znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 467/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 3/2010 a jeho uznesením z 8. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., B., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. septembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách   aj   „sťažovateľ“,   pozn.),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 S 3/2010 a jeho uznesením z 8. júla 2010.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľ   je   podnikateľským   subjektom,   ktorý   je...   platcom   dane   z   pridanej hodnoty.   Na   základe   hospodárskych   výsledkov   a   finančných   ukazovateľov   si   u   správcu dane...   uplatnil...   nárok   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty   za zdaňovacie obdobie druhého štvrťroku 2007... Daňový úrad na základe písomného podania sťažovateľa   začal   v   rámci   daňového   konania   z výkonom   daňovej   kontroly   na   zistenie oprávnenosti uplatneného nároku.

Daňový úrad... odovzdal dňa 22. 11. 2007 sťažovateľovi upovedomenie o výkone daňovej kontroly... 21. 11. 2007... Daňový úrad určil... deň začatia daňovej kontroly 25. 11. 2007...

Aktivita daňového úradu sa po 22. 11. 2007 sústredila na elektronickú komunikáciu so sťažovateľom, ktorej predmetom boli žiadosti o predloženie „ďalších“ dokladov. Tieto však sťažovateľ predložil daňovému úradu už 22. 11. 2007. Navyše, keďže daňový úrad... stále požadoval doklady, ktoré už mal v držbe (doklady, ktoré podľa poznatkov sťažovateľa boli   správcom   dane   neodbornou   manipuláciou   znehodnotené)   sťažovateľ   opakovane navrhoval vykonanie substitučných dôkazov výsluchom svedkov (napr. konateľa spoločnosti S.). Tieto jeho návrhy Daňový úrad ignoroval a prešiel ich bez akejkoľvek reakcie... dňa 14. 01. 2008 - po prekročení zákonom stanovenej 30 dňovej lehoty na vrátenie dokladov (ust. § 15 ods. 9 veta druhá ZoSDaP) - daňový úrad vrátil sťažovateľovi doklady označené v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 14. 01. 2008, č. 602/321/123420/2008. Nedošlo však k vydaniu všetkých predložených dokladov...

Daňový úrad postupoval po 14. 01. 2008 v daňovom konaní neefektívne a neodborne....   realizoval   úkony...   zo   značným   časovým   oneskorením,   volil   nesprávne   prostriedky a zhromažďoval irelevantné údaje...

Daňový   úrad   po   22.   04.   2008   neuskutočnil   v   rámci   daňovej   kontroly   žiadne relevantné úkony smerujúce k potvrdeniu, resp. odmietnutiu nároku sťažovateľa na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Na podnety daňového úradu sťažovateľ pritom reagoval aktívne a   poskytoval   v rámci   svojich   objektívnych   možností v   každom štádiu konania   potrebnú súčinnosť...

Činnosť daňového úradu po 22. 04. 2008... nevykazovala taký stupeň intenzity, ktorý by bol predpokladom na splnenie materiálnej podmienky upravenej v ust. § 15 ods.17 druhá veta ZoSDaP...

Sťažovateľovi... neostalo nič iné ako podľa ust. §250t a nasl. OSP iniciovať konanie pred   Krajským   súdom...,   ktorého   výsledkom   malo   byť   uloženie   povinnosti   Daňovému úradu... konať a rozhodnúť do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia v daňovom konaní vedenom za účelom zistenia oprávnenosti nároku navrhovateľa na vrátenie nadmerného odpočtu   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   II.   štvrťroku   2007, č. 602/321/115619/2007.»

3. Sťažovateľka ďalej uviedla:„O žalobe sťažovateľa rozhodol Krajský súd... po uplynutí viac ako 11 mesiacoch uznesením zo dňa 08. 07. 2010, sp. zn.: 1 S 3/2010-118 tak, že jeho návrh zamietol... Sťažovateľ tvrdí, že vyššie označené rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré bolo vedené v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho konania, ako aj v rozpore so zákonom definovanou procedúrou občianskeho súdneho konania, na základe čoho právne neobstojí a musí byť zrušené.

