znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 464/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina sp. zn. 6 C 11/2014   z 25.   marca   2014   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 6 Co 706/2014 z 15. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 11/2014 z 25. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 706/2014 z 15. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   po   obsiahlom   opísaní   skutkového   a   právneho   stavu v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nesúhlasí   s   odôvodnením   napadnutých   rozsudkov okresného   súdu   a   krajského   súdu,   považuje   ich   za   zjavne   nezákonné,   neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného súdu hľadiska za neospravedlniteľné a neudržateľné.

3. Sťažovateľka uviedla, že bola účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 11/2014 v procesnom postavení žalobkyne, ktorého predmetom bol jej nárok na zaplatenie   kúpnej   ceny   s   príslušenstvom   od   žalovaného   ako   kupujúceho   (ďalej   len „spotrebiteľ“)   v   dohodnutých   splátkach   na   základe   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej v jej prevádzkových priestoroch, podľa ktorej sťažovateľka mala dodať spotrebiteľovi tovar až   v lehote   28   dní   od   zaplatenia   celej   kúpnej   ceny   (pripísaním   poslednej   splátky). V sťažnosti   ďalej   poukazuje   na   to,   že   v   kúpnej   zmluve   bola   dohodnutá „výhrada vlastníckeho   práva   v súlade   s   ust.   §   601   Občianskeho   zákonníka“.   Vychádzajúc z odôvodnení napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, práve „uvedený inštitút výhrady vlastníctva“ všeobecné súdy považovali z dôvodu ochrany spotrebiteľa za prvý   z   rozhodujúcich   argumentov   na   zamietnutie   jej   žaloby.   Za   druhý   podstatný argument, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených práv (hoci sťažovateľka považuje aplikáciu   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o   kúpnej   zmluve   zo   strany všeobecných súdov v jej veci aj za správnu), považuje ich závery, o ktoré opierajú svoje rozhodnutia,   a   to „výklad   prejavu   vôle   spotrebiteľa   spočívajúci   v   jeho   nečinnosti   – nezaplatení ani jednej splátky kúpnej ceny vo vzťahu ku konaniu sťažovateľa“. Ako tretí argument   sťažovateľka   uvádza,   že   napadnuté   rozsudky „nemajú   oporu   vo   vykonanom dokazovaní“, a teda všeobecné súdy „zo zisteného skutkového stavu dospeli k vágnemu právnemu záveru, čím merito veci bolo posúdené svojvoľne..., čo je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti   konania   a   zásadným   porušením   právnej   istoty“ (čl.   1   ods.   1   ústavy, pozn.).

4. V závere sťažnosti sťažovateľka argumentuje ešte tým, že nesúhlasí s právnymi závermi   všeobecných   súdov,   že   jej   konanie   bolo   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   a   tiež s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 137/2003), pretože ju nemožno aplikovať na danú vec.

5. Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 46 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy... ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.   zn.   6C/11/2014-29   zo   dňa   25.   03.   2014   a   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 6Co/706/2014-55 zo dňa 15.04.2015 porušené bolo.

... Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 6C/11/2014-29 zo dňa 25. 03. 2014 ako aj Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/706/2014-55 zo dňa 15. 04. 2015 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

... ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 812,50 EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €, ktoré sú sťažovatelia povinní uhradiť na účet jej právneho zástupcu -

... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

10. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jej žaloba. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola sťažovateľka   oprávnená   podať   odvolanie,   ktoré   aj   podala   (v   sťažnosti   uvádza,   že   bolo zo 17. júla 2014), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľky   doručenom   okresnému   súdu 21. júla 2015 (v spise sa nachádza odvolanie na č. l. 36 až č. l. 39) v danom prípade teda vylučuje právomoc ústavného súdu.

11.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

12.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

13.   Ústavný   súd   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   tejto   časti   sťažnosti považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01, III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní. K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06) alebo v prípade opravných konaní, ak by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

16.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

17. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

18.   Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

19. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Zásada   rovnosti   strán   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   sa   prejavuje   vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013).

20. Z už uvedeného (pozri najmä časť I body 1 až 5 tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť aj napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu.

21. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý po opísaní dôvodov   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   a   podstaty   námietok   sťažovateľky v odvolaní (na s. 2 a 3) uviedol, že „preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa... Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach   naň   poukazuje   aj   krajský   súd.   Z   uvedených   dôvodov   sa   krajský   súd v odvolacom   konaní   obmedzil   iba   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že základný program sporového konania je formulovaný petitom návrhu na začatie konania, ktorým navrhovateľ požaduje   ochranu   jeho   práv.   Je   výlučne   na   ňom,   aby   na   účely   úspešného   uplatnenia žalovaného   nároku   prezentoval   konzistentné   skutkové   tvrdenia,   ktoré   zároveň   podporí sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení odporcu. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také   rozhodnutie   súdu,   ktoré   vychádza   zo   skutkového   základu   zisteného   z   dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť...

