znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 464/2012-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2013 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. K., L., a L. D., M., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 104/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 656/1994) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. a L. D. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Michalovce   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 13   C   104/2007   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 656/1994) p o r u š e n é   b o l o.

2. M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Michalovce p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. L. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Michalovce p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Michalovce j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. trovy právneho zastúpenia v sume 256,36 € a L. D. trovy právneho zastúpenia v sume 256,36 € na účet advokátky JUDr. I. R. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2012 doručená   sťažnosť   M.   K.,   L.,   a L.   D.,   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 104/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 656/1994).

Zo sťažnosti vyplýva: „Právna predchodkyňa (matka) sťažovateľov, p. M. D., r. B. podala dňa 13. 7. 1994 na Okresný súd Michalovce žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti proti žalovaným...

Toto   konanie   sa   viedlo   na   Okresnom   súde   Michalovce   pod   sp.   zn.   8C   656/94, v súčasnosti sa vedie na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 13C/104/2007...

Dňa 16. 3. 2010 zomrela právna predchodkyňa sťažovateľov p. M. D., r. B. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 6Co/48/2010-86 zo dňa 25. 10. 2010 rozhodol tak, že zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13C/104/2007 zo dňa 29. 10. 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené.“

Sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že: «Sporná   vec   je   súčasťou   štandardnej   agendy všeobecných súdov. Podľa názoru sťažovateľov... v konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce   pôvodne   pod   sp.   zn.   8C   656/94,   v   súčasnosti   vedenom   na   Okresnom   súde Michalovce pod sp. zn. 13C/104/2007, ktorého účastníkmi sú aj sťažovatelia, dochádza k prieťahom.

Je   zrejmé,   že   konanie   pôvodne   vedené   na   Okresnom   súde   Michalovce   pod sp. zn. 8C 656/94,   v   súčasnosti   vedené   na   Okresnom   súde   Michalovce pod sp. zn. 13C/104/2007 ani po 18 rokoch od jeho začatia nie je právoplatne skončené... Sťažovatelia   sú   presvedčení   o   tom,   že   konanie   Okresného   súdu   Michalovce nesmeruje k odstráneniu ich právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu, ale súd svojim postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje a odďaľuje tým poskytnutie   právnej   istoty   rozhodnutej   veci   sťažovateľom.   Neprimeraná   dĺžka   konania pritom   nie   je   odôvodnená   právnou,   resp.   faktickou   zložitosťou   veci   alebo   správaním sťažovateľov, resp. ich právnej predchodkyne...

Sťažovatelia poukazujú na nečinnosť odporcu po tom, čo bol rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8C 656/94-21 zo dňa 27. 9. 1994 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 54/95-30 zo dňa 31. 3. 1995, keďže odporca nariadil pojednávanie na deň 15. 9. 1996. teda až po takmer roku a pol od zrušenia rozhodnutia odporcu.

Krajský súd v Košiciach uznesenie sp. zn. 16 Co 54/95-30 zo dňa 31. 3. 1995, ktorým zrušil rozsudok odporcu odôvodnil takto:

„Súd   prvého   stupňa   nepostupoval   podľa   týchto   ustanovení,   ktoré   sa   procesne aj hmotnoprávne vzťahujú na danú vec. Nevykonal však potrebné dokazovanie na otázky tvrdenej reálnej deľby, ani na to, kto má byť pasívne legitimovaným účastníkom v spore. Ak totiž neboli všetky osoby, na ktorých sa vec vzťahuje účastníkmi konania, žalobe by nebolo   možné   vyhovieť.   Prípadný   vyhovujúci   rozsudok   by   nezaväzoval   osoby,   ktoré   sú vecou   dotknuté   a   neboli   účastníkmi   konania   a   vznikol   by   stav,   ktorý   by   neviedol   k stabilizácii pomerov.

Pre nedostatočne zistený skutočný stav veci bolo nutné podľa § 221 ods. 1 písm. a) O. s. p. zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Keďže súd prvého stupňa vychádzal z uznávajúcich prejavov žalovaných a neoveril si skutočnosti, ktoré sú v žalobe tvrdené, dokazovanie je vlastne na začiatku. Je nutné zistiť, kedy došlo k reálnej deľbe, či sa tak stalo za účinnosti obyčajového uhorského práva alebo po 1. januári 1951, či všetci spoluvlastníci boli účastníkmi tejto deľby.

