znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 468/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou advokátom Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 4/2011 z 10. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 4/2011 z 10. marca 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   R.   (ďalej   len  ,,rada“)   oznámením z 12. októbra 2010 začala proti sťažovateľovi správne konanie a vyzvala ho na vyjadrenie sa k podkladom na rozhodnutie vo veci možného porušenia ustanovenia § 39 ods. 4 zákona č. 308/2000   Z.   z.   o vysielaní   a retransmisii   a o zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z. o telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o   vysielaní a retransmisii“). Následne rada rozhodnutím č. RP/52/2010 zo 7. decembra 2010 (ďalej len „rozhodnutie rady“) konštatovala, že sťažovateľ „porušil povinnosť ustanovenú v § 39 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 05.08.2010 o cca 22:14 hod. odvysielal v rámci televíznej programovej služby J. politickopublicistický program L., ktorý bol sponzorovaný spoločnosťou T., a. s., za čo mu ukladá podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu — pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona č. 308/2000 Z z. vo výške 1.000,-EUR, slovom jedentisíc eur. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.: Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila.“.

3.   Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   rady   opravný   prostriedok,   o ktorom rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým sťažnosťou zmenil rozhodnutie rady v časti uloženej sankcie tak, že podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii uložil sťažovateľovi sankciu – upozornenie na porušenie zákona. Vo zvyšnej časti najvyšší súd rozsudkom potvrdil rozhodnutie rady a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názoru došlo tým, že mu bola najvyšším súdom uložená sankcia, ktorej uloženie nemá oporu   v zákone.   Ako   sťažovateľ   ďalej   uvádza: «V   zmysle   §   250j   ods.   5   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,O. s. p.“) môže najvyšší súd rozhodnúť o náhrade škody, peňažnom   plnení alebo   o peňažnej   sankcii.   V   posudzovanom   prípade   nebola   najvyšším súdom uložená sankcia peňažná, ale sankcia nepeňažná, a to upozornenie na porušenie zákona. Procesný predpis pritom takéto rozhodnutie o zmene sankcie neumožňuje. Súd je povinný   pri   výkone   svojej   právomoci   v   plnej   jurisdikcii   podľa   §   250j   ods.5   O.   s  .p. postupovať výlučne podľa zákonnej úpravy. Rozhodnutie, ktoré vychádza zo svojvoľného rozširovania obsahu právnej úpravy súdom, je rozhodnutím bez opory v zákone a nemá preto   kvalitu,   akú   by   súdne   rozhodnutie   v   právnom   štáte   malo,   a   musí   mať.   Takéto rozhodnutie je v priamom rozpore s ústavným príkazom podľa článku 2 ods. 2 ústavy a predstavuje následne tiež odňatie práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 ústavy. Opísaný zásah je odňatím práva na súdnu a inú ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a je v rozpore s princípmi právneho štátu. Najvyšší súd zasiahol svojim rozsudkom do práva na súdnu a inú ochranu sťažovateľa keďže rozhodol v rozpore s právnou úpravou o úplnej jurisdikcii podľa § 250j ods. 5 O.s.p., pričom si svojvoľne a bez opory v zákone upravil znenie právnej úpravy v odôvodnení rozhodnutia.».

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva. Ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Požadoval priznať aj náhradu trov konania v sume 57,62 €.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Úloha ústavného súdu pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov   už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach   a základných   slobodách   najmä   v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

9. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k poukázaniu na to, že podľa jeho názoru najvyšší súd konal contra legem, keď v konaní o jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu rady podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zmenil rozhodnutie rady v časti uloženej sankcie tak, že namiesto radou uloženej pokuty v sume 1 000 € uložil iný druh sankcie – upozornenie na porušenie zákona. Ako z už uvedeného vyplýva, ústavnému súdu   v zásade   neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Vychádzajúc z mantinelov možnej ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   sa   ústavný   súd   oboznámil   s napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu. V okolnostiach prípadu však ústavný súd viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde)   posudzoval   iba   reformačný   výrok   najvyššieho   súdu   v časti uloženej sankcie a jemu prislúchajúce odôvodnenie, pretože potvrdzujúci výrok najvyššieho súdu v časti viny za porušenie ustanovenia § 39 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii nebol sťažovateľom v sťažnosti nijako rozporovaný (to isté platí pre výrok o trovách konania).   Najvyšší   súd   v odôvodnení   rozsudku   po   uvedení   podstatných   dôvodov rozhodnutia rady, obsahu opravného prostriedku a vyjadrenia k nemu uviedol:

„Podľa článku 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou, v danom prípade s článkom 1 ods. 1 a článkom 50 ods. 6. Právna istota a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu podľa názoru súdu nepripúšťajú v individuálnych   prípadoch   aplikovanie   sankcií,   ktoré   by   mohli   byť   neprimerané   povahe skutku a jeho dôsledkom. Súd je však pri ukladaní sankcie povinný vychádzať z princípu prísne individuálnej zodpovednosti za skutok, ktorý má svoju mieru závažnosti a dôsledkov. Nijaký   právny   poriadok   nemôže   regulovať   všetky   situácie,   ktoré   môžu   nastať   pri uplatňovaní   právnej   úpravy.   Každý   právny   poriadok   sa   môže   uplatniť   vo   všetkých prípadoch iba vtedy, ak sa právna úprava, dotvorí výkladom práva. Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum. K dôležitým materiálnym znakom právneho štátu je aj existencia kritérií, podľa ktorých sa vysvetľuje a uplatňuje každá právna norma (cit. Drgonec: Ústava Slovenskej republiky -Komentár, Heuréka 2004, str. 57 - 58).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o sankcionovaní za akékoľvek trestné obvinenie (za ktoré sa považuje aj sankcionovanie v ktorejkoľvek oblasti verejného práva), má súd konať v plnej jurisdikcii.

S poukazom na ustanovenie § 250j ods. 5 O. s. p. ak súd na základe vykonaného dokazovania (na podklade administratívneho a súdneho spisu) dospel k záveru, že o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán, môže rozhodnúť o uložení sankcie   sám.   Súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu,   aj vzhľadom na požiadavku hospodárnosti konania nezruší, pretože skutkový stav považoval za dostatočne zistený a samotné právne posúdenie veci čo do kvalifikácie sankcionovaného konania   nebolo   materiálne   nesprávne.   Súd   výrok   o   druhu   uloženej   sankcie,   v   rámci rozhodovania   v   plnej   jurisdikcii,   napravil   sám   zmenou   výroku   rozhodnutia   správneho orgánu (§ 250j ods. 5 a 6 O. s. p.).

Pokiaľ   ide   o   druh   uloženej   sankcie,   dospel   súd   k   záveru,   že   v   konaní   nebola preukázaná vyššia miera negatívnych dôsledkov konania navrhovateľky (závažnosť, dĺžka konania   a   následky),   než   ktorá   vyplývala   z   rozhodnutia   odporkyne.   Preto   považoval uloženie sankcie - upozornenie na porušenie zákona za primerané okolnostiam prípadu a súčasne zodpovedajúce aj požiadavke generálnej prevencie, prihliadnuc aj na skutočnosť, že ide o druhé porušenie uvedeného ustanovenia zákona. Vzhľadom na uvedené skutočnosti prihliadnuc na obsah napadnutého rozhodnutia dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že rozhodnutie odporkyne je potrebné zmeniť v časti uloženej sankcie (pokuty vo výške 1000 €) tak, že uloží navrhovateľke sankciu - upozornenie na porušenie zákona (§ 64 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 64 ods. 2 veta prvá zákona č. 308/2000 Z. z.).“

10.   Z citovanej   časti   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   najvyššieho súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak, že zmenil rozhodnutie   rady   v časti   uloženej   sankcie.   Ústavnému   súdu   v zmysle   už   uvedeného prislúchalo   posúdiť,   či   v danom   prípade   nejde   o aplikačný   exces,   teda   také   vybočenie z medzí ústavno-konformnej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by potenciálne mohlo viesť k záveru o možnom zásahu do práv sťažovateľa.

Podľa § 250j ods. 5 OSP (aplikovateľného na základe § 250q ods. 2 OSP) vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 môže súd rozhodnúť rozsudkom... o peňažnej sankcii, ak na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k   záveru,   že...   o   uložení   sankcie   má   byť rozhodnuté   inak,   ako   rozhodol   správny   orgán.   Rozsudok   súdu   nahrádza   rozhodnutie správneho orgánu v takom rozsahu, v akom je rozsudkom súdu   rozhodnutie správneho orgánu dotknuté. Tento rozsah musí byť uvedený vo výroku rozsudku, pričom súd dotknutý výrok zmení.

Podľa § 250i ods. 2 OSP ak správny orgán podľa osobitného zákona... rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným   správnym   orgánom.   Súd   môže   vychádzať   zo   skutkových   zistení   správneho orgánu,   opätovne   vykonať   dôkazy   už   vykonané   správnym   orgánom   alebo   vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Podľa § 64 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho častid) pokutu,e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