Postup   Krajského   súdu...,   ktorého   výsledkom   bolo   vydanie   rozhodnutia,   porušil základné právo sťažovateľa zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy... (právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom) a čl. 6 ods. 1... dohovoru... (právo na spravodlivé súdne konanie). Porušovateľ v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 S 3/2010-118 v rozpore so zásadou materiálnej pravdy vykonal dokazovanie a dôkazy vyhodnotil subjektívne, len na základe vyjadrenia Daňového úradu... zo dňa 23. 06. 2010, č. 602/321/91278/2010.

Porušovateľ neoboznámil sťažovateľa s tým, že hodlá obstarať predmetný listinný dôkaz, neoboznámil ho však ani s tým, že listinný dôkaz bol zaobstaraný, nachádza sa v dispozícii   súdu   a   bude   podkladom   pre   súdne   rozhodnutie.   Porušovateľ   neumožnil sťažovateľovi   zaujať   relevantné   stanovisko   k   skutočnostiam,   ktoré   sú   jeho   obsahom a rozhodol - ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia - len na základe tvrdení Daňového úradu...

Porušovateľ   postupoval   v   rozpore   so   zásadou   kontradiktórnosti   konania,   keď neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k produkovaným dôkazom. Uvedená chyba mala za následok   nesprávne   rozhodnutie   súdu   vo   veci   a   zároveň   znamenala   porušenie sťažovateľových základných práv...

Rovnako tak, ak Krajský súd... doplnil dokazovanie o listinný dôkaz bez toho, aby... sťažovateľovi... umožnil vyjadriť sa k tomuto novému dôkazu, odňal mu možnosť konať pred súdom...

Sťažovateľ   upozorňuje,   že   pokiaľ   Krajský   súd...   neumožnil   sťažovateľovi   zaujať stanovisko   k   vyjadreniu   žalovaného,   vytvoril   výraznú   prekážku,   ktorá   bráni   objektívne správnemu rozhodnutiu vo veci...“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1) Základné právo spoločnosti J. s. r. o.,... vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 S 3/2010 porušené bolo.

2) Základné právo spoločnosti J. s. r. o.,... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1... dohovoru... postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 S 3/2010 porušené bolo.

3) Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 08. 07. 2010, sp. zn.: 1 S 3/2010-118 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie...“

Sťažovateľka súčasne žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia „v sume 3.500,- EUR“ a náhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovenia   §   49   až   §   56   zákona   o   ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

9.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podľa § 250t ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky,   ktorých   použitie umožňuje osobitný predpis.   Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Podľa § 250t ods. 7 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Podľa § 250e OSP... doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú zároveň určí.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

14. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky (I. ÚS 44/03, III. ÚS 380/09).

15. Ústavný súd nemôže prikazovať všeobecnému súdu, ktoré skutkové okolnosti má pri   rozhodovaní   zohľadňovať;   jeho   poslaním   nie je nahradzovanie   všeobecných   súdov, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy.

16.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   poskytovanie   ochrany   len   vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občiansky súdny   poriadok)   je   súčasne   aj   porušením   základného   práva   alebo   slobody   upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 24/00), ako aj kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie týchto zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

17. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnymi názormi krajského súdu, resp. že výsledok konania nie je taký, aký si sťažovateľka želala, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   krajského   súdu a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným alebo názorom preferujúcim prianie sťažovateľky.

18. Predmetom konania na krajskom súde bol návrh sťažovateľky na preskúmanie nečinnosti orgánu verejnej správy – Daňového úradu B. (ďalej aj „daňový úrad“) vo veci „zistenia oprávnenosti nároku navrhovateľky na vrátenie nadmerného odpočtu DPH pre zdaňovacie obdobie...“.

