znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 464/2010-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra   Brňáka   o sťažnosti   J.   J.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   B.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 261/2009 z 31. marca 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Cdo 261/2009 z 31. marca 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   261/2009 z 31. marca 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý uhradiť J. J. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet právnej zástupkyne JUDr. M. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010 doručená   sťažnosť   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 261/2009 z 31. marca 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   odporcom   v súdnom   spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) vedenom na Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 C 157/1998. Okresný súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   zo   17.   marca   2004,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal odvolanie.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 4 Co 358/06   z 28.   januára   2008   čiastočne   zmenil   a vo   zvyšku   potvrdil   prvostupňový rozsudok.   Sťažovateľ   napadol   rozsudok   krajského   súdu   dovolaním,   v rámci   ktorého sťažovateľ požadoval tiež odložiť vykonateľnosť rozsudku krajského súdu. Okresný súd uznesením č. k. 24 C 157/98-373 z 15. apríla 2009 dovolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie zastavil. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 90/2009 z 15. júna 2009 uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho (dovolanie, pozn.) odmietol.

3. Sťažovateľ namieta, že „najvyšší súd v danej veci... porušil právo sťažovateľa na prístup k dovolaciemu súdu ohľadne vecného prejednania dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo vyporiadané BSM...“. V tejto súvislosti uviedol, že „Uvedený zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, bol spôsobený najvyšším súdom nesprávnou, či   svojvoľnou   /arbitrárnou/   aplikáciou...   zákona   o   súdnych   poplatkoch.“.   Sťažovateľ následne podal vlastný – od najvyššieho súdu odlišný – výklad sporných ustanovení zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení aktuálnom v čase rozhodovania [„v konaní o vysporiadaní BSM, ako aj v znení ku dňa 28. 3. 2008“, t. j. v čase podania dovolania, pozn. (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].

4. Sťažovateľ na základe už uvedeného žiadal ústavný súd, aby vydal nález: „1. Základné právo J. J. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 2Cdo 261/2009, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010, sp. Zn. 2 Cdo 261/2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. J. J. priznáva náhradu trov konania vo výške 254,88 €, ktorú sumu mu vyplatí Najvyšší   súd   SR   v   lehote   do   1   mesiaca   od   doručenia   nálezu,   k   rukám   jeho   právneho zástupcu.“

5. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k. I. ÚS 464/2010-16 z 8. decembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie, keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie v rámci jej predbežného prerokovania.

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril najvyšší súd podaním sp. zn. KP 4/2010-118 z 12. januára 2011 a právna zástupkyňa sťažovateľa podaním z 28. januára 2011.   Najvyšší   súd   v podstatnom   uviedol,   že „namietané   rozhodnutie...   nie   je   možné považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami   sťažovateľa   a   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil.“ Právna   zástupkyňa sťažovateľa zotrvala na dôvodoch uvedených v sťažnosti. Obaja účastníci zhodne súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.

II. Priebeh súdneho konania zistený zo spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 157/1998

7. Sťažovateľ bol odporcom v súdnom spore o vyporiadanie BSM vedenom na okresnom súde   pod sp.   zn.   24   C 157/1998. Okresný   súd   v merite   veci   rozhodol   17.   marca   2004 rozsudkom   tak,   že „z   vecí,   ktoré   mali   účastníci   v bezpodielovom   spoluvlastníctve manželov“, prikázal   do   vlastníctva   navrhovateľky   ideálnu   polovicu   rodinného   domu s garážou,   dielňou   a záhradu „v   celkovej   hodnote   2.061.500,–   Sk“ a do   vlastníctva sťažovateľa jednoručnú uhľovú brúsku a stojanovú vŕtačku „v celkovej hodnote 4.520,– Sk“. Súčasne   uložil   navrhovateľke   povinnosť „zaplatiť   odporcovi   na   vyrovnanie   jeho podielu sumu 1.012.737,50 Sk“.

