znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 467/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou T. K., s. r. o., B., konajúcou advokátom Mgr. T. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 NcC 31/2010 z 28. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   o d   m   i e   t   a   ako   zjavne   neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jej   základného práva na súdnu ochranu a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 31/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej aj,,uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným v spore o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 75/2010. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tieto skutočnosti:

«Sťažovateľ nahliadol do súdnych spisov okresného súdu a zistil, že JUDr. M. K. (ďalej len „žalobca“) podal dňa 01.04.2010 tú istú žalobu o ochranu osobnosti trikrát. Toto podanie   bolo   v   súlade   s   rozvrhom   práce   pridelené   nasledovným   sudcom   JUDr.   B.   S. (13C/77/2010), Mgr. A. K. (6C/67/2010), JUDr. G. D. (7C/70/2010). Následne boli konania č. 6C/67/2010 a 7C/70/2010 z dôvodu prekážky súdneho konania (litispedencie) zastavené. Sťažovateľ preto podaním zo dňa 06.07.2010 namietol zaujatosť všetkých sudcov civilného úseku okresného súdu... Sťažovateľ v námietke namietol, že sa mu vyššie uvedení sudcovia nejavia nezaujatí.

Uznesením   zo   dňa   28.10.2010   sp.   zn.   9NcC/31/2010   krajský   súd   v   rozhodol,   že JUDr.   V.   K.   nie   je vylúčený   z prejednávania a   rozhodovania veci   vedenej   pod   sp.   zn. 14C/75/2010. Krajský súd uznesenie odôvodnil tým, že sa nepreukázala existencia vzťahu žalobcu a namietaných sudcov okresného súdu..

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho právo na súdnu ochranu bolo porušené nakoľko krajský   súd   porušil   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   pretože   uznesenie   nebolo dostatočne   zdôvodnené,   a súd   sa   nevysporiadal   s   obranou   sťažovateľa.  ...   Účelom odôvodnenia rozhodnutia je presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo arbitrárne. Sťažovateľ má za to, že hoci zákon umožňuje sudcovi rozhodovať na základe jeho subjektívneho presvedčenia, jeho presvedčenie však musí   byť   preskúmateľné   a preto,   súd musí   vždy   svoje závery riadne odôvodniť. Úvaha súdu teda nie je voľnou, neobmedzenou úvahou. Záver súdu musí logicky vyplývať z vykonaných dôkazov a taktiež musí byť opretý o dostatočné argumenty.... V   danom   prípade   je   potreba   presvedčivého   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia naliehavejšia. A to preto, lebo krajský súd vydaním uznesenia realizoval svoje zákonné oprávnenie zasiahnuť do ďalšieho práva účastníka konania - práva na zákonného sudcu. Sťažovateľ   v   námietke   zaujatosti   namietal   existenciu   skutočností,   ktoré   zakladajú pochybnosť o nezaujatosti sudcov okresného súdu. Sťažovateľ argumentoval, že sudcovia sa nejavia nezaujatí zo subjektívneho ako i z objektívneho hľadiska...

