znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 467/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. R., zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Gavalčinom, Advokátska kancelária, Platanová 5, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 17/2014 z 15. apríla 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To 45/2013 z 26. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. R.   o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2014   doručená   sťažnosť   V.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   doplnená   na základe   výzvy ústavného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 7. augusta 2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 17/2014 z 15. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3   To 45/2013   z 26.   septembra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 45/2013 z 26. septembra 2013 uznaná vinnou z pokračujúceho prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý jej bol uložený peňažný trest 500 € a náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím zároveň rozhodol o oslobodení sťažovateľky spod obžaloby Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa sp. zn. Pv 326/07 z 25. augusta 2008, a to pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona a pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 2 Tdo 17/2014 z 15. apríla 2014   odmietol   sťažovateľkou   podané   dovolanie   podľa   §   382   písm.   c)   zákona č. 301/2005 Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). V ostatnom podala sťažovateľka ústavnom súde sťažnosť.

3.1 Sťažovateľka v podanej sťažnosti brojila proti svojmu právoplatnému odsúdeniu pre pokračujúci prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona,   pričom   svoju   argumentáciu   koncentruje   výlučne   do   sféry   skutkových   zistení všeobecných súdov. Ku skutkovým okolnostiam svojej právnej veci sťažovateľka poukázala predovšetkým   na   to,   že „Od   roku   1994   poškodení   poškodzovali   majetok   rodičov sťažovateľky   a   neskôr   aj   jej   majetok.   Sťažovateľka   a   jej   matka...   si   predbežnými opatreniami - vstup na pozemok poškodených, žalobou na ochranu osobnosti, žalobou na náhradu škody domáhali iba zákonom povolených prostriedkov na ochranu vlastníctva. Tieto úkony, návrh na predbežné opatrenia, návrh na ochranu osobnosti, návrh na náhradu škody   boli   podľa   porušovateľov   práva   sťažovateľky   motívom   vydierania   a   vyhrážania poškodeným zo strany sťažovateľky. Teda uplatňovanie práv zákonnými prostriedkami sú podľa porušovateľov motívom spáchania trestných činov vyhrážania resp. vydierania.... bola   z tohto   trestného   konania vynechaná hoci   povedala,   že iba   v susedských hádkach s poškodenou povedala, že zavolá rómov, aby ju zbili. Priznanie... bral súd ako účelové aby pomohla   sťažovateľke   vyviniť   sa   z   trestného   konania,   špinavosti   prischli   sťažovateľke. Sťažovateľka sa domáhala preukázať svoju dôvery hodnosť aj na detektore lži. Kvalifikácia skutku bola nesprávne aplikovaná, pretože nejde o trestný čin, ale prinajmenšom by sa jednalo o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa§ 49 zák. 372/1990 Zb. o priestupkoch, i keď sa tento skutok zo strany sťažovateľky nestal.“.

3.2   Podľa   názoru   poškodenej   závery   súdov   o tom,   že   (i) „...   sa   nevyhrážala poškodeným   útokmi   ňou   samou,   ale   tieto   mala   vykonať   skupina   rómov.“,   (ii) „Taktiež vzhľadom na viaceré podania zo strany obžalovanej na poškodeného..., boli aj jej vyhrážky, že   ho   zničí,   keď   zabezpečí,   aby   ho   vyhodili   zo   zamestnania,   spôsobilé,  ...   vyvolať u poškodeného dôvodnú obavu z ich realizácie obžalovanou.“, (iii) „... ide o dlhotrvajúci exes   v jej   správaní   podmienený   defektom   v susedských   vzťahoch,   ktorého   závažnosť z hľadiska   zásahov   do   práv   poškodených   nemôže   byť   hodnotená   ako   nepatrná.“,   sú arbitrárne   a zjavne   nekorešpondujú   so   stavom   veci,   ktorý   konajúce   súdy   interpretujú svojvoľne   a účelovo.   K tomuto   záveru   dospela   sťažovateľka   aj   v konfrontácii s oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7 T 129/2010 zo 6. júna 2014 vo vzťahu k E. V., ktorá bola jednou z poškodených v jej trestnej veci a na ktorú podala aj trestné oznámenie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, a to z dôvodu nepreukázania viny za dôkaznej situácie tvrdenia proti tvrdeniu, čo v jej prípade malo opačný dôsledok.

