znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenejadvokátkou   JUDr.   Gabrielou   Kľačanovou,   Andreja   Kmeťa   28,   Martin,   ktorou   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky postupom   Okresného súdu Martin   v konaní vedenom pod   sp. zn.16 P 95/2014 a jeho uznesením z 11. júna 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Žilinev konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP 63/2014 a jeho uznesením zo 14. augusta 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „matka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4a práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 16 P 95/2014 a jeho uznesením z 11. júna 2014, ako aj postupom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP 63/2014a jeho uznesením zo 14. augusta 2014.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní o návrhu ⬛⬛⬛⬛, otca maloletých detí ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,„o   úpravu   výkonu   rodičovských   práv   a povinností   k maloletým   deťom   a o nariadenie predbežného   opatrenia“ vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   16 P 95/2014   vydal„Uznesenie (o nariadení predbežného opatrenia)“ č. k. 16 P 95/2014-11 z 11. júna 2014,ktorým sa maloletá a maloletý „dočasne zverujú do osobnej starostlivosti otca ⬛⬛⬛⬛... do právoplatnosti rozhodnutia v konaní vo veci samej o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom“ a súčasne uložil sťažovateľke povinnosťplatiť na jej maloleté deti výživné „vo výške 30 % zo sumy životného minima“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 10 CoP 63/2014zo 14. augusta 2014, ktorým „uznesenie okresného súdu potvrdzuje“.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Nariadením   predbežného   opatrenia   došlo k vytvoreniu faktického stavu zákazu styku sťažovateľky s jej maloletými deťmi, podľa jej presvedčenia bez splnenia zákonných podmienok. Súčasne neboli vytvorené podmienky pre styk sťažovateľky s deťmi, čo je v rozpore s ich oprávnenými záujmami... Sťažovateľka sa domnieva, že konajúce súdy neposúdili vec komplexne a vydaním rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia prekročil primeranú mieru ochrany práv jedného z rodičov – otca maloletých   detí,   čím   neúnosným   spôsobom   zasiahli   do   rodičovských   práv   sťažovateľky a súčasne práva detí na výchovu zo strany ich matky.“.

Namieta   tiež,   že   uznesenie   o nariadení   predbežného   opatrenia „neobsahuje dostatočné dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené“.

4. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavyodôvodnila sťažovateľka pozastavením jej výplaty rodičovského príspevku, v dôsledku čoho„ostala bez akýchkoľvek finančných prostriedkov a je žiadateľkou o dávku v hmotnej núdzi“.

5.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   ktorým   vyslovíporušenie   označených   základných   práv   namietanými   rozhodnutiami   menovanýchvšeobecných súdov (bod 1).

6. Sťažovateľka uviedla, že „v predmetnej veci podala zároveň so sťažnosťou podľa článku 127 ods. (1) Ústavy... aj návrh na zrušenie predbežného opatrenia podľa ust. § 77 ods. (2) O. s. p. na Okresný súd Martin“.

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľka okrem iných písomností pripojila namietanérozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a „Návrh matky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia“.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Pri   predbežnom   prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,   či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnomkonaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania. Takétoporušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak byúčastníkovi súdneho konania nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinnéhoprávneho prostriedku nápravy dostupného pred všeobecnými súdmi. Predpokladom záveruo porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné aleboodstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o vecisamej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitostis predbežnými opatreniami (II. ÚS 81/07).

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkýmvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sanamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situáciaalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

13.   V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu

14.   Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovaťo sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojichzákladných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarityprávomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany   svojho   základného   práva   aleboslobody   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   inýmorgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomocina prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoczaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandisI. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okreminého aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozíciivo vzťahu   k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jejumožňuje   odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   aleboslobody (I. ÚS 36/96).

15. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupuokresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacomkonaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomociústavného   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 16 P 95/2014 a jeho uznesenie z 11. júna 2014. Z uvedeného dôvodu ústavnýsúd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   namietajúcejporušenie označených práv postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy ⬛⬛⬛⬛ postupom krajského súdu

16.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   zaručenýchv čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 20 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnostio súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právovlastniť majetok.

17. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnuochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garanciev konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možnodomáhať   v medziach   a za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr.III. ÚS 124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnycha trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnejsprávy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak takustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvov občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

18.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V nadväznosti   na   to   nie   jeústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecnéhosúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a takz ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následokporušenie   základného   práva   alebo slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).

19. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46ods.   1   a 4   ústavy   (ako   aj   základného   práva   podľa   č.   20   ods.   1   ústavy)   označenýmrozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebolavylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne ibaposúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutímo odvolaní   sťažovateľky   uznesením   sp.   zn.   10   CoP   63/2014   zo   14.   augusta   2014   súzlučiteľné s označenými článkami ústavy.

20.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospelk záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jehoargumentácia   vychádzajúca   z výsledkov   v konaní   vykonaného   dokazovania   a z nehovychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámilpodstatu   skutkových   a právnych   záverov   okresného   súdu   a odvolacej   argumentáciesťažovateľky a vyjadrenie otca maloletých detí k nemu.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„... Odvolací súd, vzhľadom na časový odstup od vydania napadnutého uznesenia, požiadal kolízneho opatrovníka o aktualizáciu informácií o maloletých deťoch.

V písomnom podaní zo dňa 6.8.2014 kolízny opatrovník uviedol, že dňa 3.6.2014 vykonal v rodine maloletých detí na adrese... sociálny prieskum. V danom čase bol doma otec s maloletým maloletá bola v škôlke. Otec uviedol, že sa matka dňa 16.5.2014 odsťahovala zo spoločnej domácnosti a odišla bývať k svojej matke na adresu... starostlivosť o maloleté deti zabezpečuje on a keď je v práci, jeho rodičia.

Kolízny opatrovník ďalej uviedol, že bol zo strany matky informovaný, že bola na lekárskom ošetrení z dôvodu napadnutia otcom. Ten uvedené poprel s tým, že matku nikdy nenapadol, že si zranenia pravdepodobne spôsobila sama, pretože je stále pod vplyvom alkoholu.

Kolízny   opatrovník   ďalej   uviedol,   že   dňa   14.7.2014   vykonal   opätovný   sociálny prieskum v rodine. Otec maloletých sa v danom čase pripravoval do práce na poobednú zmenu   a maloleté   deti   šiel   zaniesť   k svojim   rodičom.   Vyjadril   sa,   že   matka   stále v nadmernom   množstve   požíva   alkoholické   nápoje   a o maloleté   deti   neprejavuje   veľký záujem; niekoľkokrát sa s nimi stretla asi na jednu hodinu, vždy za jeho prítomnosti. Kolízny opatrovník zhrnul, že na základe opakovaných šetrení v domácnosti bolo zistené, že otec sa o deti stará, má vytvorené všetky podmienky pre výchovu a starostlivosť, snaží   sa   uspokojovať   všetky   ich   životné   potreby   a v čase,   keď   je   v práci,   o výchovu maloletých je postarané prostredníctvom jeho rodičov. Uzavrel, že navrhuje, aby odvolací súd   potvrdil   napadnuté   uznesenie   o predbežnom   opatrení   o zverení   maloletých   detí do osobnej starostlivosti otca.

Odvolanie matky je neopodstatnené. Z kolíznym opatrovníkom vykonaného šetrenia v domácnosti maloletých detí v čase, keď v nej žila aj matka, vyplynulo, že matka má problémy s alkoholom. Hoci počas prvého sociálneho prieskumu vykonaného kolíznym opatrovníkom dňa 13.5.2014 tvrdila, že raz, dvakrát   do   týždňa   vypije   pohár   vína,   počas   druhého,   vykonaného   už   o dva   dni,   dňa 15.5.2014, bolo zistené, že matka alkohol požila v nadmernej miere, k čomu sa aj priznala. Ku dňu vykonania posledného sociálneho prieskumu (dňa 14.7.2014) matka nežila v spoločnej domácnosti s otcom a maloletými deťmi. Odišla z nej, podľa vyjadrenia otca, dňa 16.5.2014 ku svojej matke na adresu... Obe maloleté deti zostali bývať u otca, podľa jeho vyjadrení sa matka s nimi stretla niekoľkokrát asi na jednu hodinu.

