znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Košice II   z   27.   júla   2012, č. k. Er 4165/1999-217 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. októbra 2012   doručená   sťažnosť   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 4165/1999.

2.   Vzhľadom   na   to,   že   k   sťažnosti   sťažovateľky   okrem   iného   nebolo   pripojené splnomocnenie pre tohto zástupcu v zmysle kogentného ustanovenia § 20 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd listom z 18. októbra 2012 vyzval   sťažovateľku   na   odstránenie   uvedených   nedostatkov   v lehote   5   dní   od   jeho doručenia, a to pod následkom odmietnutia sťažnosti bez odôvodnenia (§ 25 ods. 2 in fine zákona o ústavnom súde).

3. Sťažovateľka listom zo 6. novembra 2012 oznámila, že dopĺňa rovnopisy sťažnosti o potrebný   počet   a pripojila   splnomocnenie   na   zastúpenie   advokátom,   a to „nielen na zastupovanie pred ústavným súdom“.

4. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... V splnomocnení musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Návrhy vo veciach..., ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom..., uznesením odmietne bez   ústneho   pojednávania   a bez   odôvodnenia,   ak   bol   na   také   nedostatky   upozornený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6. Pretože kogentné ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde od princípu povinného zastúpenia navrhovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom nepripúšťa žiadnu   výnimku   a sťažovateľka   tento   nedostatok   v právnom   zastúpení   ani   na   výzvu ústavného   súdu   doteraz   neodstránila   (zaslanie   splnomocnenia   zo   16.   septembra   2010 je všeobecné, a najmä na nahliadnutie do exekučného spisu), ústavnému súdu neostala iná možnosť, ako sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 in fine zákona o ústavnom súde.

7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva aj to, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 433/2012). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu (I. ÚS 443/2012).

8. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   z označených základných práv.

9.   Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   okresný   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

10. Ústavný súd teda v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie okresného súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Ústavný súd dospel k záveru, že označené   rozhodnutie   okresného   súdu,   ako   aj   dôvody   uvádzané   sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy či čl. 12 ods. 1 ústavy.

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   a závery   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   aj   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

12.   Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   jej ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označeného   uznesenia   okresného   súdu a priznaním náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013