3. 3 Uvedené pochybenia v skutkových zisteniach všeobecných súdov viedli podľa sťažovateľky   k porušeniu   viacerých   základných   práv   a slobôd,   k čomu   konštatovala: „Sťažnosť   smeruje   k namietaniu   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   podľa   č.   46 ods. 1 (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom postupom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej   republiky)   Ústavy   SR,   čl.   46   ods.   3   (každý   má   právo   na   náhradu   škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom) Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 (všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní) Ústavy SR, čl. 12 ods. 4 (Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva slobody )Ústavy SR, čl. 19 ods. 1 (každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na ochranu mena) Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.   2   Tdo   17/2014   zo   dňa   15.4.   2014   a   Rozsudkom   Krajského   súdu   Žilina   č.k.   3 To/45/2013 zo dňa 26. 9. 2013.“

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR Uznesením č.k. 2 Tdo 17/2014 zo 15. 4. 2014 porušil základné právo... na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR, právo rovnosti v konaní zaručené čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, právo uplatňovania jej práv zaručených čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, právo na ochranu jej mena a dobrej povesti zaručenej článkom 19 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd Žilina Rozsudkom č.k.3 To/45/2013 zo 26. 9. 2013 porušil základné právo... na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a ods. 3, Ústavy SR, právo rovnosti v konaní zaručené čl. 47 ods.3 Ústavy SR, právo uplatňovania jej práv zaručených čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, právo na ochranu jej mena a dobrej povesti zaručeného čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Tdo 17/2014 zo 15.4.2014 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Rozsudok Krajského súdu v Žiline 3 To/45/2013 zo 26. 9. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie za porušenie jej práv v sume 25 000,- eur (slovom dvadsať päť tisíc eur ) a vzniknuté trovy právneho zastúpenia.“

II.A

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7. Sťažovateľka v podanej sťažnosti v súhrne konštatuje, že „Dôvody, na ktorých sú založené... súdne rozhodnutia popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a sú zjavne jednostranné (v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti) - tvrdenie proti tvrdeniu, nerovnosť zbraní, klamlivé výpovede poškodených pretože skutok sa zo strany sťažovateľky nestal, vyvodené závery súdu sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, sú neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré mali za následok porušenie práv (záznam v odpise z registra trestov, peňažný   trest   v   sume   500-eur,   trovy   konania   v   sume   120,-   eur,   strata   zamestnania, sťahovanie sa za prácou, dlhodobú PN, smrť matky sťažovateľky..., nezapísanie do zoznamu SAK, obmedzenie výberu práce z dôvodu záznamu v odpise registra trestov GP SR, šikana počas celého konania.).“.

II. B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

8.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov   rozhodnúť   o oprávnenosti   trestného   obvinenia   voči   konkrétnej   osobe.   Takto interpretovaný   článok   zahŕňa   právo   na   súd,   do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k   súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie   súdu   a   vedenie   konania.   To   všetko   v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť prítomný   na   pojednávaní, právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné   požiadavky   spravodlivého   procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tdo 17/2014 z 15. apríla 2014 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) vec predbežne prerokoval a zisti., že nie je dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodov uvedených v § 382 písm. a/, b/ alebo d/ až f/ Tr. por. Zároveň však zistil, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa §371 Tr. por.

Popis   skutku   v   bode   1/   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   zostal   krajským   súdom nedotknutý, nepochybne obsahuje skutočnosti zodpovedajúce právnej kvalifikácii prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. pri použití § 138 písm. b/ Tr. zák.