8.   O odvolaní sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Co   358/06 z 28. januára   2008,   ktorým „...   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   spojení s opravným uznesením zmeňuje tak, že z vecí patriacich do BSM účastníkov prikazuje do výlučného   vlastníctva   navrhovateľky   ideálnu   polovicu   rodinného   domu...   s   vedľajšou stavbou, plotmi, vonkajšími úpravami a pozemkami... Do výlučného vlastníctva odporcu prikazuje zámočnícku dielňu... ako aj jednoručnú uhľovú brúsku... a stojanovú vŕtačku... Navrhovateľka   je   povinná   zaplatiť   odporcovi   na   vyrovnanie   jeho   podielu   z BSM   sumu 539.050,45 Sk... V ostatnej časti napadnutý rozsudok potvrdzuje.“.

9. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním z 28. marca 2008, ktorým žiadal rozhodnúť tak, že „NS SR rozsudok odvolacieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie   konanie“. Súčasne   požiadal, „aby   súd   v zmysle   ustanovenia   §   243   OSP   pred rozhodnutím   o dovolaní“ uznesením   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu. V odôvodnení dovolania, „ktorého prípustnosť vyvodzuje z ust. § 238 ods. 1 OSP – ide o zmeňujúce   rozhodnutie   a opodstatnenosť   z ust.   §   241   ods.   2,   písmeno   b)   a c)   OSP“, sťažovateľ uviedol:

„...   Tzv.   iné   vady   konania   podľa   §   241   ods.   2   písmeno   b/   OSP   sú   spôsobilým dovolacím dôvodom vtedy, ak mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takou vadou konania je v prvom rade to, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplné alebo   nesprávne   zisteného   skutkového   stavu   veci,   alebo   je   napadnuté   rozhodnutie nepreskúmateľné a pod. Tento dôvod vidíme v tom, že... dôkaz listinou - vyhlásenie z 3. 5. 1996 - nebol vytvorený v súlade s ust. § 129 ods. 1 OSP... bez toho, že by postupoval podľa ust.   §   213   ods.   2   OSP,   a   teda   mnou   predložené   dôkazy   zopakoval,   alebo   ich   doplnil, vyhodnocoval ich ako nejednoznačné či nepreukazujúce tvrdenú skutočnosť... odvolací súd odmietol   vykonať   dôkaz   za   všeobecnú   cenu   delených   nehnuteľností,   ako   základný predpoklad pre riadne zistenie skutkového stavu veci ohľadne výpočtu sumy pre vyrovnanie podielov... odvolací súd vôbec nereagoval na naše podstatné námietky v celom odvolacom konaní,   čím   zaťažil   svoje   rozhodnutie   jeho   nepreskúmateľnosťou...   Nesprávne   právne posúdenie   veci   vidíme   v   tom,   že   odvolací   súd...   ignoroval   požiadavku   ustálenej   súdnej praxe..., že pri stanovení ceny veci pre účely vysporiadania BSM sa vychádza z ceny veci v čase tohto vysporiadania - teda v našom prípade bol rozhodujúci rok 2008... aj v tomto prípade primeranú náhradu treba chápať ako hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch, ktorý   umožňuje   podľa   miestnych   podmienok   obstaranie   podobnej   veci,   čiže   sa   malo vychádzať   zo všeobecnej ceny predmetných nehnuteľností,   a nie ceny zistenej   znalcom, ktorá je niekoľkonásobne nižšia... mal vychádzať zo všeobecnej ceny rodinného domu, t. j. ceny   nehnuteľnosti   obvyklej   v   danom   mieste   a   v   čase   rozhodovania...,   ktorá   vyjadruje aktuálnu trhovú hodnotu... pri prikázaní príslušnej časti pozemku, k odporcovi prikázanej zámočníckej dielni, nezohľadnil potrebu primeranej časti priľahlého pozemku na prípadné opravy a údržbu zámočníckej dielne s prihliadnutím na prislúchajúcu časť pozemku v rámci BSM... Všetky tieto chyby poškodili odporcu natoľko, že za tzv. náhradu si nezabezpečí ani garsónku v B., hoci má opustiť rodinný dom s príslušenstvom, ktorý umožňuje bývanie aj pre dve plnohodnotné rodiny.“

10. Súdny poplatok za dovolanie uhradil sťažovateľ kolkovými známkami v hodnote 2 000 Sk nalepenými na druhej strane písomného vyhotovenia dovolania.

