znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 461/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č. – Č., J. L., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 32/2010 z 22. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. – Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2010 doručená sťažnosť (doplnená podaním z 18. novembra 2010) M. Č. – Č., J. L. (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   K.,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 32/2010 z 22. septembra 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   ide   o   doplnenie   sťažovateľovej   sťažnosti z 22. septembra 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 Cb 428/1997. Konanie o tejto sťažnosti bolo ústavným súdom vedené pod sp. zn. III. ÚS 391/2010 a vo veci bolo rozhodnuté uznesením z 19. októbra 2010.

Vzhľadom na uvedené bolo podanie sťažovateľa zo 6. novembra 2010 posúdené ako nové podanie a zaevidované pod novou sp. zn. Rvp 7263/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania v pozícii žalovaného o zaplatenie sumy 9 390,45 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 Cb 428/1997.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   Cb   428/1997   z   12.   októbra   2009   (ďalej   len „rozsudok   z   12.   októbra   2009“)   žalobe   vyhovel   a   zaviazal   sťažovateľa   na   zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Sťažovateľ napadol rozsudok okresného   súdu   odvolaním,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 41 Cob 32/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 22. septembra 2010“ alebo „napadnutý   rozsudok“)   tak,   že   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   pričom   sa   podľa sťažovateľa „stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa bez akéhokoľvek prijatého dôvodného   záveru,   a   uvedenia   konkrétnych   dôvodov,   pre   ktoré   neobstojí   podané odvolanie...“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že krajský súd „Podriadil cestnú medzinárodnú prepravu,   napriek   jej   osobitnej   úprave   samostatnou   vyhláškou,   pod   právnu   úpravu Obchodného zákonníka a to napriek tomu, že mal preukázané, že navrhovateľ nemohol a nikdy   ani   medzinárodnú   prepravu   nevykonal,   a   napriek   tomu   mu   priznal   žalovanú hodnotu   za   jej   vykonanie.   Rovnako   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia,   činnosť   manželky odporcu,   vykonávanú,   avšak,   v súlade so Živnostenským   listom,   podriadil   manželskému vzťahu.   Takto   prijatý   právny   záver   odvolacieho   súdu,   ktorý   v   merite   rozhodnutia   je v rozpore   s   právnou   úpravou   o   cestnej   medzinárodnej   preprave   a   právnou   úpravou Obchodného zákonníka, ktorou sa riadil prvostupňový súd s ktorým právnym záverom sa odvolací súd stotožnil, je v rozpore s jeho procesným postupom, keď porušil ustanovenia § 157   ods.   1   OSP   a   jeho   stotožnenie   sa   s   rozhodnutím   prvostupňového   súdu   riadne nezdôvodnil. Neoznačil jeho vzťah, medzi skutkovými zisteniami, úvahami o hodnotených dôkazov   a   ním   prijatým   právnym   záverom   v   rozsudku.   Takýmto   rozhodnutím   bez   jeho riadneho   zdôvodnenia   odvolací   súd   porušil   princíp   riadneho   a   spravodlivého   procesu vyplývajúci z čl. 46 a nasledujúcich Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd.   Nezávislosť   rozhodovania   musí   byť   založená   na   princípe riadneho a spravodlivého procesu, ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov   uvedených v sťažnosti rozhodol, že krajský súd porušil jeho základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil rozsudok z 22. septembra 2010 a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom z 22. septembra 2010, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z 12. októbra 2009. Podstatou jeho námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku, v ktorom sa krajský súd podľa sťažovateľa bez odôvodnenia stotožnil s právnymi závermi okresného súdu, pokiaľ tento podriadil právny vzťah, z ktorého si žalobca uplatnil právo na zaplatenie odplaty   za   vykonanú   prepravu   (prepravné)   pod   ustanovenia   Obchodného   zákonníka, a uznanie   záväzku   manželkou   sťažovateľa   vyhodnotil   ako   právny   úkon   zaväzujúci sťažovateľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa preskúmal, či procesný postup krajského súdu nebol svojvoľný, či mal oporu v zákone a či jeho rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, na ktorých je založené.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že na základe návrhu žalobcu na zaplatenie sumy 9 390,45 € okresný súd rozsudkom z 12. októbra 2009 žalobe v celom rozsahu   vyhovel   a   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   uplatnenú   sumu   spolu s príslušenstvom a náhradu trov konania. Žalobca sa domáhal zaplatenia uvedenej sumy na základe   ústnej   dohody,   ktorej   predmetom   bolo   vykonanie   prepravy   veci   žalobcom   pre sťažovateľa. Okresný súd mal za preukázanú existenciu tejto ústnej dohody, ako aj uznanie predmetného záväzku manželkou sťažovateľa.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd rozsudok z 12. októbra 2009 zmenil a žalobu zamietol.

