znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 460/2011-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   decembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe, V. H., P., t. č. vo výkone väzby, T. Ď.,   P.,   t.   č.   vo   výkone   väzby,   zastúpených   advokátom   Mgr.   R.   T.,   PhD.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   2 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 8/11 a jej návrhom na vzatie do väzby z 2. apríla 2011 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 137/11 a jej upovedomením z 26. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. septembra 2011 doručená sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), 2. V. H., P., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), 3. T. Ď., P., t. č. vo   výkone   väzby   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 3.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených   advokátom   Mgr.   R.   T.,   PhD.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 8/11 a jej návrhom   na vzatie   do   väzby   z   2.   apríla   2011   (ďalej   len   „návrh   na   vzatie   do   väzby“) a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 137/10 a jej upovedomením z 26. júla 2011   (podľa   ústavného   súdu   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   pri   písaní   upovedomenia   došlo k zrejmej nesprávnosti pri písaní sp. zn., ktorá správne mala byť: sp. zn. IV/1 GPt 137/11).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva: «Uznesením vyšetrovateľa... bolo sťažovateľovi v 1. rade, sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľovi v 3. rade (ďalej aj ako „sťažovatelia“) vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydierania...

Krajská prokuratúra dňa 2. apríla 2011 podala návrh na vzatie sťažovateľov do väzby č. k. 1 Kv 8/11-17 (ďalej len „návrh na vzatie do väzby“).

Sťažovatelia sú toho názoru, že krajská prokuratúra v návrhu na vzatie do väzby niektorými výrokmi porušila právo sťažovateľov byť považovaní za nevinných, kým o ich vine právoplatne nerozhodne súd, a preto sa podnetom zo dňa 8. mája 2011 podľa § 31 zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   sťažovateľ v 1. rade   domáhal   nápravy   na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) (ďalej len „podnet z 8. mája 2011“).

Podnet   z   8.   mája   2011   bol   vybavený   prípisom   generálnej   prokuratúry   č.   k. IV/1 GPt 137/11-16   zo   16.   júna   2011   so   záverom,   že   k   zásahu   do   prezumpcie   neviny nedošlo (ďalej len „vybavenie podnetu z 8. mája 2011“).

Vybavenie   podnetu   z   8.   mája   2011   napadol   sťažovateľ   v   1.   rade   opakovaným podnetom z... 30. júna 2011... pričom v bode 2 opakovaného podnetu z 30. júna 2011 poukazoval   aj   na   porušenie   prezumpcie   neviny   sťažovateľov   prokurátorom   generálnej prokuratúry vo vybavení podnetu z 8. mája 2011.

Opakovaný podnet z 30. júna 2011 bol vybavený prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 137/10-25 z 26. júla 2011 (správne malo byť zrejme IV/1 GPt 137/11-25 – pozn.   sťažovateľov)   so   záverom,   že:   „(...)   ide   len   o   bezvýznamovú   slovnú   polemiku so Štylizáciami prokurátora, uvedenými v citovanom vybavení bez hlbšieho vecného obsahu (...)“ a preto bol opakovaný podnet z 30. júna 2011 ako nedôvodný odložený...»

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva: «V   návrhu   na   vzatie   do   väzby   krajská   prokuratúra uvádza, že: „Typovo rovnaký charakter majúci povahu obzvlášť závažného zločinu vykazuje aj ich konanie právne posúdené ako trestný čin vydierania, (...) ktoré je predmetom vedenia súčasného trestného stíhania (...), a za spáchanie ktorého voči poškodenému D. V. sa im vznieslo obvinenie vznesením zo dňa 30. 03. 2011“, čím došlo k porušeniu prezumpcie neviny   sťažovateľov   v   konaní   uvedenom   v   bode   1.1   tohto   podania,   nakoľko   krajská prokuratúra konštatuje, že sťažovatelia konali to, čo je právne posúdené ako trestný čin vydierania   a   že   za   spáchanie   tohto   trestného   činu   voči   poškodenému   sa   im   vznieslo obvinenie.

