znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 467/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. R., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 14 Er 264/2010 zo 6. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012 doručená sťažnosť P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. R., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 Er 264/2010 zo 6. júna 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva: „Na   základe   nezákonného rozhodnutia súdu (súdny zmier), ktoré je exekučným titulom je voči mne vedené exekučné konanie.

Rozhodnutie súdu o schválení súdneho zmieru som na súde napadol návrhom na jeho zrušenie.

V prebiehajúcom   exekučnom   konaní   som   podal   návrh   na   povolenie   odkladu exekúcie, ktorý mi súd zamietol, z dôvodu, že som údajne nedostatočne preukázal svoje majetkové pomery (neuniesol dôkazné bremeno), aj napriek tomu, že som v tomto konaní súdu predložil vyplnený formulár súdu na preukázanie majetkových pomerov a iniciatívne som súdu predložil aj mnoho ďalších dokumentov, pričom v exekučnom konaní som bol nakoniec na základe týchto dôkazov oslobodený od platenia súdnych poplatkov…

Exekučné   konanie   je   vedené   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   je   Uznesenie Okresného súdu v Prešove zo dňa 09. 02. 2010, sp. zn.: 19 Cb 294/2009…

Uznesenie Okresného súdu v Prešove zo dňa 09. 02. 2010 o schválení zmieru, sp. zn.: 19   Cb   294/2009   nie je nespôsobilé   byť   exekučným   titulom   a   toto   exekučné konanie je vedené v rozpore so zákonom.

Dňa 13. 04. 2012 som na súd podal Návrh na zrušenie Uznesenia Okresného súdu v Prešove o schválení zmieru (exekučného titulu)...

Následne som toho istého dňa podal návrh na odklad exekúcie... O mojom návrhu na povolenie odkladu exekúcie rozhodol Okresný súd v Prešove Uznesením zo dňa 06. 06. 2012, sp. zn.: 14Er/264/2010... tak, že môj návrh na povolenie odkladu exekúcie mi súd zamietol.“

Sťažovateľ následne uvádza dôvody, pre ktoré považuje uznesenie okresného súdu sp. zn. 19 Cb 294/2009 z 9. februára 2010 za nezákonné.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza: «...   podaním   zo   dňa   18.   06.   2010   som   podal   návrh na odklad   exekúcie   a   Uznesením   Okresného   súdu   zo   dňa   09.   02.   2011,   sp.   zn.: 14 Er 264/2010   mi   súd   povolil   odklad   exekúcie   do   právoplatnosti   skončenia   konania o návrhu povinného na zrušenie uznesenia Okresného súdu Prešov na tunajšom súde pod sp. zn.: 18 Cb/37/2010.

Súd uviedol, že „súd má za to, že toto konanie (o zrušenie uznesenia o schválení zmieru) a jeho výsledok majú rozhodujúci vplyv na ďalší priebeh a prípadné zastavenie exekučného konania a preto súd povolil odklad exekúcie...“...

Predmetné konanie vedené o mojom návrhu na zrušenie uznesenia Okresného súdu Prešov na tunajšom súde pod sp. zn.: 18 Cb/37/2010 bolo Okresným súdom zastavené Uznesením zo dňa 30. 01. 2012 a to z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku vo výške 2.439.50 EUR.

Dňa 13. 04. 2012 mi bol súdnym exekútorom doručený exekučný príkaz predajom nehnuteľností zo dňa 10. 04. 2012, sp. zn: Ex 542/2010.

Súdne   konanie   o   návrhu   na   zrušenie   súdneho   zmieru   bolo   zastavené   výlučne z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, keďže som na to nemal finančné prostriedky... Taktiež uvádzam,   že v tomto exekučnom konaní som bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov, a to na základe Uznesenia Okresného súdu v Prešov zo dňa 05. 05. 2011, sp. zn.: 14 Er 264/2010...

Dňa   13.   04.   2012   som   opätovne   na   súd   podal   Návrh   na   zrušenie   Uznesenia Okresného   súdu   v   Prešove   o   schválení   zmieru,   konanie   je   vedené   pod   sp.   zn.: 21 Cb 81/2012.

Následne som toho istého dňa podal aj návrh na odklad exekúcie. Svoj návrh na povolenie odkladu exekúcie som v zmysle § 56 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) odôvodil tým, že neodkladná exekúcia by mala pre mňa a členov mojej rodiny   zvlášť   nepriaznivé   následky   a   poukázal   som   taktiež   na   to,   že   navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené a teda mohla by mi byť spôsobená škoda na majetku, ktorej následky by boli nezvrátiteľné; a tiež na skutočnosť, že nevyhnutné počkať na výsledok súdneho konania o zrušenie súdneho zmieru, nakoľko jeho výsledok je podstatný pre pokračovanie resp. zastavenie exekúcie...

Uviedol som tiež, že odkladom exekúcie nebude oprávnený vážne poškodený. Svoj návrh na povolenie odkladu exekúcie som odôvodil aj v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného   poriadku   (EP)   tým,   že súd môže   povoliť   odklad exekúcie vtedy,   ak   možno očakávať, že exekúcia bude zastavená...

