znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 467/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného JUDr. Veronikou Bolješikovou, Advokátska kancelária L.I.B. Legal s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 187/2014 z 29. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 25. augusta 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 187/2014 z 29. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Sťažovateľ   bol   účastníkom   (odporcom)   v konaní   o zaplatenie   peňažnej sumy vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 10 C 773/2011.   Okresný   súd   rozsudkom   z 24.   februára   2014   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   navrhovateľovi ( ⬛⬛⬛⬛ )   sumu   16 906,   43   €, trovy   konania   vo   výške   1   014   €   z   titulu zaplateného súdneho poplatku, 2 895,01 € z titulu trov právneho zastúpenia a trovy štátu v sume 64,31 €. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 17. apríla 2014 odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd zmenil predmetný rozsudok okresného súdu z dôvodu, že navrhovateľ „nepreukázal existenciu všetkých predpokladov pre vznik nároku spoločnosti na náhradu škody voči sťažovateľovi /odporcovi ako svojmu konateľovi“.

3. Sťažovateľ v odvolaní tiež namietal, že v konaní pred okresným súdom „nebol preukázaný   nevyhnutný   predpoklad   vzniku   zodpovednosti   konateľa   -   samotná   škoda“. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (uznesenia sp. zn.   26   Cdio   1067/2005   zo   16.   februára   2006,   že „nesplnenie   zmluvného   záväzku nemožno považovať za škodu a zároveň, že škodu treba chápať ako ujmu, ktorá nastala (teda   nie   nastane,   ale   nastala!)   v   majetkovej   sfére   poškodeného“,   ako   aj sp. zn. 25 Cdo 1338/2008 z 25. júla 2006, že „pokým dlžník nezaplatil dlžnú sumu svojmu veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby (v   našom   konkrétnom   prípade   konateľa   spoločnosti   –   odporcu/sťažovateľa)   za   škodu, pretože žiadna mu zatiaľ nevznikla; samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi (dokonca ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh) nie je totiž skutočnou škodu ani ušlým ziskom“.

4. Sťažovateľ v odvolaní ďalej namietal, že „spoločnosti do dnešného dňa žiadna skutočná   škoda,   ktorá   by   predstavovala   zmenšenie   majetku   spoločnosti   nevznikla. Spoločnosť má síce voči navrhovateľovi peňažný záväzok vyplývajúci jej aj z právoplatného súdneho rozhodnutia – rozsudku Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 52C/34/2007-55 zo dňa 27. 04. 2007, avšak ide stále len o záväzok (dlh) spoločnosti nie škodu ktorá (už) vznikla.“.

5.   Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   tvrdí,   že   v   konaní   pred   okresným   súdom „nebol preukázaný ďalší nevyhnutný predpoklad úspešnosti žaloby veriteľa, ktorou vo vlastnom mene a na svoj účet uplatňuje nárok spoločnosti na náhradu škody voči jej konateľovi, a to, že veriteľ nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti“ (iný veriteľ si svoju pohľadávku neskôr uspokojil z majetku spoločnosti, pozn.), a tiež zdôraznil, že okresný súd „nesprávne právne posúdil sťažovateľom vznesenú námietku premlčania, keď premlčanie posudzoval   podľa   ustanovení   §   101   až   110   Občianskeho   zákonníka...“,   a nie   podľa ustanovenia § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, ktoré upravuje zodpovednosť konateľa obchodnej spoločnosti za škodu.

6. O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   tak,   že citovaný rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil a zároveň sťažovateľa zaviazal zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania v sume 413,98 €. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP) a k veci dodal, že „v konaní bolo podľa neho preukázané, že odporca ako konateľ spoločnosti svojim konaním zmenšil majetok tejto spoločnosti a to spôsobom, aký opísal súd prvého   stupňa.   Odvolací   súd   nesúhlasí   s   tvrdením   odporcu,   že   spoločnosti   ktorej   bol konateľom   nespôsobil   škodu,   nakoľko   bolo   preukázané,   že   navrhovateľa   nepresne informoval o predmete kúpy, úschovu, ktorú prijal, považoval za zábezpeku nevydal ju naspäť   navrhovateľovi,   pričom   spoločnosť,   ktorej   bol   konateľom   nebola   schopná   túto úschovu navrhovateľovi nahradiť ani zo svojho majetku o čom svedčí výsledok exekučného konania. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku presne špecifikoval v čom spočívalo porušenie povinnosti konateľa, vznik škody ako i príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením   povinnosti   konateľa   a   taktiež   správne   vyhodnotil   dokazovanie   ohľadom existencie pohľadávky veriteľa smerujúcej voči spoločnosti, v ktorej je konateľ štatutárnym orgánom ako aj   nemožnosť   uspokojenia tejto pohľadávky z majetku spoločnosti. Podľa názoru   odvolacieho   súdu   odporca   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   rovnako   ako i v odvolacom   konaní   nepreukázal   žiadny   liberačný   dôvod,   ktorý   by   ho   zbavoval zodpovednosti   za   vzniknutú   škodu,   týmto   dôvodom   nie   je   ani   skutočnosť,   že   peniaze od navrhovateľa   fyzicky   odovzdal   developerovi   p. ⬛⬛⬛⬛,   nakoľko   tento   tak nespravil bez vedomia odporcu a následne to bol priamo odporca, ktorý tieto peniaze navrhovateľovi nevrátil, hoci si bol vedomý, že nepatria spoločnosti K námietke premlčania odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvého stupňa uvádza, že pohľadávku   navrhovateľa   nemožno   považovať   za   premlčanú,   lebo   premlčacia   lehota na podanie žalobného návrhu voči odporcovi najskôr začala plynúť dňom prvým dňom po doručení rozhodnutia súdu o zastavení konania právnemu zástupcovi teda 16. 11. 2010 kedy   bola   splnená   jedna   z   podmienok   na   podanie   žaloby   podľa   ustanovenia   §   135   a/ Obchodného   zákonníka   a   keďže   návrh   bol   podaný   18.   04.   2011   nemožno   považovať námietku premlčania za dôvodnú, nakoľko navrhovateľ svoju pohľadávku voči konateľovi spoločnosti roku 2005 ešte uplatniť nemohol.“.

