znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 466/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Andrejom   Cifrom,   Advokátska kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/760/2013 z 31. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014   doručená   sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS   (ďalej   len „sťažovateľ“,   v citáciách   aj   „vedľajší   účastník“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co/760/2013 z 31. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ „vstúpil na základe... § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do súdneho konania vedeného Okresným súdom Zvolen pod č. k. 31 Ro/96/2012“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„... je občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,   ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa uvedeného zákona.

Združenie vstúpilo do predmetného súdneho konania za účelom ochrany žalovaného spotrebiteľa...

Predmetom   žalobného   nároku   bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy vo výške 524,28 € s prísl.

Žalobcom   v   konaní   v   pozícii   dodávateľa   bola   obchodná   spoločnosť   EOS   KSI Slovensko, s. r. o... Uvedená spoločnosť sa domáhala finančného plnenia od žalovaného spotrebiteľa fyzickej osoby...

O návrhu na vydanie platobného rozkazu rozhodol okresný súd tak, že dňa 22. 11. 2012 vydal Platobný rozkaz č. k. 31 Ro/96/2012-18, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného aj na úhradu trov konania.

Predmetný   platobný   rozkaz   bol   sťažovateľovi   doručený   dňa   08.   01.   2013   spolu so žalobným návrhom a jeho prílohami.

Následne   sťažovateľ   v   pozícii   vedľajšieho   intervenienta   podal   proti   vydanému platobnému rozkazu v zákonnej 15 dňovej lehote ustanovenej § 172 ods. 1 OSP dňa 09. 01. 2013 odpor...

O odpore sťažovateľa Okresný súd vo Zvolene rozhodol svojím uznesením sp. zn. 14 C/96/2013-58   zo   dňa   30.   04.   2013,   tak   že   odpor   sťažovateľa   odmietol   ako   podaný neoprávnenou   osobou.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   stanoviskom   o   nemožnosti   podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.

Proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   dňa   04.   07.   2013 odvolanie...

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   Krajský   súd...   svojím   uznesením   sp.   zn. 12 Co/760/2013-83 zo dňa 31. 01. 2014 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Zároveň zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu, predstavujúcich trovy právneho zastúpenia vo výške 51,18 €.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu o nemožnosti podania odporu   proti   platobnému   rozkazu   vedľajším   účastníkom.   Podľa   jeho   posúdenia,   právo podať odpor proti platobnému rozkazu, t. j. právo urobiť uplatnený nárok sporným má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 O. s. p.“

4. Podľa názoru sťažovateľa „postupom a citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.   zn.   12 Co/760/2013-83 zo dňa 31.   01.   2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... najmä jeho právo implikované a obsiahnuté vo vyššie uvedených garanciách – právo na prístup k súdu...

Krajský súd v Banskej Bystrici zároveň svojím rozhodnutím vyvolal stav denegatio iustitiae.

Uvedené   bolo   spôsobené   v   dôsledku   aplikácie   ústavne   nekonformného   a arbitrárneho výkladu relevantných procesnoprávnych noriem.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím (pozri bod 1), zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na   ďalšie   konanie.   Súčasne   požiadal   o priznanie   mu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9.   Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co/760/2013 z 31. januára 2014.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných   základných   práv   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd týmto rozhodnutím porušil označené   základné   právo   (resp.   právo)   predovšetkým   namietaným   postupom   uvedeným v bode 4. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru   existuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní uznesením sp. zn. 12 Co/760/2013   z   31.   januára   2014 sú   zlučiteľné   s   označeným   článkom   ústavy,   resp. dohovorom.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o odmietnutí   odporu   podaného   sťažovateľom   proti platobnému rozkazu ako neoprávnenou osobou, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na s. 3 až s. 6 po opísaní právnych záverov Okresného súdu   Zvolen,   námietok   sťažovateľa   uvedených   v odvolaní   a   vyjadrenia   navrhovateľa k odvolaniu sťažovateľa. Konkrétne uviedol, že «Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcu nie je dôvodné. Odvolací súd   predovšetkým   poukazuje   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   30.   10.   2013, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/357/2012, ktorého právny názor si osvojil...

Po zaplatení súdneho poplatku z návrhu následne okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz č. k. 31 Ro/96/2012-18 zo dňa 22. 11. 2012...

