znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti OKinvest, s. r. o., Mlynarovičova 7, Bratislava, zastúpenej   JUDr.   Dušanom   Ivaničom,   LL.M.,   konateľom   a advokátom   Advokátskej kancelárie   Ivanič   &   Partners,   s.   r.   o.,   Dunajská   48,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn. 21 Cob/238/2012   zo   17.   septembra   2013   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu Senica sp. zn. 8 Cb/56/2012 z 3. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti OKinvest, s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. novembra   2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   OKinvest,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Cob/238/2012 zo 17. septembra 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Cb/56/2012 z 3. septembra 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom   súde   16.   mája 2012   žalobu   o určenie   neplatnosti   uznesenia   mimoriadneho valného   zhromaždenia   žalovanej   spoločnosti   Senická   mliekáreň   a.   s.,   Senica   (bod   3 programu),   ktoré   schválilo „vklad   podniku   žalovaného   ako   nepeňažný   vklad“ do   inej akciovej   spoločnosti   a zároveň   schválilo   návrh   zmluvy   o prevode   žalovanej   spoločnosti (ktorej minoritným akcionárom bola sťažovateľka) do tejto inej spoločnosti. Okresný súd rozsudkom   č.   k.   8   Cb/56/2012-75   z 3.   septembra   2012   žalobu   zamietol.   Krajský   súd o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   21   Cob/238/2012   zo   17.   septembra   2013 rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „prvostupňový ani odvolací súd sa drvivou väčšinou   ňou   uvádzaných   argumentov   v konaní...   vôbec   nezaoberali   a ani   neposúdili... zo strany   odvolacieho   aj   prvostupňového súdu   došlo k nesprávnemu   posúdeniu veci,   čo malo   za   následok   porušenie   práv   sťažovateľa...   V dôsledku   postupov   a rozhodnutí odvolacieho súdu aj prvostupňového súdu sa odňala účastníkovi konania možnosť konať pred súdom...“.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že podala «dovolanie v zmysle ust. § 236 a nasl. OSP voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dňa 06. 11. 2013. Dovolacím súdom nebolo ku dňu podaniu   tejto   sťažnosti   o   prípustnosti   dovolania   rozhodnuté.   Nakoľko   však   ide o mimoriadny   opravný   prostriedok,   o   ktorého   prípustnosti   rozhoduje   len   dovolací   súd, sťažovateľ   ku   dňu   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   nemôže   predvídať,   či   dovolací   súd rozhodne, že dovolanie sťažovateľa je prípustné a bude o jeho dovolaní ďalej konať alebo či rozhodne, že dovolanie prípustné nie je. „Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov § 237 písm. f) O. s. p. je zásadne príslušný dovolací sú“ (viď IV. ÚS 238/07). Sťažovateľ preto z opatrnosti podáva aj túto ústavnú sťažnosť, a to vzhľadom na plynutie procesných lehôt, ktorých márnym uplynutím by v prípade nepodania tejto ústavnej sťažnosti došlo k zmareniu práv sťažovateľa (v prípade, že bude rozhodnuté o neprípustnosti podaného dovolania).».

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv namietanými rozsudkami označených súdov (bod 1), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, zrušil tieto rozsudky a okresnému súdu prikázal vo veci znovu konať a rozhodnúť. Súčasne žiadala priznať finančné zadosťučinenie „vo výške 275,94 Eur“ a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozhodnutia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   jeho   právnej   veci   najmä   z   hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) (body 1 a 5), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním   dovolania   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   zrušenia   ním   označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (bod 4).

10. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 4) a   zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že v prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   a   súbežne   podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o   dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj   tiež   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra 2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53   a   54   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 31419/04,   body   47   a 48)   napadnutému   opravným   prostriedkom   (riadnym   alebo mimoriadnym).

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014