znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 467/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11884/2013 – sp. zn. Rvp 11887/2013, sp. zn. Rvp 12067   –   sp.   zn.   Rvp 12088/2013   a   sp.   zn.   Rvp   12989/2013   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn. 2 CoE 617/2012 z 28. novembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Rimavská Sobota a jeho uznesením sp. zn. 1 Er 671/2003 z 27. júna 2012 a zároveň postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE   592/2012   z 28. novembra   2012,   sp.   zn.   1   CoE   446/2012   z 19.   decembra   2012, sp. zn. 15 CoE 210/2012 zo 4. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE 384/2012 z 12. decembra 2012, sp. zn. 16 CoE 295/2012 z 20. decembra 2012, sp. zn. 15 CoE 2/2013 z 10. januára 2013 a sp. zn. 41 CoE 291/2012 z 12. decembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Zvolen a jeho uzneseniami sp. zn. 11 Er 2739/2004 z 26. júna 2012, sp. zn. 11 Er 3533/2007 z 22.   júna   2012,   sp.   zn.   22   Er   432/2010   z 5.   januára   2012,   sp.   zn.   28   Er   69/2009 z 29. septembra 2012, sp. zn. 11 Er 3939/2007 z 25. júna 2012, sp. zn. 11 Er 871/2006 zo 16. februára 2011 a sp. zn. 11 Er 2575/2003 z 31. októbra 2011, a zároveň postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banská Bystrici sp. zn. 41 CoE 264/2012 z 21. novembra 2012,   sp.   zn.   14 CoE 301/2012   z 26.   novembra   2012,   sp.   zn.   2   CoE   386/2012 z 30. novembra   2012,   sp. zn.   41   CoE   309/2012   z 12.   decembra   2012, sp. zn. 16 CoE 258/2012 z 29. novembra 2012 a sp. zn. 14 CoE 276/2012 z 20. novembra 2012   v spojení   s postupom   Okresného   súdu   Revúca   a jeho   uzneseniami sp. zn. 3 Er 3111/2008   zo 7.   júna   2012,   sp.   zn.   6   Er   660/2009   z 11.   mája   2012, sp. zn. 3 Er 945/2009   z 5.   apríla   2012,   sp.   zn.   4   Er   3968/2008   z 2.   mája   2012, sp. zn. 21 Er 141/2010 z 19.   decembra 2011 a sp.   zn. 3 Er   665/2010 z 8. februára 2012 a zároveň postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 1 CoE 399/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 14 CoE 344/2012 z 27. novembra 2012, sp. zn. 14 CoE 350/2012 z 27. novembra 2012 a sp. zn. 14 CoE 343/2012 z 27. novembra 2012   v spojení   s postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   a jeho   uzneseniami sp. zn. 11 Er 1011/2005   z 18.   apríla   2012,   sp.   zn.   11   Er   442/2005   z 22.   februára   2012, sp. zn. 4 Er 78/2011 z 8. augusta 2012 a sp. zn. 4 Er 413/2011 z 5. júna 2012 a zároveň postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   2   CoE   447/2012 z 28. novembra   2012,   sp.   zn.   15   CoE   230/2012   z 11. decembra   2012, sp. zn. 43 CoE 357/2012 z 19. decembra 2012 a sp. zn. 13 CoE 287/2012 z 18. decembra 2012   v spojení   s postupom   Okresného   súdu   Lučenec   a jeho   uzneseniami sp. zn. 17 Er 1047/2008   z 19.   marca   2012,   sp. zn.   17   Er   643/2010   z 3. augusta   2012, sp. zn. 14   Er   937/2008   z 23.   februára   2012   a sp. zn.   13   Er   533/2004   z 11. júla   2012 a zároveň postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 16 CoE 252/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 16 CoE 339/2012 z 8. januára 2013, sp. zn. 1 CoE 588/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE 502/2012 z 19. decembra 2012 a sp. zn. 16 CoE 252/2012 z 25. októbra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Banská Bystrica   a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   6   Er   155/2009   zo   16.   novembra   2011, sp. zn. 3 Er 899/2008   z 12.   júna   2012,   sp.   zn.   3   Er   1724/2003   z 12.   júna   2012, sp. zn. 1 Er 649/2003 z 23. februára 2012 a sp. zn. 6 Er 155/2009 zo 16. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11884/2013 – sp.   zn.   Rvp   11887/2013,   sp.   zn.   Rvp 12067   –   sp.   zn.   Rvp   12088/2013   a sp.   zn.   Rvp 12989/2013   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 11884/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli v rozmedzí od 11. marca 2013 až 25. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a v záhlaví tohto rozhodnutia uvedenými   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v spojení   s postupom   a v záhlaví   uvedenými   rozhodnutiami   Okresných   súdov   Rimavská Sobota, Zvolen, Revúca, Žiar nad Hronom, Lučenec a Banská Bystrica.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti   pohľadávok   a   v   nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky   mali byť relevantnými   exekučnými   titulmi v exekučných   konaniach   vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných tituloch, Okresné súdy Rimavská Sobota, Zvolen, Revúca, Žiar nad Hronom, Lučenec a Banská Bystrica rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) zastavili, resp. vyhlásili za neprípustnú a následne zastavili podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.   Rozhodnutia   Okresných   súdov   Rimavská   Sobota,   Zvolen,   Revúca,   Žiar   nad Hronom, Lučenec a Banská Bystrica boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných súdov ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných   súdov   v rozpore   s § 57   ods.   5 Exekučného poriadku a v ostatnom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym   dvorom   Európskej   únie.   V nadväznosti   na   svoju   argumentáciu   sťažovateľka žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto rozhodnutia   označených   práv   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   Okresných   súdov Rimavská Sobota, Zvolen, Revúca, Žiar nad Hronom, Lučenec a Banská Bystrica vrátane krajského   súdu,   ktoré   ďalej   zruší   a predmetné   veci   vráti   na   ďalšie   konanie,   prizná   jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11884/2013 – sp. zn. Rvp 11887/2013, sp. zn. Rvp 12067 – sp. zn. Rvp 12088/2013 a sp.   zn.   Rvp   12989/2013   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami Okresného súdu Rimavská Sobota, Zvolen, Revúca, Žiar nad Hronom, Lučenec a Banská Bystrica

