znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 468/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Machajom, Radlinského 47, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 9 T 41/2013 z 24. marca 2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To 84/2015 z 9. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. septembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 41/2013 z 24. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 84/2015 z 9. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   napadnutým rozsudkom   okresného   súdu   v   spojení   s   napadnutým   uznesením   krajského   súdu bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu krádeže, zločinu krádeže a pokračujúceho zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 4 písm. b) v spojení s § 138 ods. 1 písm. e) a j) Trestného zákona a prečinu   porušovania   domovej slobody   podľa §   194 ods.   1 Trestného   zákona, za čo mu bol uložený spoločný súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený aj ochranný dohľad v trvaní   dvoch   rokov.   Napokon   bol   zaviazaný   na   náhradu   škody.   Proti   napadnutému rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   24.   marca   2015   na   hlavnom   pojednávaní odvolanie,   ktoré   bolo   doplnené   právnym   zástupcom   sťažovateľa   8.   apríla   2015 a s odôvodnením   až   1.   júla   2015.   Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu sa stal právoplatným 9. júla 2015 (§ 183 ods. 1 Trestného poriadku).

3. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu zakladá porušenie jeho označených práv, a to z viacerých dôvodov. Predovšetkým nebol dostatočne zistený skutkový   stav   veci   v jednotlivých   bodoch   obžaloby   a neboli   odstránené   rozpory vo výpovediach   svedkov   (výpovede   niektorých   svedkov   nasvedčovali   práve   tomu, že sťažovateľ je nevinný). Z vykonaného dokazovania podľa názoru sťažovateľa „nemožno dospieť k záveru, že... spáchal skutky, ktoré sa mu kladú za vinu tak, ako sú popísané v obžalobe“. V písomnom vypracovaní rozsudku sa prvostupňový súd tiež nevysporiadal s podstatnou argumentáciou obhajoby a námietkou sťažovateľa týkajúcou sa preukázania vzniknutej škody.

4.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu „je   arbitrárny, nezákonný a vykonané dokazovanie a jeho hodnotenie je v rozpore so základnými zásadami platnými v trestnom konaní ako aj v rozpore s ustanoveniami trestného poriadku“.

5. Sťažovateľ na základe uvedeného v závere navrhuje ústavnému súdu, aby vydal nález, ktorým vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým   uznesením krajského   súdu   porušené.   Okrem   toho   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   zrušil   predmetný rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského súdu a vec im vrátil na ďalšie konanie. Navrhuje   tiež,   aby   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume 7 000 € a úhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Na rozhodnutie o sťažnosti nie je predovšetkým daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

II.A K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   rozsudkom okresného súdu

9. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie označených práv (pozri body 1 až 5) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 T 41/2013 z 24. marca 2015.

10. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   podal   riadny   opravný   prostriedok   −   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 To 84/2015 z 9. júla 2015. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu, pretože   na   základe   podaného   odvolania   (pozri   časť   I   bod   2)   patrilo   to   do   právomoci krajského   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   jej   časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, II. ÚS 90/06).

II.B K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   uznesením krajského súdu

11.   Obdobná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   z   9.   júla   2015   (sťažovateľovi   a ani   jeho obhajcovi nebolo ešte napadnuté uznesenie krajského súdu doručené a ústavnému súdu ho právny zástupca   z tohto   titulu   ani nepredložil, ako to vyžaduje §   50 ods.   2 zákona o ústavnom súde, pozn.).

12.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi pred podaním sťažnosti ústavnému súdu ešte nevyužil možnosti, ktoré mu ponúka zákon (Trestný poriadok), a nedomáhal sa nápravy prípadného porušenia svojho práva, v tomto prípade   práva   na   obhajobu   v konaní   pred   všeobecným   súdom   Najvyšším   súdom̶ Slovenskej   republiky   podaním   dovolania.   Sťažovateľ   rovnako   v sťažnosti   namietal, že sa okresný   súd   (a   následne   krajský   súd)   nevysporiadal   s nezákonnými   dôkazmi použitými v prípravnom konaní. Pokiaľ však bol sťažovateľ presvedčený o použití dôkazov v trestnom konaní, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, rovnako v tejto otázke mal a má   možnosť   obrátiť   sa   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   na   všeobecný   súd, v právomoci ktorého je posúdenie tejto otázky.

13. Podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný poriadok“) dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Podľa § 370 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku ak   sa   dovolanie   podáva   v   prospech   obvineného,   možno   ho   podať   do   troch   rokov od doručenia rozhodnutia   obvinenému;   ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi   alebo   zákonnému   zástupcovi,   plynie   lehota   od   toho   doručenia,   ktoré   bolo vykonané najneskôr. Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Tieto okolnosti vylučujú ingerenciu ústavného súdu v danej veci. Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu...,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom...

Podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní   o   riadnom   opravnom   prostriedku.   Podľa   § 384   ods. 1   Trestného   poriadku na verejnom   zasadnutí   súd   preskúma   zákonnosť   a   odôvodnenosť   výrokov   napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku ak bol dovolacím súdom   zistený   dôvod   dovolania   podľa   § 371,   vysloví   rozsudkom   porušenie   zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku   súčasne   s   výrokom   uvedeným   v   odseku   1   dovolací   súd   zruší   napadnuté rozhodnutie   alebo   jeho   časť,   alebo   aj   chybné   konanie,   ktoré   napadnutému   rozhodnutiu predchádzalo.   Po   zrušení   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   dovolací   súd   podľa   okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa...

14.   Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   (bod   13)   teda   zjavne   vyplýva, že sťažovateľ   má   k dispozícii   zákonný   prostriedok,   prostredníctvom   ktorého   sa   môže domáhať preskúmania napadnutého uznesenia krajského súdu a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, ktorým je mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku, a to dovolanie. Sťažovateľove námietky tak, ako ich ústavnému súdu predostrel, sa zjavne javia ako dovolacie dôvody, a to nielen spôsobom, akým sú sťažovateľom opísané, ale   aj   tým,   ako   ich   sám   sťažovateľ   pomenoval   (porušenie   práva   na obhajobu,   dôkazy nevykonané zákonným spôsobom a pod.). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu bude musieť v podstate vysporiadať s rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sú   obsiahnuté   aj v sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu.

15.   Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde)   a   za   daných   okolností   považuje   sťažnosť   aj   za neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16.   Ďalšími možnými dôvodmi odmietnutia sťažnosti bolo nesplnenie zákonných náležitostí   (ústavnému   súdu   advokát   nedoručil   s podanou   sťažnosťou   aj   napadnuté rozhodnutie krajského súdu), resp. zjavná neopodstatnenosť (sťažovateľ v podanej sťažnosti neuvádza dôvody neústavnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu).

17. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015