So zreteľom na to, že dokazovanie zatiaľ prakticky nebolo vykonávané, nie je možné dobre predvídať nutnosť konkrétne vymedzených dôkazných prostriedkov v tejto veci.“ Na pojednávaní konanom dňa 5. 9. 1996 súd zistil, že žalovaná v 1. rade M. J. pred 2 mesiacmi, teda v júli 1996 zomrela. Z tohto dôvodu odporca uznesením sp. zn. 8C 656/94- 35 zo dňa 5. 9. 1996 rozhodol tak, že konanie proti žalovanej v 1. rade M. J. zastavil a proti žalovaným J. G. a L. S. vylúčil vec na samostatné konanie, ktoré bolo vedené u odporcu pod sp. zn. 8C 1106/97.

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   13.   11.   1997,   teda   po   viac   ako   roku od predchádzajúceho pojednávania.

Podaním   z   19.   11.   1997   žalobkyňa   navrhla   pripustiť   do   konania   na   strane žalovaných... Tomuto návrhu bolo uznesením zo dňa 17. 2. 1998 vyhovené.

Viac   ako   ročná   nečinnosť   je   nepochybná   aj   medzi   pojednávaniami,   ktoré   sa uskutočnili dňa 17. 2. 1998 a dňa 23. 3. 1999.

Sťažovatelia   ďalej   považujú   za   dôležité   poukázať   na   viaceré   obdobia   nečinnosti odporcu po tom, čo Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 14 Co 346/01-79 zo dňa 24. 4. 2002 zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8C 1106/97-40 zo dňa 23. 3. 1999 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Krajský súd v Košiciach uznesenie sp. zn. 14 Co 346/01-79 zo dňa 24. 4. 2002, ktorým zrušil rozsudok odporcu odôvodnil takto:

„S poukazom na tieto nedostatky v dokazovaní, kde rozsah potrebného dokazovania prekračuje rámec odvolacieho konania, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 221 O. s. p. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

Odvolací súd ďalej v odôvodnení tohto uznesenia zaviazal prvostupňový súd spojiť konania vedené u odporcu pod sp. zn. 8C 656/94 a pod sp. zn. 8C 1106/97.

Prvé pojednávanie sa u odporcu uskutočnilo dňa 18. 3. 2005, teda viac ako dva a trištvrte roka po zrušení rozhodnutia odporcu.

Ďalšie pojednávania sa uskutočnili dňa 19. 7. 2007, teda viac ako dva a štvrť roka od predchádzajúceho   pojednávania,   dňa   15.   4.   2008,   teda   viac   ako   8   mesiacov od predchádzajúceho pojednávania, dňa 10. 10. 2008 a dňa 29. 10. 2009, teda viac ako rok od predchádzajúceho pojednávania.

Na pojednávaní konanom dňa 29. 10. 2009 došlo k vyhláseniu rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13C/104/2007 zo dňa 29. 10. 2009, ktorým odporca rozhodol tak, že určil, že žalobkyňa p. M. D., r. B. je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. 921, k. ú. L., okres Michalovce ako parc. č. 1324/199 – orná pôda o výmere 7 246 m2. Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13C/104/2007 zo dňa 29. 10. 2009 podala žalovaná v 2. rade L. S. odvolanie.

Dňa   16.   3.   2010   zomrela   právna   predchodkyňa   sťažovateľov   p.   M.   D.,   r.   B. Právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne p. M. D., r. B. sa stali jej dedičia, ktorými sú sťažovatelia.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 6Co/48/2010-86 zo dňa 25. 10. 2010 rozhodol tak, že zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13C/104/2007 zo dňa 29. 10. 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd v odôvodnení uviedol: „Prvostupňový   súd   sa   vo   veci   neriadil   pokynmi   odvolacieho   súdu,   uloženými vzrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 14 Co 346/01 zo dňa 24. 4. 2002 a nevykonal dokazovanie v ňom nariadené.

