znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. Š., T., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 272/2011 z 22. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2012 doručená sťažnosť A. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 272/2011 z 22. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ... žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti... a to z dôvodu:

- sťažovateľ titulom dedenia... je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník... na LV č. 2784,

-... PKN p. č. 534 bola... na základe delimitačného protokolu... rozdelená na tri parcely a... bez akéhokoľvek právneho podkladu prevedená do vlastníctva Obce T...

- nakoľko   pôvodná   PKN   p.   č.   534   nebola   predmetom   vyvlastňovacieho   konania, neexistoval tu žiadny právny podklad pre jej delimitáciu na Obec T. a tento prechod je potrebné považovať za prechod bez právneho dôvodu – úkon absolútne neplatný,

- následne PKN p. č. 534... bola predmetom viacerých prevodov na základe kúpnych zmlúv...

- v   roku   2004   z   dôvodu   vykonania   dražby   na   majetok   dlžníka   P.,   a.   s.,   ako posledného vlastníka spornej nehnuteľnosti... túto nehnuteľnosť vydražila spoločnosť P., s. r. o... na dražbe udelením príklepu 1. 6. 2004, ktorý bol následne schválený Uznesením OS Žilina č. k. 39Er 2394/03,

- takto   vydražená   nehnuteľnosť,   bola   následne   viacerými   kúpnymi   zmluvami prevádzaná až do doby nadobudnutia vlastníctva odporcom...“

Rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 C 33/2010-146 z   30.   marca   2010   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   bola   žaloba   sťažovateľa zamietnutá.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Súd v svojom rozhodnutí uvádza, že nie je sporná   neexistencia   prvotného   titulu   a   že   uvedená   PKN   p.   č.   534   nebola   skutočne predmetom vyvlastňovacieho konania. Následne samotné zdôvodnenie rozsudku po právnej stránke zdôvodnil odcitovaním častí Ústavného nálezu č. 289/2008 zo dňa 5. 11. 2008, pričom súd skonštatoval, že jeho výklad je aplikovateľný aj na danú vec. Okresný súd Žilina v svojom odôvodnení sa nevysporiadal ani s jednou námietkou vznesenou sťažovateľom v rámci pojednávania.“

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 30. marca 2010 rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom.

Sťažovateľ poukazuje na to, že «Rozhodnou skutočnosťou pre Okresný súd Žilina a následne aj pre KS Žilina, na základe ktorej zamietol žalobný návrh, bola práve dražba nehnuteľností v roku 2004 i napriek skutočnosti, že sťažovateľ žiadnym zákonným spôsobom nebol   vlastníctva   zbavený   a   ani   ho   nepreviedol,   pričom   súd   svoj   záver   odôvodnil v intenciách nálezu ÚS SR č. 289/2008 zo dňa 5. 11. 2008 a to jeho výňatkom, ktorý vo všeobecnosti   možno   zhrnúť   do   konštatovania,   že   dražba   ako   „privilegovaný“   spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva má prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom, pričom skutočný vlastník sa potom nemôže domôcť samotného vydania exekuovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím štátu.»

V   sťažnosti   sťažovateľ   ďalej   uvádza: «Už k samotnému odcitovaniu   časti   nálezu ústavného súdu v odôvodnení rozsudku sme uvádzali, že zo strany súdu ide predovšetkým o nesprávnosť   jeho   interpretácie   bez   akéhokoľvek   právneho   zdôvodnenia   podľa   akých zákonných ustanovení má získanie vlastníctva k nehnuteľnosti v dražbe, pokiaľ existujúci vlastník   nemá   postavenie   dlžníka,   pričom   jeho   vlastníctvo   je   evidované   v   príslušnom katastrálnom   operáte,   nadradenosť   nad   ústavou   garantovaným   právom   ochrany existujúceho vlastníctva ako práva absolútneho ak:

- sťažovateľ uvedenú nehnuteľnosť vlastnil titulom dedenia a vlastní, je zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľnosti na LV a predtým jeho právny predchodca v PK vložke,

- tieto nehnuteľnosti boli vnesené do družstva za účelom ich obhospodarovania a za užívanie   ktorých   poberal   nájom,   tieto   nikdy   nepreviedol   a   ani   mu   neboli   odňaté   iným predvídateľným zákonným spôsobom,

- predvída, že jeho vlastníctvo je v súlade so zákonom chránené a nikto mu nemôže jeho vlastníctvo odňať, pokiaľ sám neprejaví vôľu toto vlastníctvo previesť na tretiu osobu, alebo   je   odňaté   pri   splnení   zákonom   stanovených   podmienok   jeho   odňatia   v   súlade s garanciami na základe zákona, za primeranú náhradu a vo verejnom záujme,

- pokiaľ by mal byť vyslovený záver súladný s ochranou vlastníctva garantovanou samou ústavou SR dochádza k navodeniu stavu, že akýkoľvek vlastník môže byť pozbavený svojho vlastníctva bez jeho vedomosti, ak niekto s úmyslom ho zbaviť vlastníctva, vytvorí situáciu fabuiovanej pohľadávky formou notárskej zápisnice so súhlasom predaja majetku a v čase kedy je ako vlastník vedený v KN (hoc i nezákonne), dôjde k predaju na dražbe a cez vydražiteľa má zahojené takto získané vlastnícke práva...

Od   počiatku   bolo   tvrdené,   že   predmetom   súdneho   sporu   je   diametrálne   odlišná skutočnosť, ako skutočnosť riešená samotným nálezom ÚS SR č. 289/2008 zo dňa 5. 11. 2008   a   tvrdíme,   že   do   dnešného   dňa   neexistuje   rozhodnutie   žiadneho   súdu,   ktorým   je riešená otázka pozbavenia vlastníckeho práva existujúceho vlastníka nakoľko:

- podľa nálezu ÚS SR č. 289/2008 zo dňa 5. 11. 2008, na ktoré sa súdy odvolávajú je nesporné,   že   vlastníctvo   nadobudnuté   v   dražbe   má   prednosť   pred   vlastníckym   právom nadobudnutým iným zákonom predvídaným spôsobom a to iba v prípade, že protistranou v spore je osoba domáhajúca sa ešte len určenia vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá nie je zapísaná na LV...

