znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 462/2010-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne č. k. 4 CoE/48/2010-72 z 30. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   a   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoE/48/2010-72 z 30. júna 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«P. D. Z. P. v likvidácii… (ďalej len „DZP“) dňa 05. 04. 2000 vydala v zmysle ustanovení   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného poistenia,   o   zriadení   V.   z.   p.   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 2/2000 (ďalej len „Platobný výmer“), ktorým uložila platiteľovi – spoločnosti CH., spol. s r. o… (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07.   07.   2005   DZP   postúpila   súbor pohľadávok,   ktorých   súčasťou   bola   aj   pohľadávka   predpísaná   Platobným   výmerom Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa. Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie proti   Povinnému   na   základe   exekučného   titulu   –   Platobného   výmeru,   súdny   exekútor doručil Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „OS NM“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

OS   NM   Uznesením   sp.   zn.   2Er/2527/2008-49   zo   dňa   11.   12.   2009   (ďalej   len „Rozhodnutie   OS   NM“)   vyhlásil   vedenú   exekúciu   za   neprípustnú   a   exekúciu   zastavil. V odôvodnení   Rozhodnutia   OS   NM   uviedol,   že   DZP   údajne   nebola   v   čase   postúpenia predmetnej   pohľadávky   na   Sťažovateľa   (07.   07.   2005)   nositeľom   prevádzaného   práva, keďže pohľadávka podľa názoru exekučného súdu prešla podľa § 34 ods. 2 a 3 ZoZP na všeobecnú poisťovňu   alebo na inú poisťovňu,   ktorá   prevzala poistencov,   a   to   pomerne podľa počtu prevzatých poistencov.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS NM Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred KS TN ako odvolacím súdom. KS TN Uznesením sp. zn. 4CoE/48/2010-72 zo dňa 30. 06. 2010 (ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS NM potvrdil. KS TN uviedol, že exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol údajne vydaný v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Preto KS TN ako odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu...

Sťažovateľ považuje Rozhodnutie KS TN za arbitrárne a za prejav svojvôle... Podľa názoru   Sťažovateľa,   predmetné   súdy   vyslovili   právne   závery,   avšak   náležité   sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   odvolací   KS   TN   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, KS TN rozhodol na základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…

Rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   číslo   3215/1999-A vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne – DZP… Zrušením povolenia na zriadenie DZP vstúpila DZP na základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7K 70/01-30 zo dňa 20. 04. 2001, konkurzný súd na návrh likvidátora DZP vyhlásil konkurz na majetok DZP. Vyhlásením konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „ZoKV“).

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa 19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre rozpor so zákonom výroková časť Rozhodnutia MZ SR I s textom: „Na V. z. p. prechádzajú záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa uvádza, že:,,... prechodu práv a záväzkov predchádza likvidácia. Až po jej skončení prechádzajú na všeobecnú poisťovňu záväzky,   ktoré   nebolo   možné   v   rámci   likvidácie   uspokojiť   z   majetku   zrušenej poisťovne…“...

Správca konkurznej podstaty DZP (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok DZP na   zaplatenie   dlžných   poistných,   prirážkach   k   poistnému,   poplatkov   z   omeškania a poplatkov za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka vyplývajúca z Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu – DZP... V rámci speňažovania konkurznej podstaty DZP boli predmetné pohľadávky DZP postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa. Postúpeniu pohľadávok DZP na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   22.   06.   2005.   sp.   zn.:   7K   70/01   (právoplatné a vykonateľné   dňa   29.   06.   2005),   ktorým   konkurzný   súd   odsúhlasil   uvedený   odpredaj pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).

Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01- 1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa 08. 08. 2007 ex offo vymazal DZP z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho došlo k jej zániku...

Uznesenie o zrušení konkurzu bolo napadnuté odvolaním V. z. p., a. s... (ďalej len „VšZP“), avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením sp. zn. 6 Obo 20/07 zo dňa 22. 02. 2007 napadnuté Uznesenie o zrušení konkurzu potvrdil ako vecne správne,   v   dôsledku   čoho   toto   nadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť   dňa   05.   04. 2007...»