Ďalej v návrhu na vzatie do väzby krajská prokuratúra uvádza, že: „Tohto skutku sa mali obvinení dopustiť v časovom rozpätí od jari 2008 do septembra 2008, teda v období, ktoré nasledovalo po ich prepustení z väzby dňa 29. 4. 2008, resp. 30. 4. 2008, a ktoré predchádzalo ich vzatiu do väzby dňa 27. 9. 2008. Z týchto časových súvislostí je zrejmé, že svoj   pobyt   na   slobode   obvinení   okamžite   využili   k   tomu,   aby   sa   dopustili   ďalšieho samostatného   trestného   činu   vydierania.“,   čím   rovnako   došlo   k   porušeniu   prezumpcie neviny   sťažovateľov   v   konaní   uvedenom   v   bode   1.1   tohto   podania,   nakoľko   krajská prokuratúra konštatuje, že sťažovatelia svoj pobyt na slobode okamžite využili k tomu, aby sa   dopustili   ďalšieho   samostatného   trestného   činu   vydierania.   Uvedené   konštatovanie krajskej prokuratúry odráža názor o vine sťažovateľov a na tomto fakte nemôže nič zmeniť ani   prvá   veta   citovaného   odseku,   ako   to   vo   vybavení   podnetu   z   8.   mája   2011   uvádza prokurátor generálnej prokuratúry.

V   súvislosti s konaním   vedeným proti   sťažovateľom   odborom   kriminálnej   polície Okresného riaditeľstva PZ v Novom Meste nad Váhom pod sp. zn. ČVS: ORP-13/OVK-NM- 2011, konaním uvedenom v bode 1.1 tohto podania a v prípade sťažovateľa v 1. rade konaním   vedeným   vyšetrovateľom   bývalého   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava 1 pod sp. zn. ČVS: ORP-352/OEK-B 1-2009, krajská prokuratúra v návrhu na vzatie do väzby uvádza, že: „Osobnostná štruktúra obvinených vykazuje vysokú mieru narušenia, títo nie sú schopní svoje správanie pozitívne regulovať smerom   k   rešpektovaniu   spoločensky   uznávaných   noriem   správania,   čo   možno   vyvodiť z povahy   a   charakteru   nimi   páchanej   trestnej   činnosti,   (...)“,   čím   došlo   k   porušeniu prezumpcie neviny sťažovateľov v konaniach spomínaných pred citovaným konštatovaním, ktoré   na   ne   logicky   nadväzuje.   Ani   v   tejto   súvislosti   závery   generálnej   prokuratúry vo vybavení   podnetu   z   8.   mája   2011   neobstoja,   pretože   poukazom   na   trestnú   minulosť sťažovateľa   v   1.   rade   krajská   prokuratúra   pokračuje   za   sporným   konštatovaním   až   po čiarke, teda ako dodatkom k už uvedenému [„(...) čo možno vyvodiť z povahy a charakteru nimi páchanej trestnej činnosti, a v prípade obvineného M. M. aj s poukazom na jeho trestnú   minulosť   (...)“],   a   navyše   v   celom   odseku   nie   je   uvedená   žiadna   skutočnosť v súvislosti so sťažovateľom v 2. rade, čo opäť znamená len logickú nadväznosť sporného konštatovania krajskej prokuratúry na konania vedené voči sťažovateľom a citované pred týmto neprípustným záverom. Krajská prokuratúra konštatovaním o „povahe a charaktere páchanej trestnej činnosti“ sťažovateľov, bez právoplatného rozhodnutia súdu o tom, že túto trestnú činnosť spáchali, nepochybne do prezumpcie neviny zasiahla...

Pokiaľ krajská prokuratúra v návrhu na vzatie do väzby uvádza, že „sťažovatelia sa dopustili“ trestného činu a nie že sa ho mali dopustiť, že „konali“ to, čo je právne posúdené ako   trestný   čin   vydierania,   a   nie   že   tak   mali   konať   a   pod.,   ide   nepochybne   o   názor odrážajúci presvedčenie o vine sťažovateľov skôr, ako bolo o nej právoplatne rozhodnuté súdom, čo je nezlučiteľné s prezumpciou neviny.

