doručený, čím sa naďalej prispieva k zbytočným prieťahom v konaní. Celková dĺžka konania vo veci navrhovateľa, ktoré sa začalo v roku 1997   je   vzhľadom   na   predmet   konania   neprimeraná   a v príkrom   rozpore   so   zásadou hospodárnosti   konania,   nakoľko   celá   vec   sa   dostáva   po   piatich   rokoch   na   úroveň prvostupňového súdu, t. j. na samý počiatok. Neschopnosť súdu konanie definitívne ukončiť a rozhodnúť   v merite   veci   nie   je   v žiadnom   prípade   akceptovateľná   a ospravedlniteľná, nakoľko   ponecháva   navrhovateľa   dlhodobo   v stave   právnej   a finančnej   neistoty,   čo odporuje podstate čl. 48 ods. 2 ústavy“. Sťažovateľ zároveň žiadal prikázať okresnému súdu, aby vo veci „bez zbytočného odkladu ďalej konal“, a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 360 000 Sk.

1.2   V cit.   uznesení   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   uviedol,   že v kontexte   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   „Sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť“, je porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02).

V tomto uznesení ústavný súd ďalej uviedol, že „V danej veci sťažovateľ namietal postup (nečinnosť) okresného súdu jednak v období pred zrušením právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 321/97-38 zo 6. septembra 1999 uznesením krajského súdu č. k. 15 Co 37/02-70 z 28. mája 2002 a vrátením veci okresnému súdu na ďalšie konanie a jednak postup   okresného   súdu   po   tomto   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie.   Vzhľadom   na   to,   že konanie pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 19 C 321/97 právoplatne skončilo (v roku 2000), a z dôvodu, že uplynula uvedená lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k tomuto konaniu, ústavný súd nie je oprávnený skúmať postup okresného súdu v tomto konaní, t. j. pred uvedeným zrušením a vrátením veci na ďalšie konanie. Naproti tomu je ústavný súd oprávnený skúmať postup okresného súdu a rozhodnúť o namietanom porušení označených základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v konaní pred okresným súdom po tomto zrušení a vrátení (v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/2002), t. j. v danej veci   od   času,   keď   krajský   súd   doručil   spis   okresnému   súdu   v nadväznosti   na   svoje uznesenie   z 28.   mája 2002,   pretože   vo   vzťahu k tomuto   postupu   bola   sťažnosť   podaná v súlade s ustanovenou lehotou na podanie sťažnosti pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa   citovaných   článkov   ústavy   a Dohovoru.   K tomu   treba dodať,   že podľa   doterajšej judikatúry ústavný súd aj v takomto prípade zohľadňuje skutočnosť,   kedy sa namietané súdne konanie v skutočnosti začalo, teda namietaný postup súdu nehodnotí izolovane, ale posudzuje   ho   podľa   okolností   prípadu   komplexne   aj   s ohľadom   na   celkovú   dĺžku napadnutého súdneho konania (napr. mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 137/02)“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený predsedníčkou JUDr. G. S., resp. JUDr. M. Š., poverenou zastupovaním   predsedníčky   okresného   súdu   (ďalej   len   „zástupca   okresného   súdu“), vyjadrením   z 23.   októbra   2002,   26.   marca   2003   a 13. augusta   2003   a   právny   zástupca sťažovateľa vyjadrením z 29. apríla 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 4/02 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 5. novembra 1997 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa, ktorou sa voči právnickej osobe (River, spol. s r. o., Bratislava - ďalej len „žalovaný“) domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 360 000 Sk s 22 % úrokom z omeškania. Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   19   C   321/97-38   zo   6.   septembra   1999   žalobu   zamietol a krajský súd konajúci o odvolaní sťažovateľa tento rozsudok potvrdil rozsudkom z 20. júna 2000   č.   k.   15   Co   116/2000-46. Vec bola právoplatne skončená. Následne   najvyšší súd v rámci   konania   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   rozsudkom z 30. októbra 2001 sp. zn. M Cdo 36/01 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie.   Krajský   súd   uznesením   z 28.   mája   2002   č.   k.   15   Co   37/02-70   zrušil rozsudok   okresného   súdu   zo   6.   septembra   1999   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že „je potrebné, aby súd prvého stupňa začal výzvou na odstránenie vád podania (...) Úroky síce boli v žalobe uplatnené, no nepresne a neurčito. Žalobca neuviedol, za ktoré obdobie si ich uplatňuje. Úroky z omeškania nemožno totiž priznať paušálne odo dňa podania žaloby na súde, ale len v závislosti od času kedy sa dlžník do omeškania s plnením dlhu dostal a to až do zániku pohľadávky splnením (§ 559 OZ). Odvolací   súd   preto   kvalifikoval   súdny   návrh   ako   neúplný,   keďže   nemá   náležitosti požadované v ust. § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O. s. p. (...) Pokiaľ žalovaný v ďalšom konaní nepreukáže, že svoj dlh voči žalobcovi splnil iným spôsobom, súd prvého stupňa si musí v prvom rade vyriešiť ako predbežnú otázku, či dlžník bol s plnením dlhu v omeškaní a či vôbec došlo k platnému odstúpeniu žalobcom od predmetnej zmluvy, resp. od časti zmluvy i ohľadne   povinností,   ktoré   mali   byť   splnené   v budúcnosti.   Musí   posúdiť,   či   žalobca poskytol žalovanej strane dostatočne primeranú lehotu na plnenie a či z chovania povinnej strany bezpochyby vyplynulo, že plniť nie je ochotná a teda plniť nebude. Až po vyriešení tejto podstatnej otázky, či odstúpenie od zmluvy bolo právne účinné, môže súd prvého stupňa pristúpiť k vyporiadaniu účastníkov podľa zásad o bezdôvodnom obohatení“.

