SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 463/2014-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti WS – Production, s. r. o., Dopravná 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, Advokátska kancelária JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti WS – Production, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014 doručená sťažnosť spoločnosti WS – Production, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, resp. v citovanom texte aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je žalobcom v právnej veci o preskúmanie rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky) č. I/223/9506-48209/2011/999608-r z 21. apríla 2011 vedenej na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S/60/2011. Krajský súd rozsudkom z 12. septembra 2012 zrušil napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a žalobu zamietol. Proti odvolaciemu rozsudku podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd (ako dovolací súd) konanie o dovolaní zastavil uznesením sp. zn. 2 Sdo/11/2014 z 9. apríla 2014.
3. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2013 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo/11/2014 z 9. apríla 2014 nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.
4. Sťažovateľka tvrdí, že vo veci konajúci najvyšší súd ako súd odvolací porušil predmetným rozhodnutím jej ňou označené základné práva zaručené ústavou, ako aj práva zaručené dohovorom (body 1 a 6).
5. Podľa názoru sťažovateľky „(Sťažovateľ má dôvodne za to, že) konanie a rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf/97/2012... trpí vadou:
a) nepreskúmateľnosti
b) arbitrárnosti
c) rozpor dôkazov vykonaných v konaní so skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom, t. j. Najvyšším súdom SR...
v dôsledku čoho došlo postupom porušovateľa k odňatiu práva sťažovateľa konať pred súdom a porušeniu práva... na súdnu ochranu.“
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Najvyšší súd... rozsudkom.. sp. zn. 3 Sfž/97/2012 zo dňa 6. 11. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru...
Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sfž/97/2012 zo dňa 6. 11. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie...
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.
8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
9. Uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014 (bod 3). Sťažnosť sťažovateľka doručila ústavnému súdu 22. mája 2014. Z uvedených skutočností sa na prvý pohľad javí, že lehota na podanie sťažnosti bola dodržaná.
Ústavný súd rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010), v posudzovanej veci odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu zo 6. novembra 2013. Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom predpise [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (zakotvených v § 237 – § 239 OSP) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ.
10. Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných prostriedkoch podľa tretej hlavy tejto časti) pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak to je ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
Aj ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné (II. ÚS 65/2010, IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie).
Z citovaného ustanovenia i judikatúry vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť dovolania, ale o nedostatok právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP], ale uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP. Tomuto konceptu zodpovedá aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.
11. V nadväznosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zachováva, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľkino dovolanie nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu jej práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť z hľadísk vymenovaných v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší súd neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.
V podmienkach aktuálnej právnej úpravy teda sťažovateľka namiesto účinného prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, využila iný prostriedok, ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľky za kvalitu ochrany svojich hmotných práv nemôže nahrádzať doterajšou judikatúrou sformulovaná zásada zachovania lehoty na podanie sťažnosti v prípade podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných okolnostiach by takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej proti odvolacím rozsudkom najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti (III. ÚS 516/2013). Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že odvolací rozsudok najvyššieho súdu (pozri bod 3) sp. zn. 3 Sžf/97/2012 zo 6. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2013 a sťažovateľkina sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 22. mája 2014 (bod 1), bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.
12. Vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 2 Sdo/11/2014 z 9. apríla 2014 ústavný súd poznamenáva, že v danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydanému v rámci správneho súdnictva. Za daných okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie o dovolaní sťažovateľky s poukazom na § 246c OSP v spojitosti s § 104 ods. 1 OSP zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné.
13. Ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti je nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom (§ 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože sťažovateľka k sťažnosti pripojila len všeobecné splnomocnenie pre advokáta z 8. apríla 2011.
14. Nad rámec už uvedeného po nahliadnutí do k sťažnosti pripojeným písomnostiam (rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z 21. apríla 2011, rozsudok krajského súdu z 12. septembra 2012, namietaný odvolací rozsudok najvyššieho súdu zo 6. novembra 2013 – pozri bod 2) ústavný súd poznamenáva, že aj keby preskúmal napadnuté odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu zo strany vecnej, dôvody tohto rozhodnutia sa nejavia byť ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené.
15. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval už ústavný súd za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014