znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 460/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   Martinou Beňovou, konateľkou Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/424/2013 a jeho uznesením z 20. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014   doručená   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“,   v citáciách   aj „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/424/2013 a jeho uznesením z 20. februára 2014.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení navrhovateľov v súdnom spore „o zaplatenie 12.723,97 Eur s príslušenstvom“ (z titulu „bezdôvodného obohatenia   za   užívanie nehnuteľnosti...“)   vedenom   na Okresnom   súde   Dunajská   Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C/158/1996 proti odporcom 1. A. P., 2. H. P... a 3. Slovenská republika, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Okresný súd uznesením zo 4. októbra 2013 nevyhovel návrhu sťažovateľov a nepriznal im oslobodenie od platenia súdnych   poplatkov.   O odvolaní   sťažovateľov   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 9 Co/424/2013   z 20.   februára   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“),   ktorým   potvrdil uznesenie okresného súdu.

3. Podľa názoru sťažovateľov „tak v rámci rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda 9 C/158/1996-502 zo dňa 4. 10. 2013, ako aj v rámci potvrdzujúceho uznesenia Krajského súdu v Trnave 9 Co/424/2013-519 zo dňa 20. 2. 2014 došlo k porušeniu ich práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne k odopretiu ich práva na prístup k súdu, keď konajúce súdy v súvislosti   s rozhodovaním   o priznaní   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov nesprávne posúdili naplnenie podmienok oslobodenia, v rámci ktorých nesprávne posúdili majetkové pomery sťažovateľov“.

4.   Sťažovatelia   ďalej   poukázali   na   skutočnosť,   že   v iných   konaniach   vedených na okresnom   súde   im   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   V dôsledku „vzájomne   si   odporujúcej   rozhodovacej   činnosti   Okresného   súdu...,   Krajského   súdu a Najvyššieho súdu... za tých istých skutkových okolností a za stavu, kedy Krajský súd... túto odlišnú prax... ani riadne neodôvodnil...“ boli porušené nimi označené práva (bod 1).

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného práva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie upravené   v čl.   6   Dohovoru...“ postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 9 Co/424/2013   a jeho   uznesením   z 20.   februára   2014,   ktoré   navrhli   zrušiť   a vec   vrátiť krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   žiadali   priznať   im náhradu   trov   právneho zastúpenia „vo výške 284,08 EUR“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Sťažovatelia   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

12.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „Predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).   Z ústavného   vymedzenia   postavenia   a kompetencií   všeobecných   súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy)   vyplýva,   že   rozhodovanie   o oslobodení   od   platenia   súdnych   poplatkov   v rámci občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

15. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov uznesením sp. zn. 9 Co/424/2013 z 20. februára 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

16.   Ústavný   súd   po   oboznámení sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z výsledkov vykonaného dokazovania a z neho vychádzajúcich právnych   záverov.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   oboznámil   podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľov:„Proti   tomuto   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   včas   podali   odvolanie   žalobcovia. Poukázali na nesprávnosť a arbitrárnosť rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil skutkový stav a nevysporiadal sa s predloženými dôkazmi... Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou, odkiaľ a akým spôsobom by mali alebo mohli uhrádzať súdne poplatky v danom konaní za ich súčasnej finančnej situácie. Nezohľadnil ani skutočnosť, že práve orgány štátu spôsobili tento stav a preto by zvýšená miera tolerancie zo strany štátu (záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov) mala byť o to ústretovejšia a mala takto podporiť a zabezpečiť právo žalobcov na súdnu ochranu. Súd prvého stupňa sa sústredil hlavne na nehnuteľnosti žalobcov, ktoré dopodrobna uviedol, čo je však na posúdenie a stav finančných   pomerov žalobcov   bezpredmetné.   Z aktuálnych detailov z účtov žalobcov   je evidentné, že ich sociálna, a finančná situácia naďalej opodstatňuje ich právo na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v súčasnosti i v blízkej budúcnosti a ich nehnuteľnosti na tento   stav   nemajú   žiadny   vplyv.   Uviedli,   že   ak   by   súd   svoje   rozhodnutie   o   nepriznaní oslobodenia   od   súdneho   poplatku   oprel   o   iné   dôvody   ako   tie,   ktoré   predpokladá ustanovenie § 138 ods. 1 OSP, mohol by tento svojvoľný výklad byť porušením základného práva na súdnu ochranu. Navrhli aby ich návrhu o oslobodenie od súdnych poplatkov bolo v celom rozsahu vyhovené.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Krajský súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1. OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný {§ 201 a 202 OSP), preskúmal vec (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez nariadenia pojednávania {§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne... Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.   Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie' dôvody.