Sťažovateľka   poukazujúc   na   obsah   odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok úpadcu   –   D.   z.   p.   uviedla,   že «...   bola   teda   pôvodná   pohľadávka   DZP   vyplývajúca   z Platobného výmeru ako exekučného titulu postúpená na Sťažovateľa v súlade s platným právnym poriadkom. Táto pohľadávka nemohla teda prejsť na VšZP... samotným zrušením DZP   ešte   nedošlo   k   automatickému   prechodu   pohľadávok   a   záväzkov   na   všeobecnú poisťovňu, resp. na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov…

Zároveň si nedovolíme neuviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29   Odo   394/2002   zo   dňa   29.07.2004,   ktorý   vychádzal   v   predmetnej   problematike z identického znenia ZoKV, a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva vlastníkom   takéhoto   majetku   bez   ohľadu   na   to,   či   neskôr   vyšlo   najavo,   že   zapísaný a následne   i   speňažený   majetok   (alebo   jeho   zodpovedajúca   časť)   v   dobe   speňaženia vlastnícky prináležal osobám iným…

Podľa názoru súdu vysloveného v Rozhodnutí KS TN nemal však likvidátor údajne právomoc   vydávať   vo   veciach   zdravotného   poistenia   platobné   výmery   ako   individuálne správne akty. Existencia DZP po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii, z čoho podľa názoru KS TN má údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani likvidátor nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní. O dôvodoch absencie takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych súvislostiach… sa však Sťažovateľ z odôvodnenia Rozhodnutia KS TN nedozvedel...

Za logické (na rozdiel od vyjadrenia KS TN v odôvodnení Rozhodnutia KS TN) je potrebné podľa nášho názoru považovať také konanie likvidátora DZP (povinného konať zo zákona   s   odbornou   starostlivosťou),   ktoré   smeruje   v   rámci   likvidácie   aj   k   vymáhaniu pohľadávok, a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou KS TN,   tak   potom   DZP   a   jej   likvidátor   by   boli   oprávnení   jedine   inkasovať   dobrovoľne zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda podľa logiky KS TN bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase likvidácie ani DZP a ani DZP konajúca jej likvidátorom, pričom na VšZP toto oprávnenie preukázateľne neprešlo   a   Úrad   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou   vznikol   až   01.   11.   2004. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení Rozhodnutia KS TN nenašiel.

V súvislosti s Rozhodnutím KS TN o zjavne „dodatočnom“ zistení údajnej absencie oprávnenia   DZP   konajúcej   likvidátorom   vydať   Platobný   výmer   (v   prvostupňovom Rozhodnutí OS NM nie je o nej ani len zmienka) a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.

Samotný   slovenský   právny   poriadok   neobsahuje   explicitnú   legislatívnu   definíciu nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov. Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe súdov. Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný v súlade   so   zákonom.   Sťažovateľ   na   základe   identických   platobných   výmerov   ako   je Platobný   výmer   (líšiacich   sa   osobou   povinného   a   výškou   záväzku)   inicioval   značné množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci podaných   námietok,   resp.   iných   podaní   zaoberali.   Je   možné   čiastočne   akceptovať skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp. obdobných) právnych veciach rôzne právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou nemôže byť postihnutý inštitút nulity aktu,   keďže   v   takom   prípade   by   jeho   existencia   nemala   žiadne   reálne   opodstatnenie a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym nástrojom na zvrátenie akéhokoľvek   právneho   stavu   v   akomkoľvek   štádiu,   v   dôsledku   čoho   by   dochádzalo k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je nepochybne právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci samotného exekučného   konania,   a   to   dokonca   toho   istého,   ako   je   i   v   tomto   prípade   (in   concreto prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).

Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov… no na druhej strane je podľa nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte nulity aktu.

Rozhodnutím   KS   TN   podľa   nášho   názoru   inter   alia   došlo   k   porušeniu   princípu právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   Sťažovateľa,   ako   nadobúdateľa   práv   vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho štátu. Vyplýva to   najmä   zo   skutočnosti,   že   výsledkom   postupu   exekučného   súdu   je   zároveň   i   dualita právneho   stavu,   keďže   nadobudnutiu   práv   vyplývajúcich   z   Platobného   výmeru predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.