Odporca proti uvedenému platobnému rozkazu odpor nepodal. Podaním zo dňa 22. 11. 2012... oznámilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS..., že vstupuje do konania ako vedľajší účastník...

Elektronickým   podaním   zo   dna   09.   01.   2013   podal   vedľajší   účastník   na   strane odporcu odpor proti platobnému rozkazu.

Okresný súd - odvolaním napadnutým uznesením č. k. 14 C/96/2013-58 zo dňa 30. 04. 2013 odpor vedľajšieho účastníka odmietol, ako podaný neoprávnenou osobou. Odvolací   súd   považoval   za   zásadné   vyporiadať   sa   s   právnou   otázkou,   či   aj v skrátenom   -   rozkaznom   konaní,   ktorého   výsledkom   je   platobný   rozkaz,   nastávajú plnohodnotné   procesné   účinky   vzniku   vedľajšieho   účastníctva   samotným   oznámením tretieho subjektu (t. j. v danom prípade Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS), že ako vedľajší účastník vstupuje do konania na strane niektorého z účastníkov.

Z... ustanovenia. § 93 O. s. p. vyplýva, že, účelom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší účastník, je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil...

V zásade platí, že tretia osoba sa stáva vedľajším účastníkom konania v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že ako vedľajší účastník vstupuje do konania na strane niektorého   z   účastníkov.   To   však   neznamená   že,   tieto   účinky   nastávajú   vždy   v   každom konaní, resp. v každom štádiu konania. V danom prípade ide o skrátené konanie, v ktorom okresný súd vydal dňa 22. 11. 2012 platobný rozkaz, ktorý bol účastníkom riadne doručený (odporcovi dňa 15. 03. 2013 a vedľajšiemu účastníkovi dňa 08. 01. 2013. Skrátené konanie v porovnaní s klasickým (reálnym) sporovým konaním vykazuje výrazné odlišnosti, pretože sa   realizuje   bez   nariadenia   pojednávania   a   bez   vykonania   dokazovania   pričom   jeho podstatou je rýchle, hospodárne a účinné rozhodnutie o uplatnených peňažných nárokoch navrhovateľa, pričom vo vzťahu k odporcovi je akcentovaná zásada „bdelým patrí právo“. Fakticky to znamená, že pokiaľ odporca v tomto štádiu konania nevyvíja žiadnu procesnú aktivitu (platobný rozkaz sa vydáva spravidla bez jeho vypočutia, len na základe skutočností uvádzaných navrhovateľom a pričom žaloba sa doručuje; až s platobným rozkazom,, ako tomu bolo aj v preskúmavanej veci), čiže ak odporca v tomto štádiu konania neuplatňuje svoje procesné práva, nemôže tak procesné účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu, že vstupuje do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. V tomto štádiu konania sa teda nemôže naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“. Táto pomoc sa môže. najskôr efektívne prejaviť až vtedy, keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor hlavným účastníkom - samotným odporcom. Až po takomto, vo svojej podstate formálne jednoduchom a zároveň účinnom procesnom úkone odporcu, ktorým urobí uplatnený nárok sporným   (odporuje   mu),   môže   byť   naplnený   zmysel   a   obsah   vedľajšieho   účastníctva, pomáhať v konaní hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom prispieť k ochrane jeho práv (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O. s. p.), prípadne aj svojich vlastných práv plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O. s. p.).

Z uvedeného vyplýva, že ak v prejednávanej veci odporca aj napriek tomu, že mu bol platobný rozkaz riadne doručený,   predmetný peňažný nárok navrhovateľa   nerosporoval (včas   podaným   odporom   s   odôvodnením),   je   možné   konštatovať   jedine   to,   že   platobný rozkaz   nadobudol   právoplatnosť.   Ak   by   mal   odporca   za   to,   že   uplatňovaný   nárok navrhovateľa   v   danej   veci   je   sporný,   mal   možnosť   podať   voči   riadne   doručenému platobnému rozkazu odpor, pričom na následok nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu   v   prípade   nečinnosti   -   nepodania   odporu   s   odôvodnením,   bol   náležité poučený.  ... podmienka   odôvodnenia   odporu   je   splnená   už   jednoduchým   vyjadrením nesúhlasu s povinnosťou uloženou platobným rozkazom. Podľa názoru odvolacieho súdu, právo podať odpor proti platobnému rozkazu, má v zmysle § 174 ods. 2 O. s. p. výslovne len odporca,   nakoľko   ide   o   jeho   významné   dispozičné   oprávnenie   napĺňajúce   jednu   zo základných   zásad   občianskeho   súdneho   konania   (zásadu   dispozičnú).   Iba   odporca rozhoduje o tom, či podaním odporu odstráni platobný rozkaz ako formu rozhodnutia vo veci   samej   a   bude   pokračovať   v   konaní   podľa   prejednacej   zásady   a   zásady kontradiktórnosti. Pokiaľ by sa priznalo právo podať odpor aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, došlo by tým k popretiu tohto dispozičného práva odporcu.