Mám za to, že súd by mal odklad exekúcie povoliť aj z tohto dôvodu, nakoľko možno reálne očakávať, že exekúcia bude zastavená z dôvodu zrušenia exekučného titulu v súdnom konaní o zrušenie uznesenia OS v Prešove o schválení zmieru zo dňa 09. 02. 2010... O mojom návrhu rozhodol Okresný súd v Prešove Uznesením zo dňa 06. 06. 2012, sp. zn.: 14Er/264/2010, tak, že môj návrh na povolenie odkladu exekúcie mi súd zamietol... Predmetné rozhodnutie Okresného súdu v Prešove súd odôvodnil tým, že som údajne neuniesol   dôkazné   bremeno,   teda   že   som   nepreukázal   naplnenie   podmienok   odkladu exekúcie v zmysle § 56 ods. 1 EP, keď som jasným a nepochybným spôsobom nedokladoval výšku svojich príjmov a výšku príjmu všetkých členov mojej domácnosti, ktorí na chod domácnosti prispievajú.

Okresný   súd   v   Prešove   ďalej   uviedol,   že   som   nedokladoval   ani   svoje   mesačné výdavky a mieru v akej sa na týchto výdavkoch podieľajú ostatní členovia domácnosti, nedoložil súdu zoznam nehnuteľností, zoznam hnuteľných vecí väčšej hodnoty.

Okresný súd v Prešove ďalej uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené nemohol súd dôsledne preskúmať celkovú finančnú a sociálnu situáciu povinného.

S   týmito   tvrdeniami   súdu   nemožno   súhlasiť.   V   súdnom   spise   tohto   konania (14Er/264/2010) sa nachádza formulár, ktorý mi bol doručený z Okresného súdu v Prešove, ktorý   som   dôsledne   vyplnil,   presne   podľa   pokynov   súdu.   Formulár   zisťoval   majetkové pomery   mňa   a   členov   mojej   domácnosti,   naše   príjmy,   výdavky,   hnuteľný   a   nehnuteľný majetok, ktorý vlastníme, účty v bankách, naše pohľadávky a záväzky.

Podotýkam, že na základe posúdenia informácii z formulára ma súd v tomto konaní oslobodil od platenia súdneho poplatku.

Súd v tomto predmetnom konaní posúdil, že moje majetkové pomery a moja finančná a sociálna situácia odôvodňujú moje následné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, avšak   pri   posudzovaní   mojich   majetkových   pomer   v   súvislosti   s   odkladom   exekúcie nepochopiteľne tvrdí, že nedisponuje údajmi o mojich majetkových pomeroch.

Formulár na zistenie majetkových pomerov mňa a mojej rodiny mi bol doručený v Okresného súdu v Prešove, bol obsiahly čo do množstva informácii, ktoré od nás súd vyžadoval, preto je podľa môjho názoru na mieste, ak sa účastník konania spolieha, že formulár súdu o majetkových pomeroch obsahuje všetky údaje o majetkových pomeroch, o ktoré má súd záujem a ktoré sú nevyhnutné k rozhodnutiu vo veci.

Ja som v dobrej viere poskytol súdu všetky informácie, o ktoré ma súd žiadal. Iniciatívne som súdu predložil vyplnené tlačivo o majetkových pomeroch, daňové priznanie za rok 2009, potvrdenie o podaní daňového priznania, oznámenie o evidencii pohľadávok,   potvrdenie   o   príjmoch   fyzickej   osoby   zo   závislej   činnosti,   o   preddavkoch na daň, o dani vybranej zrážkou z týchto príjmov a o daňovom bonuse na vyživované deti za obdobie   2009,   výkaz   o   majetku   o   záväzkoch,   výkaz   o   príjmoch   a   výdavkoch   a   ďalšie dokumenty, ktoré sa musia nachádzať v súdnom spise...

V   prípade,   že   súd   považoval   za   potrebné,   aby   som   mu   poskytol   akékoľvek   iné informácie, mám za to, že ma na ich doručenie mal vyzvať...

Takýmto postupom mi súd odňal právo konať pred súdom. Mám za to, že tým súd porušil moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, a to čo sa týka práva na prístup k súdnej ochrane, ako aj môjho práva na spravodlivý proces.

Poukazujem na argumentáciu súdu v napadnutom uznesení, kedy súd vyslovil, že inštitút   odkladu   exekúcie   má   za   cieľ   predídenie   budúcich   nárokov   na   náhradu   škody spôsobenej vykonanou exekúciou, ktorá bola v rozpore so zákonom.

Stotožňujem sa s touto argumentáciou súdu, avšak mám za to, že súd mal práve takýto postup aplikovať na predmetnú situáciu, kedy je dôvodné očakávať, že exekúcia bude z dôvodu zrušenia exekučného titulu zastavená.

Upriamujem pozornosť ústavného súdu aj na skutočnosť, že Okresný súd v Prešove v rovnakej veci (odklad exekúcie) rozhodol odlišne.

Uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 09. 02. 2011, sp. zn.: 14 Er 264/2010 mi súd povolil odklad exekúcie a v tej istej exekučnej veci, mi súd Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: 14Er/264/2010 zo dňa 06. 06. 2012 môj návrh na odklad exekúcie zamietol.

Takýto postup súdu podľa môjho názoru odporuje ústavnému princípu právnej istoty. Svoj   návrh   na   odklad   exekúcie   som   odôvodnil   ust.   §   56   ods.   1   EP,   a   to   z   tzv. sociálneho dôvodu, s ktorým sa súd podľa môjho názoru vysporiadal nesprávne, avšak svoj návrh som odôvodnil aj ust. § 56 ods. 2 EP, nakoľko mám za to, že možno očakávať, že exekúcia bude zastavená, z dôvodu zrušenia exekučného titulu v súdnom konaní o zrušenie uznesenia OS v Prešove o schválení zmieru zo dňa 09. 02. 2010.

