znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 462/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. R. – RJ, Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Fabiánom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob/69/2013 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. – RJ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014 doručená sťažnosť J. R. – RJ (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách   aj „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob/69/2013 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2013.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom postavení žalovaného v konaní „o odstránenie vád diela“ vedenom na návrh žalobcu Spoločenstva vlastníkov bytového domu, Lidické námestie, Košice, na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 35 Cb 131/2008. Okresný súd rozsudkom z 21. januára 2013 žalobe vyhovel a sťažovateľovi uložil povinnosť odstrániť namietané vady. Súčasne mu uložil   nahradiť   žalobcovi   trovy   konania   a nahradiť   trovy   štátu.   O odvolaní   sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Cob/69/2013-496 z 19. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“), ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 21. januára 2013.

3.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že „vykonaným   znaleckým dokazovaním   nebola   relevantným   a pochybnosti   nevzbudzujúcim   spôsobom   preukázaná dôvodnosť žaloby žalobcu...“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „od začiatku súdneho konania vyplývali skutočnosti, ktoré odôvodňovali pochybnosti o nezaujatosti znalca... so zreteľom na pomer k veci, ako aj k účastníkovi   súdneho   konania   –   žalobcovi...   Z týchto   dôvodov...   bez   toho,   aby   bolo potrebné z mojej strany vzniesť námietku zaujatosti proti predmetnému znalcovi, bola už v čase   rozhodovania   súdu   o ustanovení   predmetného   znalca...   v konaní,   známa   jeho zaujatosť...   a predmetný   znalec   mal   byť   bez   ďalšieho   z konania   vylúčený.“.   Súdom ustanovený   kontrolný   znalec „Znalecký   ústav   –   Technická   univerzita   v Košiciach   – Stavebná fakulta“ sa podľa názoru sťažovateľa zameral „výlučne na preskúmanie obsahu znaleckého posudku znalca... bez posúdenia všetkých možných dôvodov vzniku vád...“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo J. R. – RJ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 4 Cob/69/2013 zo dňa 19. 12. 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 4 Cob/69/201š zo dňa 19. 12. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania vrátane trov právneho zastúpenia sťažovateľa v celkovej výške 340,90 €...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu (bod 5).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

12.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „Predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom   č.   k.   4   Cob/69/2013-496   z 19.   decembra   2013   sú   zlučiteľné   s   označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z výsledkov vykonaného dokazovania a z neho vychádzajúcich právnych   záverov.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   oboznámil   podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľov. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Odvolací   súd   prejednal   odvolanie   žalovaného   v   rozsahu   vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

Žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa, že za znalca v tomto spore ustanovil..., ktorý už skôr podal znalecký posudok o vadách zateplenia na objednávku žalobcu, namietal, že ustanovený znalec ho neprizval k odberu vzoriek, na vyhodnotení ktorých založil závery znaleckého posudku a tvrdil, že v konaní z týchto dôvodov namietal zaujatosť znalca. Žalobca   podanou   žalobou   uplatňuje   proti   žalovanému   práva   zo   zodpovednosti za vady   zhotoveného   diela,   pre   rozhodnutie   vo   veci   bolo   preto   potrebné   na   posúdenie rozhodujúcich skutočností nariadiť znalecké dokazovanie z príslušného odboru. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 6. 10. 2009 č. k. 36 Cb 131/08-77 ustanovil..., znalca z odboru Stavebníctvo, odvetvie Poruchy stavieb a uložil mu v znaleckom posudku odpovedať na otázky predložené účastníkmi konania.

O tom, či je vylúčený zapisovateľ alebo iný pracovník súdu, ako aj znalec alebo tlmočník,   platia   tieto   ustanovenia   primerane;   rozhoduje   o   tom   predseda   senátu   alebo samosudca (§ 17 ods. 1 O. s. p.).

Citované   ustanovenie   upravuje   postup   pri   vylúčení   zapisovateľa   alebo   iného pracovníka súdu, ako aj znalca alebo tlmočníka. Pre posúdenie toho, či súd tieto osoby vylúči, platí primerane ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., to znamená, že aj znalca možno vylúčiť z podania znaleckého posudku, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   jeho   nezaujatosti.   O   vylúčení   znalca rozhodne zákonný sudca konajúci vo veci.