- zo   samotného   pojmu   vysloveným   v   náleze   ÚS   „iným   zákonom   predvídaným spôsobom“ je jasne formulovaná skutočnosť, že nejde o existujúce vlastníctvo, ktoré je nesporné, ale ešte len o uplatnenie vlastníckeho „práva na vec“, o ktorom vlastníckom práve sa má ešte len rozhodnúť z dôvodov a to práve zákonom predvídateľných spôsobov jeho nadobudnutia...

- predmetom tohto sporu bolo predovšetkým vyriešenie otázky, či existujúci vlastník môže byť svojho vlastníckeho práva zbavený, pokiaľ nie sú splnené základné podmienky straty vlastníctva, ktoré zákon pripúšťa,

- v tejto súvislosti bolo namietané a poukazované na rozhodnutia Európskeho súdu, ktorý   viackrát   uviedol   že:   „v   demokratickej   spoločnosti,   ktorá   sa   hlási   k   princípom právneho   štátu,   žiadne   rozhodnutie,   ktoré   je   svojvoľné,   nemožno   nikdy   považovať   za zákonné.“ Tento princíp je nevyhnutné uplatňovať aj v danom prípade, nakoľko nikoho nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré ustanovuje   zákon,   nakoľko   zásah   do   vlastníckeho   práva   musí   okrem   iného   spĺňať požiadavku právnej istoty a zákonnosti,

- taktiež vyslovený názor súdu prevzatý z nálezu ÚS SR, že skutočný vlastník si má uplatniť vydanie výťažku z dražby, je súdom nesprávne aplikovaný na danú vec, ktorá je diametrálne odlišná a môže byť aplikovaný iba vo vzťahu k tretej osobe, ktorá sa ešte len domáha   určenia vlastníctva   k exekvovanej   nehnuteľnosti   a pokiaľ   do rozhodnutia súdu o určení vlastníctva prebehne dražba zákonným spôsobom, je možné takto súdom určeným vlastníkom, domáhať sa výťažku z dražby,

- uvedený názor vo vzťahu k existujúcemu vlastníkovi nemôže byť udržateľný už len z toho pohľadu, že nehnuteľnosť ako predmet dražby, je oceňovaná znaleckým posudkom, ktorého cena nemôže byť a ani nie je určená vôľou vlastníka, za ktorú by ju v prípade úmyslu   jej   prevodu,   chcel   predať   tretej   osobe   –   nakoľko   táto   vôľa   je   súčasťou   jeho absolútneho práva ako vlastníka,

- dražba, ako osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva, má v podstate charakter zmluvného   prevodu   vlastníckeho   práva.   K   zmene   vlastníckeho   práva   tu   dochádza   po uhradení kúpnej ceny dosiahnutej   vydražením po udelení príklepu na dražbe,   avšak za predpokladu   splnenia   základnej   zákonnej   podmienky,   že   dlžník   je   vlastníkom   draženej nehnuteľnosti.   Náš   právny   poriadok   rozlišuje   medzi   dobrovoľnou   a   nútenou   dražbou, pričom základným rozdielom je iba tá skutočnosť, že nútená dražba sa uskutočňuje za účasti štátneho orgánu, pričom účelom oboch typov dražieb je uspokojenie pohľadávok veriteľov z majetku povinného a nie majetku osoby, ktorá nemá postavenie dlžníka, nie je účastníkom exekučného   konania,   nemá   ani   povinnosť   skúmať   zmenu   zápisu   svojho   vlastníctva k nehnuteľnosti, nakoľko predpokladá, že ako vlastník je zákonom chránený a pokiaľ je do jeho vlastníctva zasahované, má byť o tom upovedomený,

- či už pri dobrovoľnej alebo nútenej dražbe, vlastníctvo sa odvodzuje od vlastníctva dlžníka,   pričom prevod   a prechod   v tejto súvislosti   treba chápať   vo všeobecnej   rovine spočívajúcej v zmene vlastníctva,

Sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že súdy v rámci svojej rozhodovacej činnosti sú   viazané   zákonmi   a   nie   rozhodnutiami   súdov,   pričom   pri   výklade   platných   právnych noriem záväzných na danú vec a pri jej riešení, je nutné vychádzať predovšetkým z Ústavy SR, ako aj Listiny základných práv a slobôd a to z článku 11, ktorý sa týka práve ochrany existujúceho   vlastníckeho   práva.   V   demokratickom   právnom   štáte,   ktorý   je   chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát, nie je možné pripustiť výklad platného zákonného ustanovenia spôsobom, ktorý odporuje základným ústavným zásadám...

V tejto súvislosti argumentácia poukazovaním na zákaz návratu do pôvodného stavu v exekučnom konaní je nesprávna...

Pokiaľ   existujúci   vlastník,   súčasne   zapísaný   v   katastri   nehnuteľnosti,   sa   domáha ochrany svojho vlastníctva, nie je možné vyvodiť záver, že uplatnením tohto práva dochádza k návratu do pôvodného stavu a to preto, lebo tu daný stav existuje od počiatku.

Účelom exekúcie je iba uspokojenie oprávneného speňažením majetku povinného. Exekúcia teda nemá postihovať tretie osoby než povinného samotného, a to ani v prípadoch, v   ktorých   má   povinný   majetok   tretích   osôb.   Preto   znenie   ust.   §   55   ods.   1   exekučného poriadku, na ktorú poukazuje OS Žilina v rozsudku, nie je možné vykladať tak, ako ho vykladá Okresný súd v Žiline...

