znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 469/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť O. M. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky č. k. XV/2 Gn 337/13/1000-11 z 5. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 doručená   sťažnosť   O.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   č. k. XV/2 Gn   337/13/1000-11 z 5. februára 2014 (ďalej len „uznesenie generálneho prokurátora“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Bol   som   oznamovateľom   vo   veci   podozrenia   zo   spáchania   zločinu   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a, ods. 2 písm. b, ods. 3 písm. c Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr. Dobroslav Trnka v súvislosti s konaním o mojom trestnom oznámení na sudkyňu Okresného súdu v Kežmarku JUDr. Ivetu Jenčovú. Podstata oznámenia spočívala v tom, že podozrivý prokurátor JUDr. D. Trnka konal vo veci napriek tomu, že musel vedieť o tom, že sú dané dôvody na jeho vylúčenie podľa § 31 ods. 1 Tr. por. a pre vzťah jeho osoby k mojej osobe bol povinný požiadať o svoje vylúčenie z konania, resp. sa z neho sám vylúčiť.... O tom, že vec bude na GP SR riešiť JUDr. Dobroslav Trnka som vopred nevedel. Od roku 2004 je pohľad z jeho strany na moju osobu jednoznačne nepriateľský, má ku mne závažné výhrady,predsudky a zaujatosť je nepochybne objektívna aj keby donekonečna tvrdil, že ma nepozná, nie je zajatý a koná iba spravodlivo.

V § 31 ods. 1 Tr. por. sa neuvádza, že by orgán konajúci v trestnej veci musel osobne poznať osobu, ktorej sa úkon týka v takom smere, že by sa s ňou musel osobne stretnúť a vidieť ju naživo. Tvrdenia podozrivého JUDr. Trnku, že nemohol byť zaujatý a nemal dôvod požiadať o svoje vylúčenie resp., sa z konania vylúčiť lebo sa so mnou osobne nikdy nestretol, je právne irelevantná obrana podozrivého, ktorý jednoznačne konal v úmysle pripraviť ma o spravodlivé preskúmanie mojej veci.

V čase   keď   som   vôbec   netušil,   že   JUDr.   Dobroslav   Trnka   bude   radovým prokurátorom GP SR a nachádzal sa v ústavnej funkcii generálneho prokurátora som podal v apríli 2004 voči GP SR sťažnosť na ústavný súd a v tej veci sp. zn. IV.ÚS 258/04 som sa domáhal   ochrany   pred   diskrimináciou   zo   strany   GP.   Už   sama   táto   skutočnosť   je   tak významná, že by mal každý prokurátor v postavení JUDr. Trnku uvažovať o tom, že nikdy žiadnu moju vec ako OČTK nebude riešiť osobne.

V dobe od roku 2004 do okamihu ako napadla moja vec JUDr. Dobroslavovi Trnkovi ešte v postavení generálneho prokurátora som na neho podal tri trestné oznámenia pre závažnú trestnú činnosť. Všetky veci sa nakoniec riešili priamo na GP pod jeho rukami a nie je možné akceptovať tvrdenia podozrivého, že si vôbec nepamätá na to, že by nejaký O. M. na neho podal trestné oznámenia. Jeho obrana, že také podania dochádzali na GP denne v desiatkach a ročne v tisícoch je naozaj nehodná prokurátora GP. Naviac som podal na osobu   bývalého   GP   SR   JUDr.   Trnku   opakované   podnety   na disciplinárne   konania... Okrem toho som napísal tri osobné listy... a poslal som mu... aj jednu moju knižku básní... Aby toho nebolo málo, tak som sa domáhal u zvoleného, ale nevymenovaného kandidáta na funkciu   generálneho   prokurátora   JUDr.   J.   Čentéša   prijatia   do   funkcie   prokurátora GP SR...

O   mojom   oznámení   rozhodol   JUDr.   Ctibor   Košťál   bývalý   dlhoročný   námestník JUDr. D. Trnku pre trestný úsek.! Už toto samé vážne spochybňuje celé konanie o mojom trestnom   oznámení   na   JUDr.   Trnku.   Predsa   dlhoročný   vzťah   podriadenosti JUDr. C. Košťála k JUDr. D. Trnkovi by v každom právnom štáte musel byť prekážkou pre jeho rozhodovanie o mojej sťažnosti. Prokurátor GP sa v rozhodnutí zo 7. 1. 2014 oprel o tvrdenia podozrivého JUDr. Trnku,že ma nepozná, vôbec o mne nevie a vec rozhodoval spravodlivo a nestranne.

