znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 465/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Kasenčákom, Juraja Fándlyho 2163/7, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu majetku podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Žilina sp. zn. 1 T 74/2010 z 2. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky 11.   augusta   2015   (následne   v zákonnej   lehote   v písomnej   podobe   17.   augusta   2015) doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 74/2010 z 2. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavnému   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľka v právnom   postavení   poškodenej   v konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 1 T 74/2010 bola po uplatnení si nároku na náhradu škody v celkovej výške 5 834,25   eur   v predmetnom   trestnom   konaní   so   svojím   nárokom   vo   výrokovej   časti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 74/2010-303 z 21. januára 2013 potvrdeného uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 101/2013 z 26. novembra 2013 odkázaná na občianske súdne konanie.

Sťažovateľka   následne   prostredníctvom   svojho   splnomocneného   zástupcu po právoplatnom skončení veci požiadala o priznanie náhrady trov potrebných na účelné uplatnenie   jej   nároku   na   náhradu   školy   vrátane   trov   vzniknutých   pribratím   všetkých splnomocnencov v trestnom konaní okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010, a to v celkovej výške 2 157,95 eur.

3. Po podaní sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla 2014   (ktorým   okresný   súd   návrh   sťažovateľky   na   priznanie   náhrady   trov   potrebných na účelné   uplatnenie   jej   nároku   v trestnom   konaní   vrátane   trov   vzniknutých   pribratím splnomocnencov   zamietol)   okresný   súd   samosudkyňou   ako   nadriadeným   orgánom na podklade podanej sťažnosti preskúmal správnosť výroku uznesenia sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla 2014, ako i konania, ktoré mu predchádzalo, v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a dospel k záveru, že sťažnosť splnomocneného zástupcu sťažovateľky nie je dôvodná.

Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... súd preskúmal napadnuté uznesenie a prijal záver, že vyššia súdna úradníčka o návrhu sťažovateľky (poškodenej) rozhodla správne. Záver súdu (vyjadrený vyššou súdnou úradníčkou, ako aj sudkyňou)... nemá oporu v zákone. Pre určenie odmeny splnomocneného zástupcu z radov advokátov, ktorý zastupuje poškodeného v trestnom konaní, je tarifná odmena zakotvená v ustanovení § 12 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 30. 06. 2013 a v ustanovení § 1 ods. 1 a § 12 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 07. 2013. Taktiež, ak by   poškodeného   zastupoval   advokát   podľa   ustanovenia   §   47   ods.   6   TP,   tak   tarifná odmena sa určí podľa § 11 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení platnom ku dňu uskutočnenia úkonu právnej služby...

Nie sú ani správne závery súdu o tom, že výška odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný advokátom sa vypočítava podľa výšky náhradu škody priznanej poškodenému v rámci   adhézneho   konania.   Takýto   záver   nemá   oporu   v   zákone   ani   v   ustanoveniach vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení platnom a účinnom počas poskytovania právnych služieb jednotlivými advokátmi.

Nie je správny ani záver súdu, že poškodená osoba je povinná pri podávaní návrhu na priznanie trov vzniknutých pribratím splnomocnenca preukázať, že tieto výdavky reálne vynaložila, pretože týmto návrhovým konaním si poškodený uplatňuje náhradu trov, ktoré nie sú škodou.“.

4. Sťažovateľka sa preto domnieva, že „... súd nesprávne interpretoval ustanovenia § 557 ods. 2, § 553 ods. 4 TP, § 12 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 06.   2010   do   30.   06.   2013   a   v   ustanovení   §   1   ods.   1   a   §   12   vyhlášky   MS   SR č. 655/2004 Z. z. v znení   účinnom od 01. 07. 2013, v dôsledku čoho pri rozhodovaní o návrhu   na priznanie   náhrady   trov   poškodeného   porušil   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu. V dôsledku toho, že súd nepriznal sťažovateľke nárok na náhradu trov, aj keď podľa sťažovateľky jej mal nárok priznať, porušil jej právo vlastniť majetok spočívajúci v práve   na   to,   aby   sa   jej   zmenšený   majetok   oprávnene   zväčšil   o   sumu   náhrady   trov poškodenej.“.

