znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 465/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Andrejom   Cifrom,   Advokátska kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/414/2014 z 11. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014   doručená   sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS   (ďalej   len „sťažovateľ“,   v citáciách   aj   „vedľajší   účastník“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co/414/2014 z 11. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ „vstúpil na základe... § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do súdneho konania vedeného Okresným súdom Žiar nad Hronom pod č. k. 16Rob/286/2013“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„... je občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,   ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa uvedeného zákona.

Združenie vstúpilo do predmetného súdneho konania za účelom ochrany žalovaného spotrebiteľa...

Predmetom   žalobného   nároku   bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy vo výške 278,13 € s prísl.

Žalobcom   v   konaní   v   pozícii   dodávateľa   bola   obchodná   spoločnosť   EOS   KSI Slovensko, s. r. o... Uvedená spoločnosť sa domáhala finančného plnenia od žalovaného spotrebiteľa fyzickej osoby...

Sťažovateľovi bol dňa 02. 12. 2013 doručený žalobný návrh... Platobný rozkaz č. k. 16 Rob/286/2013-27 zo dňa 24. 04. 2013 vydaný prvostupňovým súdom nebol sťažovateľovi doposiaľ doručený.

Okrem   vyššie   uvedeného   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   prvostupňového súdu   sp.   zn.   16   Rob/286/2G13-41   zo   dňa   18.   11.   2013,   ktorým   bol   pripustený   vstup sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných...

Dňa   23.   01.   2014   bolo   sťažovateľovi   prvostupňovým   súdom   doručené   odvolanie žalobcu zo dňa 16. 12. 2013 proti vyššie citovanému uzneseniu.

Dňa 31. 01. 2014 sťažovateľ podal proti predmetnému odvolaniu vyjadrenie..., O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením sp. zn. 14 Co/414/2014-78 zo dňa 11. 03. 2014 tak, že uznesenie okresného súdu zmenil tak, že vstup   sťažovateľa   ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaných   nepripustil.   Zároveň zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu vo výške 23,32 €.“

4. Podľa názoru sťažovateľa „postupom a citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.   zn.   14 Co/414/2014-78 zo dňa 11.   03.   2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Podľa názoru sťažovateľa bolo porušené najmä jeho právo implikované a obsiahnuté vo vyššie uvedených garanciách – právo na prístup k súdu...

Uvedené   bolo   spôsobené   v   dôsledku   aplikácie   ústavne   nekonformného   a arbitrárneho výkladu relevantných procesnoprávnych noriem.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím (pozri bod 1), zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na   ďalšie   konanie.   Súčasne   požiadal   o priznanie   mu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Co/414/2014 z 11. marca 2014.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných   základných   práv   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd týmto rozhodnutím porušil označené   základné   právo   (resp.   právo)   predovšetkým   namietaným   postupom   uvedeným v bode 4. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru   existuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní uznesením sp. zn. 14 Co/414/2014   z   11.   marca   2014   sú   zlučiteľné   s   označeným   článkom   ústavy,   resp. dohovorom.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu   a nepripustil   vstup   sťažovateľa   do   konania   ako vedľajšieho   účastníka,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie náležite odôvodnil na s. 2 až s. 4 po opísaní právnej argumentácie Okresného súdu Žiar nad Hronom,   námietok   navrhovateľa   uvedených   v odvolaní   a vyjadrenia   sťažovateľa k odvolaniu.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   okrem   všeobecnej   právnej úvahy,   kedy   môže   dôjsť   k vstupu   tretej   osoby   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka, vychádzajúc z ustanovení § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konkrétne uviedol, že je «nutné rozlišovať sporové a nesporové konania, ako aj jednotlivé fázy sporového konania a to z hľadiska právnej úpravy a špecifík týchto fáz sporového konania   (predovšetkým   rozkazného   konania   a   samotného   sporového   konania prejedávaného vecne súdom). Otázkou prípustnosti účasti vedľajšieho účastníka v štádiu rozkazného konania sa zaoberal Najvyšší súci SR aj vo svojom uznesení sp. zn. 6 Cdo 420/2012   zo   dňa   22.   01.   2014,   v   ktorom   vyslovil   jednoznačne   neprípustnosť   účasti vedľajšieho účastníka v rozkaznom konaní. Najvyšší súd SR vyslovil, že z ustanovenia § 93 ods. 3 O. s. p. možno vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane niektorého z účastníkov, To však neznamená, že tieto účinky nastávajú vždy v každom konaní, resp. v každom štádiu konania. Vzhľadom na zmysel vedľajšieho účastníctva (pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z   účastníkov).   treba   ustanovenie   §   93   ods. 3   O.   s.   p...   vykladať   tak.   že   účinky   vzniku vedľajšieho účastníctva môžu vzniknúť len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho obsah a účel. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie. To však neplatí pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom (rozkaznom) konaní, ktorého výsledkom (formou rozhodnutia) je platobný rozkaz. Skrátené konanie v porovnaní s obvyklým priebehom sporového konania vykazuje výrazné odlišností, keďže sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez vykonaného dokazovania. Akceptovaná je tu rýchlosť a hospodárnosť konania a vo vzťahu k žalovanému zásada „bdelým patrí právo“. Pokiaľ žalovaný v tomto štádiu konania nevyvíja žiadnu procesnú aktivitu a teda žalovaný v tomto štádiu konania neuplatňuje svoje procesné práva, nemôže tak procesné účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu. že vstupuje do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. Nemôže sa teda naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva. ktorým je.,pomoc v spore“. Táto pomoc sa môže najskôr prejaviť až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor......   v danom   konaní   bol   vydaný   platobný   rozkaz...,   ktorý   bol   riadne   doručený   do vlastných rúk obom odporcom: odporca v 1. rade ho prevzal... 30. 04. 2013 a odporkyňa v 2. rade ho prevzala 06. 05. 2013...

Zákonná lehota na podanie odporu obom odporcom tak už uplynula a nastali právne účinky   vymienené   v ustanovení   §   174   ods.   1   O.   s.   p.,   teda   márnym   uplynutím   lehoty na podanie odporu platobný rozkaz nadobudol účinky právoplatného rozsudku. Za daného stavu tak už ohlásený vstup subjektu... do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov v štádiu po vydaní platobného rozkazu už nemohlo nadobudnúť právne účinky... Súd prvého stupňa preto vzhľadom na právoplatnosť skončenia veci nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti platobného rozkazu č. k. 16 Rob 286/2013-27 zo dňa 24. 04. 2013, tak nerozhodol správne, pokiaľ pripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania právoplatne   skončeného   v štádiu   rozkazného   konania,   ktorého   účasť   v právoplatne skončenej veci nemá žiadne procesné opodstatnenie.

Odvolací súd... zdôrazňuje..., že vedľajší účastník v konaní nie je oprávnený podať proti platobnému rozkazu odpor...».

16.   Vychádzajúc   z uvedených   dôvodov   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 14 Co/414/2014 z 11. marca 2014, ktorý sa opiera aj o judikatúru najvyššieho súdu, ústavný súd preto uzavrel, že právne závery krajského súdu vychádzajúce z okolností tohto prípadu sú   v   danej   veci   jasné,   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické.   Rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti, a keďže obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.   II.   ÚS   229/07,   I. ÚS 265/07,   III.   ÚS   139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014