Odvolací   súd   viazaný   rozsahom   a dôvodmi   odvolania   (§   212   ods.   1   OSP),   po preskúmaní napadnutého uznesenia a predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je umožniť každému bez rozdielu reálny prístup k súdu, čomu korešponduje povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na súdnu ochranu zabezpečujú a vykonávajú jednotlivé ustanovenia   občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   garantovaného   práva   na   súdnu ochranu sa realizuje aj právo na prístup k súdu, ktoré, však nie je absolútne, keď jeho obmedzenie   je   dané   legitímnym   cieľom,   ktorý   štát   sleduje   v   súvislosti   s   poplatkovou povinnosťou účastníkov konania, ako podmienkou prejednania návrhu. Na druhej strane však štát prostredníctvom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov zabezpečuje určitej kategórii osôb prístup k súdu aj bez zaplatenia súdnych poplatkov za súčasného splnenia vyššie   uvedených   zákonných   predpokladov.   Z   tohto   hľadiska   je   preto   potrebné   pri rozhodovaní   v   zmysle   vyššie   uvedeného   ustanovenia   zákona   zabezpečiť   spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom žiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou.

Právo na spravodlivý proces však nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil   s   jeho   skutkovými   a   právnymi   názormi,   navrhovaným   hodnotením   dôkazov; rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dôvodiť, že právo na spravodlivý súdny   proces   neobsahuje   ani   právo   na   vyhovenie   procesnému   návrhu   účastníka na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda mu nezaručuje ani bezvýhradné právo na bezplatné súdne konanie.

V zmysle ustanovenia § 138 ods. 1 OSP sú pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodujúce jednak majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné, osobné pomery účastníka a tiež skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania oslobodenia od   súdnych   poplatkov   nejde   buď   o   svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   či bránenie práva; pričom obidva predpoklady musia byť súčasne naplnené. Úlohou súdu pri, rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je vyhodnotiť celkové pomery žiadateľa (zárobkové, majetkové, rodinné, sociálne, zdravotné, osobné) a to aj vzhľadom na povahu   a   výšku   uplatňovaného   nároku,   ktorý   je   predmetom   konania   a   z   ktorého   je odvodená samotná výška súdneho poplatku. Súd zhodnotí všetky relevantné zistenia aj z toho hľadiska, či úhradou súdneho poplatku vo vyrubenej výške dôjde k takému závažnému zásahu do majetkovej sféry žiadateľa, že by mu privodila stav hmotnej núdze a znemožnila by   mu   tak   efektívne   sa   v   konaní   svojich   ohrozených   či   porušených   práv   a   právom chránených záujmov domáhať. K posudzovaniu vzťahu výšky súdneho poplatku odvodenej od   výšky   požadovaného   nároku   a pomerov   žiadateľa   nie   je   možné   pristupovať   len matematicky, ale je potrebné relevantné ustanovenia aplikovať na zistený skutkový stav tak, aby nedochádzalo k zneužívaniu priznania oslobodenia od súdnych poplatkov.

Pri   posudzovaní   druhej   podmienky   treba   brať   na   zreteľ,   že   o   svojvôľu   pôjde spravidla vtedy, ak by išlo o zneužívanie práva, ktoré by inak účastníkovi náležalo tak, že by sa jeho uplatnením sledoval iný účel, aký zákon predpokladá, teda napr. by bolo právo uplatňované   so   zámerom   poškodiť   druhého   účastníka   na   jeho   právach   či   majetku, so zjavnou   snahou   oddialiť   splnenie   povinností   nepochybne   ho   zaväzujúcej.   O   zrejme bezúspešne uplatňovanie či bránenie práva by išlo v prípade, ak by z rozhodujúcich tvrdení, na pravdivosť ktorých by nebolo potrebné vykonávať už dokazovanie, bolo nepochybné, že pre účastníka (žiadateľa) nemožno priaznivé rozhodnutie vo veci samej dôvodiť, napr. keď pre   jeho   úspešné   uplatnenie   nároku   bude   absentovať   zákonný   podklad   alebo   bude   už vyriešené záväzne v inom konaní.

