znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 463/2012-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2012 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti J. I., Z., zastúpenej advokátom JUDr. L. M., Česká republika,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. I. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. I. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   zaplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia J. I. v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   L.   M.,   Česká   republika,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2012 doručená sťažnosť J. I., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   7   So   147/2011   z   27.   júla   2012   (ďalej   len   „uznesenie   z   27.   júla   2012“   alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Sd 66/2007-35 z 20. januára 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)   zrušil   rozhodnutie   správneho   orgánu   –   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   Bratislava (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“)   č.   335   720   8170   0   zo   7.   marca   2007,   ktorým   bol sťažovateľke   (navrhovateľke)   zvýšený   vdovský   a   starobný   dôchodok   podľa   zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, a vec jej vrátil na ďalšie konanie; sťažovateľke zároveň priznal náhradu trov konania v sume 102,83 €.

Proti tomuto rozsudku podala Sociálna poisťovňa 10. marca 2009 odvolanie.

Dňa 16. marca 2009 krajský súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k odvolaniu, čo sťažovateľka urobila 23. marca 2009 a svoje vyjadrenie doplnila 27. decembra 2009.

Dňa 21. júna 2010 Sociálna poisťovňa vzala svoje odvolanie späť s odôvodnením, že rozhodne o nároku navrhovateľky.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   7   So   61/2009   z   11.   augusta   2010   (ďalej   len „uznesenie z 11. augusta 2010“) odvolacie konanie zastavil [§ 207 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania [§ 146 ods. 1 písm. c) OSP].

Najvyšší súd v zmysle § 164 OSP vydal opravné uznesenie sp. zn. 7 So 61/2009 z 11. marca   2011   (ďalej   len   „opravné   uznesenie   z   11.   marca   2011“),   ktorým   opravil posledný riadok odôvodnenia svojho uznesenia z 11. augusta 2010 tak, že vložil pred bodku text „a dôvody na postup podľa § 146 ods. 2 OSP nezistil“.

Na   základe   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou   ústavný   súd   nálezom č. k. III. ÚS 454/2010-26   zo   7.   júna   2011   (ďalej   len   „nález   zo   7.   júna   2011“)   vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 11. augusta 2010 vo výroku o náhrade trov konania v znení opravného uznesenia z 11. marca 2011, zrušil predmetné uznesenie a vec vrátil najvyššiemu súdu   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   nálezom   zo   7.   júna   2011   sťažovateľke   nepriznal finančné zadosťučinenie a priznal jej nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Najvyšší súd po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia vo výroku o trovách konania a vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   nálezom   ústavného   súdu   zo   7.   júna   2011   vyhodnotil a zhrnul závery ústavného súdu z uvedeného nálezu takto: „Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky vo výroku o náhrade trov konania najvyššieho súdu v tom, že odôvodnenie nepovažoval za dostatočné, čím podľa jeho názoru najvyšší súd sťažovateľke neposkytol   náležitú   ochranu   základných   práv   a   slobôd.   Uložil   preto   najvyššiemu   súdu v tejto časti vec opätovne prerokovať a rozhodnúť s preskúmaním zavinenia zastavenia konania v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety OSP.“ Najvyšší súd opätovne rozhodol o trovách konania   napadnutým   uznesením   z   27.   júla   2012   tak,   že „navrhovateľke   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznáva“, a na odôvodnenie napadnutého uznesenia v podstatnej časti   uviedol,   že „...   odporkyňa   vzala   späť   opravný   prostriedok   až   potom,   ako   jej   bol doručený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej,   republiky   v   obdobnej   veci,   ktorý obsahoval iný právny názor o výške príspevku k dôchodku politickým väzňom. Odporkyňa právny   názor   uvedeného   súdu   rešpektovala,   odvolanie   vzala   späť   v príčinnej   súvislosti s vysloveným   právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   a   preto   nie   je   možné   odporkyni pripisovať zavinenie na zastavení konania, keď svoje odvolanie vzala späť a oznámila súdu, že o výške príspevku znova rozhodne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z toho dôvodu nepriznal navrhovateľke náhradu trov konania za právne zastupovanie v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej OSP.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   odvolacieho konania nemal postupovať podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP, ale podľa § 146 ods. 2 OSP, pretože   zastavenie   odvolacieho   konania   spôsobila   Sociálna   poisťovňa,   ktorá   odvolanie najprv   podala,   avšak   potom,   ako   sa   k   nemu   sťažovateľka   na   výzvu   krajského   súdu prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadrila,   toto   odvolanie   vzala   späť.   Týmto postupom   najvyššieho   súdu   malo   dôjsť   k   porušeniu   jej   označených   základných   práv a slobôd.   Sťažovateľka   osobitne   zdôraznila,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením rozhodol v rozpore s právnymi závermi vyplývajúcimi z nálezu ústavného súdu zo 7. júla 2011, ktorým bolo skoršie obdobné uznesenie najvyššieho súdu v časti výroku o trovách konania zrušené.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012 vo výroku o náhrade trov konania porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 463/2012-7 z 3. októbra 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2012-56 z 22. októbra 2012 vyjadril najvyšší súd, v ktorom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením z 27. júna 2012, sp. zn. 7 So 147/2011 nepriznal sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania. Uvedeným   uznesením   bol   realizovaný   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky zo 17. júna   2011,   č.   k.   III.   ÚS   454/2010-26,   ktorým   bolo   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 11. augusta 2010, sp. zn. 7 So/61/2009 v znení opravného uznesenia z 11. marca 2011, sp. zn. 7 So 61/2009, v časti výroku o náhrade trov konania zrušené a vec bola   v   tejto   časti   vrátená   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   lebo   podľa   názoru Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   nebolo   odôvodnenie   dostatočné,   čím   nebola poskytnutá náležitá ochrana základných práv a slobôd. Preto uložil najvyššiemu súdu v tejto   časti   vec   opätovne   prerokovať   a   rozhodnúť   s   preskúmaním   zavinenia   zastavenia konania v zmysle § 146 ods. 2 prvej vety OSP.