2. Spis bol spolu s týmto uznesením krajského súdu vrátený okresnému súdu 23. júla 2002 a bol zapísaný a ďalej je vedený pod sp. zn. 19 C 4/02.

3.   Na   základe   úpravy   zákonného   sudcu   z   27.   novembra   2002   bolo   doručené uznesenie krajského súdu účastníkom konania a zároveň bolo nariadené pojednávanie na 28. január   2003.   Okresný   súd   uznesením   rozhodol   o pripustení   zmeny   návrhu   na rozhodnutie   (petitu)   obsiahnutom   v podaní   právneho   zástupcu   žalobcu   (sťažovateľa) z 27. januára   2003   a za   účelom   zabezpečenia   sťažovateľa   a zástupcu   žalovaného   na pojednávaní toto pojednávanie odročil na 11. február 2003.  

4.   Pojednávanie   konané   11.   februára   2003   bolo   po   výsluchu   žalobcu   a zástupcu žalovaného odročené na 18. február 2003, ktoré následne za účelom zadováženia vyjadrenia od príslušného daňového úradu bolo odročené na neurčito.

5.   Takáto   písomná   výzva   (žiadosť)   okresného   súdu   z   19.   februára   2003   bola daňovému úradu doručená na vyjadrenie 24. februára 2003 a daňový úrad na ňu reagoval v odpovedi z 20. marca 2003, ktorá bola doručená okresnému súdu 7. apríla 2003. Z tejto odpovede vyplýva, že „na daňový subjekt I. V. - nie je možné na základe údajov určiť priznanie prevodu obchodného podielu v obchodnej spoločnosti River, s. r. o (...) a z tohto dôvodu uvedenú skutočnosť postupujeme na preverenie daňovou kontrolou“. V nadväznosti na to bola potom okresnému súdu 7. mája 2003 doručená (doplňujúca) odpoveď daňového úradu.

6. Okresný súd následne (úpravou realizovanou 16. októbra 2003) nariadil vo veci pojednávanie na 25. november 2003.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   4/02   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. k porušeniu jeho práva na to, „aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Zástupkyňa okresného súdu (vo vyjadrení z 26. marca 2003) uviedla, že „sťažnosť sťažovateľa I. V. vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov považujem   z   hľadiska   prvostupňového   súdu   za   nedôvodnú,   súd   rozhodol   vo   veci v primeranej lehote, zohľadniac samozrejme i otázky právnej obtiažnosti veci a zaťaženosti sudcu. Pokiaľ konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené, je to najmä z dôvodu, že sťažovateľ využil všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky za účelom dosiahnutia zmeny rozhodnutia prvostupňového súdu. Táto skutočnosť však nemôže byť dôvodom, aby bolo možné hovoriť o existencii prieťahov v konaní, pretože v konečnom dôsledku si ich spôsobil sám sťažovateľ“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (z 29. apríla 2003) na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   uviedol   len   svoj   záverečný   návrh   na   rozhodnutie v predmetnej veci, t. j. navrhol vysloviť, že nekonaním okresného súdu v označenej veci došlo   k porušeniu   jeho   základných   práv   podľa   cit.   článkov   ústavy   a Dohovoru,   ďalej prikázať okresnému súdu, „aby vo veci bez zbytočného odkladu ďalej konal“, a napokon zaviazať   (Slovenskú   republiku)   na   povinnosť   zaplatiť   mu   sumu   360   000   Sk   „z   titulu primeraného zadosťučinenia“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02). V súlade   s ESĽP   ústavný   súd   prihliada   pritom   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