Naviac je potrebné povedať, že rozsudok je aj nepreskúmateľný, pretože poukazuje len na výsluch účastníkov a absolútne nehodnotí vykonané dôkazy...“

Prvé pojednávanie sa u odporcu uskutočnilo dňa 15. 5. 2012, teda viac ako roku a pol po zrušení rozhodnutia odporcu odvolacím súdom.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 26. 6. 2012.

Sťažovateľom   je   známa   judikatúra   Ústavného   súdu   SR,   ktorá   vyžaduje   podanie sťažnosti na prieťahy predsedovi príslušného všeobecného súdu v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, aby bolo možné ústavnú sťažnosť považovať za prípustnú   v   zmysle   ustanovenia   §   53   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a prijať ju na ďalšie konanie.

Avšak z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR vyplýva tiež to, že vyššie zmienené pravidlo   o   vyčerpaní   sťažnosti   na   prieťahy   predsedovi   príslušného   všeobecného   súdu neplatí absolútne, keďže Ústavný súd SR posudzuje okolnosti každého jednotlivého prípadu, a ak zistí extrémnu resp. zjavne neprimeranú dĺžku konania, v takom prípade nevyžaduje podanie sťažnosti na prieťahy predsedovi príslušného všeobecného súdu...».

Sťažovatelia   žiadajú   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   každému   v sume po 15 000 €, ktoré odôvodňujú takto: „Právna predchodkyňa (matka) sťažovateľov mala k nehnuteľnosti, a to pôde, ktorá je predmetom konania vedeného u odporcu blízky citový vzťah, keďže túto pôdu desiatky rokov nerušene užívala, obhospodarovala a zveľaďovala, aby ju mohla neskôr prenechať svojim deťom, teda sťažovateľom. Preto mala záujem na usporiadaní vlastníckeho práva k tejto pôde a dosiahnutí právnej istoty, že je výlučnou vlastníckou   pôdy,   aby   táto   pôda   prešla   v   rámci   dedenia   na   sťažovateľov   už   právne vysporiadaná.

Tento   záujem   viedol   právnu   predchodkyňu   sťažovateľov   v   roku   1994   k   podaniu žaloby o určenie vlastníckeho práva k tejto pôde. V konaní vedenom u odporcu bol viackrát vyhlásený rozsudok, ktorým bolo určené, že je výlučnou vlastníckou pôdy. Vzhľadom na to. že   tieto   rozsudky   odporcu   boli   zakaždým   zrušené   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   pre procesné   pochybenia   a   iné   vady   (ako   nepreskúmateľnosť   odôvodnenia   rozhodnutia   pre nezrozumiteľnosť   a   nedostatok dôvodov),   právna   predchodkyňu sťažovateľov   pociťovala krivdu a nespravodlivosť, ktorá u nej pretrvávala mnoho rokov až do jej smrti v roku 2010. Tieto pocity boli, a ešte stále sú prítomné aj u sťažovateľov, ktorí mali vrúcny citový vzťah k svojej matke. Sťažovatelia preto vyjadrujú svoju nespokojnosť so súdnym systémom v Slovenskej republike.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľov

- na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené   v   článku   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Michalovce vo veci sp. zn. 13C/104/2007 (pôvodne sp. zn. 8C 656/94) porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje,   aby   Okresný   súd   Michalovce   konal vo veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Michalovce   pod   sp.   zn.   13C/104/2007   (pôvodne sp. zn. 8C 656/94) bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Michalovce pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie, a to sťažovateľke M. K. vo výške 15.000,- Eur a sťažovateľovi L. D. vo výške 15.000,- Eur.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením č. k. I. ÚS 464/2012- 25 z 3. októbra 2012.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   podpredseda   okresného   súdu   podaním sp. zn. 1SprV392/2012 doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2012, v ktorom zhrnul chronológiu   konania   na   okresnom   súdu   a   uviedol: «Z   prehľadu   procesných   úkonov sťažovateľov je nepochybné to, že žiaden z nich od začatia konania t. j. od 13. 7. 1994 nepožiadal   konajúceho   sudcu   o   urýchlenie   vybavenia   veci,   teda   o   vytýčenie   termínu pojednávania   resp.   iným   spôsobom   neupozornil   sudcu   na   zdĺhavosť   konania.   Takáto žiadosť ani urgencia nevyplýva ani z obsahu žiadneho podania sťažovateľov vo veci samej. Je pritom bežnou praxou advokátov činných v obvode Okresného súdu Michalovce, ale i iných súdov, že ak sa pojednávanie vo veci dlhšiu dobu neuskutočňuje, v prvom rade sa na to upozorní konajúci sudca, ten sa požiada o vykonanie nápravy. Okresný súd Michalovce ako   označený   porušovateľ   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov dáva do pozornosti ústavného súdu i to, že sťažovatelia nepreukázali využitie dôležitého právneho prostriedku na uplatnenie ktorého majú v zmysle § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch, právo. Žiaden z nich sa o nápravu nepokúsil podanou sťažnosťou na prieťahy v súdnom konaní. Jedná sa pritom o účinný prostriedok ochrany porušovaného základného práva sťažovateľov vzhľadom k tomu, že orgán štátnej správy súdov má v zmysle zákona o sudcoch dostatočné právne prostriedky k tomu, aby konajúceho sudcu donútil konať v primeraných lehotách a dostatočne kvalitne.

