znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 469/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného   advokátom   Mgr.   P. S., Advokátska   kancelária   S.   a   spol.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/201/2010 z 23. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 17. júna 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Sžo/201/2010   z 23.   februára   2011   ďalej   len   („rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

2. Žalobou z 29. októbra 2009 podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Súdnej rady Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „súdna   rada“)   č.   613   z 8.   septembra   2009,   ktorým   po podaní návrhu na začatie disciplinárneho konania dočasne pozastavila výkon funkcie sudcu sťažovateľovi. Krajský súd uznesením sp.   zn. 1 S 169/2009 z 13.   mája 2010 (ďalej len „uznesenie   krajského   súdu“)   konanie   zastavil   a účastníkom   nepriznal   náhradu   trov konania.   Uznesenie   o zastavení   konania   krajský   súd   odôvodnil   predovšetkým   tým,   že rozhodnutie súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu je rozhodnutím predbežnej povahy s dočasnou účinnosťou,   a   ako   také   je   preto vylúčené podľa § 248 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z preskúmavania súdom na základe žaloby podľa druhej hlavy a piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

3.   Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým   namietal,   že rozhodnutie   súdu   prvého stupňa vychádza   z nesprávneho   právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Sťažovateľ v odvolaní vytýkal krajskému súdu,   že   sa   nemal   na   prvom   mieste   zaoberať   formálnym   vyhodnotením   napadnutého rozhodnutia ako rozhodnutia predbežnej povahy, ale naopak, postupom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy sa mal vysporiadať s tým, či napadnuté rozhodnutie súdnej rady ako správneho orgánu nezasiahlo do jeho základných práv v tom duchu,   ako to predpokladá ústavno- procesná záruka obsiahnutá v čl. 46 ods. 2 ústavy. Súčasne krajskému súdu vytýkal, že nekonal a vôbec sa nezaoberal riešením otázky, či sa napadnuté rozhodnutie dotýka jeho práv, ktorých porušenie v konaní namietal. Z dôvodu odôvodnenia svojich tvrdení poukázal sťažovateľ na nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 284/09 a sp. zn. III. ÚS 70/09.

4.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie krajského súdu, keďže dospel k záveru, že odvolanie v danej veci nie je dôvodné.

5. Podľa sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý mu predchádzal, porušil   jeho   označené   základné   práva   podľa   ústavy   a dohovoru.   V ústavnej   sťažnosti sťažovateľ argumentoval, že rozhodnutie súdnej rady predstavuje právnu prekážku jeho výkonu   povolania   sudcu   a zároveň   sa priamo   týka aj jeho základného práva na voľbu a výkon povolania i práva na odmenu, keďže v dôsledku rozhodnutia súdnej rady nemôže ďalej   vykonávať   svoje   povolanie   a má   nárok   iba   na   výrazne   znížený   plat   sudcu. Z uvedených   dôvodov   a   s poukazom   na   čl.   46   ods.   2   ústavy   je   preto   nutné   vykladať ustanovenie § 248 OSP tak, že rozhodnutie súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu podlieha súdnemu preskúmaniu v správnom súdnictve. Napokon sťažovateľ v sťažnosti namietal aj postup súdnej rady pred vydaním rozhodnutia a rovnako aj samotné rozhodnutie súdnej rady, ktoré podľa jeho názoru v rozpore s § 47 ods. 1, 3 a 4 zákona č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov neobsahuje žiadne odôvodnenie a ani poučenie o opravnom prostriedku.  

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   a postupom,   ktorý   mu predchádzal, zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vrátil vec na nové konanie.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

12. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných   prostriedkov   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov orgánov   verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v   ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 248 písm. a) OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

13. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí posúdenie právnej otázky, či rozhodnutie súdnej   rady o   dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu   podlieha   alebo   nepodlieha súdnemu preskúmaniu v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy OSP.