Podľa tohto popisu došlo zo strany obvinenej k vyhrážkam ťažkou ujmou na zdraví, ba až usmrtením (tým, že poškodenej rozbije hlavu a „vykrúti krk“, čo je v hovorovej reči slangovým   vyjadrením   usmrtenia)   a   taktiež   inou   ťažkou   ujmou   (psychické   zničenie poškodených,   strata   zamestnania   poškodeného,   zbitie   poškodenej   Rómami),   teda   takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu poškodených, pričom čin páchala po dlhší čas (od roku 1996 do mája 2007).

Neobstojí námietka, že išlo len o „silné slová v hádke“. V prípade trestného činu nebezpečného   vyhrážania   ide   práve   o   verbálny   delikt   a   ujmy,   ktorých   spôsobením   sa obvinená vyhrážala poškodeným, reálne mohli vyvolať ich dôvodnú obavu.

Formulácia použitá v ustanovení § 360 ods. 1 Tr. zák. pritom hovorí o možnosti spôsobenia dôvodnej obavy, nie o jej spôsobení, a použitý spôsob vyhrážania takú obavu nepochybne vyvolať mohol. To platí najmä v situácii, keď nešlo o náhodný konflikt bez sprievodných vecných súvislostí, ale o slovné útoky viazané jednak na spor poškodených a..., týkajúci sa opravy oporného múru oddeľujúceho pozemky dotknutých vlastníkov, a jednak žaloby... o ochranu osobnosti v pre ňu neúspešnom súdnom spore s poškodenými. Systematické pokračovanie vo vyhrážkach po dobu jedenástich rokov možnosť vzbudenia dôvodnej obavy umocňuje a kvalifikačné nezáleží na tom, kedy poškodení trestnú činnosť oznámili (čo sa týka dôkaznej relevancie, súdom zistený skutok nemôže dovolací súd v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. skúmať a meniť).

Skutok je aj dostatočne určitým spôsobom sformulovaný, pokiaľ ide o miesto, čas a spôsob jeho spáchania. Pri páchaní verbálneho deliktu v tak širokom časovom období nie je potrebné požadovať detailnú miestnu a časovú lokalizáciu všetkých slovných prejavov. Je   ešte   potrebné   pripomenúť,   že   miernejšia   kvalifikácia   činu   (oproti   kvalifikácii trestného činu vydierania) nebola použitá len z dôvodov uvedených v § 327 ods. 2 Tr. por., v čom sa najvyšší súd s krajským súdom stotožňuje.

Pokiaľ   ide   o závažnosť   vyššiu   než nepatrnú v zmysle §   10 ods.   2   Tr.   zák.,   táto rovnako   vyplýva   z   popisu   skutku   v rozsudku   okresného   súdu.   Pri   charaktere   použitých vyhrážok   a   dĺžke   tomu   zodpovedajúceho   konania   obvinenej   ide   o   tak   vážny   zásah do osobnej   sféry   poškodených   (resp.   do   „iných   práv   a slobôd“   podľa   systematiky začlenenia dotknutého trestného činu do deviatej hlavy osobitnej časti Trestného zákona), že nemôže byť posúdený len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.

Aj keď obvinená nebola pred jej odsúdením súdne trestaná a je od zamestnávateľa hodnotená   pozitívne,   ide   o   dlhotrvajúci   exces   v   jej   správaní,   podmienený   defektom v susedských   vzťahoch,   ktorého   závažnosť   nemôže   byť   z hľadiska   zásahu   do   práv poškodených hodnotená ako nepatrná.

Dovolací súd môže pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť prečinu (§ 10 ods. 2 Tr. zák.) a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané, nesmie však skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. časť vety za bodkočiarkou).

Čo sa týka námietok označených ako porušenie, zásady rovnosti strán, sú výlučne zamerané voči skutkovým zisteniam súdu, resp. ich dôkaznej nepochybnosti. Ako už bolo uvedené vyššie a ako vyplýva i z konštantnej judikatúry najvyššieho súdu, vychádzajúcej z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., dovolanie nemožno založiť na námietkach voči správnosti a úplnosti zisteného skutku (okrem dovolania ministra spravodlivosti podaného podľa §371 ods. 3 Tr. por.).