Pokiaľ aj exekučný poriadok upravuje v § 55 ods. 1 oprávnenie pre osoby, aby si uplatnili svoje „právo na vec“, ktoré nepripúšťa exekúciu, ide o právo osôb pokiaľ sa o tejto skutočnosti dozvedia a tvrdia, že majú „právo na vec“, o ktorom má rozhodnúť súd. V   danom   prípade   však   nejde   o   zákonnú   stanovenú   povinnosť   a   ani   inú   povinnosť existujúceho vlastníka, ktorá by mala za následok zánik tohto jeho vlastníckeho práva, a to ako osoby s vlastníckym „právom k veci.“...

Pokiaľ   aj   dražba   prebehne   zákonným   spôsobom,   s   podmienkou   že   dlžník   je vlastníkom draženej nehnuteľnosti, nesporne dochádza k zániku jeho absolútneho práva, avšak ak dlžník nebol vlastníkom (nakoľko aj v čase dražby svedčil zápis vlastníctva na právneho   predchodcu   sťažovateľa),   nemohla   táto   podmienka   zániku   absolútneho vlastníckeho práva u dlžníka nastať z dôvodu jeho neexistencie. Tomuto nášmu názoru jednoznačne   svedčí   aj   ustanovenie   §   159   odst.   2   OSP   o   účinkoch   právoplatného rozhodnutia súdu (v danom prípade uznesenie o schválení príklepu), ktoré je záväzné iba pre účastníkov exekučného konania...

Napokon,   zo   samotných   znení   hmotnoprávnych   predpisov   vyplýva,   že   tam,   kde zákonodarca chcel výslovne chrániť dobromyseľného nadobúdateľa čohokoľvek, robí tak... Rozširovanie   týchto   prípadov   nad   rámec   zákona   judikatúrnou   činnosťou   navyše nekorešponduje   s   požiadavkou   ústavne   konformného   výkladu   v   zmysle   čl.   152   ods.   2 Ústavy...

V   súvislosti   s   otázkou   nadobudnutia   vlastníctva   vydražiteľom...   a   tomu predchádzajúcich   prevodov   uvádzame,   že   zákonným   predpokladom   dražby   majetku povinného je predovšetkým jeho   platné vlastníctvo k   nehnuteľnosti.   Ak   sa   preukáže,   že vydražiteľ nadobudol vlastníctvo od nevlastníka, dostáva sa týmto momentom vo vzťahu ku skutočnému   vlastníkovi   iba   do   postavenia   oprávneného   držiteľa   a   to   práve   v   dôsledku zásady, že nikto nemôže previesť viac vlastníckych práv, ako mu patrí...

Z obsahu samotného ústavného nálezu ďalej vyplýva, že ústavný súd sa pri svojej rozhodovacej   činnosti   v   danej   veci   riadil   rozsudkami   ČR,   ktorých   obsahom   bolo predovšetkým rozhodovanie o vlastníctve vecí získaných v rámci exekučného konania, avšak v   uvedených   prípadoch   išlo   o   hnuteľné   veci   bez   evidencie   vlastníctva   a   teda   jeho domáhania sa...

Pri výklade ustanovení upravujúcich samotné vlastnícke právo, je potrebné uviesť, že ustanovenia hmotného a ani dražobného práva neupravujú odpoveď, prečo má byť príklep ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva povýšený nad ochranu skutočne existujúceho   vlastníctva   a   tým   odobrať   existujúcemu   vlastníkovi,   ústavou   garantované právo domáhať sa ochrany svojho vlastníctva, pokiaľ bol pozbavený svojho vlastníctva bez právneho základu a v rozpore s platnými ustanoveniami, jednak hmotného, dražobného práva a priamo aj v rozpore s ústavne garantovaným právom.

Náš právny poriadok pripúšťa nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka iba v rámci dedičského konania nepravým dedičom a v rámci obchodného práva pri kúpe tovaru, avšak iba v prípade, že dôjde k splneniu zákonom stanovených podmienok.

V   tejto   súvislosti   je   nutné   poukázať   na   časový   moment   pred   konaním   samotnej dražby, z dôvodu neexistencie právneho titulu prvotného prevodu na základe delimitačného protokolu   do   vlastníctva   Obce   T.   Neexistencia   platného   titulu   má   potom   za   následok skutočnosť,   že   prvý   kupujúci   sa   nikdy   nestal   vlastníkom   nehnuteľnosti   a v prípade   jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho...

Rovnako tak nie   je   možné za   uvedeného   stavu,   uprednostniť   požiadavku právnej istoty   a   ochrany   práv   nadobudnutých   v   dobrej   viere   pred   zásadou,   podľa   ktorej   nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám, tzn. ani súdny exekútor a ani štát... Tvrdíme, že rozsudkom KS Žilina a rozsudkom OS Žilina došlo súčasne k porušeniu práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces, nakoľko obe rozhodnutia nespĺňajú zákonom   stanovené   náležitosti   a   to   zákonného   ustanovenia   §   157   ods.   2   O.   s.   p. Odôvodnenie rozsudkov obsahuje formuláciu z nálezu ÚS SR č. 289/2008 zo dňa 5. 11. 2008, ktorú však na daný prípad nie je možné aplikovať. Súdy pri svojej rozhodovacej činnosti sa vôbec nezaoberali podstatou samotného nálezu ÚS SR a z tohto nálezu prevzali len záver v ňom vyslovený a to bez akejkoľvek právnej argumentácie vo vzťahu na odlišnosť daného sporu.