Odvolací   súd   mal   na   základe   vyššie   uvedených   i ďalších   doposiaľ   zistených skutočností   osvedčenú   potrebu   dočasnej   úpravy   pomerov   medzi   účastníkmi   –   potrebu dočasného zverenia maloletých ⬛⬛⬛⬛ do osobnej starostlivosti otca ⬛⬛⬛⬛. Matka toho času z dôvodu nadmerného požívania alkoholu zrejme nie je úplne spôsobilá zabezpečovať celodennú starostlivosť o maloleté deti. U otca neboli zistené relevantné nedostatky, ktoré by znemožňovali mu dočasne, do rozhodnutia o veci samej, vykonávať starostlivosť o maloleté deti. Otec v čase, keď nepracuje, trávi čas s maloletými deťmi, prechodne, v čase, keď je v práci, sa o deti starajú jeho rodičia.

Z postoja matky, ktorá ponechala maloleté deti u otca, by sa mohlo zdať nariadenie predbežného opatrenia o ich dočasnom zverení do jeho osobnej starostlivosti nadbytočné. Vzhľadom predovšetkým na podanie odvolania proti napadnutému uzneseniu matkou sa však javí vhodným formálne – súdnym rozhodnutím upraviť, ktorý z rodičov bude vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté deti do rozhodnutia vo veci samej.

Styk   matky   s maloletými   deťmi   nebolo   toho   času   potrebné   upravovať   formou predbežného opatrenia. Matka v odvolaní takúto úpravu nežiadala, otec neskôr uviedol, že matka sa s maloletými deťmi niekoľkokrát stretla (v jeho prítomnosti).

Vzhľadom na zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti otca (hoc aj len formou predbežného opatrenia), odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie aj vo výroku o určení vyživovacej povinnosti matky na každé z maloletých detí v minimálnej zákonom stanovenej výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa (§ 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. zákona o rodine).

Záverom odvolací súd poznamenáva, že aktuálne rozhodnutie o predbežnom opatrení predstavuje prechodnú úpravu do času právoplatného rozhodnutia vo veci samej – vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom.“

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziachsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona(zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov), ako ajobsah   relevantných   dôkazov   je   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj   náležiteodôvodnené.   Ústavný   súd   považuje   preto   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavanírozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny   s ústavne   (v nevyhnutnom   rozsahu)korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúciporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

22. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutéuznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právona súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a právne   záverykrajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpores platnou právnou úpravou.

23. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajskéhosúdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy (k odseku 4 pozri tiež bod 16) nie je záruka, že rozhodnutiesúdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdubol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolomožné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemáústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušeniezákladných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

24. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdua sťažovateľkou   namietaným   porušením   označeného   práva,   sťažnosť   v tejto   jej   odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

25.   Ďalším   možným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   bola   skutočnosť,   žesťažovateľka   podala   návrh   na   zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia   a uvedenáokolnosť sa bude navyše posudzovať aj v konaní vo veci samej (pozri body 6 a 11).

26.   Sťažovateľka   súčasne   namietala   aj   porušenie   svojho   majetkového   právazaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy uvedeným rozhodnutím krajského súdu (pozri body 1 a 5).Ústavný súd zastáva názor, že predchádzajúce dôvody, ktoré zo strany sťažovateľky bolinosné a viedli ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti (body 24 a 25), možno použiť tiežk sťažovateľkou označenému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

27.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   skutočností   a záverov   (body   22,   23a najmä   24)   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

28. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2015