znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 462/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., C., zastúpenej advokátkou JUDr. A. H. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 NcC 20/2011 z 10. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., C. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. H. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 NcC 20/2011 z 10. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“) prebieha súdne konanie vedené pod sp. zn. 17 C 257/2008 v právnej veci žalobcu – sťažovateľky   –   a   žalovaného –   S.   (ďalej   len   „žalovaný“)   predmetom   ktorého   je   nárok sťažovateľky   na   náhradu   škody   v sume   23 183 243,64   €   s príslušenstvom.   Zákonnou sudkyňou v predmetnej veci bola JUDr. M. M.

Podaním   z   11.   októbra   2010   podal   žalovaný   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej sudkyni, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 tak, že sudkyňu JUDr. M. M. z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci nevylúčil. Nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   105/2011   zo   14.   júna   2011   bolo   predmetné uznesenie zrušené.

Následne napadnutým   uznesením   krajský   súd   vylúčil   všetkých   sudcov   okresného súdu   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 17 C 257/2008 a vec prikázal Okresnému súdu Prešov.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesením   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä z dôvodu, že právne závery krajského súdu sú „vzhľadom na skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala na judikatúru   ústavného súdu,   z ktorej vyplýva,   že „vo   vzťahu   k   nestrannosti   súdu   (či   už   subjektívnej   alebo   objektívnej),   sa posudzuje len pomer sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nikdy však nie ich pomer k svedkom alebo iným osobám zúčastneným na konaní. Z tohto dôvodu nemožno nestrannosť   konajúceho   sudcu   posudzovať   s   prihliadnutím   na   povahu   a   rozsah   úkonov vykonaných vo vzťahu k jeho osobe. Rovnako tak nemožno urobiť ani z dôvodu, že k jeho výpovedi   v   konaní   nedošlo   a   teda   nie   je   možné   prejudikovať   budúci   postoj   konajúcej sudkyne   k   svedkovi,   a   to   s   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   výpoveď   svedka   môže   byť Slovenským pozemkovým fondom v konaní pred všeobecným súdom zákonnými dôkazmi spochybnená, resp. vyvrátená.

Vzhľadom na skutočnosť, že

- vo   vzťahu   j   zákonnej   sudkyni   neboli   v   námietkach   zaujatosti   uvedené   žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť jej vzťah (pomer) k veci, k účastníkom alebo k ich   zástupcom,   ako   to   predpokladá   ustanovenie   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku, t. j. zaujatosť zákonnej sudkyne bola namietnutá výlučne pre jej pomer k procesne neoprávnenej osobe (analogicky Uznesenie NS SR sp. zn. 1Ndz 1/2011 zo dňa 31. 01. 2011),

- pre   vylúčenie   sudcu   nie   je   postačujúca   iba   domnienka   účastníka   o   možnej neobjektívnosti   sudcov   (Uznesenie   NS   SR   sp.   zn.   5   Nc   2/2009   zo   dňa   05.   02.   2009, Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Nc 4/2009 zo dňa 09. 03. 2009), ale naopak, vyžaduje sa, aby obava účastníka konania bola preukázateľne a objektívne oprávnená, je Sťažovateľ toho názoru, že neboli splnené náležitosti námietky zaujatosti a teda súd mal postupovať v súlade s ustanovením § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku...“.

Sťažovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že námietka zaujatosti bola podľa jej názoru uplatnená po uplynutí zákonom ustanovenej doby, teda až 11. októbra 2010, napriek tomu, že žalovaný sa o dôvodoch vylúčenia zákonnej sudkyne mohol dozvedieť už 5. apríla 2010, keď boli dôvody námietky proti zákonnej sudkyni zverejnené na internete, ako aj v tlači.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež argumentovala, že podľa jej názoru neboli splnené ani „zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne, resp. všetkých sudcov Okresného súdu Poprad“, pretože objektívny dôvod vylúčenia uvedených sudcov založený na existencii kolegiálnych vzťahov s bývalým sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. Š. Z. (ktorý bol v blízkom príbuzenskom vzťahu s konateľom pôvodného žalobcu) nemôže byť, ako to vyplýva z   konštantnej   judikatúry   všeobecných   súdov   ako   aj   ústavného   súdu,   dôvodom   na „spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu... Až v prípade, že by takýto vzťah prerástol cez takto chápaný profesionálny rámec a nadobudol by   charakter   bližšieho   osobného   vzťahu,   mohla   by   takáto   okolnosť   byť   dôvodom   pre vylúčenie sudcu z pojednávania a rozhodovania veci.“.

