znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 463/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou I., s. r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   I.   S.,   PhD.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ivana Syrového, PhD., vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v napadnutom konaní v postavení žalovaného ako zamestnávateľa, ktorého žaluje bývalá zamestnankyňa Ing. Ľ. S. (ďalej len „žalobkyňa“) o mzdové nároky za obdobie trvania jej pracovného pomeru, pričom moment skončenia pracovného pomeru medzi sťažovateľom a jeho bývalou zamestnankyňou bol určený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 56/2004 z 27. marca 2006 (právoplatným 24. januára 2008). Konanie o mzdových nárokoch bolo vylúčené na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 7 C 81/2008 na základe protinávrhu podaného žalobkyňou.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   v   napadnutom   konaní „mohol   vychádzať z výsledkov vykonaného dokazovania v konaní 7 C 56/2004, čo sa aj stalo, napriek tomu súd duplicitne vykonával a opakoval úkony z pôvodného konania.

Okresný súd Bratislava III vo veci aj rozhodol dňa 20. 4. 2009 tak, že návrh Ing. S. v celosti zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania, no na odvolanie krajský súd napadnutý rozsudok uznesením 9 Co 341/2009 z 4. 11. 2010 zrušil a vec v celosti vrátil na ďalšie konanie.   V   konaní   odvolací   súd   vytkol   prvostupňovému súdu,   že   tento   nerozlíšil medzi samostatnými nárokmi, ktoré sa v konaní uplatňovali (náhrada mzdy, dovolenka, mzda), pričom vyslovil svoj právny názor na jednotlivé nároky.

Následne okresný súd vo veci vytýčil viacero pojednávaní ale bez toho, že by došlo k rozhodnutiu vo veci, čo nemožno akceptovať:

- na pojednávaní 30. 3. 2011 predniesli strany svoje stanoviská, súd pojednávanie odročil a pritom už vtedy neexistoval žiaden dôvod na odročenie pojednávania a nie je ani uvedený v zápisnici z pojednávania, čo potvrdil aj predseda okresného súdu pri vybavovaní sťažnosti,

- pojednávanie vytýčené na 18. 4. 2011 bolo odročené z dôvodu čerpania riadnej dovolenky sudcu. Tu podľa názoru sťažovateľa zas dochádza k prieťahom, keď súd vytýči pojednávanie na deň, keď čerpá dovolenku,

- 1. 6. 2011 súd odročil pojednávanie z dôvodu PN zákonného sudcu, čo samozrejme je ospravedlniteľný dôvod na odročenie pojednávania,

- 5. 9. 2011 sa pojednávalo, súd opakovane vykonal výsluch navrhovateľky, s tým, že predvolá odporcu,

- 10. 10. 2011 sa pojednávalo, dostavil sa aj odporca, nakoľko súd ho predvolal, no súd odporcu ani nevypočul a odročil pojednávanie, nakoľko navrhovateľka oznámila súdu, že ešte predloží súdu listinný dôkaz, ktorý má k dispozícii od roku 2004 a do momentu pojednávania ho ešte nepredložila. Súd návrhu na odročenie vyhovel a pojednávanie zas odročil. Z uvedeného bolo zrejmé, že odročenie pojednávania dňa 5. 9. 2011 bolo zbytočné, súd to odročil z dôvodu, že predvolá odporcu, no na najbližšom pojednávaní už nežiadal odporcu vypočuť.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v   napadnutom konaní spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní, keď nariadené pojednávania odročuje bez relevantného   dôvodu,   resp.   na   účely   predloženia   dôkazu,   ktorý   účastník   konania   mal dlhodobo k dispozícii a nepredložil ho, ako aj duplicitným dokazovaním, ktoré už raz bolo vykonané v konaní tých istých účastníkov v opačnom procesnom postavení vedenom pod sp. zn. 7 C 56/2004.