V nijakom prípade sa nemožno stotožniť ani s názorom generálneho prokurátora v zastúpení vo vybavení opakovaného podnetu z 30. júna 2011, že ide len o bezvýznamovú slovnú polemiku so štylizáciami prokurátora bez hlbšieho vecného obsahu.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné práva M. M., V. H. a T. Ď. podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry Trenčín v konaní sp. zn. 1 Kv 8/11 a návrhom na ich vzatie do väzby z 2. apríla 2011 porušené boli.

2. Základné   práva   M.   M.,   V.   H.   a T.   Ď.   podľa   čl. 50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní   sp. zn.   IV/1   GPt   137/11   a   jej upovedomením z 26. júla 2011 o vybavení opakovaného podnetu z 30. júna 2011 porušené boli.

3. Krajskej   prokuratúre   Trenčín   a   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv M. M., V. H. a T. Ď.

4. Krajská   prokuratúra   Trenčín   je   povinná   uhradiť   primerané   finančné zadosťučinenie M. M., V. H. a T. Ď. každému v sume 2.000 € a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť primerané finančné zadosťučinenie M. M., V. H. a T. Ď. každému v sume 2.000 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajská prokuratúra Trenčín a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sú povinné   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   M.   M.,   V.   H.   a T.   Ď.   trovy   konania   na   účet advokáta   Mgr.   R.   T.,   PhD.,   so sídlom   B.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažovateľmi   podanej   sťažnosti   je   ich   nesúhlas   s   postupom   krajskej prokuratúry   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Kv   8/11   a návrhom   krajskej   prokuratúry na vzatie   do   väzby   a   postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   opakovaného podnetu a upovedomením generálnej prokuratúry z 26. júla 2011, ktorým bol opakovaný podnet vybavený.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného v čl. 50   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   os.   2   dohovoru   postupom   krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 8/11 a jej návrhom na vzatie do väzby z 2. apríla 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V   danom   prípade   boli   sťažovatelia   oprávnení   požiadať   o   preskúmanie   postupu a návrhu krajskej prokuratúry na vzatie do väzby podnetom podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, pričom o tomto podnete bola oprávnená   rozhodnúť   generálna   prokuratúra.   Z toho   vyplýva,   že   sťažovatelia   mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojho základného práva, o ktorých bola oprávnená rozhodnúť generálna prokuratúra, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 8/11 a jej návrhom na vzatie do väzby z 2. apríla   2011,   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   v 2.   rade a sťažovateľa v 3. rade zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. IV/1 GPt 137/11 a jej upovedomením z 26. júla 2011

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného   práva   zaručeného   v   čl.   50   ods.   2   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 137/11 a jej upovedomením z 26. júla 2011.

Z   príloh,   ktoré   sťažovatelia   k   sťažnosti   pripojili,   a   aj   zo   samotnej   sťažnosti jednoznačne vyplýva, že opakovaný podnet na preskúmanie postupu krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kv 8/11 a návrhu krajskej prokuratúry na vzatie do väzby č. k. Kv 8/11-17 z 2. apríla 2011 (ďalej len „opakovaný podnet“), o ktorom rozhodla generálna prokuratúra upovedomením sp. zn. IV/1 GPt 137/11 z 26. júla 2011, podal iba sťažovateľ v 1. rade.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí v sťažnosti namietať porušenie svojich základných práv. V spojitosti s postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 137/11 a jej upovedomením z 26. júla 2011 by to bolo možné len vtedy, ak by opakovaný podnet podal aj sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľ v 3. rade.

Pretože sťažnosť ústavnému súdu   podali sťažovatelia, ktorí nie sú   aktívne vecne legitimovaní   na   podanie   sťažnosti,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v 2.   rade a sťažovateľa   v 3.   rade   v   časti,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 137/11 a jej upovedomením z 26. júla 2011 odmietnuť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú neoprávnenou osobou.

3. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   v   1.   rade zaručeného   v   čl.   50   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   2   dohovoru   postupom   generálnej prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV/1   GPt   137/11   a   jej   upovedomením z 26. júla 2011

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné   súdy,   resp.   iné   orgány   verejnej   moci,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je determinovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, resp. iných orgánov verejnej moci, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto   právomoci   príslušným   kompetentným   orgánom   verejnej   moci   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe podnetu sťažovateľa v 1.   rade   z   8.   mája   2011   bol   preskúmaný   postup   krajskej   prokuratúry   vo   veci   sp.   zn. 1 Kv 8/11 a návrh prokurátora krajskej prokuratúry na vzatie sťažovateľa v 1. rade do väzby sp.   zn.   1   Kv   8/11   z   2.   apríla   2011   a   o   spôsobe   vybavenia   bol   sťažovateľ   v 1.   rade upovedomený prípisom prokurátora generálnej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 8/11 zo 16. júna 2011. Sťažovateľ v 1. rade požiadal o preskúmanie postupu krajskej prokuratúry vo veci sp. zn. 1 Kv 8/11 a návrhu prokurátora krajskej prokuratúry na vzatie sťažovateľa v 1. rade do   väzby sp.   zn. 1 Kv 8/11 z 2.   apríla 2011 opakovaným podnetom   z 30.   júna 2011. Prokurátor   generálnej   prokuratúry   vybavil   opakovaný   podnet   upovedomením   sp.   zn. IV/1 GPt 137/11 z 26. júla 2011, proti ktorému smeruje sťažnosť.

V   upovedomení   prokurátora   generálnej   prokuratúry   sp.   zn.   IV/1   GPt   137/11 z 26. júla   2011   sa   okrem   iného   uvádza: „Podanie   sme   podľa   obsahu   posúdili   ako opakovaný podnet vo vzťahu k nášmu vybaveniu zo dňa 16. júna 2011. Vzhľadom na to, že tento podnet neobsahuje žiadne podstatne nové skutočnosti, než tie, ktoré boli predmetnom citovaného   vybavenia,   ide   len   o bezvýznamovú   slovnú   polemiku   so   štylizáciami prokurátora,   uvedenými   v citovanom   vybavení   bez   hlbšieho   vecného   obsahu,   Váš opakovaný podnet z 30. júna 2011 bez ďalších opatrení ako nedôvodný odkladáme.“

V   relevantnej   časti   upovedomenia   prokurátora   generálnej   prokuratúry   sp.   zn. IV/1 GPt   137/11   zo   16.   júna   2011   sa   uvádza: «Namietate,   že   slovnými   formuláciami a spojeniami, uvedenými na strane 3 citovaného návrhu v prvom, druhom a prvej vete tretieho odseku, citovanými vo Vašom podnete bola porušená zásada prezumpcie neviny (len   pre   presnosť   pojmológie   prezumpcia   neviny   nie   je   právo   obvineného,   ale   jedna zo základných   zásad   trestného   konania,   uvedená   v   ustanovení   §   2   ods.   4.   Tr.   zák.). Poukazujete na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a upozorňujete, že pokiaľ nebude Vášmu podnetu vyhovené, obrátite sa na Ústavný súd. V tomto znení nemá Váš podnet oporu v zákone.

V prvom rade treba pripomenúť, že návrh na vzatie do väzby podľa § 72 ods. 2 Tr. por. nemá s rozsudkom, alebo iným meritórnym rozhodnutím príslušného súdu, alebo iného   orgánu   činného   v   trestnom   konaní,   nič   spoločného.   Jeho   cieľom   je   predostrieť sudcovi   pre   prípravné   konanie   skutkové   a   právne   okolnosti,   ktoré   odôvodňujú   jeho rozhodnutie. O vine nie je v predmetnom návrhu ani reči.