K odvolacej námietke žalobcov týkajúcej sa ich práva na súdnu ochranu odvolací súd uvádza, že pôvodne sa žalobcovia domáhali voči žalovaným zaplatenia 27.599, Sk s príslušenstvom (916,12 eura) ako bezdôvodného obohatenia, súdny poplatok za návrh v sume 1.103,- Sk (36,61 eura) zaplatili. Po rozšírení žaloby zaplatili súdny poplatok v sume 726,50   eura.   Súd   prvého   stupňa   vo   veci   konal   a   koná   (od   septembra   1996)   v   zmysle príslušných   ustanovení   OSP   a   vo   veci   vykonáva   dokazovanie.   Je   teda   nedôvodné poukazovať   na   ohrozenie   či   porušenie   práva   žalobcov   na   súdnu   ochranu   v súvislosti s uznesením o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, o ktoré žiadali v marci 2013. Odvolací súd súhlasne so súdom prvého stupňa poukazuje na celkové majetkové pomery žalobcov. Tak ako je vyššie uvedené - pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je potrebné vyhodnotiť celkové pomery žiadateľa, nielen aktuálnu situáciu na bankovom účte. Je teda významné aj zistenie, že žalobcovia sú - či už jednotlivo alebo   každý   samostatne   vlastníkmi,   resp.   spoluvlastníkmi   nehnuteľností   i osobných motorových vozidiel. Nemožno súhlasiť s námietkou žalobcov, že nehnuteľnosti vedené na správa   katastra   v...   nemajú   žiaden   vplyv   na ich   sociálnu   a   finančnú   situáciou. Nehnuteľnosti môžu byť tiež zdrojom finančných príjmov (nielen z titulu nájmu ale aj ich predajom).   Súd   prvého   stupňa   teda   postupoval   správne,   ak   pri   hodnotení   majetkových pomerov žalobcov vzal do úvahy aj vlastníctvo nehnuteľností.

Žalobcovia svoju žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku nevzťahujú k žiadnemu konkrétnemu   súdnemu   poplatku   -   žiadajú   výšky   súdneho   poplatku   odvodenej   od   výšky požadovaného nároku a pomerov žiadateľa nie je možné pristupovať len matematicky, ale je potrebné relevantné ustanovenia aplikovať na zistený skutkový, stav tak, aby nedochádzalo k   zneužívaniu   priznania   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov v súčasnosti a blízkej budúcnosti, odvolací súd však z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa uložil žalobcom povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu - znaleckého dokazovania   -   spoločne   a   nerozdielne   v   sume   100   eur.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd konštatuje, že sa nejedná o sumu v takej výške, ktorá by (s poukazom na príjmy a majetok) existenčne žalobcov ohrozila.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   v   tom,   že žalobcovia   nespĺňajú   podmienky   pre   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Ani z hľadiska   žalobcami   deklarovaných   finančných   záväzkov   z   poskytnutých   úverov,   pri súčasnej existencii ich pravidelných príjmov, vlastníctva nehnuteľností, nemožno vyhodnotiť ich   celkové   majetkové   pomery   ako   nepriaznivé   do   tej   miery,   že   by   bolo   opodstatnené uprednostniť úhradu ich súkromných záväzkov pred poplatkovou povinnosťou voči štátu. Úhrada súdneho poplatku (preddavku na znalecké dokazovanie) nebude predstavovať   tak značne citeľný zásah do majetkovej a sociálnej situácie žalobcov, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať stav hmotnej núdze a ohroziť tak schopnosť žalobcov zabezpečiť svoje životné potreby; tým bude zároveň zabezpečená spravodlivá, rovnováha medzi legitímnym fiškálnym záujmom: štátu a záujmom žalobcov dovolávať sa súdnej ochrany. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že od žalobcov možno spravodlivo požadovať zaplatenie preddavku na trovy dôkazu s tým, že žalobcom tým nebude odopretý reálny prístup k súdu a nebudú tak neprimerane obmedzení v možnosti efektívne sa domáhať ochrany svojich práv súdnou cestou. V prípade úspechu v konaní bude žalobcom zaplatený preddavok na trovy dôkazu vrátený vo forme priznaných trov konania.

S prihliadnutím k uvedenému súd prvého stupňa rozhodol vecne správne a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 OSP).“

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   a   jeho   úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   ako   aj   obsahu   relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec   použitých   zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery v posudzovanej veci krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

19. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s postupom krajského súdu ústavný súd opätovne konštatuje (bod 13), že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

20. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením označených práv, sťažnosť odmietol podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

21.   Ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (bod 4).

22. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ich ďalšími návrhmi (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014