Na základe uvedeného bolo dovolanie obvinenej odmietnuté ako zrejme nedôvodné podľa § 382 písm. c/ Tr. por.»

14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 3 To 45/2013 z 26. septembra 2013 uviedol: „Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť   a   odôvodnenosť   výrokov   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   správnosť   postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenou osobou a že toto je čiastočne dôvodné.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že pokiaľ ide o vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní   pred   prvostupňovým   súdom,   v   konaní,   ktoré   predchádzalo   napadnutému rozsudku   sa   postupovalo   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktorých zmyslom je zabezpečiť náležité zistenie skutkového stavu. Okresný súd vykonal dokazovanie v   rozsahu   potrebnom   pre   jeho   rozhodnutie.   Dôkazná   situácia   preto   aj   podľa   názoru krajského   súdu   umožňuje   vo   veci   objektívne   a   spravodlivo   rozhodnúť.   Pokiaľ   však   ide o hodnotenie   vykonaných   dôkazov   prvostupňovým   súdom,   s   týmto   sa   krajský   súd nestotožňuje vo vzťahu k bodom 2/ a 3/ napadnutého rozsudku.

V súvislosti s výrokom o vine v bode 1/ napadnutého rozsudku, keď bola obžalovaná uznaná za vinnú zo spáchania pokračovacieho trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa   §   360 ods.   1,   2 písm.   a)   Tr.   zák.,   krajský   súd poznamenáva,   že   k tejto právnej kvalifikácii už zaujal stanovisko vo svojom uznesení sp.zn. 3To/97/2010 z 11.11.2010, keď konštatoval, že podľa jeho názoru mal byť skutok správne kvalifikovaný ako trestný čin vydierania,   pričom k zmene kvalifikácie nebolo možné pristúpiť   z dôvodov ustanovenia § 327 ods. 2 Tr. por., nakoľko odvolanie v neprospech obžalovanej nepodal prokurátor. Pokiaľ však ide o dôkaznú situáciu vo vzťahu k tomuto bodu rozsudku, nebolo ani podľa   názoru   krajského   súdu   vzhľadom   na   zabezpečené   dôkazy   potrebné   dopĺňať dokazovanie   v   rozsahu   požadovanom   obžalovanou.   Okresný   súd   potom   podľa   názoru krajského súdu   postupoval   správne,   keď návrhy obžalovanej na doplnenie   dokazovania odmietol a jeho postup aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá ustanoveniu § 272 ods. 3 Tr. por. Záver prvostupňového súdu o neopodstatnenosti návrhu obžalovanej na doplnenie dokazovania považuje aj krajský súd za správny, a preto neobstojí námietka obžalovanej, že postupom prvostupňového súdu bolo porušené jej právo na obhajobu. Právom na obhajobu nemožno   rozumieť,   že   súd   musí   nevyhnutne   vyhovieť   všetkým   návrhom   obžalovanej na doplnenie   dokazovania   bez   toho,   aby   sám   posúdil   opodstatnenosť   a   potrebnosť doplnenia dokazovania. Vo vzťahu k výroku o vine v bode 1/ napadnutého rozsudku preto krajský súd konštatuje, že tento výrok vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, a preto zodpovedá zákonu.

Krajský súd nepovažuje za opodstatnené ani tie námietky obžalovanej, v ktorých uvádza   porušovanie   viacerých   zásad   trestného   konania   pred   prvostupňovým   súdom. Ukladanie   poriadkových   pokút,   resp.   úkony   smerujúce   k   zisteniu   zdravotného   stavu obžalovanej nemožno považovať za porušenie príslušných ustanovení Trestného poriadku prvostupňovým súdom, a to ani vtedy, ak k takémuto postupu má iný názor nadriadený súd. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že ide o riadne inštitúty trestného konania, ktoré považoval prvostupňový súd v určitom štádiu konania za opodstatnené.

