znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 462/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   doc. JUDr.   Branislavom   Fridrichom,   PhD., advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 497/2015   sp. zn. Rvp 499/2015, sp. zn. Rvp 537/2015 – sp. zn. Rvp 541/2015, sp. zn.̶ Rvp 1033/2015 – sp. zn. Rvp 1046/2015, sp. zn. Rvp 1588/2015, sp. zn. Rvp 1617/2015 – sp.   zn.   Rvp   1618/2015,   sp.   zn.   Rvp   2657/2015   –   sp.   zn.   Rvp 2659/2015,   sp.   zn. Rvp 2929/2015   sp. zn. Rvp 2945/2015 vo veci namietaného porušenia základného práva̶ na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uzneseniami Krajského súdu v Trnave   v spojení   s uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   uvedenými v prílohe tohto rozhodnutia a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 497/2015   sp. zn. Rvp 499/2015, sp. zn. Rvp 537/2015 – sp. zn. Rvp 541/2015, sp. zn.̶ Rvp 1033/2015 – sp. zn. Rvp 1046/2015, sp. zn. Rvp 1588/2015, sp. zn. Rvp 1617/2015 – sp.   zn.   Rvp   1618/2015,   sp.   zn.   Rvp   2657/2015   –   sp.   zn.   Rvp   2659/2015,   sp.   zn. Rvp 2929/2015   sp. zn. Rvp 2945/2015̶ s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 462/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli od 13. januára   2015   do   27.   februára   2015   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v prílohe tohto rozhodnutia pod bodmi 1 až 45 uvedenými uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd/napadnuté rozhodnutia   krajského   súdu“)   v spojení   s uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd/napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“).

2.   Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   sa opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v exekučnom   konaní,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdenia relevantných   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, ktorým   vysloví   porušenie   jej   označených   základných   práv   napadnutými   rozhodnutiami krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ktoré   zruší   a   veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie   a   sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

4.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

5. S prihliadnutím na obsah predmetných sťažností vedených pred ústavným súdom pod sp.   zn.   Rvp   497/2015   sp.   zn.   Rvp   499/2015,   sp.   zn.   Rvp   537/2015   –   sp.   zn.̶ Rvp 541/2015, sp. zn. Rvp 1033/2015 – sp. zn. Rvp 1046/2015, sp. zn. Rvp 1588/2015, sp. zn.   Rvp   1617/2015   –   sp.   zn.   Rvp   1618/2015,   sp.   zn.   Rvp   2657/2015   –   sp.   zn. Rvp 2659/2015,   sp.   zn.   Rvp   2929/2015   sp.   zn.   Rvp   2945/2015̶ a z tohto   obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe   sťažovateľky,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

6.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol...

9. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že o napadnutých rozhodnutiach krajského súdu uvedených v tabuľke tvoriacej prílohu tohto rozhodnutia v bode 1 až 3, 6 až 15, 17, 19 až 45 už ústavný súd rozhodol, a to svojimi rozhodnutiami uvedenými v priloženej tabuľke v   bode   1   až   3,   6   až   15,   17,   19   až   45,   a to   ekvivalentne   ku   každému   z napadnutých rozhodnutí krajského súdu. Z uvedeného teda vyplýva, že o napadnutých rozhodnutiach krajského súdu vedených v priloženej tabuľke v bode 1 až 3, 6 až 15, 17, 19 až 45 už bolo ústavným súdom rozhodnuté tam uvedenými rozhodnutiami ústavného súdu, v dôsledku čoho odmieta sťažnosti uvedené v priloženej tabuľke v bode 1 až 3, 6 až 15, 17, 19 až 45 v časti týkajúcej sa napadnutých rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich neprípustnosti podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

IV.

10. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam krajského súdu vedených v priloženej tabuľke tvoriacej prílohu tohto rozhodnutia pod číslom 4, 5, 16 a 18 ústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   52,   53   a   54),   podľa   ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná za zachovanú   aj   vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   ústavný súd považoval   lehotu   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   za   zachovanú   nielen   voči rozhodnutiam   najvyššieho   súdu,   ale   aj   voči   rozhodnutiam   krajského   súdu   (napr. I. ÚS 169/09,   I.   ÚS 69/2010,   II. ÚS 91/2011).   V   ďalšom   konštatuje,   že   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   a v kontexte   aj   svojich   zistení   dospel   k záveru,   že   použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov   vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade   neprijateľných   podmienok   v úverových zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich   uvedené   vrátane   záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a   doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov a krajského   súdu   v odvolacom   konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom   na totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej argumentácii   a skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   pre   ustálenie   záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných   zmien,   nie   je   potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. I. ÚS 220/2011, I. ÚS 227/2012, I. ÚS 379/2012, I. ÚS 381/2012, I. ÚS 382/2012, I. ÚS 409/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 3/2013, I. ÚS 110/2013, I. ÚS 146/2013, I. ÚS 157/2013, I. ÚS 745/2013, I. ÚS 99/2014, I. ÚS 100/2014, I. ÚS 212/2014, II. ÚS 473/2011, II. ÚS 303/2011, II. ÚS 337/2012, II. ÚS 62/2013,   II.   ÚS   79/2013, II. ÚS 365/2013,   II.   ÚS   344/2013,   II. ÚS 562/2013,   III.   ÚS 178/2014, III. ÚS 242/2011, III. ÚS 397/2011, III. ÚS 488/2012, III. ÚS 7/2013, III. ÚS 453/2013, III. ÚS 173/2014, III. ÚS 176/2014, III. ÚS 178/2014, III. ÚS 214/2014, III. ÚS 297/2014, IV. ÚS 299/2012, IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 50/2013, IV. ÚS 51/2013, IV. ÚS 52/2013, IV. ÚS 181/2014, IV. ÚS 182/2014, IV. ÚS 183/2014, IV. ÚS 186/2014, IV. ÚS 187/2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené   právne názory,   a preto   v podrobnostiach odkazuje na   svoje   už citované svoje rozhodnutia. Taktiež ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ani nevzniesla žiadny   presvedčivý   dôkaz   potvrdzujúci,   že   iba   ústna   časť   pojednávania   nasledujúca   po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky uvedené v prílohe tohto rozhodnutia odmietol v tejto ich časti z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky   aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“) sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery   ústavným   súdom   predostreté v jeho   predošlých   rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu   skúmať   nekalú   povahu   podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol   jednotlivý   spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok   smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. 11. 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

12. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu v dovolacom konaní uvedených   v priloženej   tabuľke   tvoriacej   prílohu   tohto   rozhodnutia   v   bodoch   1   až   45, ústavný   súd   poukazuje   na to,   že   s prihliadnutím   na totožnosť   v   použitej   právnej argumentácii   a skutkových   okolnostiach   vyplývajúcich   z napadnutých   rozhodnutí najvyššieho   súdu,   ktoré   boli   predmetom   posúdenia   ústavným   súdom   už   v predošlom období, je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností týkajúcich sa postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu, v dôsledku čoho nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. I. ÚS 67/2014, I. ÚS 330/2014, I. ÚS 331/2014, I. ÚS 332/2014,   I.   ÚS   436/2014,   I.   ÚS   437/2014,   I.   ÚS   510/2014,   I. ÚS 511/2014,   I.   ÚS 533/2014,   I.   ÚS   622/2014,   I.   ÚS   623/2014,   I.   ÚS   626/2014,   II. ÚS 111/2014,   II.   ÚS 112/2014, II. ÚS 113/2014, II. ÚS 114/2014, II. ÚS 115/2014, II. ÚS 116/2014, II. ÚS 140/2014, II. ÚS 141/2014, II. ÚS 142/2014, II. ÚS 143/2014, II. ÚS 144/2014, II. ÚS 145/2014, II. ÚS 146/2014, II. ÚS 583/2014, III. ÚS 169/2012, III. ÚS 291/2014, III. ÚS 381/2014,   III.   ÚS   382/2014,   IV.   ÚS   307/2014,   IV. ÚS 377/2014...),   ktoré   skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,   a preto   v podrobnostiach   odkazuje   na svoje   už   citované   svoje   rozhodnutia. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   uvedené   v prílohe   tohto rozhodnutia   v   bodoch   1   až   45   týkajúce   sa   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu odmietol v tejto ich časti ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015

Príloha k rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 462/2015

Por. č. sp.   zn.   sťažností vedených ústavným   súdom (Rvp) sp. zn. uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   uznesení Krajského súdu