14. Najvyšší súd odôvodnil výrok sťažnosťou napadnutého uznesenia v podstatnom takto: „Odvolací súd vychádzajúc z názoru Ústavného súdu SR vysloveného v uznesení č. I. ÚS 162/09-55   z   24. 6. 2009,   v ktorom   ústavný   súd konštatoval, že rozhodnutie o   dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu   nie   je   rozhodnutím   konečným,   ale   iba dočasným a súvisí v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch) a dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu zrušiť takéto rozhodnutie opakovane po uplynutí 4 mesiacov od posledného rozhodnutia (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch), ako aj vychádzajúc z konkrétnych okolností daného prípadu, z ktorých je zrejmé, že Súdna rada SR napadnutým rozhodnutím prvýkrát rozhodovala vo veci dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu v prípade žalobcu (§ 250i ods. 1 O. s. p.), dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej Súdnej rady SR   v   danej   veci   treba   považovať   za   rozhodnutie   predbežnej   povahy,   s   účinkami nespôsobilými porušiť subjektívne práva žalobou, alebo jeho základné práva a slobody, ktorých   porušenie   namietal   v   žalobe,   majúc   za   to,   že   žalobca   sa   bude   môcť   domáhať ochrany proti rozhodnutiu v merite veci.

Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu jeho práva ustanoveného v čl. 12 ods. 4 ústavy, odvolací súd dospel k záveru, že porušenie alebo neporušenie tohto práva môže byť predmetom posudzovania v disciplinárnom konaní a napadnutým rozhodnutím nemohlo dôjsť k jeho porušeniu.

Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, týkajúcou sa porušenia čl. 48 ods.   1,   veta   prvá   ústavy,   v   zmysle   ktorej   ústavnej   úpravy   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi, pretože z obsahu citovaného článku ústavy priamo vyplýva, že v danom prípade nejde o porušenie základného práva žalobou.

Odvolací   súd   taktiež   nemohol   prihliadnuť   na   tvrdenie   žalobou,   že   pozastavenie výkonu funkcie sudcu je v rozpore s čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, s poukazom na čl. 145 ods. 2 ústavy a na právo výkonu povolania, keďže z jeho tvrdenia nevyplýva, akým spôsobom bolo porušené jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého   občania   majú   za   rovnakých   podmienok   prístup   k   voleným   a   iným   verejným funkciám, ako aj, akým spôsobom bolo porušené jeho právo podľa čl. 144 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, resp. právo na výkon povolania podľa čl. 35 ods. 1.

Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že pozastavenie výkonu funkcie sudcu je v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy, teda právo vlastniť majetok resp. jeho prírastky,   pretože   preskúmavaným   rozhodnutím   nedošlo   v   konečnom   dôsledku,   k pozastaveniu výkonu jeho funkcie sudcu, ale len k dočasnému pozastaveniu výkonu funkcie a   jeho   právo   vlastniť   majetok   a   prírastky   z   neho   plynúce   tým   nebolo   porušené,   s prihliadnutím   aj   na   skutočnosť,   že   za   predpokladu   splnenia   zákonných   podmienok ustanovených v § 22 ods. 9 zákona o sudcoch sa doplatí sudcovi rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený pominutím dôvodov.

Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalobcu o porušení práva prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, pretože preskúmavaným rozhodnutím žiadnym spôsobom nebolo   zasiahnuté   do   tohto   práva,   keďže   otázka   viny   alebo   neviny   týmto   rozhodnutím nebola nijako podmienená a ani nebola predmetom konania mu predchádzajúceho. Z   uvedených   dôvodov,   s   prihliadnutím   na   judikatúru   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky (II. ÚS 50/01, II. ÚS 236/02, I. ÚS 3/01) a aj ako to vyplýva z nálezu ÚS SR III. ÚS 138/03-29, ochrana základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, odvolací súd skúmal nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého k súdnemu prieskumu, ale tak isto aj či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého z namietaných základných práv alebo slobôd žalobcu.