V   danom   prípade   sa   však   krajský   súd   pri   posudzovaní   nezaujatosti   sudcov nezaoberal všetkými aspektmi nezaujatosti, ktoré je potrebné pre spravodlivé rozhodnutie ohľadne   nezaujatosti   sudcov   zvážiť.   Krajský   súd   len   analyzoval   subjektívne   hľadisko nezaujatosti sudcu JUDr. V. K., to, či sa sudcovia okresného súdu objektívne javia nezaujatí neskúmal. Podľa názoru sťažovateľa, nie je možné s ohľadom na všetky skutočnosti daného prípadu dospieť k záveru, že JUDr. V. K. sa javí nezaujatý. Žalobca podal na súd to isté podanie   viackrát.   To   bolo   pridelené   trom   rôznym   sudcom.   Ak   je   účelom   náhodného prideľovania sudcov predchádzanie možnosti, aby účastníci konania ovplyvňovali súdne konania   najmä   výberom   sudcu,   ktorého   si   osoba   zvolí,   napríklad   i   z   toho   dôvodu,   že predpokladá,   že   tento   sudca   môže   rozhodnúť   vec   v   jeho   prospech   a   ak   žalobca   konal spôsobom,   ktorým   sa   snažil   obísť   režim   náhodného   pridelenia   sudcu,   existuje   dôvodná pochybnosť, že si svojim konaním mienil zabezpečiť možnosť výberu najvhodnejšieho sudcu. Ak konanie žalobcu nasvedčuje, že môže existovať taký sudca, ktorého si chcel žalobca zvoliť,   u   ktorého   možno   predpokladal,   že   vec   rozhodne   v   jeho   prospech,   potom   je pochybnosť o objektívnej nezaujatosti sudcov jednoznačne daná. To, že nakoniec vo veci rozhoduje   sudca   pridelený   náhodným   výberom   neeliminuje   pochybnosť   o   objektívnej nezaujatosti sudcov.

Krajský súd v uznesení opomenul odôvodniť svoj právny záver dôvodmi, ktoré sú podstatné pre jeho vytvorenie. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia, krajský súd sa pri posúdení,   hodnotení   nezaujatosti   sudcov   okresného   súdu   zaoberal   výlučne   existenciou subjektívnej nezaujatosti. Za tým účelom si vyžiadal stanoviská jednotlivých sudcov, či sa v danej veci cítia zaujatí. To, či sa daní sudcovia objektívne javia ako nezaujatí neanalyzoval, nepreskúmal,   či   existujú   objektívne   skutočnosti   spochybňujúce   nestrannosť   sudcov, neaplikoval na posúdenie nezaujatosti sudcov tzv. teóriu zdania (théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Odôvodnenie uznesenia neposkytuje dostatočný argumentačný základ, dostatok dôvodov pre rozhodnutie vo veci o nezaujatosti JUDr. V. K.. Najmä neobsahuje vymedzenie   právnych   úvah   pri   hodnotení   objektívneho   hľadiska   nezaujatosti   sudcov okresného súdu...

Účelom   inštitútu   zákonného   sudcu   je   okrem   iného   i   garancia   výberu   nezávislej, nestrannej autority s právomocou danou zákonom rozhodnúť o konkrétnej právnej veci. Zákonný   sudca   je   osoba,   ktorá   spĺňa   predpoklady   na   rozhodovanie   vo   veci   stanovené Ústavou, OSP. Najmä je to osoba, ktorá poskytuje   garancie   nezávislosti   súdnictva. V prípade, ak sudca dané parametre nespĺňa, nie je možné ho považovať za zákonného sudcu a je daný základ pre vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veci.

V   danom   prípade   sudcovia   okresného   súdu   nespĺňajú   predpoklady   nezaujatosti sudcov z objektívneho hľadiska. Pochybnosť o ich nezaujatosti vznikla v dôsledku konania žalobcu.»

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a po ,,vykonaní dokazovania“ (ktoré ústavný súd v zásade nevykonáva, pozn.) nálezom rozhodol tak, že jeho označené práva uznesením krajského súdu porušené boli, aby toto zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a aby mu priznal náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu došlo k   porušeniu   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy. Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a   nie   je   zásadne   oprávnený   a   povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu vyvodil (II.   ÚS   21/96).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

7. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na súdnu ochranu a v jeho rámci právo na prejednávanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho rozhodovania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi namietaného sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prerokúvania a   rozhodovania   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97). Je samozrejmé, že rozhodnutie súdu o ne/vylúčení sudcu/ov vecne a miestne príslušného súdu musí byť odôvodnené tak, aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy uvedenej v § 14 ods. 1 OSP.