Krajský   súd   sa   nestotožňuje   ani   s   námietkou   obžalovanej   vo   vzťahu   k   bodu   1/ napadnutého rozsudku, že prvostupňový súd nemal záujem zistiť skutočný stav veci, keď neuveril obhajobe obžalovanej, ale len tvrdeniam poškodených. V súvislosti s hodnotením dôkazov prvostupňovým súdom vo vzťahu k bodu 1/ napadnutého rozsudku krajský súd poukazuje na svoj názor vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 3To/97/2010 z 11.11.2010 s tým, že postup prvostupňového súdu týkajúci sa hodnotenia dôkazov považuje za zodpovedajúci zákonu.

Pokiaľ obžalovaná namietala, že jej prípadné vyjadrenia na adresu poškodených neboli takého charakteru, že by mohli u poškodených vzbudiť dôvodnú obavu o život, resp. zdravie,   krajský   súd   sa   s   takýmto   názorom   obžalovanej   nestotožňuje.   Je   zrejmé,   že obžalovaná   sa   nevyhrážala   poškodeným   priamymi   útokmi   ňou   samou,   ale   tieto   mala vykonať skupina Rómov. Taktiež vzhľadom na viaceré podania zo strany obžalovanej na poškodeného...,   boli   aj   jej   vyhrážky,   že   ho   zničí,   keď   zabezpečí,   aby   ho   vyhodili   zo zamestnania,   spôsobilé   podľa   názoru   krajského   súdu   vyvolať   u   poškodeného   dôvodnú obavu z ich realizácie obžalovanou.

Na trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej nemení nič ani skutočnosť, že medzi ňou a poškodenými existujú dlhoročné susedské spory a že sama obžalovaná bola - ako tvrdí v odvolaní - v minulosti obeťou útoku zo strany poškodenej...

Ani dlhoročné susedské spory a negatívny vzťah medzi obžalovanou a poškodenými neoprávňujú   obžalovanú,   aby   vzájomné   konflikty   s   poškodenými   riešila   spôsobom uvedeným v bode 1/ napadnutého rozsudku.

Výrok prvostupňového súdu o vine obžalovanej v bode 1/ napadnutého rozsudku, aj napriek výhradám obžalovanej uvedeným v podanom odvolaní, preto považuje krajský súd za zákonný.