Samotné   rozhodnutia   súdov   neobsahujú   ani   jediný   právny   argument,   ktorý   bol uvádzaný sťažovateľom a prečo tieto argumenty sú z pohľadu práva irelevantné. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu, vyplýva povinnosť súdov v odôvodnení rozhodnutia, zaoberať sa účinne námietkami, právnymi argumentmi a ich významom na posúdenie veci po právnej stránke.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   zaručeného   v   článku   20   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 22. septembra 2011, v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 9Co/272/2011, porušené bolo, základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 22. septembra 2011, v konaní vedenom pod sp. zn.: 9Co/272/2011, porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   Žilina č. 9Co/272/2011 zo dňa 22. septembra 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,-   € (slovom dvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne...

Sťažovateľ súčasne prosí, aby ÚS SR v intenciách § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov,   v   platnom   znení,   rozhodol   o   odklade   vykonateľnosti   rozsudku   KS   v   Žiline č. 9Co/272/2011 zo dňa 22. septembra 2011.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu z 30. marca 2010 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Z rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že ním bola zamietnutá žaloba, ktorou sa   sťažovateľ   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   –   pozemkom. V relevantnej   časti   odôvodnenia   okresný   súd   uviedol: «Na   pojednávaní   10.   11.   2010 navrhovateľ uviedol, že spoluvlastnícky podiel 5/18 bol predmetom dedičského konania po právnom predchodcovi navrhovateľa J. Š., zomr... sp. zn. 21 D/1405/2003 a navrhovateľ je zapísaný na hluchom liste vlastníctva č. 2784 ako spoluvlastník podielu 5/18, kde je ako titul uvedené osvedčenie o dedičstve po neb. J. Š. Na základe tohto došlo k zmene návrhu tak, že navrhovateľ je vlastníkom v podiele 5/18 predmetnej nehnuteľnosti 2689/48. Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 9. 11. 2010 žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že odporca nadobudol nehnuteľnosť parc. č. 2689/1 zapísanú na LV 2847 kúpnou zmluvou zo dňa 13. 6. 2007 V 4169/07 od obchodnej spoločnosti A. s. r. o. Žilina.   Nehnuteľnosť   nadobudol   dobromyseľne   bez   akýchkoľvek   tiarch   a   obmedzení a zaplatil kúpnu cenu. Ďalej uviedol, že jeden z právnych predchodcov odporcu ako vlastník nehnuteľnosti bola spoločnosť P. s. r. o. T., ktorý nadobudol vlastnícke právo k parcele 2689/1 formou príklepu, ktorý bol schválený uznesením Okresného súdu Bratislava II 39Er 2394/03-17, Ex 536/03, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24. 6. 2004. Nadobudnutie   vlastníckeho   práva   takýmto   spôsobom   –   dražbou   sa   jedná   o originálny spôsob, ako privilegovaný vydražením v exekučnom konaní. Zároveň odporca poukázal na nalez   Ústavného   súdu   II   ÚS   289/08.   Od   uvedenej   spoločnosti   P.   s. r. o.   nehnuteľnosť nadobudol   kupujúci   JUDr.   J.   K.   a   následne   od   neho   kúpnou   zmluvou   nehnuteľnosť nadobudla spoločnosť A., ktorá ju previedla zmluvou V 4169/07 na odporcu. Pokiaľ by sa súd nestotožnil s týmto tvrdením o nadobudnutí vlastníckeho práva originálnym spôsobom, odporca   uvádzal,   že   odporca   aj   so   započítaním   doby   právnych   predchodcov   odporcu nadobudol vlastnícke právo titulom vydržania, nakoľko nehnuteľnosť dobromyseľne užíval ako svoje vlastníctvo po dobu viac ako 10 rokov.

Na   základe   dokazovania,   ktoré   bolo   vykonané   výsluchom   navrhovateľa, oboznámením spisov správy katastra V 4169/07 a spisov 21D 1405/2003 po neb. J. Š., 30D 1707/ 2005 po neb. B. Š. a oboznámením listinných dokladov LV 2847, výpisu z pozemkovej knihy vložka 256 parcela 534, vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 29. 1. 1953, hospodárskej zmluvy a delimitačného protokolu zo dňa 7. 10. 1991. uznesenia o príklepe 39Er 2394/03, kúpnych zmlúv V 2385/05, V 1273/07, V 4169/07. geometrického plánu Š. Š. zo dňa 20. 3. 2008 a identifikácie parciel a ďalších mal súd zistený nasledovný skutkový stav:

Podľa výpisu z listu vlastníctva č. 2847 kat. územie... bolo zistené, že sú zapísané parcely reg. C parc. č. 2689/1 orná pôda o výmere 26.504 m2 a ako vlastník v podiele 1/1 je zapísaný odporca, kde ako titul sa uvádza kúpna zmluva V 4169/07.

Z identifikácie parciel zo dňa 9. 12. 2010 ako aj geometrického plánu č. 52/2008 zo dňa 20. 3. 2008 vypracovaný Š. Š. a úradne overený Správou katastra... č. 1514/08 mal súd preukázané, že vyššie uvedená nehnuteľnosť 2689/1 je totožná s nehnuteľnosťou zapísanou v pozemkovej knihe kat. územie... vložka 256 parc. č. 534.

Podľa rozhodnutia D 1561/69-7 zo dňa 20. 2. 1970 v dedičskej veci po neb. B. Š.. zomr... bolo potvrdené, že celé dedičstvo nadobúda syn poručiteľky J. Š. Podľa pozemkovej knihy sú nehnuteľnosti zapísané v kat. území... mimo iné vložka 256 parc. č. 534 pod B 14 v 5/18. Podľa úplného odpisu z pozemkovej knihy kat. územie... vložka 256 parcela č. 534 bolo zistené, že pod radovým číslom 14 podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 30. 7. 1951 bolo vložené vlastnícke právo B. Š. a pri zápise je uvedený podiel 5/18.