S   týmto   mojim   druhým   dôvodom   na   odklad   exekúcie   sa   Okresný   súd   v   Prešove v predmetnom uznesení súdu žiadnym spôsobom nevysporiadal.

Mám za to, že v konaní o zrušenie Uznesenia OS v Prešove o schválení zmieru (exekučný titul), je dôvodné očakávať, že súd toto uznesenie, ktoré je exekučným titulom zruší, a exekúcia bude preto zastavená.

Poukazujem pritom na tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení rozhodnutia, kedy súd vyslovil, že v prípade, že budem v konaní o zrušenie uznesenia, ktoré je exekučným titulom úspešný, môžem podať návrh na zastavenie exekúcie.

Toto tvrdenie súdu považujem za absurdné, nakoľko nepovolením odkladu exekúcie súd umožnil predaj môjho rodinného domu, v ktorom moja rodina žije, v exekučnom konaní. Proces dražby nehnuteľnosti je však omnoho rýchlejší a kratší ako je priemerná dĺžka súdneho konania s následným právoplatným súdnym rozhodnutím.

Existuje   reálna   obava,   že   v   čase   keď   budem   ja   disponovať   právoplatným rozhodnutím súdu, bude moja nehnuteľnosť dávno vydražená.

Poukazujem pritom na skutočnosť, že navrátenie do pôvodného stavuje v zmysle § 61 EP v exekučnom konaní vylúčené.

Rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Prešove,   ktorým   bol   zamietnutý   môj   návrh na povolenie   odkladu   exekúcie,   proti   ktorému   nie   je   odvolanie   prípustné,   bol   porušený zákon   a   moje   práva   garantované   Ústavou   SR   a   medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je Slovenská republika viazaná...

Okresný súd v Prešove podľa môjho názoru pri rozhodovaní o odklade exekúcie nepostupoval správne a zákonne a to takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ústavnými princípmi, ktoré garantuje Ústava SR.

Mám za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonne a neústavné z dôvodu, že súd pri posúdení právnej veci vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a taktiež z dôvodu, že sa nijakým spôsobom nezaoberal argumentmi účastníka konania.

V právnom   štáte   niet   významnejších   právnych   otázok,   ako   sú   otázky   ochrany základných práv a slobôd, pretože v právnom poriadku niet významnejších práv, ako sú základné práva a slobody. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosiahnuteľnosť ich uplatnenia   nositeľom   ústavou   priznaného   práva   (Nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.: PL. ÚS 26/95).

Okresný súd v Prešove svojim rozhodnutím porušil moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   súd   tvrdí,   že nedisponuje   údajmi   o   mojich majetkových pomeroch, napriek tomu, že tieto sa v súdnom spise nachádzajú, čo potvrdzuje aj samotný fakt, že na ich základe ma súd oslobodil od platenia súdnych poplatkov. Mám preto za to, že ak súd považoval za potrebné, aby som mu poskytol ďalšie informácie, nad rámec formuláru na zistenie majetkových pomerov, mal ma na to vyzvať. Samotným   konštatovaním,   že   súd   nemal   dostatok   informácii   na   posúdenie oprávnenosti môjho návrhu, napriek tomu, že som súdu poskytol všetky údaje o ktoré ma žiadal, považujem za nesprávne a nedôvodné.

Znamená to, že súd posúdil túto právnu vec z procesnej stránky a nie hmotnoprávnej. Súd netvrdí, že môj návrh je nedôvodný a ja a moja rodina nemáme nárok na odklad exekúcie,   ale   tvrdí,   „...   že   som   neuniesol   dôkazné   bremeno,   teda   že   som   nepreukázal naplnenie   podmienok   odkladu   exekúcie   v   zmysle   §   56   ods.   1   EP,   keď   som   jasným a nepochybným   spôsobom   nedokladoval   výšku   svojich   príjmov   a   výšku   príjmu   všetkých členov mojej domácnosti, ktorí na chod domácnosti prispievajú.“

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že tento predpoklad, z ktorého súd vychádza a na základe ktorého súd rozhodol, nie je správny a je v skutočnosti nepravdivý.

Súd   podľa   môjho   názoru   rozhodol   vo   veci   predčasne   a   podľa   môjho   názoru   sa nedôsledne   oboznámil   s   obsahom   súdneho   spisu,   ktorý   obsahuje   dokumenty,   ktorých existenciu súd v predmetnom rozhodnutí popiera.

Opätovne upriamujem pozornosť ústavného súdu aj na skutočnosť, že Okresný súd v Prešove v rovnakej veci (návrhy na odklad exekúcie) rozhodol odlišne.

Uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 09. 02. 2011, sp. zn.: 14 Er 264/2010 mi súd povolil odklad exekúcie, a v tej istej exekučnej veci mi súd Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: 14Er/264/2010 zo dňa 06. 06. 2012 môj návrh na odklad exekúcie zamietol.

Takýto postup súdu podľa môjho názoru odporuje ústavnému princípu právnej istoty. Okresný súd v Prešove mi svojim arbitrárnym rozhodnutím odňal právo konať pred súdom...

Rozhodnutie súdu považujem za arbitrárne z dôvodu, že súd vo veci rozhodol bez tohto,   aby   sa   zaoberal   objektívnym   skutkovým   stavom   a   rozhodol   svojvoľne   napriek dôkazom, ktoré tento skutkový stav preukazujú...