11. Najvyšší súd listom zo 14. júla 2008 vrátil okresnému súdu súdny spis sp. zn. 24 C 157/1998 „bez vydania rozhodnutia o dovolaní žalovaného, pretože neboli splnené podmienky na predloženie spisu Najvyššiemu súdu“. V odôvodnení vrátenia spisu najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„Podľa   §   7   ods.   7   a   9   zákona   č.   71/1992   Zb...,   v   konaní   o vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   je   základom   poplatku   cena   všetkých   vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ostatných hodnôt, ktoré sa pri tom vyporiadavajú. V odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku uplatňovaného v odvolaní. To platí i pre dovolanie...

Doteraz   zaplatený   súdny   poplatok   vo   výške   4   000   Sk   nezodpovedá   nároku žalovaného uplatňovaného v dovolaní...

Vo veciach poplatkov v dovolacom konaní je príslušný okresný súd, ktorý vo veci konal a tento súd rozhodne aj o úplnom zaplatení súdneho poplatku, prípadne zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku...

Súd   prvého   stupňa   predloží   vec   za   súčasného   odstránenia   vyššie   uvedených nedostatkov   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   rozhodnutie   o   dovolaní žalovaného...“

12. Najvyšší súd listom z 20. januára 2008 (správne malo byť uvedené 2009, pozn.) opätovne vrátil okresnému súdu predmetný súdny spis „pretože neboli splnené podmienky na predloženie spisu... Súd prvého stupňa dôsledne nerešpektoval pokyn dovolacieho súdu z 14.   júla   2008...   keď   nevyzval   dovolateľa   na   doplatenie   súdneho   poplatku   za   podané dovolanie“. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„Najvyšší súd... na skutočnosť, že žalovaný zaplatil dosiaľ súdny poplatok v celkovej sume 4 000,- Sk..., pričom mimoriadnym opravným prostriedkom napáda celý rozsudok Krajského súdu... Keďže súdny poplatok za dovolanie sa vyrubuje vo výške dvojnásobku poplatku...   určeného   podľa   sadzobníka   súdnych   poplatkov   (v danom   prípade   položka   6 písmeno   b/   sadzobníka   súdnych   poplatkov)...   úlohou   okresného   súdu   bude   vyzvať dovolateľa   na   doplatenie   súdneho   poplatku   vo   výške,   ktorá   zodpovedá   jeho   nároku uplatňovanému v dovolaní. Ak dovolateľ na výzvu súdu nebude reagovať a nezaplatí súdny poplatok za dovolanie v plnej výške, súd prvého stupňa rozhodne o zastavení dovolacieho konania... Až po vykonaní procesného úkonu v naznačenom smere, možno vec opätovne predložiť Najvyššiemu súdu... na rozhodnutie o dovolaní žalovaného.“

13. Okresný súd listom z 5. marca 2009 vyzval sťažovateľa „aby v lehote 10 dní... zaplatil...   pod   následkom   zastavenia   dovolacieho   konania,   súdny   poplatok   za   podané dovolanie, ktorý je 4. 503,- €.... Ak nebude poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví...“.

14. Sťažovateľ (prostredníctvom svojej právnej zástupkyne) listom z 20. marca 2009 okresnému súdu oznámil:

„...   Je   nesporné,   že   poplatková   povinnosť   dovolateľa   v   dovolacom   konaní o vyporiadanie BSM vo výške dvojnásobku poplatku stanoveného v sadzobníku... vzniká len podľa položky 6 písm. a) sadzobníka, t. j. vo výške... 4.000,- Sk, ktorú sme uhradili, a nie podľa   písm.   b),   ktorá   sa   vzťahuje   na   ukončené   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov a je splatná až po rozhodnutí vo veci samej... prvotný poplatok pre začatie dovolacieho konania sme riadne zaplatili - druhá časť je splatná až prípadným meritórnym, teda nie kasačným rozhodnutím NS SR - takže sme splnili všetky podmienky pre jeho začatie... Žiadame Okresný súd, aby bezodkladne spis predložil na rozhodnutie NS SR, v opačnom prípade podáme Ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní... Ak NS SR odmietne konať, alebo nastane zastavujúce rozhodnutie právoplatné, tiež podáme Ústavnú sťažnosť pre porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

15.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   C   157/98-373   z 15.   apríla   2009   dovolacie konanie   zastavil   (s   odvolaním   sa   na „§   10   ods.   1   zákona   č.   465/2008   Zb.   o súdnych poplatkoch“).