Krajský súd sa však stotožňuje s námietkami obžalovanej vo vzťahu k bodom 2/ a 3/ napadnutého   rozsudku,   keď   obžalovaná   bola   uznaná   za   vinnú   zo   spáchania   prečinov krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Tr. zák. a ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. Krajský   súd   poznamenáva,   že   už   vo   svojom   zrušujúcom   rozhodnutí   sp.zn.   3To/97/2010 z 11.11.2010   konštatoval,   že   pokiaľ   nebude   objektívne   preukázané,   že   údaje   uvádzané obžalovanou   v   trestnom   oznámení,   resp.   oznámení   adresovanom   zamestnávateľovi poškodeného... nie sú pravdivé a najmä, že obžalovaná o ich nepravdivosti vedela, nemôže byť jej konanie posudzované ako trestný čin krivého obvinenia, resp. ohovárania. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že ani po doplnení dokazovania prvostupňovým súdom takýto   záver   z   vykonaných   dôkazov   bezpečne   a   nepochybne   nevyplýva.   Nie   je   preto podstatná   ani   skutočnosť   ako   formulovala   obžalovaná   trestné   oznámenie,   či   vo   forme podozrenia alebo jednoznačných faktov. Taktiež ani úmysel obžalovanej privodiť trestné stíhanie poškodeného nepostačuje k uznaniu jej viny, keďže nebolo spoľahlivo preukázané, že   údaje,   ktoré   uviedla   v   trestnom   oznámení,   resp.   oznámení   adresovanom zamestnávateľovi poškodeného, boli nepravdivé a ona o ich nepravdivosti vedela. Doposiaľ podľa   názoru   krajského   súdu   nebolo   objektívne   a   jednoznačne   vyvrátené   tvrdenie obžalovanej, že... ubytovával viacerých hostí za poplatok. K tejto skutočnosti obžalovaná predložila ako svoje poznatky čísla viacerých ŠPZ konkrétnych vozidiel ubytovaných hostí. Aj keď poškodený... a jeho manželka tvrdili, že ubytovávali síce ľudí, ale bez odplaty - ako svojich   známych,   toto   ich   tvrdenie   podľa   názoru   krajského   súdu   nebolo   dostatočne preverené. Prvostupňový súd uveril tvrdeniu poškodených, že pokiaľ ubytovávali hostí, bolo to   bez   odplaty.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd   poukazuje   aj   na   samotné   vyjadrenie poškodených z 20.3.2013   k odvolaniu   obžalovanej (č.   l.   975),   kde priamo poškodení   v súvislosti s ubytovávaním hostí uvádzajú, že pokiaľ aj prenajímali nehnuteľnosť a získavali finančne z nájmu (správne má byť zrejme získavali financie z nájmu), túto skutočnosť ani pracovníkom daňového úradu a ani polícii netajili. Aj zo spisu ČVS: ORP-485/OVK-KK- 2007   týkajúceho   sa   trestného   oznámenia   podaného   obžalovanou   je   zrejmé,   že   tvrdenia obžalovanej uvádzané v trestnom oznámení neboli dostatočne preverené. Taktiež pokiaľ ide o oznámenie obžalovanej zaslané zamestnávateľovi poškodeného..., zo spisu vyplýva, že obžalovaná v tomto oznámení uvádzala svoje vlastné poznatky, ako aj poznatky jej matky. Je nesporné, že obžalovaná uviedla v oznámení tie skutočnosti, ktoré videla - privážanie častí nábytku poškodeným a uviedla aj skutočnosti, o ktorých sa dozvedela od svojej matky, ktorá ich vedela od kolegu poškodeného – pána... - išlo o čierne ubytovávanie hostí. V tomto   smere   nebolo   vyvrátené   tvrdenie   obžalovanej,   že   v   oznámení   uviedla   len   to,   čo skutočne videla, resp. počula od svojej matky. Skutočnosť, že poškodený odvážal z hotela určité časti nábytku bola objektívne preukázaná. Takýto údaj uvedený v oznámení preto nemožno považovať za údaj, o ktorom by obžalovaná vedela, že je nepravdivý. Pokiaľ aj svedok... poprel, že by matke obžalovanej rozprával o čiernom ubytovávaní hostí zo strany poškodeného..., obžalovaná keďže túto informáciu mala sprostredkovane od svojej matky, vzhľadom aj na svoje konkrétne poznatky, nemala podľa názoru krajského súdu dôvod sa domnievať, že ide o informáciu nepravdivú.

Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania podľa názoru krajského súdu nebolo objektívne a bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že obžalovaná či už v trestnom oznámení, resp.   oznámení   zamestnávateľovi   poškodeného...   uvádzala   nepravdivé   údaje,   o nepravdivosti ktorých by aj vedela. Za takýchto okolností ani prípadný úmysel obžalovanej privodiť   trestné   stíhanie   poškodeného   nepostačuje   k   vyvodeniu   jej   trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle podanej obžaloby.

Krajský súd preto na základe podaného odvolania, keďže sa stotožnil s odvolacími námietkami obžalovanej vo vzťahu k bodom 2/ a 3/ napadnutého rozsudku, zrušil rozsudok prvostupňového súdu ohľadom skutkov kvalifikovaných ako prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Tr. zák. a prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a sám postupom podľa § 285 písm. b) Tr. por. obžalovanú spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že tieto skutky nie sú trestným činom. Vo vzťahu k bodu 3/ napadnutého rozsudku krajský súd do skutku uviedol aj čiastkový útok, ktorého sa dopustila obžalovaná vo vzťahu k poškodenej... tak, aby celý skutok uvedený v bode 3/ sa zhodoval so skutkom uvedeným v bode 3/ v podanej obžalobe.