V odseku 1 prokurátor poukázal na skutočnosť, že typovo rovnaký charakter, majúci povahu obzvlášť závažného zločinu vykazuje aj ich konanie právne posúdené ako trestný čin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák., ktoré je predmetom vedenia súčasného trestného stíhania pod č. PPZ-64/BOK-ZA-2011, a za spáchanie ktorého voči poškodenému D. V., im bolo vznesené obvinenie zo dňa 30. 03. 2011. Prokurátor týmto textom zjavne reaguje   na   ustanovenie   §   71   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.,   vyžadujúce   dôvodné   obavy   z pokračovania v trestnej činnosti obvineného. Celý text od začiatku do konca zodpovedá objektívnej skutočnosti a prokurátor nepoužil ani jedno slovo, z ktorého by bolo možné, akýmkoľvek spôsobom a výkladom vyvodiť, že ním spochybňuje zásadu prezumpcie neviny. V druhom odseku ste pre účely svojho podnetu zjavne zámerne vypustili prvú vetu, ktorá znie: Tohto skutku sa mali obvinení dopustiť v časovom rozpätí od jari 2008 do septembra do septembra 2008, teda v období, ktoré nasledovalo po ich prepustení z väzby dňa 29. 04. 2008. Podstatným na tejto vami vynechanej vete je slovko „mali“, ktoré nijakým spôsobom nezasahuje do zásady prezumpcie neviny. Má celkom iný sémantický význam, ako spojenie „dopustili   sa“,   typické   pre   meritórne   rozhodnutia   najmä   pre   rozsudok.   Použili   ste   iba druhú vetu, podľa ktorej „Z týchto časových súvislostí je zrejmé (teda nie isté), že svoj pobyt na slobode obvinení okamžite využili k tomu, aby sa dopustili ďalšieho samostatného trestného   činu   vydierania“.   Pri   podmieňujúcom   znení   tejto   vety,   zdôrazňujúcej   opäť dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti, je táto veta opäť len odrazom objektívnej skutočnosti prejavenej sa v časových súvislostiach. Ako taká nepochybne do návrhu na vzatie do väzby patrí.

Právna úvaha, uvedená v prvej vete tretieho odseku v znení: „Osobnostná štruktúra obvinených vykazuje vysokú mieru narušenia, títo nie sú schopní svoje správanie pozitívne regulovať smerom k rešpektovaniu   spoločensky uznávaných noriem správania, čo možno vyvodiť   z   povahy   a   charakteru   nimi   páchanej   trestnej   činnosti...“,   taktiež   zodpovedá reálnemu stavu veci a hoci nie je podložená konkrétnym zákonným ustanovením, je v celom rozsahu   pravdivá.   Aj   tu   ste   vynechali   pokračovanie   odseku   druhou   vetou,   v   ktorej prokurátor   poukazuje   na   Vašu   trestnú   minulosť.   V   nijakom   prípade   však   táto   veta neznamená porušenie zásady prezumpcie neviny, a zo žiadneho jej spojenia nemožno takýto zámer   prokurátora   vyvodiť.   Prokurátor   ňou   len   objektívne   zhodnotil   svoju   obavu z pokračovania v závažnej trestnej činnosti ako dôvodu, pre ktorý vás treba vziať do väzby.»

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom   [rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   vo   veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33]. Jej hlavným účelom je   chrániť   obvineného   pred   akýmkoľvek   súdnym   rozhodnutím   alebo   inými   výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom   (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).

Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil základný rozdiel vo výrokoch úradných osôb,   ktoré   majú   vzťah   k   prezumpcii   neviny,   napr.   v   rozhodnutiach   o   prijateľnosti („Decision   as   to   the   admissibility“)   sťažnosti   č.   38087/97   Samuel   St.   Clavier   Hibbert v. Holandsko a sťažnosti č. 27785/95 Adam Wloch v. Poľsko z 26. januára 1999, resp. 30. marca   2000.   Uviedol,   že   treba   robiť   rozdiel   medzi   výrokmi,   ktoré   odrážajú   alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované za   prijateľné   alebo bezchybné („unobjectionable“)   v   rôznych   situáciách   posudzovaných ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 62; Englert v. Nemecko,   rozsudok   z   25.   augusta   1987,   séria   A,   č.   123,   §   39;   Nölkenbockhoff v. Nemecko,   §   39   a   Leutscher   v.   Holandsko,   rozsudok   z   26.   marca   1996, č. 52/1994/499/581, § 31).