Súd   sa   v   konaní   a   rozhodnutí   nevyrovnal   s   mojimi   argumentmi   ako   účastníka konania, čím podľa môjho názoru porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Poukazujem najmä na skutočnosť, že som svoj návrh na odklad exekúcie odôvodnil ust. § 56 ods. 2 EP a to dôvodom na odklad exekúcie, do právoplatného skončenia konania o merite veci (zrušenie exekučného titulu).

Mám za to, že v konaní o zrušenie Uznesenia OS v Prešove o schválení zmieru zo dňa 09. 02.010 (exekučný titul), je dôvodné očakávať, že súd toto uznesenie, ktoré je exekučným titulom zruší, a exekúcia bude preto zastavená.

S týmto mojím kľúčovým argumentom s súd nevysporiadal žiadny spôsobom, nijako ho nevyvrátil, navyše sa k tomuto zásadnému dôvodu môjho návrhu vôbec nevyjadril.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: 14Er/264/2010 zo dňa 06. 06. 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: 14Er/264/2010 zo dňa 06. 06. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   uznesením   okresného súdu,   ktorým okresný súd zamietol sťažovateľov návrh na odklad exekúcie.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením okresného súdu a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   k   porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   základných   práv,   ale   o   prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   okresného   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodovaním   o   návrhu   sťažovateľa na odklad exekúcie sú v súlade s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia, spisov okresného súdu sp. zn. 14 Er 264/2010, sp. zn. 21 Cb 81/2012 a sp. zn. 18 Cb 37/2010, ktoré si zadovážil, dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Podľa   § 56   ods.   1 Exekučného poriadku   na návrh   povinného môže   súd (§   45) povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná   exekúcia   mohla mať pre neho alebo príslušníkov jeho rodiny   zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Podľa § 56 ods. 6 Exekučného poriadku odklad exekúcie z tých istých dôvodov nemôže byť povolený opakovane.

Ústavný súd zo spisov okresného súdu sp. zn. 14 Er 264/2010, sp. zn. 21 Cb 81/2012 a sp. zn. 18 Cb 37/2010 zistil, že na návrh oprávneného začalo proti sťažovateľovi ako povinnému   exekučné   konanie   na   vymoženie   sumy   40   662,55   €   s   prísl.   na   základe exekučného titulu – uznesenia okresného súdu č. k. 19 Cb 294/2009-67 z 9. februára 2010 o schválení   zmieru   (ďalej   len   „exekučný   titul“).   Návrhom   doručeným   okresnému   súdu 7. júla 2010 sa sťažovateľ domáhal zrušenia exekučného titulu z dôvodu, že uzatvorený zmier je v rozpore s hmotným právom. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 18 Cb 37/2010. Na základe   návrhu   sťažovateľa   okresný   súd   podľa   §   56   ods.   2   Exekučného   poriadku uznesením   č.   k.   14   Er   264/2010-49   z   9.   februára   2010   povolil   odklad   exekúcie do právoplatného skončenia konania o návrhu sťažovateľa na zrušenie exekučného titulu. Rozhodnutie odôvodnil tým, že konanie vedené pod sp. zn. 18 Cb 37/2010 a jeho výsledok majú   rozhodujúci   vplyv   na   ďalší   priebeh   a   prípadne   zastavenie   exekučného   konania. V konaní o zrušenie exekučného titulu sťažovateľ 3. decembra 2012 požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd výzvou, ktorá bola sťažovateľovi doručená 27. decembra   2010,   vyzval sťažovateľa   na vyplnenie   formulára (potvrdenie   o osobných a majetkových   pomeroch),   predloženie   ďalších   dôkazov   a   na   preukázanie   dôvodnosti žiadosti   o   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   v   lehote   15   dní.   Sťažovateľ   bol upozornený, že ak nebude na výzvu   súdu   reagovať, môže súd jeho žiadosť zamietnuť. Sťažovateľ   povinnosť   uloženú   súdom   nesplnil.   Z   uvedeného   dôvodu   okresný   súd uznesením   č.   k.   18   Cb   37/2010-18   zo 16. februára   2011   nepriznal   sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie a až spolu s odvolaním predložil doklady, ktorými mal preukázať odôvodnenosť svojej žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Cob   53/2011-38 z 31. augusta 2011 uznesenie okresného súdu č. k. 18 Cb 37/2010-18 zo 16. februára 2011 potvrdil. Uznesením okresného súdu sp. zn. 18 Cb 37/2010 z 30. januára 2012 bolo konanie o   zrušenie   exekučného   titulu   zastavené   (ďalej   len   „uznesenie   o   zastavení   konania“). V odôvodnení uznesenia o zastavení konania okresný súd uviedol, že ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania, súd uznesenie zruší. Uznesenie o zastavení konania prevzal právny zástupca sťažovateľa 3. februára 2011, právoplatnosť nadobudlo 22. februára. Sťažovateľ súdny poplatok zaplatil, avšak až 23. mája 2011, teda 3 mesiace po uplynutí lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania. Súdny poplatok bol preto sťažovateľovi vrátený. Súdny exekútor v exekučnom konaní po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania pokračoval. Sťažovateľ   opätovne   podal   návrh   na zrušenie   exekučného   titulu 17.   apríla   2012, a to z tých istých dôvodov, ktoré uviedol vo svojom návrhu na zrušenie exekučného titulu, o ktorom   okresný   súd   konal   pod   sp.   zn.   18   Cb   37/2010.   Nové   konanie   o   zrušenie exekučného   titulu   je   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   21   Cb   81/2012.   Sťažovateľ 16. apríla   2012   opätovne   podal   okresnému   súdu   návrh   na   povolenie   odkladu   exekúcie. Okresný   súd   o   tomto   návrhu   rozhodol   sťažnosťou   napadnutým   uznesením.   Sťažovateľ odôvodnil svoj návrh na odklad exekúcie dôvodmi podľa § 56 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   §   56   ods.   1   Exekučného   poriadku   sťažovateľ odôvodnil takto: „... Taktiež uvádzam, že okrem dôvodu na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 EP je tu dôvod na odklad exekúcie aj podľa ust. § 56 ods. 1 EP, keďže som v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mala pre mňa a pre príslušníkov mojej rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený nebude odkladom exekúcie vážne poškodený.