Uznesenie   zo   dňa   6.   10.   2009   o   ustanovení   znalca...   prevzal   právny   zástupca žalovaného a k ustanoveniu tohto znalca nemal žalovaný výhrady, hoci mu bolo známe, že súčasťou listinných dôkazov pripojených k žalobe bol aj znalecký posudok..., ktorý vyhotovil pred   podaním   žaloby   na   objednávku   žalobcu.   Námietku   zaujatosti...   z   tohto   dôvodu nevzniesol žalovaný ani v priebehu konania a ani v liste doručenom súdu prvého stupňa dňa 16.   3.   2011,   na ktorý v odvolaní poukazuje.   V tomto podaní sa žalovaný vyjadroval k znaleckému   posudku...,   pričom   znalcovi   vytýkal,   že   neprizval   žalovaného   na   vyrezanie vzoriek, čím porušil povinnosť podľa § 122 ods. 2 O. s. p., a tvrdil, že... nie je znalcom pre odvetvie Poruchy stavieb, ale pre Oceňovanie nehnuteľností (toto tvrdenie bolo vyvrátené osvedčením, ktoré znalec následne predložil). Uvedené námietky nemožno ani podľa obsahu posudzovať   ako   námietku   zaujatosti   znalca...   a   žalovaný   pred   súdom   prvého   stupňa výslovne námietku zaujatosti tohto znalca nevzniesol.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   na   postup   znalca   pri   obstaraní   podkladov   pre znalecký   posudok   nemožno   aplikovať   ustanovenia   §   122   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku, pretože vyhotovenie znaleckého posudku znalcom a tomu predchádzajúce úkony nie je dokazovaním vykonávaným súdom podľa citovaného ustanovenia. Dôkazom podľa § 125   O.   s.   p.   je   až   znalecký   posudok,   s   ktorým   musí   súd   účastníkov   oboznámiť   na pojednávaní. Ak by tento dôkaz oboznamoval mimo pojednávania, napríklad dožiadaným súdom,   účastníci   konania   majú   právo   byť   prítomní   pri   takto   vykonávanom   dokazovaní (§ 122 ods. 2 veta druhá O. s. p.).

Znalec   je   osobou,   ktorá   prostredníctvom   svojich   odborných   znalostí   posudzuje skutočnosti,   ktoré   boli   súdom   určené   a   vo   svojom   posudku   oznamuje   súdu   subjektívny výsledok tohto posúdenia.   Je vecou znalca,   aký   postup zvolí   pre   zistenie   údajov,   ktoré potrebuje pre vypracovanie znaleckého posudku. Účastníkovi, prípadne i niekomu inému môže však súd uložiť, aby sa ustanovil k znalcovi, predložil mu potrebné predmety, podal mu potrebné vysvetlenia, podrobil sa lekárskemu vyšetreniu, prípadne krvnej skúške, alebo aby niečo vykonal alebo znášal, ak je to na podanie znaleckého posudku potrebné (§ 127 ods.   3   O.   s.   p.).   Zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva povinnosť   znalca   prizývať   účastníkov   konania   k   úkonom,   ktoré   vykonáva   v   súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku, nie je to však ani vylúčené, najmä v prípade, ak by úkony vykonané znalcom v súvislosti s vypracovávaním znaleckého posudku mohli viesť k pochybnostiam   o   ich   správnosti.   Ak   mal   žalovaný   v   posudzovanej   veci   pochybnosti o správnosti odberu vzoriek zo zateplenia bytového domu žalobcu, mohol žiadať, aby znalec zopakoval   tento   úkon   za   jeho   prítomnosti,   takúto   požiadavku   však   žalovaný   v   konaní nepredniesol.

S poukazom na uvedené má odvolací súd za to, že žalovaný nevzniesol námietku zaujatosti znalca... v konaní pred súdom prvého stupňa, o zaujatosti uvedeného znalca však nesvedčia   ani   dôvody,   uvádzané   žalovaným   v   odvolaní,   preto   túto   odvolaciu   námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú.

Za podstatné považoval žalovaný to, že znaleckými posudkami nebola komplexne zodpovedaná jeho otázka, či zatepľovací systém realizovaný na fasáde obytného domu má vady, a ak áno, aké sú presné príčiny ich vzniku a ako je možné ich odstrániť (v zozname otázok pre znalca ako otázka č. 1).