19. Krajský súd uznesením č. k. 1 S 3/2010-118 z 8. júla 2010 návrh sťažovateľky zamietol a nepriznal jej náhradu trov konania. V odôvodnení tohto uznesenia krajský súda) oboznámil v konaní zistený skutkový stav,b)   citoval   relevantné právne   normy   (ustanovenia   §   250t   ods.   1,   3   a 4   prvú   vetu   OSP) a následne

c) zhrnul (uzatvoril) svoje faktické a právne závery.

a) „Návrhom podaným pôvodne na Okresnom súde Bratislava III. dňa 11. 8. 2009 postúpeným   tunajšiemu   súdu...   sa   žalobca   domáhal   uloženia   povinnosti   žalovanému   - Daňovému úradu...   konať a rozhodnúť v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia v daňovom   konaní   vedenom   za   účelom   zistenia   oprávnenosti   nároku   navrhovateľa   na vrátenie   nadmerného   odpočtu   DPH   za   zdaňovacie   obdobie   druhého   štvrťroku   2007 č. 602/321/115619/2007.   Ďalej   žiadal,   aby   súd   uložil   žalovanému   povinnosť   nahradiť žalobcovi náhradu trov konania...

Z obsahu pripojeného spisu žalobcu týkajúceho sa prejednávanej veci súd zistil, že žalobca   si   u   správcu   dane   (odporcu)   uplatnil   písomným   podaním   nárok   na   vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie druhého štvrťroku 2007. Žalovaný na základe písomného podania žalobcu začal v rámci daňového konania s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti uplatneného nároku.

Žalobca sa domnieva, že žalovaný v predmetnej veci napriek tomu, že ako žalobca využil všetky dostupné a účinné doklady, tieto neviedli k odstráneniu prieťahov a stagnácii konania. Domnieva sa, že daňový úrad je v danej veci nečinný a neefektívna činnosť tohto štátneho   orgánu   mu   spôsobila   ničím   neodôvodniteľné   problémy   v   jeho   podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére jeho práv stav dlhodobej neistoty.

Z obsahu spisu súd zistil, že Daňový úrad... ako miestne príslušný správca dane spoločnosti J., s. r. o. v období od roku 2007 vykonával v uvedenej spoločnosti viaceré šetrenia - dožiadanie, kontrola DPH a to za zdaňovacie obdobia roku 2006, druhý a štvrtý štvrťrok 2007, august 2008.

V priebehu výkonu daňovej kontroly v spoločnosti J., s. r. o., za zdaňovacie obdobie druhý - štvrtý štvrťrok 2007, správca dane získal viaceré písomnosti týkajúce sa HIM a DHIM, z nadobudnutia ktorého si platiteľ (žalobca) uplatňuje odpočítanie dane z pridanej hodnoty.   Tieto   písomnosti   považoval   správca   dane   za   podporné   doklady   preukazujúce skutočnosť, že spoločnosť V. s. r. o. nemohla dodať spoločnosti J., s. r. o. tovar tak, ako je uvádzaný vo faktúre č. 30600002007.

Kontrolou bolo zistené porušenie § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov tým, že spoločnosť J. s. r. o. si v zdaňovacom období druhý štvrťrok 2007 uplatnila odpočítanie DPH vo výške 190.000,- Sk   z   faktúr   vystavených   spoločnosťou   S.   s.   r.   o.   podľa   zmluvy   o sprostredkovaní   č. 0103/2007   zo   dňa   1.   3.   2007.   Správca   v   priebehu   výkonu   kontroly   preveroval   reálne uskutočnenie plnení uvedených na prijatých faktúrach, avšak preveriť poskytnutie plnení spoločnosťou S. s. r. o. v prospech spoločnosti J., s. r. o. nebolo možné, nakoľko konateľ spoločnosti   so   správcom   dane   nespolupracoval   a požadované   vysvetlenia   ani   doklady nepredložil. Preukázať uskutočnenie vyfaktúrovaného sprostredkovania nebolo možné ani priamym vypočutím konateľa spoločnosti S. s. r. o. ako svedka, nakoľko sa na predvolania správcu   dane   nedostavil.   O predloženie   podkladov   a   dôkazov   preukazujúcich   skutočnú realizáciu vyfaktúrovaných plnení opakovane žiadal správca dane v súlade s ust. § 15 ods. 6 písm. d) a e) a § 9 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. priamo daňový subjekt ako aj jeho splnomocneného   zástupcu,   ktorí   však   nepredložili   žiadne   dôkazy   a   nepreukázali   reálne uskutočnenie   plnení   fakturovaných   spoločnosťou   S.   s.   r.   o.   Daňový   subjekt   (žalobca) správcovi dane nepreukázal a dôkazmi nepodložil prijatie plnení uvedených na prijatých faktúrach - obstaranie príležitosti uzatvorenia kúpnej zmluvy na vytypovaný objekt, ani nepreukázal ich použitie v súlade s ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov na účely svojho podnikania ako platiteľa. Kontrolovaný platiteľ dane neuniesol dôkazné bremeno podľa § 29 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov.