16.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   12.   mája   2009   odvolanie, v ktorom argumentoval v zásade totožným spôsobom ako v liste z 20. marca 2009 (bod 14).

17.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   12   Co   90/2009   z 15.   júna   2009   odvolaním napadnuté   uznesenie   potvrdil.   Po   oboznámení   prvostupňového   uznesenia,   odvolacích dôvodov sťažovateľa a citácii ustanovení § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a), § 7 ods. 7 a ods. 9, § 10 ods. 1, 2 a 3 zákona o súdnych poplatkoch krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstatnom takto:

„Z   obsahu   spisu   jednoznačne   vyplýva,   že   dovolateľ   svoju   poplatkovú   povinnosť v čase podania dovolania v plnom rozsahu nesplnil, preto súd prvého stupňa ho uznesením zo dňa 5. 3. 2009 vyzval na doplatenie súdneho poplatku za dovolanie a to v intenciách pokynu Najvyššieho súdu... zo dňa 14. 7. 2008 a... 20. 1. 2009... ktorým bol súd prvého stupňa viazaný... výzva na doplatenie súdneho poplatku... bola doručená právnej zástupkyni dovolateľa... 18. 3. 2009, v ktorej ho súd poučil o dôsledkoch jeho nedoplatenia.

Pokiaľ dovolateľ poukazoval na ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a pol. 6 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, odvolací súd tu poukazuje na citované ust. § 7 ods. 7/, 9/ cit.   zák.   v   znení   platnom   ku   dňu   28.   3.   2008   (podanie   dovolania   -   vznik   poplatkovej povinnosti), ako aj hore uvedené prípisy Najvyššieho súdu..., ktorými bol súd prvého stupňa viazaný.

Z obsahu spisu vyplýva, že dovolateľ súdny poplatok za dovolanie v plnom rozsahu nezaplatil, preto ak súd prvého stupňa zastavil dovolacie konanie pre nedoplatenie súdneho poplatku, rozhodol správne.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa... potvrdil.“

18. Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktorým   žiadal „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   spolu   s uznesením   okresného   súdu   zrušiť   ako nezákonné a ďalej pokračovať v rozhodovaní o našom dovolaní vo veci samej tak, ako sme to v ňom uviedli“. Sťažovateľ „prípustnosť dovolania vyvodil z ust. § 237 písm. f) OSP a opodstatnenosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) OSP“. Podstatou jeho obrany bolo tvrdenie   o nesprávnej   aplikácii § 10 ods.   1,   §   5   ods.   1   písm.   a)   a § 6 ods.   2 zákona o súdnych   poplatkoch   v spojení   s nesprávnou   interpretáciou   a následnou   aplikáciou ustanovení   položky „Sadzobníka   súdnych   poplatkov...“, ktorý   tvorí   prílohu   zákona o súdnych poplatkoch. Podľa názoru sťažovateľa v jeho právnej veci mali všeobecné súdy postupovať podľa položky 6 a) („z návrhu na vysporiadanie BSM je poplatok 66,- Euro“), a nie podľa položky 6 b) („za vysporiadanie BSM, ak sa konanie skončilo rozsudkom 1 %, najmenej 66 Euro, najviac 16.596,50 Eura“), lebo „pol. 6/b sadzobníka sa vzťahuje nie na procesný   úkon,   ktorým   je   podanie   dovolania,   ale   za   konanie   o vysporiadaní   BSM“. Sťažovateľ v dovolaní inter alia uviedol:

„Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu OSP alebo iný zákon dáva.