Krajský súd ako súd odvolací v zmysle § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) po preskúmaní veci v celom rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP, keď po skonštatovaní obsahu rozsudku z 12. októbra 2009 a odvolania sťažovateľa predovšetkým uviedol: „Odvolací   súd   z predloženého   spisu   zistil,   že   sporové   strany   uzavreli   ústnu dohodu,   na   základe   ktorej   žalovaný (žalobca,   ide   o   zrejmú   nesprávnosť   v   označení účastníka,   pozn.) vykonal   prepravu   tovaru   vlastným   motorovým   vozidlom   žalobcovi (žalovanému, pozn.). Za vykonanie prepravy vystavil faktúry v úhrnnej výške 9.390,45 Eur. Žalovaný   cenu   prepravy   neuhradil   a   vzniesol   námietku   premlčania   nároku.   V   konaní žalobca predložil uznanie záväzku žalovaným, ktoré podpísala jeho manželka p. Č. Okresný súd na základe uzavretej ústnej dohody o vykonaní prepravy a uznania záväzku žalovaným, súd žalobe vyhovel v zmysle ust. § 610 Obch. zákonníka s poukazom na ust. § 323 ods. 1. Obch. zákonníka.

Podľa   ust.   § 610   Obchodného zákonníka,   zmluvou o   preprave veci   sa   dopravca zaväzuje odosielateľovi, že prepraví vec (zásielku) z určitého miesta (miesto odoslania) do určitého   iného   miesta   (miesto   určenia),   a   odosielateľ   sa   zaväzuje   zaplatiť   mu   odplatu (prepravné).

Zmluva o preprave veci v zmysle Obch. zákonníka zakladá záväzkový vzťah medzi dopravcom   a   odosielateľom.   Obsahom   tohto   vzťahu   je   jednak   záväzok   dopravcu   voči odosielateľovi prepraviť vec (zásielku) s určitého miesta (miesta odoslania) do určitého iného miesta (miesta určenia) a jednak záväzok odosielateľa zaplatiť dopravcovi odplatu (prepravné).   Zmluvnými   stranami   sú   odosielateľ   a   dopravca.   Základnými   náležitosťami zmluvy o preprave vecí sú určenie subjektov zmluvného vzťahu (odosielateľa a dopravcu), určenie veci (zásielky), t. j. predmetu prepravy, údaje o mieste odoslania a údaje o mieste určenia.

Podľa ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Podľa ust. § 16 Obch. zákonníka, podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkárni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom, že medzi sporovými stranami existovala ústna dohoda, na základe ktorej žalobca uskutočnil prepravu tovaru pre žalovaného, za ktorú si žalobca v súlade s ust. § 610 Obch. zákonníka uplatnil odplatu (prepravné).

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil uznanie   záväzku   v   súlade   s   ust.   §   323   Obch.   zákonníka   a   z   toho   dôvodu   námietka žalovaného, že toto uznanie záväzku je právne neúčinné, nie je dôvodná. V konaní bol vypracovaný znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že uznanie záväzku potvrdila manželka žalovaného p. Č. a z toho dôvodu neobstojí námietka žalovaného o neurčitosti uznania záväzku   žalovaným.   V   zmysle   ust.   §   16   Obch.   zákonníka   konanie   p.   Č.   v prevádzkárni žalovaného zaväzuje žalovaného k tomuto uznávaciemu úkonu.“

Z   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   z   22.   septembra   2010   vyplýva,   že   krajský   súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho právnymi závermi.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08).

Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa zásadne nepovažuje za možné, aby tento súd hodnotil dôkazy vykonané vnútroštátnymi súdmi, a preto mu ani neprislúcha, aby sa zaoberal skutkovými a právnymi omylmi týchto súdov,   okrem   prípadu,   že   by   takéto   omyly   priamo   viedli   k   porušeniu   práv   a   slobôd chránených   dohovorom   (v poslednej   dobe   napríklad rozsudok   Dulaurans v.   Francúzsko z 21.   marca   2000).   Rovnako   ESĽP   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   (napríklad   rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) zastáva názor, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, ale rozsah tejto povinnosti sa môže   meniť   podľa   povahy   veci,   a   preto   musí   byť   posudzovaný   osobitne   pre   každý posudzovaný prípad.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že povinnosťou súdu nie je uviesť v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Odvolacie súdy sa preto môžu pri nevyhovení odvolaniu obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho súdu (obdobne II. ÚS 106/05).

Argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti napriek tomu, že bol v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, možno označiť za veľmi všeobecnú a   jednoduchú.   Sťažovateľ   v   nej   poukázal   iba   na   nesprávnu   aplikáciu   ustanovení Obchodného zákonníka všeobecnými súdmi rozhodujúcimi v jeho veci namiesto bližšie nešpecifikovanej vyhlášky o medzinárodnej cestnej preprave a zároveň namietal nesprávne právne závery všeobecných súdov týkajúce sa posúdenia uznania záväzku jeho manželkou.

Podľa sťažovateľa mala byť v predmetnej veci aplikovaná vyhláška č. 11/1975 Zb. ministra   zahraničných   vecí   o   Dohovore   o   prepravnej   zmluve   v   medzinárodnej   cestnej nákladnej   doprave   (CMR)   (ďalej   len   „Dohovor   CMR“),   ktorý   však   nemá   vlastné ustanovenia o uznaní záväzku a jeho dôsledkoch. Všeobecné súdy rozhodujúce v tejto veci, preto podľa ústavného súdu správne uzavreli, že na posúdenie tejto otázky podstatnej pre rozhodnutie všeobecných súdov je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Záver krajského súdu týkajúci sa platnosti právneho úkonu uznania záväzku podpísaného   manželkou   sťažovateľa   uzatvorený   na   základe   vykonaného   znaleckého dokazovania,   ktorým   bola preukázaná pravosť podpisu   manželky sťažovateľa, nemožno podľa ústavného súdu považovať za svojvoľný alebo jednostranný.

Ústavný súd sa stotožňuje s námietkou sťažovateľa, že právny vzťah medzi ním a žalobcom   sa   spravuje   ustanoveniami   Dohovoru   CMR,   ktorý   sa   v   zmysle   čl.   1   tohto dohovoru vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za úplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania leží v dvoch rôznych štátoch, z nich aspoň jeden je zmluvným štátom Dohovoru CMR. Z napadnutého rozsudku, ako aj sťažovateľom   predložených   medzinárodných   nákladných   listov   vyplýva,   že   v   danom prípade išlo o prepravu tovaru zo Slovenskej republiky, ktorá je členským štátom Dohovoru CMR (pristúpila k Dohovoru CMR sukcesiou už 28. mája 1993), do zahraničia, a teda konajúce   súdy   mali   právny   vzťah   medzi   sťažovateľom   a   žalobcom   podriadiť   pod ustanovenia Dohovoru CMR.

Tento záver však vzhľadom na v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodujúcimi v tejto veci preukázanú existenciu uznania záväzku sťažovateľa, t. j. existenciu žalobcom uplatnenej   pohľadávky,   nemohol   mať   vplyv   na   samotný   výrok   napadnutého   rozsudku týkajúci sa merita veci. Z pohľadu materiálnej ochrany práva nesprávne poukázanie na aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na daný právny vzťah v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu podľa ústavného súdu nemohlo svojou intenzitou zasiahnuť sťažovateľom označené práva.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010