11. Konanie správneho súdu v plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods.   5   OSP)   vyplýva   z čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ktorý   zaručuje každému   právo,   aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, pričom štrasburská judikatúra za trestné považuje aj konania, ktoré možno označiť ako priestupky, iné správne delikty či disciplinárne delikty (napr. Maurer c. Rakúsko z 18. februára 1997, Bendenoun c.   Francúzsko   z 24.   februára   1994).   Napokon,   priamo   dikcia   uvedených   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   umožňuje   súdu   modifikovať   skutkový   stav   zistený správnym orgánom, ako aj sankciu ním uloženú účastníkovi správneho (a neskôr) súdneho konania.   Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   zrejmá   určitá normatívna nepresnosť,   keď najskôr § 250i ods.   2 (vymedzujúci veci patriace do plnej jurisdikcie   správneho   súdu)   používa   slovné   spojenie   „rozhodol   o uložení   sankcie“,   aby následne   §   250j   ods.   5 prvá   veta   (vymedzujúci   reformačnú   právomoc správneho   súdu) ustanovil,   že súd môže rozsudkom   rozhodnúť „o peňažnej sankcii“,   pričom   tá istá   veta vymedzuje, že tak súd môže urobiť vtedy, ak dospel k záveru, že „o uložení sankcie“ má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán. Na viacerých miestach takto Občiansky súdny poriadok rôzne vymedzuje mantinely reformačnej právomoci správneho súdu.

12.   Ako   však   (do   istej   miery)   neobvykle,   avšak   v danej   veci   celkom   vhodne poznamenal najvyšší súd, základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum. Aj ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   mal   možnosť   zvýrazniť,   že   doslovný   výklad   práva v odôvodnených   prípadoch   musí   ustúpiť   výkladu   e   ratione   legis,   teda   výkladu zohľadňujúceho zmysel a účel aplikovanej právnej normy. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e   ratione   legis   pred   doslovným   gramatickým   (jazykovým)   výkladom   (III.   ÚS   341/07). V tomto smere sa javí vhodné pripomenúť aj známu judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, v zmysle ktorej   „naprosto   neudržitelným momentem   používání práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity“ (Pl. ÚS 33/97).

13.   Najvyšší   súd   už   v minulosti   skonštatoval,   že   plná   jurisdikcia   umožňuje správnemu   súdu   priamo   ukladať   i sankcie,   ktoré   neboli   pôvodne   uložené   rozhodnutím, správneho orgánu, a preto za použitia logického výkladu (argumentum a maiori ad minus) môže   súd   zmierňovať uložené sankcie až na úroveň upustenia od potrestania (napr. 3 Sž 36/2006). Aj podľa ústavného súdu je ústavne konformné a zároveň rešpektujúce účel plnej   jurisdikcie   správneho   súdu   v intenciách   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ak   správny   súd reformačným výrokom zmierni sankciu uloženú pôvodne správnym orgánom. O zmiernení sankcie   pritom   možno   uvažovať   jednak   v rovine   (i)   uloženia   totožného   druhu   sankcie v miernejšej výmere, ale aj v rovine (ii) uloženia iného druhu sankcie, ktorý je čo sa týka dôsledkov zjavne miernejší ako pôvodne uložený druh sankcie, či v rovine absolútnej (iii), teda v upustení od potrestania.  

14.   V právnej   veci   sťažovateľa   najvyšší   súd   dospel   v otázke   viny   k rovnakému záveru   ako   rada   (ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   v sťažnosti   potvrdzujúci   výrok najvyššieho súdu vôbec nenamietal), avšak radou uloženú sankciu (pokutu 1 000 €) zmiernil tak,   že   mu   uložil   iný   druh   sankcie   –   upozornenie   na   porušenie   zákona,   ktoré   má predovšetkým   preventívnu   funkciu.   Za daných   okolností   ústavný   súd   zvýrazňuje skutočnosť,   že   za   situácie,   ak   sťažovateľ   ústavne   relevantným   spôsobom   nenamietal potvrdzujúci výrok najvyššieho súdu (o porušení jeho povinností) a najvyšší súd reformoval výrok rady o uložení sankcie tak, že sťažovateľovi uložil najmiernejší možný druh sankcie [§ 64 ods. 1 písm. a) až e) zákona o vysielaní a retransmisii], celá sťažnosť vykazuje znaky domáhania sa iluzórnych, a nie reálnych práv. Tak ústava, ako aj dohovor však chránia nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné (PL. ÚS 5/02), resp. práva, ktoré sú praktické a efektívne, t. j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (napr. Hutten-Czapska c. Poľsko).

15.   Vychádzajúc   z uvedených   záverov   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   záver najvyššieho súdu vychádzajúci z princípov plnej jurisdikcie správneho súdu vo svetle čl. 6 ods. 1 dohovoru vyhovuje požiadavke na ústavne súladnú aplikáciu príslušných ustanovení O.s.p. (čl. 152 ods. 4 ústavy). Nevykazuje ani znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné   konštatovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   uzatvára,   že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP) nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na   otázku,   prečo   najvyšší   súd   pri   potvrdzujúcom   (a   sťažovateľom   ani   nenamietanom) výroku o porušení povinnosti podľa § 39 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii zmenil sankciu, ktorú mu pôvodne uložila rada.  

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011