7. Sťažovateľ je na základe uvedeného toho názoru, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí „dostatočným   spôsobom   nevyrovnal   s   najzásadnejšími   argumentačnými námietkami..,   ktoré   uvádzal   vo   svojom   odvolaní,   v   rozhodnutí   neuviedol   dôvody pre odmietnutie týchto argumentov a ani ich inak presvedčivo nevyvrátil či prinajmenšom nespochybnil“, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.

8. Sťažovateľ v petite sťažnosti preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   o   dočasnom   opatrení   a   odložil vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   a tiež   žiada,   aby   ústavný   súd rozhodol, že jeho základné právo „ako konateľa obchodnej spoločnosti:

... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Krajského súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   04.   2015   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3Cob/187/2014 porušené bolo“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon požaduje priznať náhradu trov konania v sume 296,44 €.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   alebo   o jeho odmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

11.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

12. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

13.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto napadnutým rozsudkom porušil označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri bližšie body 3 až 5) a napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené (pozri bod 7), keďže krajský súd mu nedal priamu odpoveď na jeho zásadné námietky uvedené v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi údajným nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia   krajského   súdu   týkajúceho   sa   uvedených   zásadných   námietok   z pohľadu sťažovateľa a označeným základným právom podľa ústavy existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie jej porušenia.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť navrhovateľovi požadovanú peňažnú sumu a náhrade trov konania (pozri bod 2), ústavný súd   dospel   (aj   po   preskúmaní   prvostupňového   rozhodnutia,   s ktorým   sa   odvolací   súd stotožnil, pretože mu to umožňovalo ustanovenie § 219 ods. 2 OSP) k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (pozri k tomu bod 6), hoci je pravdou, že mu nedal priamu alebo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky uvedené v jeho odvolaní a v tejto sťažnosti   (pozri   aj   body   3   až   5   a bod   7).   Ústavný   súd   v okolnostiach   danej   veci   však konštatuje,   že   okresný   súd   vo   svojom   napadnutom   rozsudku,   ktorý   predchádzal napadnutému rozsudku krajského súdu, dostatočne jasne a aj vecne opísal na s. 4 až s. 8 na základe   vykonaného   dokazovania   a právneho   a skutkového   posúdenia   sporu   svoje konkrétne   závery,   ktoré   ho   napokon   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   v   neprospech sťažovateľa (ústavný súd z tohto rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právne   závery,   pretože   obsah   je   sťažovateľovi   veľmi   dobre   známy,   keďže   napadnutý rozsudok pripojil aj k svojej sťažnosti, pozn.).

17.   Vychádzajúc   z už   uvedeného,   ústavný   súd   nezastáva   rovnaký   názor   ako sťažovateľ, že by výklad, resp. aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného   zákonníka,   ako   aj   Občianskeho   súdneho   poriadku   v danom   prípade   bola zo strany všeobecných súdov svojvoľná a z ústavného hľadiska neprijateľná. Iba námietky sťažovateľa   v sťažnosti   (uvedené   v   bodoch   3   až   5   a   v   bode   7)   a nedanie   priamych a vyčerpávajúcich odpovedí na jeho argumenty   prednesené v odvolaní ešte samy osebe v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný súd nemá v tejto situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, pretože nie je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Navyše obsahom základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, ale jeho podstatou je najmä umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), čo bolo vo veci sťažovateľa aj naplnené.

18.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite (pozri bod 8) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015