znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 464/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť N. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 35/2011 z 24. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2011   doručená   sťažnosť   N.   K.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 35/2011 z 24. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 17/2010 z 21. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu“)   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   pokračovacieho   zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 To 6/2011 z 10. februára 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré „odôvodnil v zmysle ust. § 371 ods. 1, písm. i), Tr. por. tým, že rozhodnutie prvostupňového súdu je založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolanie sťažovateľ ďalej odôvodnil tým, že jeho konaním nemohla   byť   naplnená   skutková   podstata   trestného   činu   vydierania,   nakoľko   neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Poukázal pri tom na ust. § 8 Tr. zák., podľa ktorého je trestný čin protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak   zákon   neustanovuje   inak.   Trestný   zákon   ustanovuje,   že   trestným   činom   je   zavinené konanie zodpovednej osoby, ktorého znaky sú obsiahnuté v konkrétnej skutkovej podstate.“.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol s odôvodnením, že „nie je oprávnený zaoberať   sa   skutkovými   otázkami.   Podľa   názoru   sťažovateľa   Najvyšší súd   SR v   konaní o dovolaní   nevenoval   dostatočnú   starostlivosť   dôvodom   dovolania   a   dovolanie nepreskúmal.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   použil   doslovný   výklad   §   371   ods.   1   písm.   i Trestného poriadku.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd ani krajský súd sa nezaoberali jeho námietkami   prednesenými   počas   pojednávaní,   ktorými   namietal   nepravdivosť   výpovedí poškodeného a svedkov. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „Svoje rozhodnutie založil a uznal za hodnovernú výpoveď poškodeného a svedka a urobil závery, ktoré ukazujú, že sťažovateľovi   bolo   odopreté   základné   právo   na   spravodlivý   proces.   Krajský   súd   vôbec neskúmal   spis   a   dostatočne   sa   nevysporiadal   s   vadami,   na   ktoré   sťažovateľ   poukázal, a odvolanie proti rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne odmietol, čím sa stotožnil so skutkovými okolnosťami i právnou kvalifikáciou v ňom obsiahnutými.“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva,   pretože   najvyšší súd   napadnutým rozhodnutím   ponechal v platnosti uznesenie krajského súdu, ktorým tento súd „arbitrárne rozhodol o odvolaní sťažovateľa tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa vo svojich záveroch stotožnil so skutkovým stavom zisteným Okresným súdom bez toho,   aby   sa   venoval   námietkam   sťažovateľa.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania. Odvolací súd potvrdil v celom rozsahu rozsudok prvostupňového súdu a stotožnil sa aj s jeho odôvodnením.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/35/2011 zo dňa 24. augusta 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce   v   práve   na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/35/2011 zo dňa 24. augusta 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu.

5. Zároveň   sťažovateľ   žiada   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 240,09 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu.   Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa so skutkovými   zisteniami   so   samotným   hodnotením   vykonaných   dôkazov,   na   základe ktorých všeobecné súdy konajúce v tejto veci dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku, ktorý sa sťažovateľovi kladie za vinu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   podaný   mimoriadny   opravný   prostriedok   oprel   o   dovolacie   dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda že uznesenie krajského súdu, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku, je založené na nesprávnom právnom posúdení skutku.

Najvyšší   súd   napadnutým rozhodnutím   o   podanom   dovolaní rozhodol   tak,   že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pričom v relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia uviedol: „Obvinený N. K. v rámci dovolania namietal správnosť uznania viny zo spáchania trestného činu vydierania a poukázal na bližšie okolnosti jeho návštevy v kancelárii   poškodeného   M.   P.   V   naznačenom   rozsahu   obvinený   namietal   pochybenia   v skutkových zisteniach ustálených vo veci skôr činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov a pritom sa obvinený domáhal zmeny vo výroku o vine.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolanie   je   teda   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k   náprave výslovne   uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   vád,   ale   nie   na   revíziu   skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.   Dovolanie   má   byť   len   skutočne   výnimočným   prielomom   do   inštitútu právoplatnosti,   ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou   zameranou   na   preskúmavanie všetkých   rozhodnutí   súdov   druhého   stupňa   a   samotnú   správnosť   a   úplnosť   skutkových zistení   nemôže   posudzovať   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho prehodnocovať   vykonané   dôkazy   bez   toho,   aby   ich   mohol   podľa   zásad   ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne   potrebných   na   rozhodnutie   o   dovolaní   môže   vykonať   dovolací   súd   len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia   byť   obmedzené,   aby   sa   širokým   uplatnením   tohto   mimoriadneho   opravného prostriedku   nezakladala   ďalšia   opravná   inštancia.   Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného N. K. to teda znamená, že pre dovolací súd sú rozhodujúce   skutkové   zistenia,   podľa   ktorých   obvinený   spáchal   skutok   tak,   ako   je   to uvedené   v   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   s   ktorými   skutkovými   závermi   sa   stotožnil   aj odvolací   súd.   Tieto   skutkové   okolnosti   obsiahnuté   v   popise   skutku   potom   poskytujú spoľahlivý   podklad   pre   naplnenie   všetkých   zákonných   znakov   pokračovacieho   zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., zo spáchania ktorého trestného činu bol obvinený uznaný vinným.

Na   základe   vyššie   uvedeného   možno   teda   zhrnúť,   že   dovolaním   nie   je   možné primárne   napádať   skutkové   okolnosti   prípadu   a   na   základe   toho   vyvodzovať   závery o nesprávnej právnej kvalifikácii konania obvineného. Zákon v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ pripúšťa možnosť podania dovolania len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci bolo   použité nesprávne právne posúdenie skutku alebo   z dôvodu,   že   rozhodnutie   bolo   založené   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia.“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovení §   368 a nasledujúcich   Trestného poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   tiež   pripomína,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   na   základe   výkladu a použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú,   a   to   za   predpokladu,   že   ich   právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Najvyšší   súd   vyvrátil   opodstatnenosť   námietok   sťažovateľa   odvolávajúc   sa   na skutkový   stav   zistený   prvostupňovým   súdom   a   preskúmaný   odvolacím   súdom,   ktorý najvyšší súd ako dovolací súd nemôže v dovolacom konaní meniť, a tiež odvolávajúc sa na správnu právnu kvalifikáciu zisteného skutku v súlade s príslušným ustanovením hmotného práva,   ktorá   z   predchádzajúceho   konania   pred   okresným   súdom   a   krajským   súdom jednoznačne vyplýva.

V napadnutom rozhodnutí teda najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   týkajúcich   sa   inštitútu   dovolania   logickým výkladom   vylúčil   danosť   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného poriadku,   na   základe   čoho   vyvodil   záver   o   nesplnení   dôvodov   dovolania   vo   veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

Konštatovaniu   o   odmietnutí   dovolania   sťažovateľa   teda   predchádzal   racionálny, a teda   ústavne   konformný   výklad   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý   nepopiera   jej   účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na uvedený postup najvyššieho súdu. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s   ustanoveniami   relevantnej   právnej   úpravy   a   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   jemu predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu   preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011