Súdny exekútor mi dňa 13. 04. 2012 doručil exekučný príkaz predajom nehnuteľností, na   základe   ktorého   exekútor,   prikázal   vykonať   exekúciu   predajom   nehnuteľností   - rodinného domu súp. č. 164 a parcely 197/3, kat. územie Bzenov.

Vlastníkmi predmetných nehnuteľností som spolu s manželkou, v rodinnom dome bývame spolu s našimi deťmi.

Pri prípadnom predaji nehnuteľností by sme sa s celou rodinou stali bezdomovcami, keďže nemáme inú nehnuteľnosť, kde by sme mohli bývať...“

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že okresný súd odklad exekúcie podľa §   56   ods.   1   Exekučného   poriadku   nepovolil,   čo   odôvodnil   tým,   že   neuniesol   dôkazné bremeno   vo   vzťahu   k   naplneniu   podmienok   odkladu   exekúcie   podľa   §   56   ods.   1 Exekučného poriadku, a to napriek tomu, že v spise sa nachádza formulár, ktorý vyplnil podľa pokynov súdu, poskytol súdu všetky informácie, ktoré žiadal, a iniciatívne predložil vyplnené tlačivo o majetkových pomeroch, daňové priznanie za rok 2009 a iné doklady, pričom na základe tohto formulára ho súd oslobodil od platenia od súdnych poplatkov. Takýto postup okresného súdu považuje sťažovateľ za arbitrárny z dôvodu, že rozhodol bez toho, aby sa zaoberal skutkovým stavom a rozhodol svojvoľne bez dôkazov. Sťažovateľ zároveň uviedol, že ak to okresný súd považoval za potrebné, mal ho vyzvať na doručenie akýchkoľvek iných informácií.

Okresný súd k dôvodu na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku v napadnutom   uznesení   uviedol: «Povolenie   odkladu   exekúcie   podľa   §   56   ods.   1 Exekučného poriadku, teda z tzv. sociálneho dôvodu, prichádza do úvahy iba v prípade, ak sú   súčasne   splnené   tieto   podmienky   –   povinný   je   fyzickou   osobou;   povinný   o   odklad exekúcie požiadal; povinný sa bez svojej viny ocitol v takom postavení, že by neodkladná exekúcia   mohla   mať   pre   neho   alebo   pre   príslušníkov   jeho   rodiny   zvlášť   nepriaznivé následky;   povinný   sa   ocitol   v   takomto   postavení   iba   prechodne   a   oprávnený   by   nebol odkladom   exekúcie   vážne   poškodený.   Podmienku   uvedenú   pod   pojmom   „zvlášť nepriaznivých   následkov“,   treba   vykladať   tak,   že   o   tento   prípad   pôjde   iba   vtedy,   ak následky neodkladného výkonu exekúcie spočívajú v ohrození základných životných istôt. Ďalšou podmienkou je, že ide o dôvod na odklad exekúcie, ktorý je iba prechodný, teda nie je   dlhodobý   alebo   trvalý.   To   znamená,   že   ide   o   dôvod,   v   súvislosti   s   ktorým   možno opodstatnene   očakávať,   že časom   odpadne   a v exekúcii bude   možné pokračovať,   preto trvalý stav takéhoto sociálneho postavenia povinného vylučuje možnosť z tohto dôvodu povoliť   na   jeho   návrh   odklad   exekúcie,   V   konaní   o   povolenie   odkladu   exekúcie   ťaží povinného nielen bremeno tvrdenia, pokiaľ ide o naplnenie podmienok povolenia odkladu exekúcie, ale i dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie ich naplnenia. Toto dôkazné bremeno unesie povinný iba v prípade, ak splnenie podmienok na odklad exekúcie vyplýva z obsahu exekučného spisu alebo dôkazov, ktoré exekučnému súdu predloží alebo ktoré označí (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. 01. 2009, č. k. II. ÚS 1/09-29). Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak sa fyzická osoba – povinný ocitne prechodne v nepriaznivej   sociálnej,   životnej   či   zdravotnej   situácii,   môže   iniciovať   odklad   exekúcie a súd odklad exekúcie povolí, ak je stav nepriaznivosti len dočasný to znamená, že je možné očakávať   zlepšenie   tohto   stavu   pro   futuro   (napr.   choroba,   dočasná   strata   zamestnania a pod.). Túto nepriaznivú životnú či zdravotnú situáciu si však povinný nesmel privodiť svojim zavinením napr. svojvoľnou stratou zamestnania. Dočasná nepriaznivosť situácie povinného sa teda prejavuje v tom,   že sa povinný v nej ocitol   prechodne,   to znamená po určité časové obdobie. Zvlášť nepriaznivé následky pre povinného a jeho rodinu sa môžu prejaviť napr. v tom, že povinný v dôsledku živelnej pohromy, ktorá mu zničila príbytok, musí akútne investovať do opravy príbytku, čím sa dočasne znížila úroveň ich sociálneho nažívania. Nepriaznivé následky sa posudzujú v pomere k ostatným predpokladom, teda nejde o nepriaznivé následky, ak by rovnaké následky postihli povinného aj vtedy, keby exekúcia na jeho majetok nebola vedená alebo vtedy,   keby sa neocitol v zlej sociálnej situácii iba prechodne. Absolútne nevyhnutnou podmienkou v tomto prípade je aj to, že aj keby boli predchádzajúce podmienky naplnené, súd je povinný vždy skúmať predovšetkým to, aby odkladom exekúcie nebol vážne poškodený oprávnený napr. tým, že by sa výrazne zhoršila resp. zanikla možnosť vymáhateľnosť jeho nároku...