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o rozhodnutia Okresných súdov Rimavská Sobota, Zvolen, Revúca, Žiar   nad   Hronom,   Lučenec   a Banská   Bystrica,   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami krajského súdu

10. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako exekučných titulov kreovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských   doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich   uvedené.   Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 379/2012   z   22.   augusta   2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS   220/2011   z   9.   júna   2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn.   III.   ÚS   488/2012   z 2. októbra   2012...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje   rozhodnutia. Reagujúc   na sťažovateľkou   predostretú   doplnenú   argumentáciu   o „...   dôležitú   právnu   argumentáciu vyplývajúcu   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   18   CoE   641/2011   zo   dňa   30.   11. 2012“ ústavný   súd   považuje   za   potrebné   (k existencii   obsahovo   odlišnej   judikatúry všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

12. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti tak okresných súdov,   ako   aj   krajského   súdu   v   rozpore   s   §   57   ods.   5   Exekučného   poriadku,   ako   aj vzťahujúcim   sa   na   prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne stotožňuje s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS   152/2013   z 13.   marca   2013,   I.   ÚS   363/2013   z 5.   júna   2013...),   ktoré   skončili odmietnutím   rovnakých   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd v takýchto   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory   vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už   vyslovené   právne   názory   k nastoleným   otázkam   považuje   z   ústavného   hľadiska   za ústavne   konformné   a   právne   akceptovateľné,   v dôsledku   čoho   hodnotí   sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú.

13. V kontexte svojich zistení ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažnosti vedenej pod   sp.   zn.   Rvp   12085/2013   týkajúcej   sa   postupu   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   28   Er   69/2009,   ako   aj   v prípade   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 12989/2013 týkajúcej sa postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 155/2009 spočívajúcich v zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov nebolo zákonom predpokladanou podmienkou   postupu   okresných   súdov   ako   súdov   prvostupňových   v čase   pred   vydaním rozhodnutí o zastavení exekučného konania stanovenie pojednávania k tejto otázke, resp. rozhodnutiu o zastavení konania nepredchádzalo pojednávanie na okresných súdoch, a to v zmysle platnej právnej úpravy. Táto podmienka platila iba v prípade vyhlásenia exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. f), g), h) a k) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorých sa predmetné sťažnosti netýkali. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že z princípu subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem   iného   vyplýva,   že   v prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade   by   ústavný   súd   nedisponoval   právomocou   na   posúdenie   takejto   argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V prípadoch sťažností vedených ústavným súdom   pod   sp.   zn. Rvp   12085/2013   a sp.   zn.   Rvp 12989/2013 ústavný   súd z uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 CoE 384/2012 z 12. decembra 2012, ako aj z uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 CoE 252/2012 z 25. októbra 2012 zistil, že sťažovateľka svoju argumentáciu smerujúcu   k postupu   všeobecných   súdov   podľa   §   57   ods.   5   Exekučného   poriadku neuplatnila,   a preto   táto   samotná   skutočnosť   je   dôvodom   odmietnutia   predmetných sťažností v tejto ich časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Ústavný súd preto odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

15.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

16. Nad rámec veci ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania   neexistujúcich   porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013