Vzhľadom   na   oslobodzujúci   výrok   krajského   súdu   pokiaľ   ide   o   skutky   uvedené v bodoch   2/   a   3/   podanej   obžaloby,   krajský   súd   potom   zmenil   aj   výrok   o   treste.   Pre pokračujúci prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. uložil obžalovanej   peňažný   trest   vo   výmere   500,-   Eur   s   náhradným   trestom   odňatia   slobody vo výmere 1 mesiac pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený. Krajský súd prihliadol najmä na osobu obžalovanej, ktorá doposiaľ súdne trestaná nebola, prihliadol tiež na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku - viac ako 6 rokov, na okolnosti prípadu, spôsobený následok, pričom mal na zreteli aj fakt, že konanie obžalovanej bolo dôsledkom   dlhoročných   susedských   sporov   s   poškodenými,   ktoré   vyústili   až   do   ich vzájomného nepriateľského vzťahu, pričom ako vyplýva zo spisu, na existencii takéhoto stavu   nemožno   vylúčiť   ani   prípadný   podiel   zodpovednosti   poškodených.   Peňažný   trest uložený   krajským   súdom   možno   považovať   za   spravodlivý   a   objektívny   obraz   potrieb individuálnej a generálnej prevencie. Takýto trest podľa názoru krajského súdu v plnej miere   odzrkadľuje   závažnosť   spáchaného   prečinu,   ako   aj   možnosť   nápravy   a   pomery obžalovanej.   Ide   o   trest,   ktorý   je   spôsobilý   zároveň   vyjadriť   aj   morálne   odsúdenie obžalovanej spoločnosťou.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

15. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu,   ani jeho posúdenie skutkovej   otázky.   Ústavný súd teda   pripomína už spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov,   Trestný   poriadok   a Trestný   zákon nevynímajúc,   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   K tomu   dodáva,   že   nepatrí   do   jeho právomoci   zaoberať   sa   rozhodnutím   o vine   a treste   (II.   ÚS   31/94)   ani otázkou   právnej kvalifikácie   skutku,   ktorý   je   predmetom   trestného   stíhania   a o ktorom   sa   s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (m.   m.   I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych zákonných   ustanovení   sú   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   aj náležite   odôvodnené.   Tak krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   vo   svojich   napadnutých rozhodnutiach   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcim   spôsobom reflektovali   na   sťažovateľkou   vznesené   obhajobné   tvrdenia   a ňou   udané   pochybenia v skutkových   zisteniach   a hodnotiacich   úsudkov   všeobecných   súdov,   ku   ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery.

17.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

18.   Na   podporu   svojich   záverov   ústavný   súd   zvýrazňuje,   že   súčasťou   práva na spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces   zahŕňa aj právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo   na spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby súd   v rozsudku   reagoval   na každý argument   (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   konania   považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

19. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné   považovať   za   arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   nezistil príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu   a sťažovateľkou   namietaným   porušením   označeného   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti   odmietol z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

20.   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   namietala   aj   porušenie   ďalších   základných práv, resp. ustanovení ústavy a listiny, a to podľa čl. 12 ods. 4, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho   súdu,   a to   v rovine   rovnakej   argumentačnej   línie   ako   pri   namietaní   už spomenutých   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   od   porušenia   týchto   práv   odvodzovala   aj porušenie ďalších ňou označených práv, resp. ustanovení ústavy a listiny. Vzhľadom na to, že   ústavný   súd   po   ústavnom   prieskume   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   nedospel   k porušeniu   práv   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   ďalších   sťažovateľkou označených   práv   podľa   ústavy   a listiny   a preto   jeho   sťažnosť   aj   v tejto   ostatnej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014