Poukazujúc   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   aplikovanú   pri   posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru v danom prípade nejde o zložité konanie a tiež jeho správanie ako účastníka konania v postavení žalovaného počas celého trvania napadnutého konania možno hodnotiť ako aktívne a súčinné. Jediným dôvodom vzniku zbytočných prieťahov je tak neefektívny postup okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy   v   konaní   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V odpovedi sp. zn. Spr 2067/2011 z 20. októbra 2011 predseda okresného súdu kvalifikoval jeho sťažnosť ako nedôvodnú.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na konanie a následne takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava III, pod sp. zn. 7 C 81/2008.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7C 81/2008 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   priznáva   každému   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 5.000 €. Okresnému súdu Bratislava III ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľovi finančné   zadosťučinenie   a   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup   všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Predmetom sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom je namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal z týchto zistení:

1.   pôvodné   konanie vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   56/2004,   ktorého predmetom bolo ustálenie momentu skončenia pracovného pomeru medzi sťažovateľom a žalobkyňou   (v   uvedenom   konaní   vystupovali   v opačnom   procesnom   postavení)   bolo právoplatne skončené 24. januára 2008,

2. mzdové nároky žalobkyne uplatnené protinávrhom boli vylúčené na samostatné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 81/2008,

3. okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 7 C 81/2008 z 20. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh v celosti zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania,

4.   spis   bol   odoslaný   Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) 30. septembra 2009,

5. krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 341/2009 zo 4. novembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu,

6. spis bol vrátený okresnému súdu 22. novembra 2010, rozhodnutie odvolacieho súdu bolo okresným súdom doručované 10. januára 2011,

7. pojednávanie konané 30. marca 2011, na ktorom prebehol výsluch žalobkyne, bolo odročené bez uvedenia vážneho dôvodu,

8.   pojednávanie   nariadené   na   18.   apríl   2011   bolo   odročené   z   dôvodu   čerpania dovolenky zákonnej sudkyne,

9. pojednávanie nariadené na 1. jún 2011 bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne a preložené na 5. september 2011,

10. pojednávania sa uskutočnili 5. septembra 2011, 10. októbra 2011 a 16. novembra 2011,

11. na pojednávaní 5. decembra 2011 bol vo veci vyhlásený rozsudok.

Z uvedeného priebehu doterajšieho konania vyplýva, že konanie v predmetnej veci dosiaľ   trvá   takmer   štyri   roky.   Z celkovej   doby   tohto   konania   nemožno   na   ťarchu napadnutého okresného súdu započítať obdobie od 30. septembra 2009 do 22. novembra 2010 (14 mesiacov), v ktorom sa spis v tejto veci nachádzal na krajskom súde v dôsledku rozhodovania o odvolaní proti rozsudku okresného súdu podaného žalobkyňou. Ústavný súd však v tejto súvislosti súčasne poznamenáva, že krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu.

Ústavný súd v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008 opakovane poukazuje na skutočnosť, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)].

Ústavný súd zistil, že po odrátaní doby, počas ktorej sa súdny spis nachádzal na krajskom   súde,   napadnuté   konanie   na   okresnom   súde   prebieha   dva   a pol   roka,   pričom okresný súd vo veci už raz meritórne rozhodol rozsudkom z 20. apríla 2009. V čase od 22. novembra 2010 (teda v čase po vrátení spisu z krajského súdu) okresný súd vykonal doručovanie   uznesenia   krajského   súdu   zo 4.   novembra   2010   účastníkom   konania a uskutočnil päť pojednávaní, na ktorých vykonal dokazovanie smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej, pričom na pojednávaní 5. decembra 2011 bolo konanie ukončené vyhlásením rozsudku.

Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   preto   prihliadol   aj   na   to,   že   po   doručení sťažnosti ústavnému súdu (8. novembra 2011) a v čase jeho predbežného prerokovania bolo konanie vedené okresným súdom skončené rozsudkom z 5. decembra 2011. Preto v čase predbežného   prerokovania   sťažnosti   nemohlo   dochádzať   objektívne   k   prieťahom v predmetnom konaní zo strany okresného súdu.

Berúc do úvahy uvedené zistenia, ústavný súd rovnako ako predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. Spr. 2067/2011 z 11. októbra 2011 nepovažoval   postup   okresného   súdu   za   taký,   ktorý   by   mohol   byť   východiskom na vyvodenie   záveru   o príčinnej   súvislosti   s možným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie a ústavný súd sa už nimi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011