znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 460/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. K., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Komárno   sp. zn. 3   T   54/2010   z   12.   apríla   2012,   ako   aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 55/2012 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. K. o d m i e t a   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012 doručená   sťažnosť   L.   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 54/2010 z 12. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok z 12. apríla 2012“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 55/2012 z 30. mája 2012 (ďalej len „rozsudok z 30. mája 2012).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „Mám   za   to,   že   som   bol   odsúdený   napriek nedostatočnému   preukázaniu   dôkazov,   resp.   úplnej   absencii   konkrétneho   –   hmotného dôkazu proti mne.

Napriek tomuto zjavnému porušeniu základného práva   z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – namietané je porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial), – ma neváhal odsúdiť Okresný súd Komárno pod sp. zn. 3 T 54/2010 na trest odňatia slobody, ktorý potvrdil Krajský súd Nitra sp. zn. 1 To 55/2012.

Záväzná lehota na podanie sťažnosti na Ústavný súd SR v trvaní 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia je dodržaná, právoplatné ukončenie trestného konania skončilo rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 55/2012 a to dňa 30. mája 2012.

Vzhľadom na to, že nie som znalý práva a ani právnych postupov ohľadne podania sťažnosti na Ústavný súd SR, nachádzam sa vo výkone trestu a nemám advokáta – žiadam Ústavný súd SR o pridelenie advokáta pre moje podanie sťažnosti v konaní pred Ústavným súdom SR.

Ak   je   potrebné,   v   záujme   objektívneho   posúdenia   veci   –   na   výzvu   (vyžiadanie) Ústavného súdu SR doplním sťažnosť a podľa potreby zašlem kópie súdnych rozhodnutí. Sťažnosťou na Ústavný súd SR sa domáham zrušenia odsúdenia, teda aby Ústavný súd SR vyriekol tento výrok: zrušuje sa právoplatné odsúdenie L. K. rozsudkami Okresného súdu Komárno sp. zn. 3 T 54/2010 v spojení Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 55/2012. Podľa vyzvania a potreby Ústavného súdu SR doplním konkrétne pochybenie súdov, nevysporiadanie   sa   s   absenciou   dôkazov   a   nevyhodnotenia   potrebného   technicko- materiálneho zabezpečenia.“

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 12. apríla 2012, ako aj rozsudkom   krajského   súdu   z   30.   mája   2012.   K   porušeniu   uvedených   práv   malo   dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd ani krajský súd sa v predmetnom konaní „nevysporiadali s absenciou   dôkazov   a   nevyhotovenie   potrebného   techniko-materiálneho   zabezpečenia dôkazov“.

Keďže   sťažovateľ   v   rámci   sťažnosti   žiadal   aj   o   možnosť   doplnenia   svojej argumentácie, ústavný súd pri rozhodovaní o nej v súlade so svojou judikatúrou (pozri III. ÚS 90/03) prihliadol aj na argumenty, ktoré sťažovateľ v konaní pred okresným súdom a krajským   súdom   o   svojej   veci   už   uplatnil.   Uvedenými   argumentmi   sťažovateľ spochybňoval v predmetnom konaní vykonané dôkazy poukazujúc na odlišné výpovede svedkov, zlé vzťahy medzi ním a jednotlivými   svedkami, namietal nepreukázanie jeho vlastníctva   k veciam,   ktoré   boli   zaistené   ako   dôkazy,   a   taktiež   namietal   procesné pochybenia policajtov pri ohliadke a porušenie svojich ľudských práv a osobnej slobody, ktoré bližšie nešpecifikoval.

K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom okresného súdu z 12. apríla 2012

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z ustanovení Trestného poriadku [§ 34 ods. 1 a 4, § 238 ods. 1, § 306, § 317 ods. 1, § 321 písm. a) a nasl.] vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu z 12. apríla 2012 sa mal sťažovateľ   možnosť   účinne   brániť   využitím   svojich   práv   obhajoby   v   rámci   konania pred odvolacím súdom, resp. podaním odvolania krajskému súdu, v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných   procesných pochybení okresného súdu   v konaní. Sťažovateľ teda realizáciou svojich obhajobných práv v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu z 30. mája 2012

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 30. mája 2012 argumentujúc okrem iného aj porušením   jeho práv obhajoby či   založením rozhodnutia   na nezákonne vykonaných dôkazoch.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo v konaní zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, ako aj ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia,   pričom   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd   nemôže skúmať a meniť.

V   obsahu   sťažnosti   sťažovateľ   neuviedol,   že   by   v   záujme   ochrany   svojich   práv využil aj dovolanie ako účinný prostriedok ich ochrany.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   založenú na argumentácii,   ktorá   svojím   obsahom smeruje predovšetkým   k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pričom zároveň z obsahu sťažnosti je   zrejmé,   že   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   z   30.   mája   2012   nepodal dovolanie.

Za   daných   okolností   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti za predčasne podanú, a preto ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prejedanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012