Podľa rozhodnutia D 878/99-55 zo dňa 23. 3. 2000 v dedičskej veci po neb. J. Š. zomr... bolo zistené,   že jediným dedičom zo závetu je A. Š.,   nar... Podľa   osvedčenia o dedičstve D 1405/2003-82   zo dňa 4.   9.   2003 po neb.   poručiteľovi nadobúdateľ celého dedičstva   A.   Š.   ako   jediný   dedič   zo   závetu   nadobudol   v   súpise   aktív   uvedené   5/18 pozemnoknižná parcela 534 zapísaná v pozemkovej knihe vo vložke 256, ktorá je v katastri vedená v stave neidentickom.

Z vyvlastňovacieho výmeru Jednotného národného výboru technického referátu v Ž. zn. XI-198-52-T-3299 zo dňa 29. 1. 1953 súd zistil, že Jednotný národný výbor, technický referát v Ž. na žiadosť verejnej služby KP mesta Ž. podľa § 20 Zákona č. 280/1949 Zb. a § 40 Vlad. nar. č. 93/1950 Zb. a na základe výsledku ústneho prejednania na mieste dňa 12. 12. 1952 vyvlastňuje pre verejnú službu mesta Žilina KP na stavbu záhradníctva zaradenú do vykonávacích plánov 5RP nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižných vložkách kat. úz... a   to konkrétne nehnuteľnosti,   ktoré sú uvedené vo   vyvlastňovacom výmere.   Predmetom vyvlastnenia nebola pozemnoknižná parcela 534 vedená v pozemnoknižnej vložke č. 256. Z   delimitačného   protokolu   zo   dňa   7.   10.   1993   súd   zistil,   že   k   delimitácii   došlo z dôvodu rozhodnutia Komisie pre privatizáciu národného majetku pre okres Ž. č. 324/1991 zo dňa 9. 7. 1991 a likvidácie Z., š. p. ako organizácie zriadenej a doposiaľ riadenej Mestom Ž. a delimitačnej dohody zo dňa 30. 8. 1991, ktorou bolo dojednané, že majetok Z., š. p. nachádzajúci sa v Obci T. – Záhradníctvo prechádza do vlastníctva správy Obce T. v zmysle Zákona č. 138/1991 Zb.

Na   základe   hospodárskej   zmluvy   č.   1/1/1993   o   prevode   vlastníctva   národného majetku zo dňa 7. 10. 1991 uzatvorenou medzi Z. š. p. Ž. v likvidácii zastúpeného Mestským úradom Ž. ako odovzdávajúcou organizáciou a Obcou T. ako preberajúcou organizáciou došlo   k   prevodu   vlastníctva   nehnuteľnosti   okrem   iných   aj   pozemku   parcela   č.   2689/1 a 2689/2 s tým, že vlastníctvo sa prevádza ku dňu 1. 9. 1991. Dôvodom prevodu správy bola delimitačná   dohoda   zo   dňa   30.   8.   1991,   delimitačný   protokol   zo   dňa   7.   10.   1991   a rozhodnutie Komisie pre privatizáciu NM pre okres Ž. zo dňa 9. 7. 1991. V čl. VII uvedenej zmluvy v časti osobitné podmienky prevodu je uvedené podľa vyvlastňovacieho protokolu Vyvl. č. II/198/52/T-3299/52/35.

Podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava II 39Er 2394/03 zo dňa 1.   6.   2004 Okresný súd Bratislava II vo veci oprávneného B. a. s. B. proti povinnému P. a. s. Ž. rozhodol   tak,   že   schválil   príklep   udelený   vydražiteľovi   P.   s.   r.   o.   T.   na   nehnuteľnosti pozemok orná pôda o výmere 31.532 m2 na parcele č. 2689/1 zapísaný na LV č. 2320 kat. územie...   Správa   katastra...,   kat.   územie...,   ktorý   urobil   najvyššie   podanie   vo   výške 1.255.000.- Sk na dražbe konanej dňa 31. 3. 2004 na exekútorskom úrade v Ž. súdnym exekútorom   JUDr.   J.   R.   v   exekučnom   konaní   vedenom   sp.   zn.   Ex   536/03.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24. 6. 2004.

Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 27. 4. 2005 bolo zistené, že zmluva bola uzavretá medzi predávajúcim P. s. r. o. T. a kupujúcim JUDr. J. K., T., predmetom bol pozemok parc. č. 268/ 1 o výmere 31.532 m2 v spoluvlastníckom podiele 1/1, ktorý predávajúci nadobudol podľa uznesenia o schválení príklepu 39Er 2394/ 03-17. Vklad bol povolený pod V 2385/05 zo dňa 6. 6. 2005.

Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 21. 2. 2007 bolo zistené, že zmluvu uzavrel predávajúci JUDr. J. K. skupujúcim A. s. r. o. Ž., kde predmetom bola nehnuteľnosť zapísaná na LV 2847 kat. územie T., pozemok KNC 2689/1 s vlastníckym podielom 1/1 s tým, že titulom nadobudnutia bola kúpna zmluva V 2385/05. Vklad bol povolený dňa 26. 2. 2007 pod V 1273/07.

Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 13. 6. 2007 bolo zistené, že zmluva bola uzavretá medzi spoločnosťou A. s. r. o. ako predávajúcim a R. a. s. Ž. ako kupujúcim, kde predmetom bola nehnuteľnosť kat. územie... CKN parcela č. 2689/1 orná pôda o výmere 26.504 m2 všetko vedené na LV 2847. Vklad bol povolený pod V 4169/07 dňa 21. 6. 2007.

Podľa   § 132   ods.   1 OZ   vlastníctvo veci   možno   nadobudnúť   kúpnou,   darovacou, alebo zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností zákonom.