5.1   Predmetom   tohto   konania   vymedzeným   v uznesení   ústavného   súdu   o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (o viazanosti ústavného súdu sťažnosťou a uznesením o jej prijatí   na   ďalšie   konanie   pozri   napr.   nález   z 30.   apríla   2003   sp.   zn.   I.   ÚS   36/02)   je z hľadiska   označených   článkov   ústavy   a Dohovoru   len   postup   okresného   súdu   vo   veci žaloby   sťažovateľa   (na   uloženia   povinnosti   žalovanému   zaplatiť   mu   sumu   360   000   Sk s príslušenstvom), o ktorej sa konanie pred okresným súdom vedie pod sp. zn. 19 C 4/02, t. j. od času, keď krajský súd doručil spis okresnému súdu v nadväznosti na svoje uznesenie z 28.   mája   2002   (pozri   uznesenie   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   cit.   v   bode   1.2 časti I nálezu).   Spis   bol   doručený   okresnému   súdu   23.   júla   2002   (pozri   bod   2   časti II nálezu),   teda   posudzované   konanie trvá   len   1   rok   a cca   štyri   mesiace.   Pri   celkovom hodnotení tejto dĺžky konania ústavný súd však prihliadal aj na to, že konanie v tejto veci sa v skutočnosti začalo 5. novembra 1997. Namietané konanie pred okresným súdom ústavný súd teda nehodnotil izolovane, ale posúdil ho komplexne aj s ohľadom na celkovú dĺžku súdneho konania (pozri bod 1.2 časti I nálezu) a na okolnosti, ktoré sa na jeho predĺžení podieľali, t. j. okrem postupu okresného súdu aj okolnosť, že vo veci doteraz opakovane konal odvolací súd a že po jej právoplatnom skončení konal vo veci aj najvyšší súd ako dovolací súd (pozri bod 1 časti II nálezu).  

5.2 Zložitosť veci v skúmanom období konania je daná   predovšetkým postupom a rozsahom dokazovania, ktoré okresný súd musí vykonať s ohľadom na viazanosť právnym názorom   vysloveným   v tejto   veci   najvyšším   súdom   a krajským   súdom   (§   243d   ods.   1 a § 226 Občianskeho súdneho poriadku). V danej súvislosti ústavný súd vzhľadom najmä na dôvody uvedené v uznesení krajského súdu z 28. mája 2002 (pozri bod 1 časti II nálezu) dĺžku   konania   sp.   zn.   19   C   4/02   v trvaní   1   roka   a štyroch   mesiacov   nepovažoval   za neprimeranú.

5.3 Podľa názoru ústavného súdu žiadne prieťahy nemôžu byť pričítané správaniu sťažovateľa.

5.4   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   nezistil   žiadne   významné obdobie   nečinnosti,   ktoré   by   bolo   možné   považovať   za   zbytočný   prieťah   v zmysle   cit. článkov ústavy a Dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   102/02,   I.   ÚS   41/03,   I.   ÚS   48/03, I. ÚS 128/03).   V okolnostiach   danej   veci,   najmä   vzhľadom   na   inak   evidentné   úsilie okresného súdu v súlade s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom dotknutých práv (pozri napr. I ÚS 41/02), ústavný súd nepovažoval za takýto   zbytočný   prieťah   štyri,   resp.   päťmesačnú   nečinnosť okresného súdu   v období od 23. júla do 27. novembra 2002 (pozri bod 2 a 3 časti II nálezu), resp. v období od 8. mája do 16. októbra 2003 (pozri body 5 a 6 časti II nálezu). V ostatnom roku konania však okresný   súd   okrem   zabezpečenia   písomného   dôkazu   (vyjadrenia   daňového   úradu) uskutočnil vo veci v krátkom časovom slede tri pojednávania (pozri body 3 a 4 časti II nálezu) a ďalšie nariadil na mesiac november. Podľa názoru ústavného súdu na základe uvedenej nečinnosti nemožno ani z hľadiska komplexného posúdenia danej veci (pozri bod 5.1 tejto časti nálezu) považovať postup okresného súdu po tom, ako mu krajský súd vrátil vec (po jej predchádzajúcom právoplatnom skončení) na ďalšie konanie, za taký postup, ktorý   je   prekročením   „primeranej   lehoty“   v zmysle   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   resp.   má vlastnosti „zbytočných prieťahov“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil v namietanom postupe okresného súdu porušenie   práva   sťažovateľa   podľa   označených   článkov   ústavy   a Dohovoru.   Z týchto dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003