Podľa sťažovateľky žalovaný odôvodnil námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni argumentujúc výlučne pôsobením zákonnej sudkyne JUDr. M. M. a sudcu JUDr. Š. Z. na okresnom   súde   bez   akýchkoľvek   ďalších   okolností   a   dôkazov   vzbudzujúcich   dôvodnú obavu, že tento kolegiálny vzťah môže vplývať na jej nezaujatosť a nestrannosť. Keďže z napadnutého uznesenia, z obsahu spisu ani z vyjadrenia zákonnej sudkyne nevyplýva, že by uvedený vzťah prerástol profesionálny rámec alebo bol aj vzťahom osobným, neexistuje dôvod, prečo by zákonná sudkyňa nemohla rozhodovať nezávisle a nestranne.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že ani ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 105/2011, ktorým bol krajský súd viazaný, „nevyslovil právny názor spočívajúci v tom, že samotná existencia kolegiálneho vzťahu medzi zákonnou sudkyňou a JUDr. Š. Z. je automaticky dôvodom pre jej vylúčenie ako aj vylúčenie všetkých ostatných sudcov z prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   Okresným   súdom   Poprad   pod   sp.   zn. 17C/257/2008“.

Vo   vzťahu   k   vylúčeniu   ostatných   sudcov   okresného   súdu   sa   krajský   súd   podľa názoru sťažovateľky vôbec nezaoberal otázkou, či sa existencia kolegiálneho vzťahu ako dôvodu   ich   vylúčenia   týka   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   neprihliadajúc   najmä   na možnosť, že od zániku funkcie sudcu JUDr. Š. Z. 31. októbra 2010 mohol začať niektorý sudca vykonávať funkciu sudcu, a teda kolegiálny vzťah medzi nimi nemohol vzniknúť.

Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože v opačnom prípade „môže dôjsť k reálnemu ohrozeniu Sťažovateľom označených práv, čo by Sťažovateľovi spôsobilo väčšiu ujmu než tá, aká môže vzniknúť iným účastníkom pri odložení vykonateľnosti Uznesenia...“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   uznesenie, ktorým odloží vykonateľnosť uznesenia krajského súdu až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Vo veci samej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo spoločnosti E., C..., na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 08. 2011 sp. zn. 6NcC 20/2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 08. 2011 sp. zn. 6NcC 20/2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť spoločnosti E., C., zapísanej... trovy konania vo výške 314,18 € na účet jej právneho zástupcu, JUDr. A. H. R., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označila   sťažovateľka,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia sú vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa   §   15a   ods.   3   OSP   v   námietke   zaujatosti   musí   byť   uvedené,   proti   komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 OSP o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených základných   práv   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   tento   súd   rozhodol   o   námietke zaujatosti   vznesenej   žalovaným   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 17 C 257/2008   o vylúčení   všetkých   sudcov   okresného   súdu   z   jej   prerokúvania a rozhodovania a o prikázaní veci Okresnému súdu Prešov.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   krajský   súd   porušil   jej   označené   práva napadnutým uznesením v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým, že:

- uvedené uznesenie krajského súdu je arbitrárne,

- neboli splnené náležitosti podanej námietky zaujatosti predpokladané zákonom,

- krajský súd rozhodol v danej veci napriek okolnosti, že námietka zaujatosti bola podaná oneskorene,

- neboli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne, resp. všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľky.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisu ústavného súdu vedeného pod sp.   zn.   III.   ÚS   105/2010   zistil,   že   žalovaný   v   podaní   z   11.   októbra   2010   doručenom okresnému súdu 12. októbra 2010 uplatnil námietku zaujatosti v tomto znení:

„Na Okresnom súde v Poprade (kde sa vec prejednáva) pôsobí na civilnom úseku aj sudca JUDr. Š. Z., pričom podľa medializovaných informácií sa môže jednať o otca Ing. Š. Z., ktorý pôsobil ako konateľ spoločnosti pôvodného žalobcu (t. j. A., s. r. o.). O tomto sme sa dozvedeli dňa 6. 10. 2010 z podania zo dňa 06. 10. 2010, ktoré bolo doručené tlačovému oddeleniu žalovaného a toto prikladáme v prílohe.“

Sudkyňa JUDr. M. M. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla:„Nepoznám   účastníkov   konania,   bývalých,   súčasných   štatutárnych   zástupcov pôvodného žalobcu A. s. r. o., taktiež štatutárnych zástupcov súčasného žalobcu, osoby oprávnené konať za žalovaného. Nie som v žiadnom vzťahu ani s právnymi zástupcami účastníkov   konania.   Nemám   žiadny   záujem   na   predmete   konania,   na   výsledku prejednávanej veci.