O   takúto   situáciu   ide   aj   v   našej   veci...   poplatková   povinnosť   vzniká   podaním dovolania... a jeho výška je dvojnásobok poplatku stanoveného v sadzobníku /6 ods. 2 cit. zákona/...   podľa   pol.   6   písm.   a/   sadzobníka   z   návrhu   na   vysporiadanie   BSM   sa   platí poplatok vo výške 2000 Sk... pol. 6/b sadzobníka sa vzťahuje nie na procesný úkon, ktorým je podanie dovolania, ale za konanie o vysporiadaní BSM... uvedená dvojfázovitosť... sa pre dovolacie konanie prejavuje tak, že z dovolacieho návrhu sa zaplatí poplatok vo výške 4000 Sk   a   len   ak   dovolací   súd   meritorne   rozhodne   podľa   §   243b   ods.   2   i.   f.   OSP,   dôjde k vyrubeniu súdneho poplatku z ceny nároku, ktorý sme v dovolaní spochybnili - teda opäť nie z celej hodnoty majetku BSM, teda aj tej, ktorá opravným prostriedkom spochybnená nebola - podobne, ako je tomu aj pri rozhodovaní pred okresným súdom... Z uvedeného možno vyvodiť, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) je v danej veci naplnený...“

19. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 261/2009 z 31. marca 2010 sťažovateľovo dovolanie odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom uviedol: «Najvyšší   súd...   skúmal   najskôr,   či   tento   opravný   prostriedok   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním... Keďže dovolaním napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 239 ods. 1. 2 O. s. p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného   zákonného   ustanovenia   nepripúšťa...   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd...   len   na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu uzneseniu, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.... Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí... sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa. že v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred nim konať... Odporca v podanom dovolaní namietal, že položka 6 písm. b/ sadzobníka sa vzťahuje nie na procesný úkon, ktorým je podanie dovolania, ale za konanie   o   vysporiadaní   BSM.   Uvedená   dvojfázovosť   podobne   je   aj   v   konkurznom a vyrovnávacom konaní sa pre dovolacie konanie prejavuje tak, že z dovolacieho návrhu sa zaplatí poplatok vo výške 4 000.- Sk a len ak dovolací súd meritórne rozhodne... dôjde k vyrubeniu súdneho poplatku z ceny nároku, ktorý v dovolaní bol spochybnený, teda opäť nie z celej hodnoty majetku BSM, teda aj tej, ktorá opravným prostriedkom spochybnená nebola, podobne ako je tomu aj pri rozhodovaní pred okresným súdom. Podľa jeho názoru dovolací úkon,   v danom prípade jeho dovolanie je potrebné posudzovať podľa položky 6 písm. a/ sadzobníka z návrhu na vysporiadanie BSM... Z obsahu dovolania odporcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, že súdy nižších stupňov pri rozhodovaní o jeho poplatkovej povinnosti postupovali v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho došlo nesprávne k zastaveniu konania...

Neoddeliteľnou súčasťou občianskeho súdneho procesu je aj konanie a rozhodovanie súdov vo veciach súdnych poplatkov. Aj v tejto fáze konania musia súdy postupovať tak, aby bolo naplnené právo každého domáhať sa na súde jeho ochrany v prípade, že bolo ohrozené alebo porušené. Zastaviť konanie pre nesplnenie poplatkovej povinnosti, a teda žalobou uplatnený nárok vecne neprejednať, možno len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok. Ak súd konanie zastaví z dôvodu, že účastník nezaplatí súdny poplatok, hoci zákonné podmienky na takýto postup nie sú splnené, dochádza tu v podstate k znemožneniu práva domôcť sa jeho ochrany na súde, a teda k postupu, ktorým súd odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Podľa   dovolacieho   súdu   v   posudzovanej   veci   súdy   nižších   stupňov   pri   skúmaní splnenia poplatkovej povinnosti v dovolacom konaní zo strany odporcu postupovali v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, resp. so zákonom č. 71/1992 Zb....

V zmysle § 7 ods. 7 zákona č. 71/1992 Zb.... v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   je   základom   poplatku   cena   všetkých   vecí   patriacich   do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   a   ostatných   hodnôt,   ktoré   sa   pritom vyporiadavajú.

V   zmysle   §   7   ods.   9   hore   citovaného   zákona   v   odvolacom   konaní   je   základom poplatku cena nároku uplatňovaného v dovolaní. To platí i pre dovolanie.