Nič nebráni predsedovi súdu, aby proti sudcovi, ktorý opakovane porušuje základné práva účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyvodil i disciplinárnu zodpovednosť.   Už   po   prvej   podanej   sťažnosti   orgán   štátnej   správy   priebežne   sleduje a kontroluje,   či konajúci sudca   koná vo veci   bez   zbytočných prieťahov.   V   zmysle   § 66 zák. č. 757/2004   Z.   z.,   predseda   súdu   zistí   príčiny   prieťahu,   príjme   opatrenie   na   ich odstránenie   a zároveň   o   nich   upovedomí   sťažovateľa.   V   konaniach,   v   ktorých   sa prejednával   nárok   sťažovateľov,   však   nebolo   z ich   strany   podaním   sťažnosti   umožnené orgánu štátnej správy súdov, aby porušeniu ich základného práva bolo zamedzené vtedy, keď k prvým prieťahom začalo dochádzať. Nepochybne by sa tým predišlo neprimeranej dĺžke konania. I keď sťažovatelia sami potvrdzujú, že sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona č.   757/2004   Z. z.   nepodali,   pričom argumentujú,   že   tak nemuseli urobiť   s ohľadom   na extrémnu   a   zjavne   neprimeranú   dĺžku   konania.   Okresný   súd   Michalovce   tento   názor nezdieľa. I z najnovšej judikatúry ústavného súdu vyplýva /napr.: I. ÚS 199/2012/, že v zmysle nášho právneho poriadku je stále potrebné pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR preukázať využitie právneho prostriedku podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.. Úspešnosť sťažnosti v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je teda podmienená podaním uvedenej sťažnosti. Tú sťažovatelia nepodali, a preto ich ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť.

K požadovanej nemajetkovej ujme sťažovateľov je potrebné uviesť, že je neprimerane vysoká. Jej výšku odôvodňujú blízkym citovým vzťahom k pôde, ktorú matka sťažovateľov „desiatky rokov nerušene užívala“. Z tohto tvrdenia nepochybne vyplýva to, že na svojom oprávnení súdenú vec užívať, zo strany žalovaných, prípadne tretích osôb popierajúcimi vlastníctvo, ukrátená nebola. Z vykonaného dokazovania v súdnom konaní nevyplýva, aby niekto zo žalovaných bránil žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti. Sťažovatelia, resp. ich matka bola teda obmedzovaná len k dispozícii so žalovanou parcelou, ktorú ako celok prevádzať nemohla. Nik z nich však netvrdí, že mali v úmysle predmetnú vec predať, a že tak pre prieťahy v súdnom konaní urobiť nemohli. I z týchto dôvodov teda uplatnenú nemajetkovú ujmu treba ponímať ako nedôvodnú.