O vykonanej kontrole bol vypracovaný protokol č. 602/321/10253/2010 dňa 29. 1. 2010, ktorý bol daňovému subjektu (žalobcovi) zaslaný dňa 1. 2. 2010 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie. Daňovému subjektu bola v zmysle § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. poskytnutá zákonom stanovená lehota na vyjadrenie sa k predloženému protokolu. Dňa 23. 2. 2010 žalobca doručil vyjadrenie. Na základe tohto vyjadrenia vyhotovil správca dane dňa 15. 3. 2010 dodatok k protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly č. 602/321/10253/2010.

Daňová   kontrola   bola   ukončená   dňa   16.   3.   2010   podľa   §   15   ods.   12   zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v deň uvedený vo výzve na prerokovanie protokolu   ako   deň   prerokovania   protokolu,   nakoľko   sa   v   uvedený   deň   splnomocnený zástupca spoločnosti k prerokovaniu protokolu nedostavil.

O   uvedenej   skutočnosti   bol   dňa   16.   3.   2010   spísaný   úradný   záznam č. 602/321/34036/2010.   Následne   bol   vydaný   dodatočný   platobný   výmer č. 602/230/34890/2010 zo dňa 17. 3. 2010 o vyrúbení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie druhý štvrťrok 2007 v sume 40.794,82 €. Nakoľko však žalobcovi nebol nadmerný odpočet v sume 1.121.147,- Sk t. j. 37.215,27 € vykázaný v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie odbobie druhý štvrťrok 2007 vrátený, platiteľovi dane z pridanej hodnoty bola určená povinnosť, zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti dodatočného platobného výmeru, dodatočnú daň vo výške 3.579,55 €. Dodatočný platobný výmer žalobca prevzal dňa 19. 4. 2010. Odvolanie voči nemu bolo správcovi dane (žalovanému) doručené dňa 3. 5. 2010. V nadväznosti na doručené odvolanie bola správcom dane vypracovaná predkladacia správa, ktorá spolu so spisovým materiálom bola postúpená na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. O tejto skutočnosti bol žalobca oboznámený písomne.“

b) „Podľa ust. § 250t ods. 1 OSP, fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil   povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis. K rozhodnutiu o návrhu si môže súd vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho orgánu.

Podľa   odseku   4   veta   prvá   citovaného   ustanovenia   súd   o   návrhu   rozhodne   bez pojednávania uznesením...“

c)„Krajský   súd...,   ako   súd   vecne   a   miestne   príslušný   na   konanie   proti   nečinnosti orgánu verejnej správy preskúmal vec bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 250t ods. 3 (správne má byť ods. 4, pozn.) veta prvá OSP a dospel k záveru, že návrh je potrebné ako nedôvodný zamietnuť...