Teda   pre   odvolacie   a   dovolacie   konanie   platí,   že   základom   je   cena   nároku uplatňovaného   v   odvolaní,   či   dovolaní   (pri   dovolaní   sa   zo   základu   metodicky   vyrúbi poplatok, akoby šlo o odvolanie, a násobí sa dvoma - § 6 ods. 2). Cena nároku bude zistiteľná   podľa   toho,   aká   časť   rozsudku   je   napadnutá   a   aký   je   rozsah   prieskumnej povinnosti   dovolacieho   súdu.   Právna   úprava   označuje   za   poplatníka   toho,   kto   podal dovolanie a základom je cena nároku uplatňovaného v dovolaní. Zostáva preto otvorenou len otázka, čo je v konaní o vyporiadanie BSM cena nároku uplatňovaného v dovolaní. Spravidla to bude rozsah vecí a iných aktív, o ktorých dovolateľ tvrdí, že by mali byť vyporiadané na rozdiel od rozsudku odvolacieho súdu a prikázané jemu, a to z rôznych dôvodov. Dovolateľ prakticky môže tvrdiť, že vec nepatrí do výlučného vlastníctva jeho odporcu, ale do BSM, že do BSM patria aj iné veci, ktoré neboli predmetom vyporiadania, že cena vecí je vyššia a preto mal dostať viac na peňažnom vyrovnaní a pod. Smerodajný bude rozdiel medzi tým, čo hodnotovo dovolateľ tvrdí, že má dostať a tým, čo dostal podľa rozsudku odvolacieho súdu. Môže však vzniknúť situácia, že dovolateľ sa domáha iného rozdelenia   veci,   a   to   tak,   že   veci,   ktoré   dostal   jeho   odporca   žiada   prikázať   do   svojho výlučného   vlastníctva.   So   zreteľom   na   hodnotený   princíp   všeobecne   uplatňovaný   pri percentuálnej sadzbe možno usudzovať, že súdny poplatok v odvolacom resp. dovolacom konaní sa za konanie vyrubuje v rozsahu, v akom odvolateľ, či dovolateľ žiada pre seba hodnotovo viac, ako podľa rozsudku súdu prvého stupňa, či odvolacieho súdu dostal. Bude to   takmer   vždy,   lebo   cieľom   odvolania,   resp.   dovolania   je   spravidla   zmena   „získanej“ hodnoty v prospech dovolateľa. Skôr teoreticky možno konštruovať prípad, kde účastníci hodnotovo dostali rovnaké podiely a dovolateľ žiada presne tie veci, či práva, ktoré podľa rozsudku   pripadli   jeho   odporcovi.   Tam   by   dovolateľ   platil   súdny   poplatok   z ceny   veci a práv, ktoré dostal podľa rozsudku jeho odporca.»

III.

20. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

22. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľ zo spôsobu, akým najvyšší súd v dovolacom konaní uplatňoval označené ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch:

„Uvedený zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, bol spôsobený najvyšším súdom nesprávnou, či svojvoľnou... aplikáciou ust. § 7 ods. 8, ods. 10... v spojení s pol. č. 6 sadzobníka k zákonu o súdnych poplatkoch a nezohľadnením § 2 ods. 1 písm. c/, § 5 ods. 1 písm. a/ písmeno h/ a § 6 zákona o súdnych poplatkoch...

Najvyšší   súd   v   danej   veci   napadnutým   konečným   uznesením   porušil   právo sťažovateľa na prístup k dovolaciemu súdu ohľadne vecného prejednania dovolania voči rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   vyporiadané   BSM,   ktorý   je   súčasťou   širšieho komplexu práva na spravodlivý proces, garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana   poskytne   v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a používanie príslušných   zákonných   ustanovení   musí   v celom   rozsahu   rešpektovať   základné   právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty   a taktiež zaplatenie súdneho poplatku   podľa ustanovení príslušného zákona.

25. Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné ani s právom na prístup k súdu   chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru   (napr.   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   –   Tolstoy   –   Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo, 1995, Kreuz v. Poľsko, 2001). Na strane druhej za rozporný s čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   možné   považovať   postup   súdu,   na   základe   ktorého   sa   účastníkovi konania   odníme   právo   na   súd   bez   toho,   aby   boli   na   to   splnené   zákonné   požiadavky („denegatio iustitiae“). Inými slovami, ak všeobecný súd zastaví (ukončí) súdne konanie z dôvodu, ktorý je ústavne a dokonca i zákonne nekonformný, odníme účastníkovi súdneho konania právo na súd.

26. Výklad a aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ako aj ustanovení ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu k súdnej ochrane zo strany všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne napr. II. ÚS 174/04, III. ÚS 209/05). Z tohto hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a ochranou plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým,   prípadne   šikanujúcim   výkonom   práva,   jednak   spoplatňovaním   úkonov súdneho konania chápaným v zhode s ústavne súladným ukladaním poplatkov (čl. 59 ods. 2 ústavy) a jednak z toho vyplývajúcim rozhodovaním o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho   poplatku,   ktorého   dôsledky   pre   účastníka   súdneho   konania   fakticky   spočívajú v odmietnutí zaoberať sa jeho vecou.

27.   Vychádzajúc z uvedených   zásad   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   treba považovať za rozhodnutie, ktoré porušuje označené práva sťažovateľa v dôsledku toho, že bolo arbitrárne a zjavne neodôvodnené, pretože najvyšší súd (a pred ním okresný a krajský súd) prekračujúc rozumné medze výkladu právnej normy (zákona o súdnych poplatkoch) odmietol   zaoberať   sa   vecou   sťažovateľa   v dôsledku   nesplnenia   povinnosti   sťažovateľa, ktorá zo zákona ani na základe zákona (čl. 59 ods. 2 ústavy) nevyplýva.

28.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05). Podobne ústavný súd vyslovil (I. ÚS 24/200), že „otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,   t.   j. Najvyššieho súdu...  ,   a nie do   právomoci   Ústavného   súdu...   Zo   subsidiárnej štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z Ústavy... alebo Dohovoru... Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania   pred   všeobecnými   súdmi   mohla   byť   predmetom   kritiky   zo   strany   Ústavného súdu... vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.“.

29. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je/sú obaja účastníci   v   konaní   o   vyporiadanie   BSM   alebo   jeden   z   nich podľa   rozhodnutia   súdu (podčiarknuté   na   zvýraznenie   argumentácie,   pozn.).   Podľa   §   5   ods.   1   písm.   a)   a h) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu [písm. a)]... v ostatných prípadoch   nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej [písm. h)]. Podľa § 8 ods. 1 a 4 citovaného   zákona   poplatok   za   podanie   návrhu   alebo   žiadosti,   poplatok   za   uplatnenie námietky   zaujatosti   v   konkurznom   konaní   alebo   reštrukturalizačnom   konaní   podľa osobitného predpisu   a poplatok za konanie o dedičstve   je splatný vznikom poplatkovej povinnosti   (odsek   1).   Ostatné   poplatky   sú   splatné   do   troch   dní   po   nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok alebo ktorým sa schválil   zmier   (odsek   4).   Podľa   položky   6   písm.   a)   a b),   časti   I.   „Poplatky   vyberané v občianskom   súdnom   konaní“ zákona   o súdnych   poplatkoch   z   návrhu   na   vyporiadanie BSM sa platí suma 2 000 Sk (v rozhodnom čase, pozn.) [písm. a)]. Za vyporiadanie BSM z predmetu   konania   ak sa   konanie skončilo   rozsudkom,   3   %   a   ak sa   konanie skončilo súdnym zmierom, 1 %, najmenej sa platí 2 000 Sk, najviac sa platí 500 000 Sk [písm. b)].

