znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 466/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 11029/2012 až sp. zn. Rvp 11036/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Svidník v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4   Er   290/2010,   sp.   zn.   4   Er   356/2011, sp. zn. 4 Er 636/2010, sp. zn. 4 Er 191/2011, sp. zn. 3 Er 677/2010, sp. zn. 8 Er 271/2011, sp. zn. 4 Er 86/2011 a sp. zn. 6 Er 340/2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11029/2012 až sp. zn. Rvp 11036/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11029/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 4 Er 290/2010, sp. zn. 4 Er 356/2011, sp. zn. 4 Er 636/2010, sp. zn. 4 Er 191/2011, sp. zn. 3 Er 677/2010, sp. zn. 8 Er 271/2011, sp. zn. 4 Er 86/2011 a sp. zn. 6 Er 340/2011 (ďalej aj „napadnuté konania“).

Zo   sťažností   vedených   ústavným súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   11029/2012 až sp.   zn. Rvp 11036/2012 (s takmer identickým obsahom, s rozdielom len v označení povinného, čísla   zmluvy   o   úvere   a   spisových   značiek   uvedených   konaní,   pod   ktorými   sú   konania vedené   súdnym   exekútorom)   vyplýva,   že   sťažovateľka   (oprávnená,   pozn.)   osobitne podanými návrhmi požiadala zvoleného súdneho exekútora o vykonanie exekúcie. Zvolený súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   následne   požiadal   okresný   súd   o   udelenie   poverení na vykonanie exekúcií, o ktorých okresný súd podľa nej doteraz nerozhodol.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v napadnutých   konaniach   je   okresný   súd neodôvodnene nečinný, resp. koná neefektívne, a preto podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach, na ktoré do dňa doručenia sťažností ústavnému súdu podľa svojho tvrdenia nedostala žiadnu odpoveď (sťažnosti adresované predsedovi okresného súdu priložené neboli).

Uvedeným   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   malo   podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

Sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené práva, a prikáže okresnému súdu, aby v nich konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka   sa   zároveň   domáha,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11029/2012   až   sp.   zn.   Rvp   11036/2012   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu,   proti ktorému   sťažnosti   smerujú, rozhodol   ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutých konaniach

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhoch sťažovateľky smerujúcich   proti   postupu   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   nej   spôsobené   zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod   sp.   zn.   4   Er   290/2010,   sp.   zn.   4   Er   356/2011,   sp.   zn.   4   Er   636/2010,   sp.   zn. 4 Er 191/2011, sp. zn. 3 Er 677/2010, sp. zn. 8 Er 271/2011, sp. zn. 4 Er 86/2011 a sp. zn. 6 Er 340/2011.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného súdu   vyplývať aj z toho,   že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak dlho,   aby sa   dalo   vôbec uvažovať o   zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zo   sťažností   zistil,   že   sťažovateľka požiadala podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku súdneho exekútora o vykonanie exekúcie vo veci sp. zn. 4 Er 290/2010 dňa 22. marca 2010, sp. zn. 4 Er 356/2011 dňa 26. apríla 2011, sp. zn. 4 Er 636/2010 dňa 26. júla 2010, sp. zn. 4 Er 191/2011 dňa 1. marca 2011, sp. zn. 3 Er 677/2010 dňa 9. augusta 2010, sp. zn. 8 Er 271/2011 dňa 3. mája 2011, sp. zn. 4 Er 86/2011 dňa 17. januára 2011 a vo veci sp. zn. 6 Er 340/2011 dňa 19. apríla 2011.

Podľa zistenia ústavného súdu exekútor predložil návrh okresnému súdu podľa § 44 ods.   1   Exekučného   poriadku   vo   veci   sp.   zn.   4   Er   290/2010   dňa   26.   apríla   2010, sp. zn. 4 Er 356/2011   dňa   8.   júna   2011,   sp.   zn.   4 Er 636/2010   dňa   5.   októbra   2010, sp. zn. 4 Er 191/2011 dňa 25. marca 2011, sp. zn. 3 Er 677/2010 dňa 20. októbra 2010, sp. zn.   8   Er   271/2011   dňa   24.   júna 2011,   sp. zn.   4   Er   86/2011   dňa   10.   februára   2011 a sp. zn. 6 Er 340/2011 dňa 30. mája 2011.

Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 290/2010, sp. zn. 4 Er 356/2011, sp. zn. 4 Er 636/2010, sp. zn. 4 Er 191/2011, sp. zn. 3 Er 677/2010, sp. zn. 8 Er 271/2011, sp. zn. 4 Er 86/2011 a sp. zn. 6 Er 340/2011 zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   takým závažným   spôsobom,   že   by   to   odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, spravidla návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ   ide   o   námietku   riadneho   nevybavenia   sťažností   sťažovateľky   na prieťahy v konaní predsedom okresného súdu, sťažovateľka mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi nadriadeného krajského súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažností nevyplýva.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľka   sa   domáha ochrany svojich práv v napadnutých konaniach prostredníctvom sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predčasne, a preto v týchto častiach sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustné.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 os. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a z jej argumentácie vyplýva, že ich porušenie namieta v priamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov)   s   namietaným   porušením   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom   na uvedené a pretože dospel   k záveru, že v sťažnosťami napadnutých   konaniach   nie   sú   splnené   podmienky   na   vyslovenie   porušenia   základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, konštatoval,   že   v   týchto   konaniach   nemohlo   postupom   okresného   súdu   dôjsť   ani   k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a   ani   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti aj v týchto častiach pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí   sťažností   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012