Skutočnosť, že namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná   v   kontexte   osobitných   okolností,   za   akých   boli   tieto   výroky   urobené (Daktaras v. Litva, § 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. marca 1982, séria A, č. 49, § 36 – § 41).

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   upovedomenia   prokurátora   generálnej   prokuratúry sp. zn. IV/1 GPt 137/11 z 26. júla 2011, resp. sp. zn. IV/1 GPt 137/11 zo 16. júna 2011 ústavný súd konštatuje, že generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, a jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade   s   už   uvedeným   rozsudkami   a   právnymi   názormi   ESĽP   a   ústavne   konformný. Prokurátor generálnej prokuratúry sa   v upovedomení sp. zn. IV/1 GPt 137/11 z 26. júla 2011, resp. sp. zn. IV/1 GPt 137/11 zo 16. júna 2011 podrobne vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa   v 1.   rade,   ktoré   uvádzal vo   svojich   podnetoch   z   8.   mája 2011 a 30. júna 2011.

Ústavný   súd   sa   v   plnom   rozsahu   so   závermi   prokurátora   generálnej   prokuratúry stotožňuje, pričom konštatuje, že sťažovateľ v 1. rade sa v sťažnosti iba snaží dať slovám v návrhu na vzatie do väzby iný zmysel, než aký v skutočnosti majú, tak ako to už urobil v podnete z 8. mája 2011 a opakovanom podnete z 30. mája 2011 adresovanom generálnej prokuratúre.

Sťažovateľ v 1. rade opätovne vykladá ustanovenie prvého odseku na strane 3 návrhu na vzatie do väzby, a to „Typovo rovnaký charakter majúci povahu obzvlášť závažného zločinu vykazuje aj ich konanie právne posúdené ako trestný čin vydierania, (...) ktoré je predmetom   vedenia   súčasného   trestného   stíhania   (...),   a   za   spáchanie   ktorého   voči poškodenému D. V. sa im vznieslo obvinenie vznesením zo dňa 30. 03. 2011“, a to bez poukazu na prvú vetu 2. odseku na strane 3 návrhu na vzatie do väzby, z ktorého vyplýva, že „Tohto skutku sa mali obvinení dopustiť...“. Pričom poslednú vetu 2. odseku v znení „Z týchto časových súvislostí je zrejmé, že svoj pobyt na slobode obvinení okamžite využili k tomu,   aby   sa   dopustili   ďalšieho   samostatného   trestného   činu   vydierania“ je   potrebné vykladať opäť v nadväznosti na už citovanú prvú vetu 2. odseku. Ústavnému súdu nie je zrejmé z čoho pramení názor sťažovateľa v 1. rade na to, že slovným spojením o tom, že sa skutku „mali   obvinení   dopustiť“, je   v   návrhu   na   vzatie   do   väzby   vyjadrený   názor dozorujúceho prokurátora o vine sťažovateľa v 1. rade.

Taktiež   tretí   odsek   strany   3   návrhu   na   vzatie   do   väzby   o   osobnostnej   štruktúre obvinených je podľa názoru ústavného súdu potrebné vykladať vo vzťahu ku sťažovateľovi v 1. rade aj v súvislosti s jeho trestnou minulosťou, na ktorú prokurátor v návrhu na vzatie do väzby poukazuje. Je potrebné zdôrazniť, že v tomto odseku nie je vyjadrený žiadny názor prokurátora na to, že sťažovateľ v 1. rade sa dopustil konkrétneho skutku, pričom však   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   neurčité   vyjadrenie   o „povahe a charaktere   trestnej   činnosti   páchanej   sťažovateľom   1.“ možno   považovať   za   určité pochybenie,   avšak   nie   takého   charakteru,   na   základe   čoho   by   bolo   možné   konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa v 1. rade zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať, resp. korigovať   pochybenia, ku   ktorým   došlo   v predchádzajúcich   štádiách   trestného   konania. Spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   možno   na   ústavnom   súde namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods.   1   ústavy   a   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu   (m.   m.   napr.   III.   ÚS   18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 226/2010).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v 1. rade v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   bola   sťažnosť   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011