30. Aj podľa právnej teórie [pozri napr. databázu ASPI, komentár k § 2 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch] sa súdny poplatok podľa položky 6 písm. b) sadzobníka platí „za vysporiadanie samo, t. j. meritórne rozhodnutie súdu o predmete konania“. V rámci rovnakého zdroja je v súvislosti s § 5 ods. 1. písm. a) konštatované, že „súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti...“, a v súvislosti s § 5 ods. 1. písm. h) „v ostatných prípadoch je vznik poplatkovej povinnosti viazaný na deň právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej“. Podobne v súvislosti s § 7 ods. 7 (v rozhodnom čase, pozn.) je uvedené: „poplatková povinnosť vzniká pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov   podľa   §   5   ods.   1   písm.   h)   v   súvislosti   s   rozhodnutím   vo   veci   samej,   teda povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   podľa   položky   6   písm.   b)   sadzobníka   nemôže   byť vyslovená skôr, než v rozhodnutí vo veci samej, teda v rozsudku, ktorým sa bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vyporiadava..., pričom poplatníkmi sú podľa § 2 ods. 1 písm. c) obaja účastníci, alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu...“

31. Ústavný súd sa so závermi najvyššieho súdu (bod 18), že v danej veci neobstoja dôvody dovolateľa („z obsahu dovolania odporcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, že súdy nižších stupňov pri rozhodovaní o jeho poplatkovej povinnosti postupovali v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho došlo nesprávne k   zastaveniu   konania...“),   nestotožňuje,   a to   preto,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa (bod 19), ale aj vo svojich predchádzajúcich prípisoch okresnému súdu (body 11 a 12) dospel k ústavne/zákonne absurdným záverom, ktoré majú za následok porušenie sťažovateľovho práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď splatnosť vzniku poplatkovej povinnosti „za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ prima facie stanovenú [položka 6 b) časť I „Poplatky vyberané v občianskom   súdnom   konaní“, Sadzobník   súdnych   poplatkov   zákona   o súdnych poplatkoch a ostatné citované ustanovenia v bode 29] ako povinnosť „ex post“ stanovil ako povinnosť „ex ante“. Inými slovami, za daného právneho stavu („de lege lata“) platí naďalej časovo   odlišná   situácia   pre   vznik   poplatkovej   povinnosti   „z   návrhu   na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ („ex ante“) a „za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ („ex post“), a to aj v rámci dovolacieho konania. Z uvedeného potom vyplýva, že v súvislosti s konaním na dovolacom súde vznikne poplatková povinnosť „za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ (ako povinnosť „ex post“) v podstate iba v prípadoch, ak najvyšší (dovolací) súd zmení napadnuté rozhodnutie [§ 243b ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „OSP“)].   V ostatných   prípadoch   (napr.   odmietnutia,   zamietnutia,   zrušenia   či zastavenia)   poplatková   povinnosť   podľa   pol.   6   písm.   b)   časti   I.   „Poplatky   vyberané v občianskom   súdnom   konaní“, Sadzobník   súdnych   poplatkov   zákona   o súdnych poplatkoch v súvislosti s dovolacím konaním nevzniká.

32.   Ukladanie   súdnych   poplatkov,   ktoré   samo   osebe   predstavuje   zásah   do   práva účastníka na súdnu ochranu (na spravodlivý proces), sa môže realizovať iba v zákonom (na základe   zákona)   jasne   a určite   stanovenom   rozsahu   a obsahu;   potreba   reštriktívneho výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky (čl. 59 ústavy).

33.   Ústavný   súd preto   dospel   k záveru,   že   v uvedenom   prípade   musel   byť   daný dôvod na nápravu nezákonného rozhodnutia, a teda aj dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Vo svetle naznačených hľadísk sa preto nemožno stotožniť so spôsobom, ako najvyšší súd   v prerokovávanej   veci   vyložil   vznik   poplatkovej   povinnosti   „za   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“. Ústavný súd je preto nútený konštatovať, že záver   najvyššieho   súdu   v uvedenom   smere   bol   zjavným   výkladovým   vybočením,   ktoré predstavuje   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces) vychádzajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

34. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným poriadkom viedol ústavný súd iba k derogácii napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorému   sa   otvára   možnosť   opätovného   meritórneho   posúdenia   dovolacích   námietok sťažovateľa,   pod   aspektom   dôvodov   tohto   nálezu   a   ochrany   jeho   ústavou   zaručených základných práv (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

35. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm.   a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 254,88 € (bod 3 výroku nálezu). Táto požadovaná suma (bod 4) neprevyšuje zákonné oprávnenie. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa (§   31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2011