Proti rozhodnutiu GP SR zo 7. 1. 2014 som podal sťažnosť o ktorej rozhodol sám Generálny prokurátor SR JUDr. Jaroslav Čižnár. Moju sťažnosť zamietol s dôvodov, že JUDr. Trnka konal objektívne, nezaujato, neboli dôvody na jeho vylúčenie a naviac uviedol že   meritórne   rozhodnutie   JUDr.   Dobroslava   Trnku   o   mojom   oznámení   na   sudkyňu OS Kežmarok je zákonné a správne!...

Tvrdenie   porušovateľa   práva,   že   v   danom   prípade   neexistoval   na   strane JUDr. Dobroslava Trnku žiaden dôvod na jeho vylúčenie a ak by sa aj dodatočne taký dôvod našiel, tak ide iba o nedbanlivostné konanie a za to nemôže JUDr. Trnka niesť žiadnu zodpovednosť, je hanbou demokracie. Každý musí v právnom štáte niesť za svoje konanie zodpovednosť, inak nie sme právny štát, ale diktatúra. Svojim rozhodnutím naviac JUDr. Čižnár zasiahol aj moje právo podať vo veci odmietnutia oznámenia na sudkyňu JUDr. I. Jenčovú podnet k jeho rukám lebo už vopred prejudikoval svoj právny názor v tom, že také rozhodnutie považuje zo strany JUDr. Trnku za zákonné!...

Arbitrárnosť rozhodnutí spočíva v tom, že svoj právny názor nezdôvodnil OČTK zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy, resp. ho zdôvodnil v rozpore so zákonom...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I./ Základné právo O. M. garantované v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní   sp. zn. XV/2 Gn 337/13/1000-11 zo dňa 5. 2. 2014 bolo porušené.

II./ Zrušuje   sa   uznesenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   zo   dňa 5. 2. 2014 sp. zn. XV/2 Gn 337/13/1000-11 a prikazuje sa jej aby vo veci opätovne konala a rozhodla.

III./ O. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- eur..., ktorú sumu   je   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   povinná   zaplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV./ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia   O.   M.   v   sume   /po   vyčíslení/   na   účet   ustanoveného   advokáta   /meno   po ustanovení/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V./ Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   uhradiť   štátu   trovy právneho zastúpenia v sume /po vyčíslení/ na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č... vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   uznesenie   generálneho   prokurátora   nebolo odôvodnené v súlade so zákonom.

Uznesením   prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) č. k. XV/2 Gn 337/13-4 zo 7. januára 2014 (ďalej len „uznesenie prokurátora   generálnej   prokuratúry“)   bolo   odmietnuté   trestné   oznámenie   sťažovateľa zo 4. novembra 2013, ktoré podal na prokurátora generálnej prokuratúry JUDr. Dobroslava Trnku   pre   podozrenie   z trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.

Proti   uzneseniu   prokurátora   generálnej   prokuratúry   č.   k.   XV/2   Gn   337/13-4 zo 7. januára 2014 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol napadnutým uznesením generálny prokurátor. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia generálneho prokurátora č. k. XV/2 Gn 337/13/1000-11 z 5. februára 2014 je uvedené:

„O. M. podal trestné oznámenie na sudkyňu Okresného súdu Kežmarok JUDr. Ivetu Jenčovú, ktoré konajúci vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Kežmarok v zmysle ustanovenia § 197 odsek 1 písmeno d/ Trestného poriadku odmietol. Proti tomuto uzneseniu o odmietnutí vecí si podal oznamovateľ O. M. sťažnosť, ktorá bola pridelená na rozhodovanie   prokurátorovi   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky JUDr. Dobroslavovi   Trnkovi.   Uznesením   zo   dňa   30. 10. 2013   JUDr.   Dobroslav   Trnka sťažnosť oznamovateľa zamietol ako nedôvodnú.

Na   základe   tejto   skutočnosti,   následne   O.   M.   podal   trestné   oznámenie na prokurátora   JUDr.   Dobroslava   Trnku   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek, odsek 3 Trestného zákona. Trestné   oznámenie   preskúmal   prokurátor   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky JUDr. Ctibor Košťál, ktorý dňa 7. 1. 2014 vydal rozhodnutie podľa § 197 ods. 1 písmeno d/ Trestného poriadku, ktorým toto trestné oznámenie odmietol s odôvodnením, že nie   je   dôvod   na   začatie   trestného   stíhania   a   ani   dôvod   na   postup   podľa   §   197   ods.2 Trestného poriadku.