Na   pojednávaní   konanom   dňa   6.   11.   2012   bolo   o   nárokoch   žalobcov,   teda i sťažovateľov, v celom rozsahu rozhodnuté. K dnešnému dňu k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nedochádza, a preto v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je dôvod sťažnosti vyhovieť.» Z podania podpredsedu okresného súdu zároveň vyplýva, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Sťažovatelia v liste doručenom ústavnému súdu 22. novembra 2012 prostredníctvom svojej advokátky uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom. Zároveň uviedli vo svojom vyjadrení k vyjadreniu predsedu okresného súdu k podanej sťažnosti tieto relevantné   skutočnosti: „Keďže   konanie   u   odporcu   sa   vedie   viac   ako   18   rokov,   je jednoznačne   nepochybné,   že   so   zreteľom   na   kritériá   posudzované   ústavným   súdom   – celkovú dĺžku konania a predmet konania, preventívny účinok sťažnosti na prieťahy nemôže byť   vzhľadom   na   už   uplynuvšiu   dĺžku   konania   (18   rokov)   a   predmet   konania   (určenie vlastníckeho   práva)   významný   a   relevantný   z   hľadiska   dosiahnutia   podstaty   a   účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...

Z...   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   I.   a I.   proti   Slovensku vyplýva,   že   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   nepovažuje   sťažnosť   na   prieťahy   podanú predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa zákona o súdoch za účinný prostriedok nápravy pre účely článku 35 ods. 1 Dohovoru, obzvlášť v prípadoch extrémnej a zjavne neprimeranej dĺžky konania, ako je tomu vo veci sťažovateľov, a z tohto dôvodu nemôže byť prípustnosť   sťažnosti   podľa   článku   127   Ústavy   SR   podmienená   podaním   sťažnosti   na prieťahy predsedovi príslušného všeobecného súdu v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.

Podpredseda   Okresného   súdu   Michalovce   vo   vyjadrení   uviedol,   že   finančné zadosťučinenie   požadované   sťažovateľmi   je   neprimerane   vysoké   a   nedôvodné,   keďže sťažovatelia,   resp.   ich   právna   predchodkyňa   boli   obmedzení   len   v   dispozícii s nehnuteľnosťou, ktorú nemohli previesť na inú osobu, pričom nikdy netvrdili, že mali úmysel túto nehnuteľnosť predať.

Z vyjadrenia nie je zrejmé, ako k takému tvrdeniu podpredseda Okresného súdu Michalovce dospel, keďže sťažovatelia a ani ich právna predchodkyňa nikdy nevyjadrili svoj úmysel k možnému prevodu ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to z dôvodu, že odporca ani po viac ako 18 rokoch právoplatne nerozhodol v predmetnom konaní o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Preto je toto tvrdenie podpredsedu Okresného súdu Michalovce hypotetické a účelové.

Zmyslom   konania   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   je   právne usporiadanie, resp. vyjasnenie vlastníckych vzťahov k spornej nehnuteľnosti. Jednoznačne zmyslom   takéhoto   konania   nie   je   ani   po   viac   ako   18   rokoch   neposkytnúť   účastníkom konania právnu istotu, či konkrétna osoba je alebo nie je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti.

Vzhľadom na to, že v predmetnej veci došlo k reálnej deľbe nehnuteľnosti, a právna predchodkyňa   sťažovateľov   nadobudla   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   vydržaním, predmetné   konanie   nebolo   po   skutkovej   a   právnej   stránke   vôbec   zložité.   Pokiaľ   takto nadobudnuté vlastnícke právo nie je určené súdom v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vlastník je v stave právnej neistoty, pričom nemôže vykonávať všetky svoje vlastnícke oprávnenia, najmä platne previesť nehnuteľnosť na inú osobu.“