Ochrana povinného, ktorú v exekučnom konaní zabezpečuje inštitút odkladu exekúcie je buď dočasná alebo smeruje k takej úprave pomerov povinného a oprávneného pred definitívnym   zastavením   exekúcie,   ktorá   zabráni   vzniku   bezdôvodného   obohatenia oprávneného   alebo   nárokov   na   náhradu   škody.   Pokiaľ   ide   o   nepriaznivé   finančné postavenie povinného, ktoré v zmysle jeho podania zo dňa 13. 04. 2012 spočíva v obave povinného o jeho bývanie a zotrvanie v rodinnom dome, ktorého je vlastníkom, súd uvádza, že nepriaznivé následky, ktoré by vyvolala neodkladná exekúcia pre povinného a členov jeho   domácnosti,   sa   posudzujú   v   pomere   k   ostatným   predpokladom.   Nejde   teda o nepriaznivé následky, ak by rovnaké následky postihli povinného aj vtedy, keby exekúcia na jeho majetok nebola vedená alebo vtedy, keby sa neocitol v zlej sociálnej situácii iba prechodne. Súd pri rozhodovaní musí zohľadniť charakter postavenia povinného, teda či je toto jeho postavenie prechodné a možno očakávať zmenu tohto postavenia a skutočnosť, či sa v tomto postavení ocitol bez svojej viny.

Z podania povinného a listinných dôkazov, ktoré doložil súdu,   má súd za to, že povinný   v   tomto   prípade   neuniesol   dôkazné   bremeno,   teda   že   nepreukázal   naplnenie podmienok povolenia odkladu exekúcie v zmysle § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, keď jasným   a   nepochybným   spôsobom   nedokladoval   výšku   svojich   príjmov   a   výšku   príjmu všetkých   členov   jeho   domácnosti,   ktorí   na   chod   domácnosti   prispievajú.   Okrem   toho nedokladoval ani svoje mesačné výdavky a mieru v akej sa na týchto výdavkoch podieľajú ostatní   členovia   domácnosti,   nedoložil   súdu   zoznam   nehnuteľností   v   jeho   osobnom vlastníctve, príp. v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, ako aj zoznam hnuteľných vecí   väčšej   hodnoty   (napr.   osobný   automobil).   Vzhľadom   na   to   nemohol   súd   dôsledne preskúmať celkovú finančnú a sociálnu situáciu povinného. Navyše z podania povinného vyplýva, že v súčasnosti sa nenachádza prechodne v nepriaznivom sociálnom a finančnom postavení,   ale   vyjadril,   len   obavu,   že   sa   v   takomto   postavení   ocitne   vtedy,   keď   dôjde k realizácii   výkonu   exekúcie   predajom   nehnuteľností.   Súd   poukazuje   aj   na   skutočnosť, že povinný mal dostatok finančným prostriedkov na úhradu pomerne vysokého súdneho poplatku z návrhu na začatie konania o zrušenie schváleného zmieru vo výške 2. 439,50,- Eur bez toho, aby preukázal, že na jeho úhradu potreboval finančnú pomoc, prípadne že sa snažil o dosiahnutie oslobodenia od súdneho poplatku, ktoré by bolo odôvodnené. Súd zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že v konaní vedenom pod č. 18Cb 37/2010, Okresný súd Prešov nepriznal povinnému oslobodenie od súdneho poplatku, pričom toto rozhodnutie potvrdil   aj   Krajský   súd   Prešov.   Z   podania   povinného   nevyplýva   ani   to,   k   akej   zmene finančných pomerov povinného došlo v čase od 22. 02. 2012 do 13. 04. 2012, teda v čase od skončenia jedného a začatia druhého konania o zrušenie exekučného titulu, ktorá mu umožnila zaplatenie súdneho poplatku, a prečo nemohol použiť tieto finančné prostriedky na   zaplatenie   súdneho   poplatku   do   uplynutia   lehoty   na   odvolanie   proti   uzneseniu č. k. 18Cb 37/2010-45 zo dňa 30. 01. 2012 a zabrániť tak zastaveniu pôvodného konania o zrušenie exekučného titulu...»