Podľa § 132 ods. 2 OZ ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa § 134 ods. 1 Zák. č. 233/1995 (Exekučný poriadok) exekúciu predajom možno vykonať   len   vtedy,   ak   oprávnený   s   exekúciou   predajom   nehnuteľnosti   označenej v upovedomení   o   začatí   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   (ďalej   len   „upovedomenie   o začatí exekúcie“) súhlasí a ak sa preukázalo, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. Podľa § 55 ods. 1 exekučného poriadku právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu, môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na súde návrhom na vylúčenie veci z exekúcie podľa osobitného predpisu (pozri Občiansky súdny poriadok).

Podľa   § 57   ods.   1 písm.   e) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví,   ak bolo právoplatne   rozhodnuté,   že   exekúcia   postihuje   vec,   na   ktorú   má   niekto   právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55).

Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd   udelenie   príklepu   schválil   stáva   sa   vydražiteľ   vlastníkom   nehnuteľnosti   ku   dňu udelenia príklepu.

Súd v konaní postupoval v zmysle § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti: pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Zároveň podľa § 120 ods. 3 OSP si súd osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich, alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané, že pozemok tak, ako   je   predmetom   konania   KNC   parcela   2680/48   bola   vytvorená   podľa   predloženého geometrického   plánu   Š.   Š.   zo   dňa   20.   3.   2008   z   pozemku   parc.   č.   2689/1,   ktorý   ako vyplynulo   z   tohto   geometrického   plánu   a   z   predloženej   identifikácie,   bol   vytvorený z pozemnoknižnej parcely 534 zapísané vo vložke 256, kde ako podielová spoluvlastníčka pod radovým číslom 14 je zapísaná právna predchodkyňa navrhovateľa B. Š. na podiel 5/18. Ďalej bolo v konaní preukázané, že tento podiel pozemnoknižnej parcele 534 zapísané vo vložke 256 bol predmetom dedenia po neb. B. Š., kde podľa rozhodnutia D 1561/69 tento podiel zdedil jej syn J. Š. a podľa dedičského rozhodnutia po J. Š. D 1405/2003-82 tento podiel pozemnoknižnej parcele zdedil navrhovateľ.

Ďalej v konaní bolo preukázané, že ako vlastník pozemku KNC 2689/1 na LV 2847 v podiele 1/1 je zapísaný odporca a tento nadobudol do výlučného vlastníctva pozemok podľa   kúpnej   zmluvy   V   4169/07   od   predávajúceho   A.   s.   r.   o.,   A.   s.   r.   o.   nadobudol vlastníctvo k pozemku 2689/1 podľa kúpnej zmluvy V 1273/07 od JUDr. K. a JUDr. K. nadobudol vlastníctvo k uvedenému pozemku podľa zmluvy V 2385/05 od spoločnosti P. s. r. o. Spoločnosť P. s. r. o. bola vydražiteľom, ako vyplynulo uznesenia Okresného súdu Bratislava   II   39Er   2394/03   zo   dňa   1.   6.   2004   právoplatné   24.   6.   2004   na   základe schváleného príklepu.

K vyššie uvedeným zisteným skutočnostiam súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ust. cit. § 132 OZ je všeobecným ustanovením o nadobúdaní subjektívneho vlastníckeho práva jednotlivými spôsobmi, medzi ktoré patrí okrem iných nadobudnutie vlastníckeho práva aj rozhodnutím štátneho orgánu. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu,   nadobúda   sa   vlastníctvo   dňom   v   ňom   určeným,   a   ak   určený   nie   je,   dňom právoplatnosti   rozhodnutia   (§   132   ods.   2   Občianskeho   zákonníka).   Základným predpokladom   nadobudnutia   vlastníctva   rozhodnutím   štátneho   orgánu   je   právomoc štátneho   orgánu,   t.   j.   jeho   oprávnenie   v   konkrétnej   veci   rozhodovať   o   vzniku   (zániku vlastníckeho práva). Takým štátnym orgánom je súd, ktorý rozsudkom môže napríklad určiť vlastnícke právo, uznesením môže rozhodnúť o schválení udelenia príklepu v exekučnom konaní   podľa   zákona   č.   235/1995   Z.   z.   a   pod.   Z   vyššie   citovaného   ust.   §   150   ods.   2 Exekučného poriadku vyplýva, že po splnení dvoch zákonných predpokladov, t. j. zaplatenia najvyššieho   podania   a schválenia   príklepu   súdom,   sa   vydražiteľ   stáva   vlastníkom vydražených nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu. Predaj v dražbe v rámci exekučného konania je verejnoprávnym úkonom a vzhľadom k tomu v rámci exekučného konania prejde na vydražiteľa vlastníctvo k veci aj v prípade, že nebola predmetom vlastníctva povinného. Nadobudnutie vlastníctva príklepom v exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“ spôsob nadobudnutia vlastníckeho   práva,   ktorý   je   osobitne   chránený   pred   nárokom   pôvodného   skutočného vlastníka vydraženej veci. Posúdením otázky aké je postavenie vlastníka veci (odlišného od osoby   povinného   v   exekúcii)   voči   osobe,   ktorá   túto   vec   nadobudla   do   vlastníctva dobromyseľne udelením a následným súdnym schválením príklepu udeleného v exekúcii, ak predmetná vec nebola vo vlastníctve povinného z exekúcie sa zaoberal Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.   zn.   II.   ÚS 289/2008 z 5.   11.   2008,   v ktorom vyslovil:   „Ak exekučné konanie   prebehne   v   súlade   s   účinnou   právnou   úpravou,   t.   j.   ak   exekučný   súd,   ako   aj exekučným   súdom   poverený   súdny   exekútor   pri   nútenom   výkone   súdneho   alebo   iného rozhodnutia   predajom   (dražbou)   nehnuteľných   vecí   vychádzajú   z   aktuálnych   záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností, a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností,   sa   nedomáha   tohto   svojho   práva   včas   (pred   predajom   nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal   vlastníkom   vydraženej   nehnuteľnosti   ku   dňu   udelenia   príklepu   bez   ohľadu   na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol do okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.

