znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 460/2012-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   októbra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   bližšie   neoznačenými   uzneseniami   Okresného   súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012 doručená sťažnosť R. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   bližšie   neoznačenými uzneseniami Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «V trestnej veci obžalovaného P. H. a spol. ako obhajca obžalovaného R. M., ktorý je vo väzbe od 13. 04. 2011, podávame sťažnosť na postup Okresného súdu Bratislava 4 a Krajského súdu Bratislava vo veci rozhodovania o žiadosti   obžalovaného   R.   M.   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a o   nahradenie   väzby zárukou dôveryhodných osôb a ponuky organizácie podľa § 80 ods. 1 písm. a/ Tr. por., o nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por., o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1. písm. c/ Tr. por. Ďalej podávame sťažnosť na neodôvodnenú dĺžku väzby.

Sudca   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Bratislava   4   uznesením   sp.   zn. 0Tp 82/2011 zo dňa 17. 04. 2011 rozhodol o vzatí do väzby obžalovaného R. M. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. s tým, že väzba začala plynúť dňa 13. 04. 2011. V priebehu konania boli dôvody väzby zmenené len na dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a väzba bola predĺžená do 13. 03. 2012.

Dňa 13. 02. 2012 podal prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava obžalobu na všetkých   obvinených   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa §   172   ods.   1   písm.   c/,   písm.   d/,   ods.   2   písm.   c,   písm.   e/   Trestného   zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. a iné.

V priebehu trvania väzby môjho mandanta nebolo ani jednou svedeckou výpoveďou, alebo iným relevantným dôkazom preukázané, že by sa akýmkoľvek spôsobom mal podieľať na skutku, ktorý mu je obžalobou kladený za vinu. V jeho neprospech svedčí len výsledok domovej prehliadky v byte č. 52 v B., kde sporadicky prespával, keď mal riadnu a legálnu prácu   v B.   a   pozitívne   stery   z   rúk   na metamfetamín.   Tieto   boli   samozrejme   pozitívne, nakoľko v predmetnom byte sa našli nepovolené látky, o ktorých len podľa vyjadrenia sudcu Okresného súdu Bratislava 4 (bez akýchkoľvek iných podporných dôkazov) musel vedieť, keďže v byte, aj keď občas, prespával.

Proti   rozhodnutiu   sudcu   Okresného   súdu   Bratislava   4   sme   si   v   zákonnej   lehote podali sťažnosť, o ktorej rozhodoval senát Krajského súdu v Bratislave dňa 28. 06. 2012, ktorý v rozpore so skutočnosťou a dôkazmi obsiahnutými v súdnom spise dospel ku takým konštatáciám ako: obžalovaný M. mal byt, v ktorom boli zaistené drogy v prenájme (ani jeden dôkaz toto nepotvrdzuje), pred vzatím do väzby bol zvyknutý na ľahkovážny spôsob života   (ani   toto   nie   je   možné   zistiť   zo   súdneho   spisu).   Odvolací   súd   sa   zaoberal   pri posudzovaní našej sťažnosti proti rozhodnutiu o trvaní väzby aj existenciou dôvodného podozrenia, že skutok, ktorý je kladený obžalovanému M. za vinu žalovaný spáchal, a preto treba   súhlasiť   s   názorom   okresného   súdu!   Z   nám   nepochopiteľného   dôvodu   potvrdil odvolací súd názor Okresného súdu Bratislava 4, ktorý spočíval v bezdôkazovom tvrdení: „ak obžalovaný prespával v byte, musel aj vedieť o drogách v byte“!

Odvolací súd sa nezaoberal ani skutočnosťou, že v prípade môjho mandanta okrem absencie usvedčujúcich dôkazov, sa jedná a bezúhonnú osobu a globálne odmietol všetky záruky nahradzujúce väzbu – záruky dôveryhodných osôb, dlhoročnej priateľky a vlastného otca, organizácie, ktorá sa zaručila, že v prípade jeho prepustenia na slobodu, okrem iného, ho príjme do pracovného pomeru, ako aj dobrovoľné podrobenie sa dohľadu probačného a mediačného úradníka. Aj keď v závere svojho rozhodnutia odvolací súd zdôraznil, že rozhodovanie   o   väzbe   nie   je   rozhodovaním   o   vine   obžalovaného,   sám   v   odôvodnení prejudikoval dôvodné podozrenie, že môj mandant skutok spáchal aj napriek sume takmer všetkých   vykonaných   dôkazov,   ktoré   mal   k   dispozícii   v   súdnom   spise.   Všetky   tieto „nepresnosti   a tvrdenia“   sme   chceli   spolu   s   obžalovaným   predniesť   na   zasadnutí odvolacieho súdu, no na základe jeho rozhodnutia, že: „si je ťažko predstaviť aké iné slová a myšlienky   by   sme   mohli   k   predmetnej   veci   uviesť“,   neboli   sme   na   zasadnutie   senátu odvolacieho súdu napriek našej žiadosti prizvaní.

Naša   sťažnosť   smeruje   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   Okresného   súdu Bratislava 4 (potvrdeného rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave), nakoľko týmto boli porušené   základné   práva   obžalovaného   R.   M.,   ako   zbytočná   väzba   a   jej   dĺžka   ako   aj zbytočné   prieťahy,   nepripustenie   prítomnosti   na   odvolacom   konaní,   a   to   čl.   48   ods.   2 Ústavy SR...

Tým, že odvolací súd prejudikoval vo svojom rozhodnutí napriek dôkaznej situácii faktickú vinu môjho mandanta ako zdôvodnenie na jeho ponechanie vo väzbe, porušil čl. 50 ods. 2 Ústavy SR...

Podľa nás je neodmysliteľnou procesnou zárukou priama prítomnosť osoby, o ktorej veci   sa   jedná   a   jej   právo   osobne   sa   vyjadriť   k   dôvodom   väzby.   Keďže   vychádzame z európskej   premisy,   že   väzba   nesmie   nahrádzať   výkon   trestu   a   jej   trvanie   musí   mať dôvodné podklady máme za to, že náš klient už dávno tieto dôvody väzby nespĺňa a je v záujme   nielen   jeho   rodiny   ale   najmä   spravodlivosti,   aby   sa   podobné   praktiky neopakovali.»

Sťažnosť neobsahuje návrh na rozhodnutie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenia návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že návrh ústavnému súdu koncipoval plne kvalifikovaný zástupca sťažovateľa.

Napriek   uvedenej   skutočnosti   v   návrhu   chýbajú   náležitosti   predpísané   zákonom o ústavnom   súde,   a   to   označenie   rozhodnutia,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   alebo slobody   sťažovateľa,   a   zo   sťažnosti   tiež   nevyplýva,   akého   rozhodnutia   sa   sťažovateľ domáha, keďže sťažnosť neobsahuje petit.

V   súvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   ústavný   súd   pripomína,   že   tieto   nie   je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný   súd   s   poukazom   na   uvedené   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012