Najvyšší súd Slovenskej republiky riadiac sa uvedeným nálezom Ústavného súdu Slovenskej   republiky   opätovne   prerokoval   vec   v   časti   náhrady   trov   konania,   dospejúc k záveru, že navrhovateľke náhrada trov konania v uvedenom prípade neprináleží, a preto rozhodol   tak,   že   navrhovateľke   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal.   Svoje rozhodnutie   náležíte   odôvodnil   skutkovými   ako   aj   právnymi   závermi.   Ako   vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal zavinenie odporkyne na zastavení konania, pričom dospel k záveru, že toto zavinenie nie je možné pripisovať odporkyni, lebo odporkyňa vzala späť svoj opravný prostriedok až potom, ako jej bol   doručený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   obdobnej   veci,   ktorý obsahoval iný právny názor o výške príspevku k dôchodku politickým väzňom. Odporkyňa rešpektujúc   uvedený názor   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky odvolanie   vzala späť v príčinnej   súvislosti   s   vysloveným   právnym   názorom,   a   preto   nie   je   možné   odporkyni pripisovať zavinenie na zastavení konania.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a v danom prípade preto nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva... Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   sťažnosti   nevyhovel   a   vo   veci   vyhlásil   nález,   že   základné   práva   sťažovateľky v danej veci porušené neboli.»

Najvyšší   súd   vo   vyjadrení   z   22.   októbra   2012   a   právny   zástupca   sťažovateľky vo vyjadrení z 19. novembra 2012 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 27. júla 2012, ktorým rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Podstata argumentácie sťažovateľky spočívala v namietaní arbitrárnosti skutkových a právnych záverov v napadnutom uznesení najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom   zdôrazňuje,   že   z   tejto   zásady   vyplýva   tiež   požiadavka,   aby   v   prípadoch, ak pri uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne   výklady súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu   tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   akceptovateľné   z   hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V   súlade   s   uvedeným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého   výroku   o   trovách   konania   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného   práva   (porovnaj   m.   m.   II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu ide o takýto výnimočný prípad, keď   namietané   pochybenie   všeobecného   súdu   dosahuje   takú   intenzitu,   že   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Najvyšší   súd   v   posudzovanom   prípade   rozhodoval   ako   odvolací   súd   v   konaní o opravnom   prostriedku   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   –   Sociálnej poisťovne podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. V prvom stupni krajský súd rozsudkom zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne a vec jej vrátil na ďalšie konanie.   Sociálna   poisťovňa   podala   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré následne vzala späť. Najvyšší súd v dôsledku späťvzatia odvolania Sociálnou poisťovňou zastavil odvolacie konanie a napadnutým uznesením nepriznal sťažovateľke náhradu trov odvolacieho   konania.   Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   odvolacieho   konania preskúmal zavinenie Sociálnej poisťovne na zastavení odvolacieho konania v zmysle § 146 ods.   2   prvej   vety   OSP   (tak   ako   mu   to   uložil   ústavný   súd   vo   svojom   skoršom   náleze) a dospel k názoru, že Sociálnej poisťovni nie je možné pripisovať zavinenie na zastavení odvolacieho konania, keďže svoje odvolanie vzala späť potom, ako najvyšší súd v inom konaní   v   obdobnej   veci   vyslovil   právny   názor   odlišný   názoru,   ktorým   argumentovala Sociálna   poisťovňa   vo   svojom   odvolaní.   Podľa   najvyššieho   súdu   Sociálna   poisťovňa „odvolanie vzala späť v príčinnej súvislosti s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, a preto nie je možné odporkyni pripisovať zavinenie na zastavení konania, keď svoje odvolanie vzala späť...“.