Najvyšší súd... v uznesení sp. zn. 6 Cdo/357/2012 zo dňa 30. 10. 2013 poukázal na viaceré   právne   otázky,   ktoré   by   vyvolalo   konštatovanie   záveru   prípustnosti   vzniku vedľajšieho účastníka na strane odporcu už v skrátenom konaní, a to konkrétne, či „či sa aj vedľajšiemu   účastníkovi   má   doručiť   platobný   rozkaz   do   vlastných   rúk   bez   možnosti náhradného doručenia, či sa mu vôbec má doručiť platobný rozkaz, ak oznámil vstup do konania až po jeho vydaní (vzhľadom na zásadu vyplývajúcu z § 154 ods. 1 O. s. p., v zmysle   ktorej   je   pre   rozhodnutie   súdu   rozhodujúci   stav   v   čase   vyhlásenia   či   vydania rozhodnutia), či má právo podať odpor, ak ustanovenie §174 ods. 2 výslovne priznáva právo podať odpor len odporcovi, odkedy mu plynie lehota na podanie odporu, či ním podaný odpor má rovnaké účinky ako odpor podaný odporcom, t. j. zrušenie platobného rozkazu   v   zmysle   § 174   ods.   2   prvá   veta   O.   s.   p.“,   pričom   dovolací   súd   v   týchto súvislostiach   konštatoval,   že   „odpoveď   na   tieto   otázky   by   vyžadovala   tvorbu   nových procesných pravidiel súdom, ktorá by presiahla rámec prípustného sudcovského dotvárania práva, najmä ak O. s. p. je právnym predpisom verejnoprávnej povahy. Došlo by tým k neprípustnému   narušenia   princípu   deľby   moci   ako   jednej   zo   základných   charakteristík právneho štátu.“

Pokiaľ   vedľajší   účastník   v podanom   odvolaní   poukázal   na   zásadu   ochrany   práv spotrebiteľa   v   súdnom   konám   v   súvislosti   s   jeho   činnosťou,   odvolací   súd   opätovne poukazuje   na   už   uvedené   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu...,   v   ktorom   dovolací   súd konštatoval, že „realizáciou ochrany spotrebiteľa, zaručenej právom EÚ, je v skrátenom konaní ustanovenie § 172 ods. 9 O. s. p., podľa ktorého ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz,   ak   zmluva   obsahuje   neprijateľné   podmienky.   Prípadné   nerešpektovanie   tohto zákazu súdom nemožno riešiť neprípustným (princípu deľby moci odporujúcim) vytváraním nových procesných pravidiel meniacich zmysel inštitútu vedľajšieho účastníctva. Je vecou zákonodarcu,   aby   zvážil   rozšírenie   ochrany   spotrebiteľa   v   skrátenom   konaní   napr. zavedením inštitútu prieskumu platobného rozkazu v spotrebiteľskej veci obdobne ako túto možnosť upravuje už spomínané Nariadenie o európskom platobnom rozkaze“.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol vecne správne... Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil...».

16.   Vychádzajúc   z uvedených   dôvodov   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 12 Co/760/2013   z   31.   januára   2014 predmetné   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   a ústavný   súd   nezistil,   že   by výklad,   resp.   aplikácia   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   daný prípad boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť   ústavného súdu   (napr.   I. ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania   vrátane   ich   dôvodov   a námietok.   Namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá žiadny dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

17.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   (a   tiež   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie) a rozhodnutím krajského súdu, sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014