v Trnave sp.   zn.   uznesení Ústavného   súdu Slovenskej republiky1 Rvp 497/2015sp. zn. 5 ECdo 201/2014sp. zn. 9 CoE 260/2013II. ÚS 636/20142 Rvp 498/2015sp. zn. 8 ECdo 130/2014sp. zn. 24 CoE 317/2012II. ÚS 581/20143 Rvp 499/2015sp. zn.5 Oboer 169/2014 sp. zn. 5 CoE 150/2012II. ÚS 171/20144 Rvp 537/2015sp. zn. 6 ECdo 299/2013sp. zn. 24 CoE 122/2012-5 Rvp 538/2015sp. zn. 2 ECdo 7/2014sp. zn. 10 CoE 228/2012-6 Rvp 539/2015sp. zn. 3 Oboer 270/2013sp. zn. 23 CoE 97/2012I. ÚS 745/20137 Rvp 540/2015sp. zn. 4 Oboer 282/2013 sp. zn. 11 CoE 109/2012I. ÚS 100/20148 Rvp 541/2015sp. zn. 2 ECdo 195/2014sp. zn. 9 CoE 170/2012II. ÚS 618/20149 Rvp 1033/2015sp. zn. 3 Oboer 324/2013sp. zn. 23 CoE 55/2012I. ÚS 745/201310 Rvp 1034/2015sp. zn. 2 ECdo 151/2014sp. zn. 10 CoE 7/2012II. ÚS 535/201411 Rvp 1035/2015 sp. zn. 1 Oboer 188/2013sp. zn. 9 CoE 11/2012IV.ÚS 331/201312 Rvp 1036/2015sp. zn. 4 ECdo 131/2014sp. zn. 3 CoE 64/2013 III. ÚS 477/201413 Rvp 1037/2015sp. zn. 8 ECdo 169/2014sp. zn. 21 CoE 84/2012I. ÚS 139/201414 Rvp 1038/2015 sp. zn. 3Oboer 7/2014sp. zn. 11 CoE 167/2012III. ÚS 56/201415 Rvp 1039/2015sp. zn. 5 ECdo 195/2014sp. zn. 24 CoE 135/2013I. ÚS 788/201416 Rvp 1040/2015sp. zn. 1 Oboer 193/2014sp. zn. 11 CoE 73/2012-17 Rvp 1041/2015 sp. zn. 8 ECdo 155/2014sp. zn. 23 CoE 10/2012II. ÚS 26/201418 Rvp 1042/2015sp. zn. 3 Oboer 123/2014 sp. zn. 3 CoE 169/2012-19 Rvp 1043/2015sp. zn. 1 Oboer 209/2014sp. zn. 10 CoE 165/2013III. ÚS 477/201420 Rvp 1044/2015sp. zn. 7 ECdo 252/2014sp. zn. 10 CoE 173/2013III. ÚS 461/201421 Rvp 1045/2015sp. zn. 3 Oboer 323/2013sp. zn. 21 CoE 172/2012III. ÚS 146/201422 Rvp 1046/2015sp. zn. 1 Oboer 159/2014 sp. zn. 10 CoE 4/2012III. ÚS 120/201423 Rvp 1588/2015sp. zn. 4 Oboer 302/2013sp. zn. 5 CoE 85/2012III. ÚS 56/201424 Rvp 1617/2015sp. zn. 6 ECdo212/2013sp. zn. 9 CoE 105/2012I.ÚS 745/201325 Rvp 1618/2015sp. zn. 8 ECdo 4/2014sp. zn. 23 CoE 252/2012III. ÚS 56/201426 Rvp 2657/2015sp. zn. 3 ECdo 124/2014sp. zn. 5 CoE 28/2013II. ÚS 636/2014

9

27 Rvp 2658/2015sp. zn. 5 Oboer 188/2013sp. zn. 23 CoE 38/2013III. ÚS 130/201428 Rvp 2659/2015sp. zn. 3 Oboer 322/2013sp. zn. 6 CoE 55/2013 II. ÚS 620/201429 Rvp 2929/2015sp. zn. 8 ECdo 68/2014sp. zn. 10 CoE 57/2012III. ÚS 29/201430 Rvp 2930/2015sp. zn. 1 Oboer 223/2014 sp. zn. 23 CoE 280/2013II. ÚS 686/201431 Rvp 2931/2015sp. zn. 8 ECdo 66/2014sp. zn. 6 CoE 27/2013III. ÚS 131/201432 Rvp 2932/2015sp. zn. 5 Oboer 116/2013 sp. zn. 17 CoE 18/2011II. ÚS 530/201333 Rvp 2933/2015sp. zn. 5 Oboer 324/2013sp. zn. 24 CoE 126/2012I. ÚS 100/201434 Rvp 2934/2015sp. zn. 4 ECdo 302/2013sp. zn. 9 CoE 19/2012IV. ÚS 331/201335 Rvp 2935/2015sp. zn. 8 ECdo 150/2014sp. zn. 21 CoE 356/2012II. ÚS 581/201436 Rvp 2936/2015sp. zn. 8 ECdo 82/2014sp. zn. 10 CoE 474/2013II. ÚS 686/201437 Rvp 2937/2015sp. zn. 1 Oboer 211/2014sp. zn. 11 CoE 84/2013I.ÚS 744/201338 Rvp 2938/2015sp. zn. 8 ECdo 62/2014sp. zn. 21 CoE 249/2012IV. ÚS 157/201439 Rvp 2939/2015sp. zn. 1 ECdo 227/2013sp. zn. 24 CoE 209/2012I.ÚS 744/201340 Rvp 2940/2015sp. zn. 2 ECdo 161/2014sp. zn. 3 CoE 16/2013III. ÚS 130/201441 Rvp 2941/2015sp. zn. 2 Oboer 92/2013sp. zn. 24 CoE 110/2011III. ÚS 500/201242 Rvp 2942/2015sp. zn. 1 Oboer 200/2013sp. zn. 10 CoE 163/2012II. ÚS 175/201443 Rvp 2943/2015sp. zn. 1 Oboer 216/2014sp. zn. 24 CoE 292/2013I.ÚS 788/201444 Rvp 2944/2015sp. zn. 3 ECdo 266/2013sp. zn. 11 CoE 200/2012II. ÚS 684/201445 Rvp 2945/2015sp. zn. 3 ECdo 189/2013sp. zn. 9 CoE 324/2011III. ÚS 500/2012

10