Na   overenie   dôvodnosti   tvrdenia   sťažovateľov   si   ústavný   súd   vyžiadal   aj   spis okresného súdu sp. zn. 13 C 104/2007.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 C 656/1994, resp. sp. zn. 13 C 104/2007.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   ESĽP   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj na predmet   sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke ide o konanie o určenie vlastníckeho práva, ktoré patrí ku štandardnej rozhodovacej činnosti súdov   a nie je zložité.   Je   však potrebné poukázať na to,   že na strane   žalovaných boli pôvodne štyria účastníci, z ktorých niektorí zomreli a účastníkmi konania sa stali ich právni nástupcovia. Takisto na strane žalobkyne došlo ku právnemu nástupníctvu. V konečnom dôsledku je tak počet všetkých účastníkov konania 10, čo prispieva k faktickej zložitosti veci, a tým aj k predlžovaniu súdneho konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovatelia sú právni   nástupcovia   po   svojej   matke   ako   pôvodnej   účastníčke   konania   pred   okresným súdom.   Matka   sťažovateľov   zomrela   16.   marca   2010.   Osvedčenie   o dedičstve sp. zn. 15 D 248/2010, Dnot 102/2010 zo 4. augusta 2010 nadobudlo právoplatnosť toho istého   dňa.   Sťažovatelia   sa   v   dôsledku   univerzálnej   sukcesie   stali   účastníkmi   konania najneskôr 4. augusta 2010. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia mali vedomosť o tom, že ich   matka   je   účastníčkou   súdneho   konania.   Napriek   tvrdenému   pocitu   krivdy a nespravodlivosti, ktorá u ich matka mala v dôsledku dlhotrvajúcemu súdnemu konaniu pretrvávať   a   tieto   pocity   sú   prítomné   aj   u   sťažovateľov,   sťažovatelia   okresnému   súdu neoznámili, že sú právnymi nástupcami účastníčky konania, ktorá zomrela. Potom, ako túto okolnosť   zistil   sám   okresný   súd,   sa   sťažovatelia   nedostavili   ihneď   na   prvý   úkon   – informatívny   výsluch   zákonnou   sudkyňou,   ktorý   sa   mal   konať   12.   marca   2012, a splnomocnenie na zastupovanie pre JUDr. K. predložili až na výzvu okresného súdu. Tiež je   potrebné   uviesť,   že   právna   predchodkyňa   sťažovateľov   a   ani   sťažovatelia   nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č.   757/2004   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   predpisov   v znení   neskorších predpisov, ktorú ústavný súd považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu, ktorý môže prispieť k odstráneniu nečinnosti súdov, a tým aj k urýchleniu konania (I. ÚS 222/2010 a ďalšie). Je tak potrebné skonštatovať, že aj nečinnosť sťažovateľov, resp. ich právnej predchodkyne prispela k neprimeranej dĺžke konania, hoci platí zásada, že práva platia len bdelým (vigilantibus iura). V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov   práv,   aby   svoje   práva   bránili   a   starali   sa   o   ne,   inak   ich   podcenením   či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, sankčné, satisfakčné a pod (m. m. I. ÚS 171/2010).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Konanie, ktoré prebieha už 18 rokov, zjavne prekračuje ústavné medze primeranosti tohto konania. Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   poukazovať   na   jednotlivé   prieťahy   v   konaní spôsobené jednak nečinnosťou, ale aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 656/1994 a sp. zn. 13 C 104/2007 došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   to,   že   vo   veci   sťažovateľov   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom zo 6. novembra 2012, ústavný súd okresnému súdu vo veci konať neprikázal.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému po 15 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva, hlavne s prihliadnutím na dĺžku konania osobitne s poukazom na dobu, počas ktorej boli po smrti   svojej   matky   ako   právnej   predchodkyne účastníkmi   konania sťažovatelia, a tiež správanie sťažovateľov, na ktoré ústavný súd už poukázal, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie po 500 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľom v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľov advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R. v sume   512,72   €.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 22. novembra 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, a to každý úkon po 63,58 € (základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“),   čo spolu   s   režijným paušálom 3 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje pre jedného sťažovateľa sumu 213,63   €.   Vzhľadom   na   to,   že   advokátka   sťažovateľov   je   platiteľkou   dane   z   pridanej hodnoty, k trovám právneho zastúpenia jedného sťažovateľa je potrebné pripočítať daň z pridanej hodnoty 20 % v sume 42,73 €, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia jedného sťažovateľa v sume 256,36 €. V prípade dvoch   sťažovateľov tvorí úhrada trov právneho zastúpenia celkovo sumu 2 x 256,36 €, t. j. spolu 512,72 €.

Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   doručené   ústavnému   súdu   faxom 31. augusta   2012   nevyhodnotil   ústavný   súd   podľa   jeho obsahu   (predloženie   osvedčenia o dedičstve)   ako   podanie   relevantné   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   preto   odmenu   zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013