K   dôvodu   vznesenej   námietky   zaujatosti   právnym   zástupcom   žalovaného konštatujem, že na Okresnom súde Poprad na civilnom úseku pôsobí sudca JUDr. Š. Z., ktorý je mojim kolegom. Z výpisu z Obchodného registra predchádzajúceho žalobcu A. s. r. o. je zrejmé, že v období od 16. 08. 2006 do 17. 07. 2008 konateľom spoločnosti bol Ing. Š. Z., bytom Ž. Mám vedomosť o tom, že Ing. Š. Z. je synom JUDr. Š. Z., sudcu tunajšieho súdu.   Uvádzam však,   že s Ing.   Š.   Z.   nie som v žiadnom osobnom kontakte, nemám k nemu žiaden vzťah. S Ing. Š. Z. som sa stretla na pojednávaní v predmetnej veci, kde sa dostavil za účelom výsluchu ako svedok.

Ponechávam   na   úvahu   nadriadeného   súdu,   či   v   záujme   vylúčenia   akejkoľvek pochybnosti   o   objektívnosti   pojednávania   veci   tak,   ako   to   má   na   mysli   §   14   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   je   vhodné   prejednávanie   veci   mnou   ako   zákonnou sudkyňou resp. ktorýmkoľvek sudcom Okresného súdu Poprad.“

V   relevantnej   časti   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   citoval   podstatnú   časť z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14. júna 2011, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce uznesenie sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 2. novembra 2010 o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. M. M. z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 17 C 257/2008, a následne uviedol:

„Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti   aj   z   objektívneho   hľadiska.   Objektívna   nestrannosť   sa   pritom   neposudzuje podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností,   Je potrebné zdôrazniť, že sudca môže síce subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť spochybnená so zreteľom na jeho status, ktorý môže súvisieť s prejednávanou vecou. Práve tu Európsky súd uplatnil tzv. teóriu zdania (théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná; musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Justice must not only be done; it must also be seen to be done). Tento princíp súd vyložil z čl. 6 ods. 1 Dohovoru prvýkrát v prípade Delcourt proti Belgicku a neskôr aj v prípade Piersack proti Belgicku. Uvedený princíp spočívajúci v objektívnom hľadisku nestrannosti sudcu Európsky súd aplikoval aj v prípade Ferrantelli and Santangelo proti Taliansku, pričom ďalej zdôraznil, že sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Ide o dôveryhodnosť, ktorú v demokratickej spoločnosti musia súdy vzbudzovať vo verejnosti. Tento istý princíp bol aplikovaný aj v nedávnom prípade Kyprianou proti Cypru. (VALKO, E. – JABLONKA, B.: Právo na nestranný súd a jeho uplatnenie prostredníctvom námietky zaujatosti. Justičná revue, 56, 2004, č. 6 – 7, s. 795 – 802).

Sudkyňa JUDr. M. M. napriek vedomosti o blízkom príbuzenskom vzťahu konateľa pôvodného   žalobcu   a   sudcu   JUDr.   Š.   Z.   neoznámila   predsedovi   súdu   túto   skutočnosť napriek tomu, že môže objektívne vyvolávať pochybnosti o nedostatku nestrannosti súdu. Aj s prihliadnutím na vysokú hodnotu sporu a na dôsledné dodržiavanie požiadavky nielen účastníkov konania ale aj celej verejnosti na nestrannosť súdu nadriadený súd sudkyňu JUDr. M.   M. vylúčil   z   prejednania   a rozhodovania   predmetnej   veci.   Rovnaké   dôvody (objektívne   kritérium)   aj   so   zreteľom   na   závery   ústavného   súdu   možno   vzťahovať   na všetkých sudcov Okresného súdu Poprad, a preto nadriadený súd vylúčil všetkých sudcov tohto súdu. V tomto smere považoval vyjadrenia sudcov za nerozhodujúce.“

Z citovanej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 17 C 257/2008 odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a to aj v spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svoju ustálenú   judikatúru   k   základnému   právu   na   zákonného   sudcu   (napr.   I.   ÚS   126/03, I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým   ustanovenia   ústavy   a   dohovoru   o   nezávislom a nestrannom   výkone   súdnictva.   Existencia   nestrannosti   musí   byť   určená   jednak   podľa subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a   správania konkrétneho   sudcu   v danej   veci,   jednak podľa   objektívneho hľadiska,   teda   zisťovaním, či sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   bola   z   tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností,   ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť   má   byť   nielenže   vykonávaná,   ale   musí   sa   aj   javiť,   že   je   vykonávaná“ (porovnaj citovanú časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi,   by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná   (I.   ÚS   13/00, IV. ÚS 287/04).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).