Podľa názoru ústavného súdu sa s dôvodmi návrhu na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku vysporiadal okresný súd ústavne akceptovateľným spôsobom, pričom nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že tlačivo, resp. doklady, ktoré sťažovateľ   mal   iniciatívne   predložiť,   okresnému   súdu   boli   predložené   ako   súčasť sťažovateľovej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov z 28. februára 2011. V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a na povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku nie sú totožné, a preto ak aj sťažovateľovi bolo v inom konaní priznané oslobodenie od súdnych poplatkov,   neznamená   to,   že   sťažovateľ   zároveň   spĺňa   podmienky   na odklad   exekúcie. Navyše   doklady,   na   základe   ktorých   bol   sťažovateľ   od   platenia   súdnych   poplatkov oslobodený, preukazujú jeho majetkové pomery v roku 2009, pričom o odklad exekúcie sťažovateľ žiadal v roku 2012. Nemožno preto akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že všetky dokumenty týkajúce sa jeho majetkových pomerov a majetkových pomerov jeho rodiny sa nachádzajú v spise, keďže išlo o doklady neaktuálne, a teda také, na ktoré ani okresný súd nemohol pri rozhodovaní prihliadať.

Ústavný súd tiež uvádza, že v konaní o povolenie odkladu exekúcie ťaží povinného nielen bremeno tvrdenia, pokiaľ ide o naplnenie podmienok povolenia odkladu exekúcie, ale i dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie ich naplnenia. Toto dôkazné bremeno unesie povinný iba v prípade, ak splnenie podmienok na odklad exekúcie vyplýva z obsahu exekučného spisu alebo dôkazov, ktoré exekučnému súdu predloží alebo ktoré označí. Bolo preto povinnosťou sťažovateľa, ak chcel   dosiahnuť odklad exekúcie podľa   § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, aby dôkazné bremeno uniesol tým, že sám iniciatívne súdu poskytne potrebné informácie. Nebolo preto povinnosťou súdu vyzvať ho na predloženie potrebných dokladov,   tak   ako   to   tvrdí   sťažovateľ.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   okresný   súd postupoval   správne,   ak   návrhu   sťažovateľa   na   odklad   exekúcie   podľa   §   56   ods.   1 Exekučného poriadku nevyhovel z dôvodu, že tento neuniesol dôkazné bremeno.

Dôvod na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku videl sťažovateľ v tom, že výsledok konania sp. zn. 21 Cb 81/2012 „má rozhodujúci vplyv na ďalší priebeh a prípadné exekučné konanie“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv tiež v tom, že okresný súd sa s týmto jeho kľúčovým argumentom ako dôvodom jeho návrhu na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku vôbec nezaoberal. Poukazuje tiež na to, že okresný súd v rovnakej veci uznesením sp. zn. 14 Er 264/2010 z 9. februára 2011 odklad exekúcie povolil, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty.

Okresný súd v relevantnej časti uznesenia týkajúcej sa dôvodov na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku uviedol: „Odklad exekúcie predstavuje procesný úkon   exekučného   súdu,   ktorým   sa   zabraňuje   bezprostrednému   vykonaniu   exekúcie.   Ide o prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb pri uskutočňovaní exekúcie. Dôvody odkladu exekúcie možno diferencovať podľa rôznych kritérií. Tým najzákladnejším je, či o odklade exekúcie môže súd rozhodnúť na návrh alebo aj bez návrhu. Skutkové podstaty odkladu exekúcie sú štyri, pričom v troch zo štyroch dôvodoch je súd viazaný návrhom   aktívne   procesné   legitimovaného   subjektu   (povinného).   Ide   o   dôvody   odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 1, 3 a 4 Exekučného poriadku.

Jediným   prípadom,   keď   súd   môže   povoliť   odklad   exekúcie   aj   bez   návrhu   je ustanovenie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, teda ak možno dôvodne predpokladať, že exekúcia bude zastavená. Spravidla pôjde o prípady, keď prebieha konanie, ktorého výsledok bude mať podstatný vplyv na možný priebeh exekúcie. Pôjde napríklad o podanie mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým bol napadnutý exekučný titul, či o podanie excindačnej žaloby...

Odklad   exekúcie   nemôže   byť   z   tých   istých   dôvodov   povolený   opakovane. Zákonodarca   mal   na   mysli   skutkové,   nie   právne   dôvody   odkladu   exekúcie.   Ak   sa   teda podstatne   zmenili   skutkové   okolnosti,   z   ktorých   súd   vychádzal   pri   povolení   odkladu exekúcie, nie je vylúčené, že o odklade exekúcie rozhodne znova tak, že exekúciu povolí... Exekučným   titulom   v   tomto   konaní   je   uznesenie   Okresného   súdu   Prešov   zo   dňa 09. 02.   2010   č.   k.   19Cb   294/2009-67,   ktorého   zrušenia   sa   povinný   domáhal   v   konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Prešov   pod   č.   k.   18Cb   37/2010.   Toto   uznesenie   spĺňa podmienku spôsobilého exekučného titulu, vzhľadom na to, že je materiálne vykonateľné (teda, že obsahuje také materiálne znaky, ktoré zabezpečujú reálnu vynútiteľnosť práva uvedeného v exekučnom titule) a je aj formálne vykonateľné (v zmysle vyznačenej doložky vykonateľnosti). Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 09. 02. 2011 č. k. 14Er 264/2010-49 (právoplatným a vykonateľným dňa 08. 03. 2011), exekučný súd povolil odklad exekúcie do právoplatnosti skončenia konania o návrhu povinného na zrušenie uznesenia Okresného súdu Prešov vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 18Cb/37/2010, z dôvodu, že v tomto konaní nebolo doposiaľ rozhodnuté a súd má za to, že toto konanie a jeho výsledok majú rozhodujúci   vplyv   na   ďalší   priebeh   prípadne   zastavenie   exekúcie.   Toto   konanie   bolo právoplatne skončené uznesením tunajšieho súdu zo dňa 30. 01. 2012 sp. zn. 18Cb 37/2010- 45,   ktorým   súd   zastavil   konanie   z   dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   splatného podaním návrhu na začatie konanie a to aj s poučením o možnosti podať odvolanie do 15 dní   odo   dňa   doručenia   jeho   písomného   vyhotovenia   prostredníctvom   tunajšieho   súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, prvostupňový súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho   poplatku,   ak   poplatník   zaplatí   súdny   poplatok   do   konca   lehoty   na   podanie odvolania.