Ustanovenia   štvrtej   hlavy   piatej   časti   OSP   upravujúce   konanie   proti   nečinnosti orgánu verejnej správy umožňujú sudu poskytnúť ochranu každej fyzickej či právnickej osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté nečinnosťou orgánu verejnej správy a to tým, že na návrh dotknutej osoby môže súd uložiť nečinnému orgánu povinnosť v danej veci konať. Samozrejme až za predpokladu, že súd po oboznámení sa s príslušným spisom zistí, že orgán verejnej správy vo veci týkajúcej sa žalobcu bez vážneho dôvodu nekonal spôsobom upraveným   príslušným   právnym   predpisom,   hoci   by   konať   mohol   a   mal.   Z   citovaných ustanovení OSP vyplýva, že na ich základe možno nečinnému orgánu verejnej správy len uložiť povinnosť zaoberať sa vecou navrhovateľa a vydať o tom rozhodnutie. Súd nie je v tomto konaní oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do spôsobu posúdenia danej veci   príslušným   orgánom,   prípadne   mu   prikázať   rozhodnúť   vo   veci   určitým   spôsobom. V zmysle   zákona   o   správnom   konaní   sú   správne   orgány   povinné   chrániť   záujmy   štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinností s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať: Sú povinné svedomito a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Nečinnosť   je   vlastne   pasivitou   správneho   orgánu   vo   veciach,   ktoré   mu   boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej či faktickej prekážky na to, aby správny orgán vo veci konal a rozhodol.

Z návrhu ako aj z obsahu pripojeného spisu je nesporné, že žalovaný - Daňový úrad... ako prvostupňový správny orgán, že si u neho žalobca písomným podaním uplatnil nárok   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   dane   z   DPH   za   zdaňovacie   obdobie   druhého štvrťroku 2007.

Následne žalovaný vykonal šetrenie u daňového subjektu, opakovane vyzýval žalobcu na vyjadrenie sa vo veci, na doloženie potrebných dokladov, na prerokovanie protokolu a pod. Z predloženého spisu je nesporné, že v predmetnej veci žalovaný (správca dane) vo veci riadne konal a vo veci rozhodol. Súd má za to, že v danom prípade žalovaný správny orgán vo veci konal v rozsahu svojej kompetencie a nepreukázala sa jeho nečinnosť. Na   základe   uvedeného   súd   dospel   k   záveru,   že   žalovaný   konal   spôsobom ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom,   a   preto   mu   súd   nemôže   uložiť   povinnosť zaoberať sa vecou navrhovateľa a vydať o tom rozhodnutie.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 250t ods. 4 OSP s ohľadom na to, že návrhu nebolo vyhovené, žalobcovi nebolo priznané právo na náhradu trov konania.“

20. Sťažovateľka tvrdila, že „označené rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré bolo vedené v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho konania..., postup krajského súdu... porušil základné právo sťažovateľa zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy... (právo vyjadriť sa ku všetkým   vykonaným   dôkazom)   a čl.   6   ods.   1   dohovoru...   (právo   na   spravodlivé   súdne konanie)...“. Porušenie   označených   práv   mal   krajský   súd   spôsobiť   najmä   tým,   že neumožnil   sťažovateľke   oboznámiť   sa   s vyjadrením   daňového   úradu   (z   23.   júna   2010) a zaujať   stanovisko   k nemu   a o jej   žalobe   rozhodol „len   na   základe   tvrdení   Daňového úradu...“. Týmto postupom krajský súd podľa názoru sťažovateľky konal aj „v rozpore so zásadou   kontradiktórnosti   konania“ (pozri   tiež   bod   3,   v ktorom   sťažovateľka   fakticky odôvodňuje porušenie označených práv postupom krajského súdu).

21. Ústavný súd preskúmal napadnuté konanie najmä z hľadiska týchto tvrdených skutočností   (bod   21),   ktoré   smerovali   (mali   spôsobiť)   k porušeniu   sťažovateľkou označeného   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

23. Z obsahu citovaného odôvodnenia krajského súdu (bod 19) vyplýva, že krajský súd v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou vyhodnotil sťažovateľkin návrh (18) ako nedôvodný, a preto ho zamietol.

24. Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 S 3/2010 a jeho uznesenie z 8. júla 2010 nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené a tento postup   a   rozhodnutie   v konečnom   dôsledku   nemôžu   viesť   k   porušeniu   sťažovateľkou označených práv. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného uznesenia riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

25.   K namietanému   porušeniu „zásady   kontradiktórnosti   konania“ (spôsobenej sťažovateľke   neumožnením   oboznámiť   sa   s vyjadrením   žalovaného   a zaujať   stanovisko k nemu, teda v podstate rozhodnúť len na základe z tohto vyjadrenia vyplývajúcich tvrdení – pozri bod 20) ústavný súd poznamenáva, že krajský súd postupoval podľa už citovaného ustanovenia § 250t ods. 3 OSP, podľa ktorého orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis, a tiež podľa ustanovenia § 250e OSP („... predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby   sa   k obsahu žaloby   vyjadril...“),   keďže   ide   o rozhodovanie   o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa ustanovenia § 247 a nasl. OSP („Správne   súdnictvo“   upravené   v piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pozn.), a nepostupoval podľa ustanovenia § 114 OSP („príprava pojednávania“ v rámci konania v prvom stupni upraveného v prvej hlave tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, pozn.).

26. Postup krajského súdu v procese, pri ktorom postupoval podľa právnej úpravy lex specialis upravujúcej tento postup (bod 25), a nie podľa všeobecnej právnej úpravy § 114 OSP, nemožno podľa názoru ústavného súdu spájať s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež ani základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

27.   K   námietke   možnosti   vyjadriť   sa,   resp.   nevyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom ústavný súd nezistil porušenie procesných ustanovení § 250t ods. 3 OSP a § 250e OSP (pozri bod 12), ktoré by malo za následok namietané porušenie základného práva (a práv) sťažovateľky.

28.   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnynch a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.   Ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124 ústavy,   ktorému   neprináleží   právomoc   všeobecných   súdov   preskúmavať   rozhodnutia orgánov verejnej moci, pokiaľ by nezistil porušenie základných práv a slobôd v procese rozhodovania,   ktoré   by   mali   za   následok   arbitrárnosť   alebo   zjavnú   neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov.

29. Sťažovateľka namieta porušenie „práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a „práva na spravodlivé súdne konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 4 a 21). Z čl. 51 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že niektorých základných práv   sa   možno   dovolávať   len   v   medziach   zákona,   a   tiež   určuje   medze   obmedzení základných práv a slobôd.

30.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   práv   (bod   29),   sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená z dôvodu, že nepreukázala porušenie procesných právnych predpisov, ktorými mali byť porušené jej práva vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a k nej   pripojených písomností,   najmä   však   rozhodnutia   krajského   súdu   zistil,   že   výrok   rozhodnutia   je zdôvodnený logicky s vyústením do právnych záverov, ktoré nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   s prihliadnutím   na   svoje   právne   názory   už uvedené v bodoch 13 až 17 a bode 26, ako aj konštatáciu v bode 27 sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

31.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   dodáva,   že   aj   keby   krajský   súd   porušil sťažovateľkine práva tým, že jej nedoručil vyjadrenie žalovaného (daňového úradu), a teda uvedenou okolnosťou by došlo (mohlo dôjsť) k formálnemu porušeniu označených práv sťažovateľky,   materiálne   by   sťažovateľkou   označené   práva   v okolnostiach   danej   veci porušené nemohli byť. Totiž v čase konania a rozhodovania krajského súdu bola nečinnosť žalovaného – daňového úradu – odstránená tým, že daňová kontrola bola daňovým úradom ukončená 16. marca 2010 a proti následne vydanému dodatočnému platobnému výmeru zo 17.   marca   2010   sťažovateľka   doručila   3.   mája   2010   odvolanie   a   vec   bola   postúpená odvolaciemu orgánu (sťažovateľka nečinnosť odvolacieho orgánu nenamietala, pozn.).

32. Keďže ďalšie návrhy sťažovateľky sa viažu na jej úspech v konaní a sťažnosť bola odmietnutá ako celok pre jej zjavnú neopodstatnenosť, bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa týmito návrhmi (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010