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd v Žiline uznesením zo dňa 02. 06. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2010 porušil   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo sťažovateľky na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 02. 06. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2010 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na opätovné rozhodnutie.

Okresný   súd   v   Žiline   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania   vo   výške 296,44 eur ich zaplatením na účet právneho zástupcu sťažovateľky, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení   s čl.   1   ods.   1   ústavy a základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť splnomocnenca sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla 2014, ktorým vyššia súdna úradníčka   rozhodla   o návrhu   sťažovateľky   podanom   prostredníctvom   jej   splnomocnenca na priznanie   trov   potrebných   na   uplatnenie   jej   nároku   v trestnom   konaní   vrátane   trov vzniknutých pribratím splnomocnencov.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11.   Sťažovateľka   vidí   porušenie   v petite   označených   základných   práv   (bod   5) napadnutým   uznesením   okresného   súdu   najmä   v   dôsledku   nesprávnej   interpretácie a aplikácie právnych noriem zo strany okresného súdu.

12. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   kvalifikovaná   už   spomínaným   princípom   subsidiarity, v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v   prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže   mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

14. Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo... uplatniť nárok na náhradu škody...

Podľa   §   53   ods.   1   Trestného   poriadku   poškodený   sa   môže   dať   zastupovať splnomocnencom a podľa § 54 ods. 1 Trestného poriadku splnomocnenec poškodeného je oprávnený robiť za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky; je tiež oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený.

V zmysle ustanovenia § 557 ods. 2 Trestného poriadku súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti.Podľa   §   553   ods.   4   Trestného   poriadku   zástupca   z radov   advokátov,   ktorý   bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom pre konanie o občianskoprávnych veciach. Je to tak preto, že zástupca z radov advokátov v tomto (adhéznom) konaní neplní úlohy obhajcu v trestnom konaní, ale zástupcu poškodeného tak, ako keby išlo o občianske súdne konanie.V zmysle § 553 ods. 5 a 6 Trestného poriadku o výške odmeny a náhrady... v konaní pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený vyšší súdny úradník. Proti rozhodnutiu podľa § 553 ods. 5 Trestného poriadku je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd konštatuje,   že samosudkyňa okresného súdu konala v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala a aplikovala, a jej úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne akceptovateľné   a ústavne   konformné. Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresného súdu   vyplýva,   že   samosudkyňa   okresného   súdu   sa   v celom   rozsahu   stotožnila s odôvodnením sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla   2014   vydaného   vyššou   súdnou   úradníčkou,   ktoré   viedlo   k zamietnutiu   návrhu sťažovateľky   na   priznanie   trov   potrebných   na   účelné   uplatnenie   jej   nároku   v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnencov.

Samosudkyňa   v napadnutom   uznesení   okresného   súdu   preskúmala   sťažnosťou napadnuté   konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   1   T   74/2010   a jeho   uznesenie z 24. apríla   2014   a   správne   poznamenala,   že «...   v   tomto   prípade   nebolo   možné   pri rozhodovaní uplatniť ustanovenie § 557 ods. 1 TP, nakoľko poškodenej nebol odsudzujúcim rozsudkom nárok na náhradu škody priznaný ani sčasti, ale že zároveň prichádzal do úvahy postup podľa § 557 ods. 2 TP (podľa § 557 ods. 2 TP „súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť   na   návrh   poškodeného   o   tom,   že   odsúdenému   ukladá   povinnosť   nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti“), ktorý však taktiež nakoniec nebolo možné uplatniť, a to z nasledovných dôvodov. V   prvom   rade   je   potrebné   podotknúť,   že   ustanovenie   §   557   ods.   2   TP   hovorí o možnosti   priznania   náhrady   akýchkoľvek   trov   vynaložených   poškodenou   osobou v súvislosti   s   jej   účasťou   v   trestnom   konaní.   V   tomto   prípade   si   poškodená   v   návrhu podanom prostredníctvom jej splnomocnenca uplatnila iba trovy, ktoré jej mali vzniknúť pribratím splnomocnencov, preto sa súd pri rozhodovaní na prvom stupni zaoberal len týmito trovami (ide o návrhové konanie – súd je viazaný návrhom, teda nemôže priznať viac, ako navrhovateľ žiada, a to ani v prípade, že má na dané nárok). V tomto smere je vhodné opätovne (ako sa to uvádza aj v napadnutom uznesení) zdôrazniť, že pre určenie výšky   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   pomoci   vykonanej   splnomocneným   zástupcom poškodenej osoby je potrebné aplikovať ustanovenie § 553 ods. 4 TP (per analogiam), čo v prípade,   ak   poškodenému   nárok   na   náhradu   škody   nie   je   súdom   v   odsudzujúcom rozsudku   priznaný   ani   len   čiastočne,   je   mimoriadne   náročné   (viď   §   10   vyhl.   MS   SR č. 655/2004 Z. z.). Súd sa navyše stotožňuje s názorom vyjadreným na stranách 4 – 5 napadnutého   uznesenia   a súhlasí,   že   v   tomto   konkrétnom   prípade   to   bez   ďalšieho dokazovania nebolo ani len možné spravodlivo a bez pochybností určiť.