Z   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   správny   súd   rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boli v konaní   vykonané   účastníkmi   a   ich   právnymi   zástupcami,   pričom   výška   náhrady   trov konania sa určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V   prípade   zastavenia   konania   sa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, teda žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky, ktoré   sa   nachádzajú   v   ustanovení   §   146   ods.   2   OSP.   Súd   pri   rozhodovaní   o   trovách zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie § 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že tomu tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP.

Ustanovenie   §   146   ods.   2   prvá   veta   OSP   predpokladá   zavinenie   niektorého z účastníkov konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného. Vždy bude zavinenie na strane žalobcu, a teda aj povinnosť uhradiť vzniknuté trovy konania, ak dôvodom na zastavenie konania bolo späťvzatie návrhu a súčasne nejde o situáciu, ktorú predpokladá § 146 ods. 2 druhá veta OSP, teda že späťvzatie návrhu, ktorý bol podaný dôvodne, by bolo spôsobené správaním odporcu. Ak by späťvzatie návrhu bolo spôsobené správaním odporcu, napríklad odporca by plnil navrhovateľovi po podaní žaloby, bol by povinný uhradiť trovy konania odporca podľa § 146 ods. 2 druhej vety.

V súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov sa uvedený spôsob aplikácie citovaných ustanovení § 146 ods. 1 a 2 OSP v plnej miere vzťahuje aj na rozhodovanie o trovách odvolacieho konania v prípade zastavenia odvolacieho konania pre späťvzatie odvolania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vylúčenie   zavinenia   účastníka   konania   v   príčinnej súvislosti s procesným úkonom, v dôsledku ktorého došlo k zastaveniu konania z iných dôvodov, ako sú predpokladané v § 146 ods. 2 druhej vety OSP, je v rozpore so všeobecne platnými   aplikačnými   pravidlami   ustanovenia   §   146   ods.   2   prvej   vety   OSP   a   ústavne neakceptovateľný.

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu   ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods.   4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods.   1 a 4 ústavy). Pritom   treba dbať na to,   aby nikto len z dôvodu,   že uplatní svoje základné   právo   na   súdnu   ochranu,   neutrpel   oproti   inému   účastníkovi,   a   to   bez   zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

V   posudzovanom   prípade   k   späťvaztiu   odvolania   Sociálnou   poisťovňou   nedošlo z dôvodov predpokladaných v § 146 ods. 2 druhej vete OSP, teda z dôvodov, ktoré by spočívali v spávaní sťažovateľky   ako   druhej   účastníčky   konania, ale z   dôvodu   získania vedomostí odvolateľa o rozhodnutí najvyššieho súdu v inom konaní v obdobnom prípade. Preto   ak   najvyšší   súd   argumentujúc   týmto   dôvodom   späťvzatia   odvolania   odvolateľom dospel k záveru o nedostatku jeho zavinenia na zastavení konania, jeho závery je nutné hodnotiť   ako   ústavne   nekonformné   a   porušujúce   označené   základné   a   iné   práva sťažovateľky.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že uznesenie najvyššieho súdu z 27. júla 2012 o trovách odvolacieho konania je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že namietaným uznesením bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde najvyšší súd pri opätovnom rozhodovaní o trovách odvolacieho konania   bude   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v   II.   časti   tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € s poukazom na opakované ústavne nekonformné rozhodovanie najvyššieho súdu v rozpore so záväzným názorom ústavného súdu, ako aj na celkovú zdĺhavosť rozhodovania najvyššieho súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   zakladajúce namietané porušenie základného   a iného   práva   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré je najvyšší súd povinný jej zaplatiť.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania najvyšším súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012   (prevzatie   a   príprava   zastupovania,   sťažnosť).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2012   1/6   z   výpočtového   základu,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej   služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 €.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012