Senát odvolacieho súdu po preskúmaní danej veci vzhľadom k tomu, že na základe vyššie uvedených dôvodov v danom prípade napadnutým rozhodnutím žalovanej nedošlo k porušeniu   základných   práv   žalobcu,   ktoré namietal   v žalobe,   a   vychádzajúc   z princípu generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, kedy odopretie súdnej ochrany vo veciach preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, ak tak ustanoví zákon,   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   žalovanej   nepodlieha   súdnemu prieskumu.“

15. Ústavný súd   vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba v tom rozsahu, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych predpisov   nebola   neodôvodnená   až   do   takej   miery,   že   by   to   mohlo   mať   za   následok porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu jasne   a zrozumiteľne   podáva   výklad   aplikovaných   právnych   predpisov   a dostatočne odôvodňuje   svoj   výrok. V uznesení   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda vyžadujúcim   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu.   Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   je vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené odvolaniu sťažovateľa.

18. Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   s odôvodnením   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu pripomína, že zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) upravuje vo svojom piatom diele nazvanom „Dočasné pozastavenie výkonu funkcie   sudcu“   dočasné   opatrenie   vo   vzťahu   sudca   k štátu,   ako   aj   účinky   vyplývajúce z tohto opatrenia a zákonné podmienky ich zániku. Rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu   funkcie   sudcu   nie   je   rozhodnutím   konečným,   ale   iba dočasným, a súvisí v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch). Dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu zrušiť   takéto   rozhodnutie   opakovane   po   uplynutí   štyroch   mesiacov   od   posledného rozhodovania (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch). Navyše dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu, ktorý je disciplinárne stíhaný, môže trvať ex lege maximálne po dobu dvoch rokov (§ 22 ods. 4 zákona o sudcoch).

19. K námietkam sťažovateľa k rozhodnutiu súdnej rady ústavný súd ďalej uvádza, že   zákonom   predpokladaná dočasnosť ako   imanentný   a   základný   znak   napadnutého rozhodnutia   súdnej   rady   zároveň   determinuje   nemožnosť   porušenia   sťažovateľom označených   základných   práv.   V daných   okolnostiach   prípadu   nemožno   hovoriť   o upretí základného práva na voľbu a výkon povolania, pretože odvolať sťažovateľa z funkcie sudcu možno iba meritórnym rozhodnutím, a nie napadnutým rozhodnutím dočasnej povahy, a ani o   porušení   práva   na   odmenu,   pretože   v prípade   splnenia   zákonných   podmienok   bude sťažovateľovi doplatený rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený (§ 22 ods. 9 zákona o sudcoch).  

20.   Ústavný súd   nezistil   ani žiadne skutočnosti,   ktoré by signalizovali porušenie základného práva   na   prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy. Je pravdou, že sťažovateľ nebol prítomný pri prejednaní veci súdnou radou, avšak   neprítomnosť   sťažovateľa   nie   je   zákonnou   prekážkou   prijatia   rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, ktoré je dočasnej povahy. Základné právo sťažovateľa byť prítomný pri prejednaní jeho veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je zaručené a bude   realizované   pri   ústnom   pojednávaní   v rámci   disciplinárneho   konania   voči sťažovateľovi (§ 127 zákona o sudcoch).

21.   Naostatok   ústavný   súd   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   napadnuté rozhodnutie   súdnej   rady   o   dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu „neobsahuje žiadne odôvodnenie a ani poučenie“,   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia vo viacerých veciach (napr. I. ÚS 83/06, III. ÚS 79/04), v ktorých zaujal konštantný názor, že výsledok hlasovania v súdnej rade (ako samosprávnom orgáne sui generis, ktorý vykonáva pôsobnosť aj orgánu verejnej správy, pretože sa podieľa na riadení a správe súdov – I. ÚS 62/06, pozn.) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu.

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

23. Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nevyplýva priama súvislosť medzi označeným nekonaním súdnej rady a základnými právami sťažovateľa garantovanými v čl. 40, čl. 38 ods. 1 a čl. 36 písm. c) ústavy, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011