Ďalej je nutné poukázať na to, že vyššie citované ustanovenie § 557 ods. 2 TP dáva súdu možnosť, nie povinnosť rozhodnúť, či a v akej výške prizná poškodenému trovy, ktoré mu vznikli uplatňovaním jeho nároku v trestnom konaní, a to aj v prípade nesplnenia obligatórnych podmienok požadovaných v § 557 ods. 1 TP, pričom zároveň pripúšťa veľkú dávku právnej úvahy a analýzy konkrétne danej situácie, so všetkými jej špecifikami. Súd sa preto   zaoberal   právnymi   názormi   vyššej   súdnej   úradníčky,   pričom   s   argumentmi vyslovenými v napadnutom uznesení súhlasí a plne sa s nimi stotožňuje. Má za to, že vyššia súdna   úradníčka   vyčerpávajúco   uviedla,   akými   skutočnosťami   za   zaoberala,   ako vyhodnotila všetky aspekty a k akým záverom následne dospela. Dôvody, pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrhu nakoniec nevyhovela ani čiastočne, sú pritom podrobne uvedené v napadnutom   uznesení,   preto   súd   nepovažuje   za   potrebné   opätovne   jeho   odôvodnenie „pretlmočiť“, ale dovoľuje si naň v celom rozsahu v zásade odkázať.

Záverom   je   potrebné   jedine   doplniť,   že   poškodená   osoba   pri   podávaní   návrhu na priznanie trov vzniknutých pribratím splnomocnenca, musí preukázať, že tieto výdavky reálne   vynaložila,   teda   preukázať   ich   úhradu,   čo   poškodená   v   tomto   prípade   nijakým spôsobom neučinila.

Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a dodáva, že poškodená je oprávnená uplatniť si svoj nárok na priznanie trov   potrebných   na   uplatnenie   jej   nároku   vrátane   trov   vzniknutých   pribraním splnomocnencov,   vynaložených   v   trestnom   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Žilina pod sp. zn. 1 T 74/2010, v rámci občianskeho súdneho konania.».

16. Keďže Trestný poriadok nemá osobitnú právnu úpravu v súvislosti s náhradou trov   poškodeného   vzniknutých   pribratím   právneho   zástupcu,   okresný   súd   postupoval analogicky podľa § 553 ods. 4 Trestného poriadku, ktorý upravuje nároky zástupcu z radov advokátov   ustanoveného   poškodenému,   ktorý   nemá   dostatočné   prostriedky   na   úhradu nákladov spojených s uplatňovaním svojho nároku. Napadnuté uznesenie okresného súdu v kontexte odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla 2014 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené.