Uvedené uznesenie bolo O. M. doručené dňa 16. 1. 2014 a menovaný si proti nemu podal písomnú sťažnosť toho istého dňa, ktorú odôvodnil tým, že ide o vedomé nadržovanie páchateľovi   trestnej   činnosti,   že   JUDr.   Ctibor   Košťál   v   napadnutom   uznesení   vedome zatajil   podstatnú   časť   jeho   trestného   oznámenia,   najmä   tú   skutočnosť,   že   oznamovateľ podal v minulosti na JUDr. Dobroslava Trnku tri trestné oznámenia, a že JUDr. Ctibor Košťál mal za povinnosť vylustrovať všetky jeho podania, v ktorých bol oznamovateľom a ako podozrivého uviedol JUDr. Dobroslava Trnku. V sťažností ďalej uviedol, že v marci 2004 požiadal JUDr. Dobroslava Trnku ako generálneho prokurátora Slovenskej republiky o prijatie   do   rezortu   prokuratúry,   ktorému   on   nevyhovel,   na   základe   čoho   podal   voči Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre diskrimináciu a žiadal aj nemajetkovú satisfakciu vo výške 50.000.000,- Sk. O. M. ďalej v sťažnosti uviedol, že na Slovensku niet dvoch osôb, ktoré by sa tak nenávideli, ako on a JUDr. Dobroslav Trnka, pričom on sa k tomu otvorene hlási a JUDr. Dobroslav Trnka sa tvári   ako   keby   nikdy   nebol   generálnym   prokurátorom.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa JUDr. Dobroslav Trnka mal nechať vylúčiť z rozhodovania v uvedenej veci, a keďže tak neurobil, spáchal trestný čin.

Prokurátor   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   JUDr.   Ctibor   Košťál sťažnosti nevyhovel a predložil ju na rozhodnutie generálnemu prokurátorovi.

Pri konaní podľa § 192 ods.1 Trestného poriadku som zistil, že sťažnosť je prípustná, že   bola   podaná   oprávnenou   osobou   a   v   zákonom   stanovenej   lehote.   Na   základe   tejto sťažnosti   som   preskúmal   spis   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp.   zn. XV/2 Gn 277/13, ako aj spis sp. zn. XV2/Gn 337/13 a dospel som k záveru, že rozhodnutie JUDr. Ctibora   Košťála   zo   dňa   7. 1. 2014   o   odmietnutí   trestného   oznámenia   M.   na prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   JUDr.   Dobroslava   Trnku   je správne a zákonné.

Jadrom   problému   je   skutočnosť,   či   prokurátor,   ktorému   je   jeho   nadriadeným pridelený spis na vybavenie, sa má nechať vylúčiť z vykonávania úkonov trestného konania, ak oznamovateľom je osoba, ktorá na neho podala v minulosti trestné oznámenia osoba ktorú Generálna prokuratúra Slovenskej republiky neprijala do služobného pomeru, a ktorý to   napadol   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky.   Pri   rozhodovaní   o   týchto skutočnostiach sa nepochybne musí brať do úvahy aj stanovisko JUDr. Dobroslava Trnku. Tento   sa   jednoznačne   vyjadril,   že   O.   M.   nikdy   nevidel,   nepozná   ho   a   že   si   nepamätá na nejaké   jeho   podania   voči   nemu   a   čo   je   najdôležitejšie,   zdôraznil,   že   rozhodoval nezaujato,   iba   na   základe   predloženého   spisového   materiálu   predloženého   z Okresného riaditeľstva Policajného zboru Kežmarok.