Skutočný vlastník exekuovanej   nehnuteľnosti,   ktorý   sa   voči   povinnému z exekúcie nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva pred jej predajom, sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekuovanej veci od   vydražiteľa,   ktorý   sa   stal   jej   vlastníkom   zákonným   spôsobom,   navyše   odobreným, rozhodnutím   štátu   (schválenie   udelenia   príklepu).   ktorý   sa   spomedzi   spôsobov nadobudnutia   vlastníckeho   práva   upravených   v   §   132   ods.   1   Občianskeho   zákonníka považuje za „privilegovaný“ (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným zákonom predvídaným spôsobom. Ak   sa   skutočný   vlastník   exekuovanej   veci   nemohol   domôcť   svojho   vlastníckeho práva k nej v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti

Vzhľadom na vyššie uvedený výklad je zrejmé, že tento je aplikovateľný aj na danú vec. V konaní bolo nesporne preukázané, že nehnuteľnosť tak, ako je predmetom konania, bola predmetom dražby a ako vyplynulo z uznesenia OS Bratislava II 39 Er 2394/03 bol schválený príklep udelený vydražiteľovi P. s. r. o. na uvedenú nehnuteľnosť parc. č. 2089/1. V konaní nebolo spochybnené, že povinný z exekúcie P. a. s. bol v katastri vedený ako vlastník sporných nehnuteľností a jeho dispozičné právo nebolo v ničom obmedzené. Podľa platného   práva   nemusí   byť   osoba   zapísaná   v   katastri   skutočným   vlastníkom   veci,   ale nemožno požadovať, aby v exekučnom konaní bolo predmetom dokazovania to, že osoba zapísaná   ako   vlastník,   je   skutočne   aj   vlastníkom   predmetnej   veci.   Nevyplynulo,   že   by navrhovateľ   alebo   nejaké   iné   osoby   si   uplatnili   voči   oprávnenému   na   sude   návrh   na vylúčenie   veci   z   exekúcie   podľa   osobitného   predpisu.   Súd   dospel   k   takému   záveru,   že predmetné exekučné konanie   sa uskutočnilo   v súlade   splatnou právnou   úpravou   a teda vydražiteľ P. s. r. o. bez ohľadu na navrhovateľom spochybňované vlastníctvo povinného z exekúcie   P.   a.   s.   ako   aj   bez   ohľadu   na   vedomosť   resp.   nevedomosť   navrhovateľa   o prebiehajúcom   exekučnom   konaní   sa   stal   legitímnym   vlastníkom   spornej   nehnuteľnosti dňom udelenia príklepu. Tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je privilegovaným spôsobom   nadobudnutia   (odobreného   štátom)   a   preto   aj   súd   túto   skutočnosť   musí rešpektovať   a   zohľadniť   pri   svojom   rozhodnutí.   Pokiaľ   teda   vydražiteľ   nehnuteľnosť previedol   na   základe   kúpnej   zmluvy   na   ďalšie   subjekty,   previedol   ich   ako   vlastník nehnuteľnosti. Taktiež nevznikli žiadne pochybnosti o platnosti uzavretých kúpnych zmlúv, na základe ktorých nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti odporca.»

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   rozsudok   okresného   súdu   z 30.   marca   2010 potvrdil.   V   relevantnej   časti   odôvodnenia   uviedol: „Pokiaľ   išlo   o   skutkové   zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   podrobnými   dôvodmi   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.   s. p.,   keď ani zo strany navrhovateľa   v   odvolacom   konaní   neboli   uvedené   také   skutočnosti,   s   ktorými   by   sa nevyporiadal prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Tak,   ako   to   správne   konštatuje   prvostupňový   súd   v   dôvodoch   napadnutého rozhodnutia,   vydražiteľ   pri   splnení   podmienok   uvedených   v   §   150   ods.   2   Exekučného poriadku   nadobúda   vlastnícke   právo   k   exekuovanej   veci   privilegovaným   (prioritným) spôsobom a skutočne vlastník, ktorý sa voči povinnému z exekúcie nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva pred jej predajom sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jeho práva k vydržanej veci. Takýto výklad vyplýva nielen z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 289/2008 z 5. 11. 2008, ktorý   správne   aplikoval   pri   svojom   rozhodovaní   prvostupňový   súd;   ale   i   z   ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a preto odvolací súd nepripustil vo veci dovolanie.“

Po posúdení všetkých skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   ním   označené základné   a   iné   práva,   pretože   v odôvodnení   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorý však na daný prípad nie je možné aplikovať.

Prvým rozdielom medzi vecou, ktorá bola predmetom nálezu ústavného súdu a vecou sťažovateľa,   na   ktorý   poukazuje   sťažovateľ,   spočíva   v   tom,   že   vec,   o   ktorej   bolo rozhodované nálezom ústavného súdu, sa týkala sťažovateľa, ktorý ešte len žiada určenie vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom dražby, pričom sťažovateľ bol v čase konania dražby v exekučnom konaní vlastníkom draženej nehnuteľnosti a jeho vlastníctvo vyplývalo z listu vlastníctva.

V súvislosti s týmto tvrdením poukazuje ústavný súd na nasledujúcu časť nálezu sp. zn. II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008, ktorým je odôvodnený rozsudok okresného súdu: «Citovaná právna úprava viedla ústavný súd k záveru, že v prípade, ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom   poverený súdny   exekútor   pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa   nedomáha   tohto   jej   práva   včas   (pred   predajom   nehnuteľnosti)   podaním   vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym   exekútorom   udelený   a   exekučným   súdom   schválený   príklep,   stal   vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného   z   exekúcie,   ktorý   bol   k   okamihu   udelenia   príklepu   vedený   v   katastri nehnuteľností ako vlastník.»