Uvedenú otázku zodpovedal znalec... na strane 5. znaleckého posudku č. 45/2010 zo dňa 13. 10. 2010. V podaniach z 18. 2. 2011 a 16. 3. 2011 (č. l. 204 a 220) vyjadril žalovaný   nesúhlas   so   znaleckým   posudkom   a   k   jeho   námietkam   znalec   podal   odborné vyjadrenie č. 36/2011 zo dňa 30. 4. 2011, ktoré právny zástupca žalovaného prevzal 2. 6. 2011.   Vo   vyjadrení   zo   dňa   19.   7.   2011   k   tomuto   podaniu   žalovaný   navrhol   vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, okrem iného aj na zodpovedanie otázky, či zatepľovací systém realizovaný na fasáde obytného domu má vady, a ak áno, aké sú presné príčiny ich vzniku   a   ako   je   možné   ich   odstrániť,   lebo   mal   za   to,   že   ustanovený   znalec   sa   s jeho námietkami   k   znaleckému   posudku   dostatočne   nevyporiadal.   Aj   k   tomuto   stanovisku žalovaného podal znalec... odborné vyjadrenie č. 12/2012 zo dňa 18. 3. 2012, ktoré právny zástupca žalovaného prevzal 23. 3. 2012 a bolo doručené aj znaleckému ústavu. Znalecký ústav sa so závermi znalca... v plnom rozsahu stotožnil aj v posúdení otázky č. 1 žalovaného a znaleckým úkonom č. 23/2012 zo dňa 1. 10. 2012 odpovedal aj na výhrady žalovaného ku kontrolnému znaleckému posudku. Je pravdou, že v podaní zo dňa 24. 10. 2012 opätovne žalovaný   tvrdil,   že   jeho   otázka   č.   1   nebola   komplexne   zodpovedaná   ani   jedným   zo znaleckých posudkov, v tomto podaní však nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie a na následnom   poslednom   pojednávaní   súdu   prvého   stupňa   uviedol,   že   nemá   návrhy   na doplnenie dokazovania.

V   sporovom   konaní,   o   ktoré   ide   aj   v   prejednávanej   veci,   platí   dispozičná a prejednacia zásada, to znamená, že účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Dôkazné   bremeno   ohľadom   určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí. Ak účastník neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie jeho tvrdení, vychádza súd pri zisťovaní skutkového stavu z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané.

Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, čo v odvolaní potvrdil aj žalovaný, v odôvodnení rozhodnutia jasne a zrozumiteľne, uviedol, z akých skutočností a dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil. S poukazom na závery znaleckých posudkov   konštatoval,   že   vady   zatepľovacieho   systému   sú   dôsledkom   nesprávneho technologického postupu žalovaného pri realizácii zateplenia obytného domu.

Pokiaľ   žalovaný   tvrdil,   že   zateplenie   vykonal   podľa   žalobcom   zabezpečeného projektu zateplenia a vyslovil pochybnosti o stave bytového domu vzhľadom na systémové poruchy, odvolací súd poukazuje na zoznam systémových porúch bytového domu, ktorý je prílohou č. 3 k výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho, rozvoja SR z 23. 12. 2004 č. V

- 1/2006 (č. 1. 212). Podľa tohto zoznamu sa v stavebnej sústave P1.14 vyskytuje porucha stykov obvodového plášťa s vrstvenými dielcami s tepelnoizolačnou vrstvou hrúbky 80 mm bytového domu, ktorá sa prejavuje zatekaním dažďovej vody stykmi obvodového plášťa a koróziou   výstuže   spojov.   Táto   porucha   sa   dá   odstrániť   vyčistením   škár   (v   prípade potreby), odstránením zdegradovaného betónu a opravou povrchu, celoplošným zateplením obvodového plášťa s prikotvením membrány k nosnej časti (v prípade potreby). V projekte zateplenia v časti prieskumné práce je uvedené, že „Ohliadkou bolo zistené, že obvodové žb. vrstvené panely nie sú poškodené statickými poruchami. Poškodenie javí len omietka v rozsahu   5-10%.   Na   posudzovanom   objekte   boli   styky   od   zrealizovania   stavby vyspravované.   Známky   poškodenia   týchto   stykov   nesú   len   dielce   na   prízemí   pri   vstupe do objektu.“

Z   projektu   zateplenia   teda   nepochybne   vyplýva,   že   pred   zateplením   boli   styky obvodového plášťa bytového domu opravované, ak by tomu tak nebolo a tento projekt bol súčasťou zmluvy o dielo, bolo povinnosťou žalovaného na to žalobcu ako objednávateľa upozorniť a upozorniť ho aj na prípadné nedostatky, ktoré by v dôsledku toho pri zateplení mohli vzniknúť.

Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že postupoval podľa projektu zateplenia, pretože tento projekt podrobne neupravoval postup prác pri zateplení, ale v článku E2 v poslednej vete   odkazoval   na   nutnosť   riadiť   sa   predpismi   a   technologickým   postupom   daného zatepľovacieho systému, ako i všeobecne platnými zásadami pri zatepľovaní. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa správne zdôraznil, že žalovaný ako odborník v oblasti zateplenia mal postupovať podľa podmienok dohodnutých v zmluve, ale aj príslušných predpisov, či poznatkov známych v rozhodnom čase v tejto oblasti.

Odvolací súd má za to, že znalecké posudky zodpovedali všetky žalovaným položené otázky. Žalovaný nežiadal doplniť znalecké dokazovanie o zodpovedanie ďalších otázok, podstatných pre rozhodnutie vo veci, a nežiadal ani, aby znalci podrobnejšie zodpovedali už položené otázky. V konaní bolo znaleckými posudkami preukázané, že žalovaný nedodržal technologický   postup   pre   zvolený   systém   zateplenia,   v   dôsledku   čoho   došlo   k   vadám, odstránenia ktorých sa žalobca domáha podanou žalobou. Vzhľadom na to, že žalovaný nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie, resp. nenavrhol doplniť už vykonané dokazovanie, súd prvého stupňa správne postupoval, keď vychádzal zo zisteného skutkového stavu (ktorý aj žalovaný označil za dostatočne zistený), a na základe ktorého dospel k svojim právnym záverom.

Odvolacia námietka žalovaného, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam nie je preto dôvodná, lebo súd prvého stupňa založil   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach,   ktoré   vyplynuli   z   vykonaných   dôkazov a prednesov účastníkov, v hodnotení dôkazov alebo skutočností z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti   či   pravdivosti   súdom   prvého   stupňa   nie   je   logický   rozpor   a   s   poukazom na závery znaleckého ústavu sa súd prvého stupňa vyporiadal aj so žalovaným v odvolaní uvádzanom odbornom posudku...

Dôvodná   nie   je   ani   odvolacia   námietka   žalovaného,   že   súd   prvého   stupňa   vec nesprávne   právne   posúdil,   teda   že   na   zistený   skutkový   stav   použil   nesprávny   právny predpis, alebo správny právny predpis nesprávne aplikoval.

V posudzovanej veci účastníci konania uzavreli nepochybne zmluvu o dielo podľa Obchodného zákonníka, ktorého príslušné ustanovenia §§ 536 - 564 Obchodného zákonníka súd prvého stupňa aj použil. Žalovaný v odvolaní neuviedol, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a v odvolaní uvádzané skutočnosti neumožňujú záver, že súd prvého stupňa použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval, preto tento odvolací dôvod tiež nie je daný.

Pokiaľ žalovaný s odkazom na ustanovenie čl. VI bodu 4 predmetnej zmluvy o dielo tvrdil,   že   neporušil   žiadnu   povinnosť,   v   dôsledku   ktorej   došlo   k   zníženiu   kvality   alebo funkčnosti diela, a preto podľa tohto ustanovenia zmluvy za vady diela nezodpovedá, ani táto jeho odvolacia námietka nie je dôvodná, pretože v konaní bolo znaleckým dokazovaním preukázané, že príčinou vád zateplenej fasády bol práve nesprávny technologický postup žalovaného pri zatepľovaní, svojej zodpovednosti za vady diela sa preto nezbavil a preto mu súd prvého stupňa správne uložil napadnutým rozsudkom povinnosť odstrániť vady diela. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona [zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)], ako aj obsah relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec   použitých   zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté (namietané) rozhodnutie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru)   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

19. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

20. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

21. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie namietaného rozhodnutia a priznaním mu úhrady trov konania (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014