17.   Vzhľadom   na   stotožnenie   sa   samosudkyne   okresného   súdu   so   spôsobom rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky v rozhodnutí sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla 2014 považoval ústavný súd za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla 2014, v ktorej sa uvádza:

«... prvostupňový súd v odsudzujúcom rozsudku (č. l. 321) uviedol, že poškodenej – manželke nebohého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, náhradu škody v podobe nákladov vynaložených na pohreb jej manžela a nákladov na pomník nepriznáva z dôvodu, že podľa názoru súdu nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný (t. č. už právoplatne odsúdený) by bol svojím konaním zavinil smrť ⬛⬛⬛⬛, ako sa vyjadrili znalci, ak by bola ⬛⬛⬛⬛ poskytnutá včasná   lekárska   pomoc, nie   je možné   vylúčiť,   že by bol aj prežil (v rámci trestného konania je pritom potrebné v prípade viacerých do úvahy   prichádzajúcich   alternatív   prihliadnuť   na   tú,   ktorá   je   pre   obžalovaného najpriaznivejšia). Na podklade vyššie uvedeného prvostupňový súd odkázal poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Krajský súd v Žiline v rámci konania o odvolaní obžalovaného (teraz odsúdeného) a poškodenej uviedol (č. l. 395 – 397), že napadnutý výrok o náhrade škody zodpovedá stavu veci a zákonu, avšak z iných dôvodov,   než   ktoré   uviedol   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   na   str.   19   napadnutého rozsudku. Krajský súd sa nestotožnil s názorom okresného súdu, nakoľko podľa názoru krajského   súdu   v konaní   bolo   bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázané,   že   obžalovaný nebohému ⬛⬛⬛⬛ úmyselne spôsobil ublíženie na zdraví a takým činom mu z nedbanlivosti spôsobil smrť v zmysle § 148 ods. 1 Tr. zák., pričom na podklade takejto analýzy je potom nesporné, že poškodená je oprávnená uplatňovať si nárok na náhradu škody   voči   obžalovanému,   pretože   v   konaní   bolo   preukázané,   že   skutkom,   ktorý   je predmetom obžaloby, vznikla poškodenej ⬛⬛⬛⬛ – manželke nebohého,   škoda.   Poškodená ⬛⬛⬛⬛ si   v   prípravnom   konaní   voči   obžalovanému uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 778,99 eur titulom nákladov vynaložených na pohreb   jej   manžela   a   nákladov   na pomník.   Zároveň   predložila   kópiu   príjmového pokladničného dokladu z 03.10.2009 vystaveného spoločnosťou

, a to na sumu 778,99 eur, ako aj faktúru č. 298/2009 znejúcu na uvedenú   sumu   (č.   l.   64   –   74).   Následne   po podaní   obžaloby   prostredníctvom splnomocnenca rozšírila, svoj návrh na náhradu škody a voči obžalovanému si uplatnila škodu vo výške 5 834,25 eur titulom nákladov spojených s pohrebom (napr. vybudovanie pomníka, náklady spojené s karom, ďalšie náklady spojené s pohrebom – nákup sviečok, vencov, kríža + tylu)...

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd nemohol zmeniť výrok o náhrade škody a priznať náhradu škody poškodenej, pretože na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by presiahlo potreby trestného konania a predĺžilo by ho (napr. v rámci adhézneho konania poškodená neoznámila, komu a v akej výške bolo vyplatené pohrebné, z predložených listinných dôkazov nie je možné zistiť počet osôb prítomných na kare, aby bolo možné spravodlivo posúdiť primeranosť vynaložených nákladov spojených s pohrebom, karom, ďalej sú pochybnosti o primeraných nákladoch súvisiacich s vybudovaním pomníka).