KS   TN   pri   rozhodovaní   v   danej   veci   prehliadol   existenciu   základného   práva Sťažovateľa   na   legitímne   očakávanie   nadobudnutia   majetku.   Sťažovateľ   má   za   to,   že Rozhodnutím   KS   TN   bolo   zasiahnuté   aj   do   práva   Sťažovateľa   vlastniť   majetok   tým spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený... Dovolíme   si   tiež   upriamiť   pozornosť   na   ústavnému   súdu   určite   známy   Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44 zo dňa 20. 10. 2010, ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného nálezu   vyplýva,   že   v   tomto   kontexte   je   významné   najmä   to,   že   zmluva   o   postúpení pohľadávok   v   tomto   prípade   bola   predbežne   posúdená   príslušným   konkurzným   súdom a výsledkom tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému   aj   došlo   uzavretím   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok.   Ústavný   súd   ďalej skonštatoval,   že   v   ďalšom   konaní   pred   všeobecným   súdom   je   najmä   nevyhnutné,   aby najvyšší súd... vysvetlil aj vzťah medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá konkurzným súdom udelením súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 66b č. 328/1991 Zb. a súdnou ochranou požadovanou v prítomnom spore.

Zároveň   je   potrebné   podotknúť,   že   exekučný   súd   sa   navyše   vôbec   nezaoberal prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky...».

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/48/2010-72 zo dňa 30. 06. 2010 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/48/2010-72 zo dňa 30. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka nepripojila k sťažnosti napadnuté uznesenie krajského súdu (napriek tomu,   že   v sťažnosti   tak   uviedla,   pozn.).   Ústavný   súd   si   z krajského   súdu   vyžiadal predmetné   uznesenie,   ktoré   podľa   vyznačenej   doložky   nadobudlo   právoplatnosť 20. septembra 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Porušenie   označených   základných   a   iných   práv   vidí   sťažovateľka   v   namietanej nesprávnosti   právnych   záverov   v   uznesení   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 2 Er 2527/2008-49   z   11.   decembra   2009   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“) o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením krajského súdu v tom, že krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nulitnosti platobného   výmeru,   ktorý   bol   v   exekučnom   konaní   označený   za   exekučný   titul,   a   to z dôvodu   neexistencie   oprávnenia   likvidátora   poisťovne   k   vydaniu   tohto   platobného výmeru.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi   skoršími   uzneseniami   (napr.   I.   ÚS   359/09,   I. ÚS 80/2010,   I.   ÚS   179/2010, I. ÚS 183/2010).

Ústavný súd preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v ich podrobnostiach odkazuje.

Zhodne   so   svojimi   predchádzajúcimi   uzneseniami   o   odmietnutí   analogických sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd konštatuje, že   všeobecné súdy   v   rámci   exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v   exekučnom   konaní ako   exekučný titul,   a to   práve   len z hľadiska, či   nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvolávajú žiadne právne   účinky. Takýto predmet   skúmania podľa   názoru   ústavného súdu   nebol žiadnym spôsobom   limitovaný   uplynutím   lehôt   na   preskúmanie   správneho   rozhodnutia   v   rámci správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v záveroch krajského súdu o tom, že správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul   je   ničotným   správnym   aktom   z   dôvodu,   že   likvidátor   poisťovne   nebol   oprávnený vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia) ako orgán verejnej správy, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe ktorého sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.

Závery krajského súdu nie je spôsobilá spochybniť ani argumentácia sťažovateľky, že krajský súd sa nevysporiadal pri posudzovaní nulitnosti exekučného titulu s okolnosťou zahrnutia pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu do konkurznej podstaty poisťovne po vyhlásení konkurzu na jej majetok, schválením speňaženia konkurznej podstaty vrátane tejto   pohľadávky   rozhodnutím   konkurzného   súdu   a   následným   nadobudnutím   tejto pohľadávky   sťažovateľkou   zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   a   s   dôsledkami   týchto okolností na platnosť exekučného titulu. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nezaoberal ani „prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky“.

Všeobecný   súd   môže   rozhodnúť   o   zastavení   exekúcie   kedykoľvek   v   priebehu konania, len čo pre to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd (ako i okresný súd), keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu vyhlásili za neprípustnú a zastavili ju.

Ústavný súd preto po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky,   že   v   obdobných   veciach   iných   účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   nasvedčovali možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení označeného základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   smerujúcej   proti   krajskému   súdu   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010