znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 463/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti WS – Production, s. r. o., Dopravná 2, Košice, zastúpenej   advokátom   JUDr.   Miroslavom   Katunským,   Advokátska   kancelária JUDr. Katunský,   JUDr.   Kuzma   a spol.,   Floriánska   16,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti WS – Production, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014 doručená sťažnosť spoločnosti WS – Production, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, resp. v citovanom texte aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   je žalobcom   v právnej   veci   o preskúmanie rozhodnutia   žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej   republiky   (Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky)   č.   I/223/9506-48209/2011/999608-r z 21. apríla 2011 vedenej na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S/60/2011. Krajský súd rozsudkom z 12. septembra 2012 zrušil napadnuté   rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   a vec   mu   vrátil na ďalšie   konanie.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 Sžf/97/2012   zo   6.   novembra   2013   tak,   že   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   a žalobu zamietol. Proti odvolaciemu rozsudku podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd (ako dovolací súd) konanie o dovolaní zastavil uznesením sp. zn. 2 Sdo/11/2014 z 9. apríla 2014.

3.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf/97/2012   zo   6.   novembra   2013   nadobudol právoplatnosť   10.   decembra   2013   a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sdo/11/2014 z 9. apríla 2014 nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.

4. Sťažovateľka tvrdí, že vo veci konajúci najvyšší súd ako súd odvolací porušil predmetným rozhodnutím jej ňou označené základné práva zaručené ústavou, ako aj práva zaručené dohovorom (body 1 a 6).

5.   Podľa   názoru   sťažovateľky „(Sťažovateľ   má   dôvodne   za   to,   že)   konanie a rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf/97/2012... trpí vadou:

a) nepreskúmateľnosti

b) arbitrárnosti

c) rozpor dôkazov vykonaných v konaní so skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom, t. j. Najvyšším súdom SR...

v dôsledku   čoho   došlo   postupom   porušovateľa   k odňatiu   práva   sťažovateľa   konať   pred súdom a porušeniu práva... na súdnu ochranu.“

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Najvyšší súd... rozsudkom.. sp. zn. 3 Sfž/97/2012 zo dňa 6. 11. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru...

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sfž/97/2012 zo dňa 6. 11. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie...

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovení   §   20,   §   50   a   §   53   zákona o ústavnom   súde   vrátane okolností,   ktoré   by   mohli   byť dôvodom   na   jeho   odmietnutie. Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.

8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

9.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   nadobudlo   právoplatnosť 29. apríla 2014 (bod 3). Sťažnosť sťažovateľka doručila ústavnému súdu 22. mája 2014. Z uvedených   skutočností   sa   na   prvý   pohľad   javí,   že   lehota   na   podanie   sťažnosti   bola dodržaná.

Ústavný   súd   rozhodol   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou   inšpirovanou   právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa ktorej   v prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní   mimoriadny   opravný   prostriedok   (dovolanie), spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv,   avšak   najvyšší   súd   ho následne   odmietne   ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   195/2010,   III.   ÚS   227/2010,   I.   ÚS   276/2010), v posudzovanej veci odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu zo 6. novembra 2013. Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho)   súdu   preskúmať   odvolacie   rozhodnutie   má   legálny   základ   v   procesnom predpise [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu   posúdiť   splnenie   podmienok   prípustnosti   (zakotvených   v   §   237   –   §   239   OSP) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ.

10. Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných prostriedkoch   podľa   tretej   hlavy   tejto   časti)   pre   riešenie   otázok,   ktoré   nie   sú   priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.   Opravný   prostriedok   je   prípustný,   len   ak   to   je   ustanovené   v   tejto   časti.   Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Aj   ústavný   súd   už vo   svojej   rozhodovacej   praxi   konštatoval   ústavnú   konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   neprípustné   (II.   ÚS   65/2010, IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie).

Z   citovaného   ustanovenia   i   judikatúry   vyplýva,   že   najvyšší   súd   nemá   právomoc konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť dovolania, ale o   nedostatok   právomoci   najvyššieho   súdu   na konanie o dovolaní.   Tomu zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm.   c)   OSP],   ale   uznesením   konanie   o   ňom   zastaví   pre   neodstrániteľný   nedostatok podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP. Tomuto konceptu zodpovedá aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.

11.   V   nadväznosti   na   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   sa   v   prípade   podania mimoriadneho   opravného   prostriedku   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   zachováva,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu sťažovateľkino   dovolanie   nepredstavovalo   prostriedok   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jej práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť z hľadísk vymenovaných v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší súd neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.

V   podmienkach   aktuálnej   právnej   úpravy   teda   sťažovateľka   namiesto   účinného prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho, využila iný prostriedok, ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľky   za   kvalitu   ochrany   svojich   hmotných   práv   nemôže   nahrádzať   doterajšou judikatúrou   sformulovaná   zásada   zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   v   prípade podaného   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   pretože   v   popísaných   okolnostiach   by takýto   postup   znamenal   úplnú   benevolenciu   ústavného   súdu   pri   posudzovaní   splnenia procesných   predpokladov   na   konanie   o   sťažnosti   podanej   proti   odvolacím   rozsudkom najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti (III. ÚS 516/2013). Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že odvolací rozsudok najvyššieho súdu (pozri bod 3) sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2013 a sťažovateľkina sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 22. mája 2014 (bod   1),   bolo   potrebné   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   v   spojení   s   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.

12.   Vo   vzťahu   k   uzneseniu   sp.   zn.   2   Sdo/11/2014   z 9.   apríla   2014   ústavný   súd poznamenáva, že v danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydanému v rámci správneho súdnictva. Za daných   okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie o dovolaní   sťažovateľky   s   poukazom   na §   246c OSP   v   spojitosti   s   §   104   ods.   1   OSP zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné.

13. Ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti je nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom   (§   25   ods.   2   v spojení   s   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pretože sťažovateľka k sťažnosti pripojila len všeobecné splnomocnenie pre advokáta z 8. apríla 2011.

14. Nad rámec už uvedeného po nahliadnutí do k sťažnosti pripojeným písomnostiam (rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   z 21.   apríla   2011,   rozsudok krajského   súdu   z 12.   septembra   2012,   namietaný   odvolací   rozsudok   najvyššieho   súdu zo 6. novembra   2013   –   pozri   bod   2)   ústavný   súd   poznamenáva,   že   aj   keby   preskúmal napadnuté   odvolacie   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   zo   strany   vecnej,   dôvody   tohto rozhodnutia sa nejavia byť ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval už ústavný súd za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014