Prvostupňový   súd   zruší   uznesenie   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku aj vtedy, ak bolo konanie prerušené podľa osobitného predpisu... a správca v ňom pokračuje namiesto poplatníka

Vzhľadom na to, že povinný v lehote na podanie odvolania nezaplatil vyrubený súdny poplatok z návrhu na začatie konania o zrušenie uznesenia o schválení zmieru, uznesenie Okresného   súdu   Prešov   zo   dňa   30.   01.   2012.   č.   k.   18cb   37/2010-56   nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22. 02. 2012.

Písomným podaním zo dňa 13. 04. 2012, doručeným tunajšiemu súdu osobne dňa 13. 04. 2012, povinný opätovne podal cestou svojho právneho zástupcu návrh na zrušenie Uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 09. 02. 2010 sp. zn. 19Cb 294/2009 o schválení zmieru. Výzvou zo dňa 07. 05. 2012 sp. zn. 21Cb 81/2012 vyzval Okresný súd Prešov povinného, aby v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy zaplatil súdny poplatok za návrh, ktorého výška je 2.439,50,- Sk. Povinný tento súdny poplatok zaplatil v plnej výške dňa 16. 05.   2012,   pričom   na   preukázanie   zaplatenia   príslušného   súdneho   poplatku   doložil povinný exekučnému súdu kópiu ústrižku poštového poukazu znejúceho na sumu 2.439,50,- Eur, kde je adresátom Okresný súd Prešov a odosielateľom povinný.

Vzhľadom na to, že v prípade súdneho konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod č. 21Cb 81/2012, vystupujú tí istí účastníci konania a aj predmet konania je zhodný s predmetom konania v konaní vedenom na tunajšom súde pod č. 18Cb/37/2010, ktoré už bolo právoplatne skončené, a ktorého vedenie bolo dôvodom na povolanie odkladu exekúcie povinnému v zmysle uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 09. 02. 2011 č. k. 14Er 264/2010-49, dospel súd k záveru, že nakoľko ide o konania, ktoré sú obsahovo aj skutkovo zhodné, kde povinný žiada o zrušenie exekučného titulu z rovnakých dôvodov, a to aj napriek tomu; že tieto konania sú vedené na tom istom súde pod iným číslom, bolo by povolenie odkladu exekúcie   povinnému   z   dôvodu   vedenia   konania   na   Okresnom   súde   Prešov   pod č. 21Cb 81/2012 v rozpore s ustanovením § 56 ods. 6 Exekučného poriadku. V prípade, že by bol povinný v tomto konaní úspešný, má právo podať návrh na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku...“

Na   základe   citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   ústavný   súd konštatuje, že aj s dôvodmi na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku sa okresný   súd   vysporiadal   ústavne   akceptovateľným   spôsobom.   Práve   skutočnosť, že uznesením sp. zn. 14 Er 264/2010 z 9. februára 2011 už raz okresný súd povolil odklad exekúcie na základe návrhu sťažovateľa odôvodneného tým, že podal návrh na zrušenie exekučného titulu, bola dôvodom, prečo okresný súd nemohol opakovane povoliť odklad exekúcie, keďže takúto možnosť nepripúšťa ustanovenie § 56 ods. 6 Exekučného poriadku.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tiež nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom okresného súdu týkajúcim sa existencie dôvodov na povolenie odkladu exekúcie podľa   §   56   ods.   1   a   2   Exekučného   poriadku.   Ústavný   súd   už pri   svojej   rozhodovacej činnosti   opakovane   vyslovil,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v   demokratickom   a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť   presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný   súd   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   zistil,   že   okresný   súd   sa   návrhom sťažovateľa   na   odklad   exekúcie   a   dôvodmi   v   ňom   obsiahnutých   podrobne   zaoberal. Citované   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   okresný   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V závere ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť zásadu „vigilantibus iura scripta   sunt“.   Táto   zásada   zdôrazňuje   aj   vlastné   pričinenie   na   ochranu   svojich   práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada predpokladá, že sťažovateľ   musí   využiť   prostriedky,   ktoré   mu   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa citovanou zásadou neriadil, a to opakovane. Už počas konania o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov z 3. decembra 2010 nesplnil povinnosť uloženú mu súdom   na   predloženie   vyplneného   tlačiva   o   majetkových   pomeroch,   následne   nevyužil možnosť   zrušiť   uznesenie   o   zastavení   súdneho   konania   zaplatením   súdneho   poplatku v lehote   na   podanie   odolania,   pričom   súdny   poplatok   uhradil   až   tri   mesiace po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania, a teda úplne zbytočne. Konečne napriek tomu, že navrhol, aby súd povolil odklad exekúcie z tzv. „sociálnych dôvodov“, nepredložil súdu žiadne doklady na preukázanie svojej nepriaznivej sociálnej situácie a následne tvrdil, že súd mal od neho sám tieto doklady vyžiadať.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ opakovane nezodpovedne pristupuje k ochrane svojich práv, nemôže očakávať, že následky takéhoto jeho konania budú následne korigované rozhodnutím ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012