8.   Z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplynuli tieto dôvody, pre ktoré sudca JUD. V. K. nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 75/2010:

„Zákonný sudca JUDr. V. K. k vznesenej námietke zaujatosti uviedol, že sa vo veci necíti   byť   zaujatý,   nemá   vzťah   k   prejednávanej   veci,   ani   k   účastníkom   konania.   S navrhovateľom síce študoval v jednom ročníku na vysokej škole, ale od ukončenia štúdia sa s ním osobne, alebo ako s právnym zástupcom na pojednávaniach, nestretol. Vo vzťahu k právam odporcu, ktoré boli konštatované v nálezoch Ústavného súdu SR a rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva, ponecháva rozhodnutie o posúdení objektívnych hľadísk nezaujatostí jeho osoby na rozhodnutí nadriadeného súdu. Ostatní sudcovia okresného súdu vo svojich vyjadreniach zhodne uviedli, že sa necítia byť vo veci zaujatí, okrem sudcu JUDr. Š. T., ktorý uviedol, že sa vo veci cíti byť zaujatý z dôvodu, že navrhovateľ bol jeho bývalý kolega z prokuratúry.

Krajský súd posudzoval vyjadrenia sudcov okresného súdu pokiaľ ide o ich zaujatosť z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení   z prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Zmyslom citovaného ustanovenia je upevniť dôveru účastníkov konania i verejnosti v nestrannosť postupu civilného súdnictva. Preto zákon vylučuje sudcov z judikačnej činnosti v konkrétnej veci z dôvodov, ktoré sú spravidla subjektívnej povahy, ktoré však vždy predstavujú faktory potencionálne ohrozujúce nestrannosť sudcu. Týmto procesným postupom je zabezpečené ústavné   právo   každého   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva,   na nezávislom a nestrannom súde tak, ako je toto právo obsiahnuté v článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Formulujú sa tu dva všeobecnejšie dôvody vylúčenia. Pomer k veci, ako okolnosť potencionálne   spochybňujúca   nezaujatosť   sudcu,   a   teda   dôvod   jeho   vylúčenia   bude aktuálny napr. vtedy, keď bude sudca právne zainteresovaný na výsledku konania; no aj vtedy, keď by mohol, či mal mať v danom konaní úlohu svedka, či inej zúčastnenej osoby. O pomere   k   účastníkovi,   ako   okolnosti   rovnakého   významu   možno   uvažovať,   ak   sa   bude zakladať na príbuzenstve, či iných určitým spôsobom kvalifikovaných vzťahoch (kladných i záporných,   osobnostných   vzťahoch,   vzťahoch   hospodárskej   najmä   majetkovej   povahy   a pod.). Vychádzajúc   z   citovaného   zákonného   ustanovenia,   ako   aj   z   vyššie   uvedených skutočností,   krajský   súd   nezistil   existenciu   takých   okolností,   z   ktorých   by   bolo   možné vyvodiť pochybnosti o zaujatosti sudcov okresného súdu. V predmetnej veci nie je preto dôvod pochybovať o nezaujatosti prejednávajúceho sudcu, keďže samotný zákonný sudca, ktorý   má   vo   veci   rozhodovať   nemá   žiadny   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom. Sudca z titulu svojho povolania je povinný vec objektívne prejednať a rozhodnúť s prihliadnutím na profesionálny prístup k práci. U sudcu sa nezaujatosť predpokladá, pokiaľ nie je predložený opak. Takýto záver vyplýva aj z ústavy a príslušných zákonov upravujúcich status sudcu. Osobnosť a postavenie sudcu musia byť zárukou, že nepripustia, aby vonkajšie vplyvy pôsobili na ich nestrannosť pri rozhodovaní. Opačný záver by bolo možné prijať len vtedy, keby sudca v rámci svojho subjektívneho vyjadrenia tvrdil také skutkové okolnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali tomu, že má k veci či účastníkom, alebo   k   ich   zástupcom   taký   vzťah,   ktorý   by   vzbudzoval   dôvodné   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti. Nakoľko nedošlo k vylúčeniu zákonného sudcu, nebolo potrebné rozhodovať o vylúčení, resp. nevylúčení ďalších sudcov okresného súdu.“

9. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sa zaoberal namietanými dôvodmi sťažovateľa, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva odpoveď na   jeho   podstatné   námietky.   Ústavnému   súdu   pre   nedostatok   právomoci   neprislúcha rozvíjať či dopĺňať dôvody rozhodnutia krajského súdu, a to ani v prípade, že by s nimi nesúhlasil. Ak súd v konaní o námietke účastníka o zaujatosti sudcu, resp. sudcov neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov, nemá to samo osebe za následok porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti uvádzané účastníkom konania, resp. vyhovieť jeho námietke zaujatosti (II. ÚS 26/08, II. ÚS 57/2011), ako to bolo v   konkrétnom   prípade   vo   veci   sťažovateľa.   Krajský   súd   najskôr   všeobecne   formuloval dôvody,   ktoré   potenciálne   vedú   k vylúčeniu   sudcu   z rozhodovacej   činnosti,   a následne konkrétne vo vzťahu k zákonnému sudcovi konštatoval ich absenciu. Aj napriek tomu, že odôvodnenie   konajúceho   krajského   súdu   je in   concreto pomerne   stručné,   ešte   stále   ho možno považovať za ústavne súladné a akceptovateľné.

10.   Zákonným   sudcom   v zmysle   čl.   48   ods.   1   ústavy   je   sudca   vecne   a miestne príslušného   súdu   určený   v súlade   s   rozvrhom   práce,   ako   aj   sudca,   ktorému   bola   vec pridelená   na   rozhodnutie   z   dôvodu vylúčenia iného sudcu (m. m. II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). Bez toho, aby to malo vplyv na už uvedené závery, považuje ústavný súd za potrebné uviesť nasledujúce: Odhliadnuc od toho, že sťažnosť je vnútorne zmätočná [nevyplýva z nej vzťah konania, kde zákonným sudcom je sťažovateľom namietaný JUDr. V. K. (sp. zn. 14 C 75/2010), ku trom konaniam, ktoré sa začali podaním troch totožných žalôb o ochranu osobnosti (sp. zn. 13 C 77/2010, 6 C 67/2010 a sp. zn. 7 C 70/2010), a ani   skutočnosť,   prečo   sťažovateľ   odôvodňuje   pochybnosť   o nezaujatosti   sudcu   K. správaním   žalobcu   v troch   iných   konaniach,   ktorých   súvis   s vecou   sudcu   K.   nie   je preukázaný],   ani   samotná   sťažnosť   a jej   odôvodnenie   neindikujú   možnú   zaujatosť konajúceho sudcu.   Ak je sťažovateľ názoru, že žalobca, ktorý   je advokátom, konal pri podaní   troch   totožných   žalôb   o ochranu   osobnosti   tak,   že   si   tým   chcel   vybrať   sudcu, u ktorého predpokladal úspech v spore, je na ňom, aby sa obrátil s podnetom (sťažnosťou) na príslušné orgány Slovenskej advokátskej komory [§ 56 a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov], do ktorých právomoci patrí rozhodnúť o tom,   či   takéto   konanie   nemôže   napĺňať   znaky   disciplinárneho   previnenia.   Avšak z takéhoto   správania   žalobcu   (protistrany)   spravidla   nemožno   vyvodzovať   zaujatosť konajúceho sudcu bez toho, aby pochybnosť o jeho nezaujatosti nevyplynula z akejkoľvek inej okolnosti subjektívnej či objektívnej povahy.

11. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže pri jej predbežnom   prerokovaní   nezistil   možnosť   porušenia   označených   základných   práv, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV.   ÚS   136/05).   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie,   náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011