Žiada   sa   uviesť,   že   rešpektovanie   a   ochrana   autonómie   vôle   je   elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu. Aj napriek uvedenému však ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle   proporcionálne   obmedziť.   Týmto   druhým   princípom   je   ochrana   tej   osoby,   ktorá uskutočnila právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ten, kto vyvolal určité konanie, nemôže sa ex post dovolávať vád jednotlivých úkonov, ktoré sám spôsobil. Uplatňovanie princípov dôvery v úkony ďalších osôb pri sociálnom styku s nimi je základným predpokladom pre fungovanie spoločnosti. Dôveru treba považovať za elementárnu kategóriu sociálneho života. Jednak vyjadruje vnútorný postoj odrážajúci eticky odôvodnené predstavy a očakávania jednotlivých členov spoločnosti a na druhej strane je výrazom princípu právnej istoty, ktorý predstavuje jeden z prvkov materiálne, t. j. hodnotovo chápaného právneho štátu, ktorého ústavne normatívny výraz je obsiahnutý v článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Naznačená konkretizácia princípu právneho štátu je tým princípom, ktorý pôsobí v prospech odporkyne a proti princípu autonómie vôle, ktorého sa dovoláva   navrhovateľ.   Je   potom   úlohou   súdu   nájsť   praktický   súlad   medzi   oboma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z oboch, a to tak, aby výsledok bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti.

V   tomto   duchu   postupoval   okresný   súd   správne,   keď   priznal   princípu   dôvery v kontexte princípu ochrany dobrých mravov prioritné postavenie. Zo zisteného skutkového stavu možno totiž vyvodiť, že postup a správanie sa navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy a následnej realizácii jeho nároku v tomto konaní nebolo korektné. Zmluvu uzavrel totiž s odporkyňou s určením dlhej doby splácania kúpnej ceny tovaru (24 mesiacov), pričom až následne po uplynutí tohto času mal dodať objednaný tovar. Za celé toto obdobie nijako s odporkyňou   nekomunikoval,   čo   mohlo   u   spotrebiteľa   vyvolať   dojem,   že   právny   vzťah založený kúpnou zmluvou zanikol. Až po uplynutí spomínaného relatívne dlhého času začal navrhovateľ realizovať právo na súdnu ochranu, ktorý postup považoval aj odvolací súd za neprípustný, porušujúci práva spotrebiteľa a zjavne odporujúci dobrým mravom. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich   procesných práv a   nadväzne zákonným   spôsobom vyhodnotil   tak procesnú aktivitu účastníkov   konania,   ako   aj   meritum   veci.   Po   vykonaní   a   vyhodnotení   dokazovania zákonným   spôsobom   a   v   potrebnom   rozsahu   vydal   vecne   správne   rozhodnutie,   ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.“.

22.   Vychádzajúc   z   citovanej   časti   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu (aj v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu a jeho odôvodnením na s. 3 až s. 7), ústavný   súd   zastáva   názor,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   na   prvý   pohľad legitímny, neodporujúci ústave a dohovoru. Aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka   všeobecnými   súdmi   o   kúpnej   zmluve,   ktorú   sťažovateľka   sama   uznáva, je zrozumiteľná a jasná a takisto aj právny názor všeobecných súdov k spôsobu konania sťažovateľky, ktorý mal byť v rozpore s dobrými mravmi, nie je arbitrárny (okresný súd sa

mu venoval podrobne na s. 5 vo svojom rozsudku a krajský súd jeho názor podporil  pozri bod   21),   teda   závery   v   napadnutých   rozsudkoch   okresného   súdu   a   krajského   súdu v posudzovanej veci možno považovať za zrozumiteľné a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. V prípade sťažovateľky tak nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv. Jej právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď   nie   podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľky.   Sťažovateľkina   nespokojnosť s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

23. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy poskytli „spotrebiteľovi... ochranu na úkor sťažovateľa“, ústavný súd uvádza, že v okolnostiach posudzovanej právnej veci   nezistil   porušenie   zásady   rovnosti   účastníkov   konania,   a pripomína,   že   ústavnému právu na autonómiu vôle strán v občianskom súdnom konaní zodpovedá procesnoprávny aspekt,   ktorého   obsahom   je   právo   účastníka   konania   oprávňujúce   ho   na   slobodné disponovanie hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní. Samotná skutočnosť, že žalovaná vystupovala v konaní „pasívne“ a napriek tomu všeobecný súd rozhodol v jej prospech, nemôže viesť k záveru o porušení zásady rovnosti účastníkov v konaní, pretože podstatou tejto zásady je vytváranie rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach sa rozhoduje zo strany občianskoprávneho súdu.

24. Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (tak ako to bolo   aj   u   sťažovateľky   v   inom   konaní   na   ústavnom   súde   vedenom pod sp. zn. II. ÚS 649/2015).

25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015