Nakoľko podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. sa výška odmeny za jeden úkon právnej pomoci   vykonaný   splnomocnencom   –   advokátom   poškodenej   osoby   v   trestnom   konaní vypočítava z výšky náhrady škody priznanej poškodenej osobe v rámci adhézneho konania v odsudzujúcom rozhodnutí (§ 9 a nasl. vyhl.), v prípade, že náhrada škody nie je priznaná ani   sčasti,   je   mimoriadne   náročné   určiť   výšku   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   pomoci vykonaný   splnomocnencom   –   advokátom   pri   rozhodovaní   o   návrhu   poškodenej   osoby na priznanie nákladov účelne vynaložených na uplatnenie jej nároku na náhradu Škody vrátane trov vzniknutých pribraním splnomocnenca v trestnom konaní. Aj keď je súd toho názoru, že v tomto prípade je na mieste uvažovať o tom, že by mohlo ísť o takú mimoriadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala postup podľa ustanovenia § 557 ods. 2 TP, a teda uloženie povinnosti odsúdenému nahradiť poškodenej trovy priamo súvisiace s jej účasťou v trestnom konaní,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   jej   nebola   odsudzujúcim   rozhodnutím   súdu   priznaná náhrada   škody   ani   sčasti,   avšak   zároveň   súd   po   posúdení   všetkých   okolností   prípadu zastáva stanovisko, že to nie je to v tomto konkrétnom prípade reálne možné. V tomto súd plne odkazuje na odôvodnenie Krajského súdu v Žilina sp. zn. 1 To 101/2013 (č. l. 395 – 397),   podľa   ktorého   na   určenie   výšky   náhrady   škody,   na   priznanie   ktorej   by   mala poškodená   nárok,   je   potrebné   vykonať   ďalšie   dokazovanie,   a   preto   výrok   s   odkázaním poškodenej na uplatnenie si jej nároku na náhradu škody v rámci občianskeho súdneho konania zodpovedá stavu veci a zákonu. Ako uviedol už krajský súd, nakoľko bez vykonania ďalšieho dokazovania nie je možné určiť výšku náhrady škody patriacu poškodenej, nie je v tomto štádiu podľa názoru súdu rovnako možné bez ďalšieho dokazovania bez pochybností spravodlivo ani ustáliť výšku odmeny splnomocnenca poškodenej za vykonanie jedného úkonu právnej služby v zmysle príslušných platných a účinných ustanovení vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. S poukazom na vyššie uvedené je preto súd toho názoru, že nie je možné rozhodnúť podľa § 557 ods. 2 TP a priznať v rámci trestného konania poškodenej náhradu trov   vynaložených   na   účelné   uplatnenie   jej   nároku   na   náhradu   škody   vrátane   trov vzniknutých pribraním splnomocnencov. Navyše nič nenasvedčuje tomu, že by poškodená bola v takej sociálnej situácii, že ďalšieho konania o náhrade škody v občianskoprávnych veciach bez náhrady doposiaľ vynaložených nákladov, by nebola schopná.»

18. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého   uznesenia   (bod   15)   zaoberal   námietkami   sťažovateľky   v rozsahu,   ktorý postačuje na konštatovanie,   že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   konania   na spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým namietala nesprávnu aplikáciu § 10   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov pri rozhodovaní o náhrade trov poškodenej v trestnom konaní, v rámci ktorého výška škody nebola jednoznačne preukázaná a ustálená, pretože poškodená bola so svojím nárokom odkázaná na občianskoprávne konanie.

20.   Postup   okresného   súdu,   ktorý,   zvažujúc   aplikáciu   ustanovenia   §   557   ods.   2 Trestného   poriadku   (o povinnosti   odsúdeného   nahradiť   poškodenej   trovy   konania),   pri určení   výšky   týchto trov per analogiam aplikoval ustanovenie §   553 ods.   4 Trestného poriadku   a následne   s ohľadom   na   skutkové   okolnosti   prípadu   návrh   poškodenej na priznanie trov potrebných na účelné uplatnenie jej nároku v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnencov zamietol, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom prípade neporušil   označené   práva   sťažovateľky   (bod   5)   nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím   vlastným.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje.

21.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   poukazuje   na   záver   odôvodnenia prvostupňového   rozhodnutia,   v zmysle   ktorého   bola   sťažovateľka   primerane   poučená o možnosti uplatnenia si požadovaného nároku – po jeho riadnom preukázaní – v rámci následného   občianskoprávneho   konania   o náhradu   škody.   Táto   skutočnosť   z hľadiska ústavného prieskumu potom zakladá pre ústavný súd aj procesnú prekážku subsidiárneho významu.

22.   Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru, že účinky výkonu právomoci okresného súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľky zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

23. Keďže sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti súčasne namietala i porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu a toto porušenie oprela o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   46   ods.   1   ústavy,   bolo   potrebné   odmietnuť sťažovateľkinu sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

24. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015