Podľa   oznamovateľa   mal   byť   dôvodom   na   vylúčenie   prokurátora   jeho   pomer   k osobe, ktorej sa úkon priamo týka. V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že ak má   ísť   o   takýto   dôvod   k   vylúčeniu,   zo   všetkých   rozhodujúcich   skutočností   musí   byť jednoznačné,   že   takýto   vzťah   existuje   a   musí   ísť   o   taký   vzťah,   ktorý   objektívne   ale   aj subjektívne bráni prokurátorovi pristupovať k veci nezaujato a rozhodovať nestranne a spravodlivo.   Takéto   rozhodnutie   sa   však   musí   urobiť   výlučne   na   základe   objektívneho hľadiska, subjektívne stanovisko je iba podnetom pre takéto rozhodovanie. To znamená, že nie je prípustné vychádzať iba z pochybností oznamovateľa o pomere JUDr. Dobroslava Trnku k jeho osobe, ale aj z hmotnoprávneho rozboru tejto veci.

Skutočnosť, že oznamovateľ cíti k JUDr. Dobroslavovi Trnkovi veľkú nenávisť, je jeho subjektívny pocit, ktorý mu nikto nemôže vziať, ale neznamená to, že taký istý pocit musí mať aj druhá strana. Pravda je však taká, že JUDr. Dobroslav Trnka pri rozhodovaní o   sťažnosti   oznamovateľa   O.   M.   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Kežmarok rozhodol správne, keď sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Naviac fakt, že prokurátor nepožiada o svoje vylúčenie z veci, ktorú má pridelenú a neskôr sa zistí, že tak mal urobiť, nemôže zakladať jeho trestno-právnu zodpovednosť pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa g 326 Trestného zákona. Ide o úmyselný   trestný čin a   jeho skutkovú podstatu nie   je   možné   naplniť   nedbanlivostným konaním.“

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   m. m.   II.   ÚS   28/06, III. ÚS 278/06, II.   ÚS   177/09)   je aj právny   názor,   podľa   ktorého   právo fyzickej   osoby (resp. právnickej   osoby)   na   vznesenie   obvinenia   a   začatie   trestného   stíhania   inej   osoby na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy (napr. m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03, IV. ÚS 55/09).

Ani   z   čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“ inej osoby) oznamovateľovi (poškodenému) nevyplýva v trestnom konaní právo na   začatie   a   vedenie   trestného   stíhania   inej   osoby   (mutatis   mutandis   rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. v prípade Helmers v. Švédsko, rozsudok pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A, č. 212-A, ods. 20, v prípade Perezová v. Francúzsko rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I).

Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným   činom,   nemá   preto   ústavou   zaručené   základné   právo,   aby   na   podklade   jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať   iné   rozhodnutie   v   trestnom   konaní,   je   vo   výlučnej   právomoci   orgánov   činných v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011).

V   obdobných   prípadoch   ústavný   súd   vyslovil   (IV.   ÚS   55/09,   IV.   ÚS   180/09, III. ÚS 45/2010), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou   vzťahu   medzi   štátom   a   páchateľom   trestného   činu.   Štát   prostredníctvom   svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto   ho   spáchal.   Účelom   tohto   procesu   je   prioritne   osvedčenie   tohto   vzťahu   medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Z čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci práva na inú právnu ochranu sťažovateľom vyplýva právo   aj   na   trestnoprávnu   ochranu.   Jeho   obsahom   je   oprávnenie,   aby   sa   orgány   činné v trestnom   konaní   ich   trestným   oznámením,   resp.   inými   podaniami   náležite   zaoberali. Porušiť   toto   právo   by   mohli   napr.   vtedy,   keby   podania   sťažovateľov   ignorovali   alebo nevenovali im pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam.

Generálny   prokurátor   sa   sťažnosťou   sťažovateľa   proti   uzneseniu   prokurátora generálnej prokuratúry zaoberal a odpovedal na všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli obsahom tejto sťažnosti, čo je zrejmé s citovaného odôvodnenia uznesenia generálneho prokurátora.   Uznesenie   generálneho   prokurátora   nemožno   považovať   za   arbitrárne a neodôvodnené, ako to tvrdí sťažovateľ.

Generálny   prokurátor   venoval   sťažnosti   sťažovateľa   náležitú   pozornosť a vysporiadal   sa   so   všetkými   podstatnými   námietkami   sťažovateľa   obsiahnutými v sťažnosti. Keďže orgány činné v trestnom konaní venovali podaniu sťažovateľa primeranú pozornosť, nezasiahli negatívne do podstaty jeho práv, nezmarili ich zmysel, a preto ich ani nemohli porušiť.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   generálneho   prokurátora nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o arbitrárnosti tohto názoru a neznamená, že uznesenie generálneho prokurátora nebolo dostatočne odôvodnené.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra). Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v jeho petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014