Je síce pravda, že ústavný súd nálezom rozhodoval o takej sťažnosti, kde sťažovateľ v čase konania dražby v exekučnom konaní ešte len žiadal o určenie vlastníckeho práva, avšak,   ako   je   zrejmé   z   už   citovanej   časti   nálezu   ústavného   súdu,   tento   pri   svojom rozhodovaní vychádzal z takého výkladu Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka, ktorý   sa   primárne   týkal   vlastníka,   ktorý   už   v   čase   dražby   bol   vlastníkom   draženej nehnuteľnosti. Navyše je potrebné uviesť, že v čase dražby bolo vlastníctvo povinného v exekúcii evidované v katastri nehnuteľností.

Druhý rozdiel medzi vecou, ktorá bola predmetom nálezu ústavného súdu, a vecou sťažovateľa   podľa   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že   už   prvotný   kupujúci   sa   nikdy   nestal vlastníkom   draženej   nehnuteľnosti,   a   teda   vydražiteľ   nemohol   nadobudnúť   platne vlastníctvo k draženej veci, pretože predchádzajúci vlastníci nenadobudli platne vlastnícke právo.   Vo vzťahu   k   týmto   tvrdeniam   sťažovateľa   ústavný   súd   dáva   do   pozornosti nasledujúcu časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu: «Nepochybne aj „pôvodný vlastník“ alebo iná osoba disponujúca silnejším právom k predmetu exekúcie ako je právo povinného z   exekúcie,   ktorá   sa   síce   včas   (pred   predajom   exekvovanej   nehnuteľnosti)   nedovolala ochrany   svojho   vlastníckeho   práva,   či   už   z   dôvodu   jej   nevedomosti   o   prebiehajúcom exekučnom   konaní,   alebo   z   jej   nevedomosti   o   existencii   právnych   prostriedkov (vylučovacia   žaloba),   ktoré   jej na ochranu jej práva   (silnejšieho   od práva   povinného v exekúcii)   poskytuje   právny   poriadok,   má možnosť   domáhať sa   ochrany   tohto   práva   (v prípade   jeho   preukázania)   aj   po   vykonaní   exekúcie,   a   z   titulu   „práva   silnejšieho“   k vydraženej veci sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekvovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v § 132 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   považuje   za   „privilegovaný“   (prioritný)   spôsob   nadobudnutia vlastníckeho   práva,   majúci   prednosť   pred   vlastníckym   právom   nadobudnutým   iným, zákonom predvídaným spôsobom.» Z citovanej časti nálezu ústavného súdu vyplýva, že je vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva na dražbe irelevantný právny dôvod, ktorým nadobudol   vlastníctvo   k   draženej   nehnuteľnosti   povinný   z   exekúcie   alebo   jeho   právny predchodca,   a   to   s   poukazom   na   už   uvádzaný   „privilegovaný“   spôsob   nadobudnutia vlastníckeho práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že aplikácia nálezu ústavného súdu okresným súdom a následne aj krajským súdom na vec sťažovateľa bola správna.

Ďalšia časť sťažnosti sťažovateľa je v podstate polemikou s výkladom ustanovení Občianskeho   zákonníka   a   Exekučného   poriadku   s   právnymi   závermi   okresného   súdu a krajského súdu. V sťažnosti sťažovateľ opakuje a rozvádza námietky, ktoré uplatnil už v odvolaní, resp. v konaní pred okresným súdom. Takto poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym   orgánom   ústavnosti.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   a   krajský   súd   v   svojich rozsudkoch vyslovili právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z   uvedeného   hľadiska,   ako   aj   vzhľadom   na   už   uvedené   závery   sa   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   vecne   nejaví   ako   zjavne   neopodstatnené,   svojvoľné   alebo ústavne   neudržateľné,   resp.   spôsobilé   vyvolať   porušenie   sťažovateľom   označených základných   práv   zaručených   v   ústave   a   práv   zaručených   v   dohovore   a   dodatkovom protokole.

Ústavný súd nepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska správnosti ich právnych názorov, pokiaľ ich postupom v súdnom konaní neboli porušené základné a iné práva a slobody. K tomu môže dôjsť iba vtedy, ak sú právne závery všeobecných súdov v extrémnom   nesúlade   so   zisteným   skutkovým   stavom   alebo   zo   žiadnej   možnej interpretácie   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   poprípade   zistený   skutkový   stav   je v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Takáto situácia však v preskúmavanej veci nenastala.

Ústavný súd sa zaoberal ústavnosťou konania pred súdmi oboch stupňov a nezistil žiadne   porušenie   sťažovateľových   základných   a   iných   práv.   Súdy   obidvoch   stupňov postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku   a   v   súlade   s   judikatúrou   ústavného   súdu,   pričom   na   základe   námietok obsiahnutých v sťažnosti ústavný súd nemá dôvod svoju judikatúru meniť.

Nemožno   súhlasiť   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   postupom   krajského   súdu   bolo zasiahnuté   do   jeho   vlastníckeho   práva   chráneného   čl.   20   ústavy   a   čl.   1   dodatkového protokolu.   Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku,   s   ktorým   krajský   súd   v   celom rozsahu súhlasil, uviedol, akým spôsobom sa môže sťažovateľ domôcť svojho nároku na náhradu škody. Zo všetkých okolností prípadu je zrejmé, že žalobou o určenie vlastníckeho práva si sťažovateľ nezvolil vhodný spôsob ako sa náhrady škody domôcť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012