V danom prípade je uznesenie krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnené. Nemožno z neho však vyvodiť, ako sa krajský súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa splnenia podmienok na podanie námietky zaujatosti ustanovených v § 15a ods. 2 a 3 OSP, t. j. s námietkou, že v danom prípade bola námietka zaujatosti podaná oneskorene a súčasne že nebola žalovaným riadne odôvodnená.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   vo   svojej rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie   opomínať,   že   prijaté   riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych   súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej   moci)   viesť   k   rozhodnutiam,   ktoré   budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces, a to bez ohľadu na   to,   či   dôjde   k   porušeniu   tohto   práva   len   vo   vzťahu   k   jednému   alebo   vo   vzťahu ku všetkým   účastníkom   súdneho   konania.   Tieto   zásady   musí   mať   na   zreteli   pri   svojej rozhodovacej činnosti nielen ústavný súd, ale aj iné orgány verejnej moci.

V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanovil   zákon.   Ústavný   súd   sa   vo   svojej doterajšej   judikatúre   už   priklonil   k   zásade   prednosti   ústavne   konformného   výkladu,   čo v konaní   o   súlade   právnych   predpisov   vyjadril   týmto   právnym   názorom:   „Keď   právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými   dohovormi   a   druhý   výklad je s   nimi   v   nesúlade,   nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou.“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne   konformného   výkladu   ústavný   súd   uplatňuje   ale   aj   v   konaniach   o   návrhoch fyzických   osôb   alebo   právnických,   pričom   zdôrazňuje,   že   z   tejto   zásady   „vyplýva   tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb   alebo právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“   (II.   ÚS   148/06, m. m. tiež napr. IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne konformný   výklad   je   príslušný   orgán   verejnej   moci   povinný   uplatňovať   vo   vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade, aj keď krajský súd rozhodol o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 17 C   257/2008   bez   toho,   aby   vyvrátil   argumenty   sťažovateľky   týkajúce   sa   splnenia podmienok na podanie námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 2 a 3 OSP, ktoré mu navyše neboli a ani nemohli byť v čase rozhodovania o žalovaným vznesenej námietke zaujatosti známe,   napadnutým   uznesením   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   v   tejto   veci   podľa názoru ústavného súdu rešpektoval ústavné princípy a požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   príslušnej   judikatúry   ESĽP.   Krajský   súd   vylúčením   všetkých   sudcov okresného súdu, teda aj zákonnej sudkyne JUDr. M. M., z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 17 C 257/2008 odstránil akékoľvek pochybnosti o prípadnej absencii ich nestrannosti vyplývajúcej z objektívnych dôvodov založených na existencii kolegiálnych vzťahov   medzi   sudcami   pracujúcimi   na   spoločnom   pracovisku.   Z týchto   okolností   sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľky o tom, že namietané uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, pretože najvyšší súd uviedol, že všetkých sudcov okresného súdu vylúčil v   záujme   nestranného   rozhodnutia,   zohľadňujúc   vysokú   hodnotu   sporu   a   s   cieľom odstránenia akýchkoľvek pochybností o ich nezaujatosti.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež podotýka, že zo spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 257/2008 vyplýva, že sama sťažovateľka vzniesla podaním z 3. septembra 2010 (doručeným okresnému súdu 6. septembra 2010) námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni   JUDr.   M.   M.,   pretože   aj   podľa   jej   názoru   vznikli   objektívne   pochybnosti   o nestrannosti a nezaujatosti zákonnej sudkyne v predmetnom konaní, a navrhla jej vylúčenie. Krajský súd o uvedenej námietke zaujatosti rozhodol uznesením sp. zn. 19 NcC 17/2010 z 23. septembra 2010 tak, že zákonnú sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania veci okresného súdu pod sp. zn. 17 C 257/2008 nevylúčil.

Krajský   súd   preto   rešpektujúc   požiadavky   ústavne   súladnej   aplikácie   právnych predpisov   a   judikatúry   ESĽP   vylúčením   zákonnej   sudkyne,   ako   aj   všetkých   sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania danej veci zachoval rovnosť účastníkov konania (sťažovateľky, ako aj žalovaného) tak, aby rozhodovanie o danej veci mohlo byť uskutočnené nestranným sudcom. Z uvedených dôvodov nemožno jeho postup a uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   ide   o   právo   procesné.   Pokiaľ   by   malo zloženie   súdu   vplyv   na   hlavné konanie a rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť,   že   podstata   konania   sa   musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011