znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Mestskej správy vyšetrovania Policajného zboru Bratislava, Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 11/98 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010   doručená   sťažnosť   O.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Mestskej správy vyšetrovania Policajného zboru Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“), Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 11/98 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «... Krajský súd... v danej veci vykonal 21 hlavných pojednávaní. 5 hlavných pojednávam súd po určení termínu zrušil či už pre ochorenie sudcu, alebo z iných dôvodov. Ja obžalovaný som sa hlavných pojednávaní zúčastňoval, pokiaľ mi to zdravotný stav dovoľoval. Je pravdou, že konanie bolo niekoľko mesiacov prerušené   z dôvodu   môjho   ochorenia,   liečby   a   neschopnosti   zúčastniť   sa   hlavného pojednávania...

Dlho   trvajúce   trestné   konanie,   veľký   počet   hlavných   pojednávaní   ma   fyzicky i psychicky   značne   vyčerpávalo   a   ničilo.   Musel   som   byť   opakovane   a   mnohokrát hospitalizovaný   na   psychiatrických   oddeleniach   zdravotníckych   zariadení   a   podroboval som sa dlhodobej liečbe. Po 17 rokoch trestného stíhania som fyzicky a psychicky ťažko chorý   človek   a   ja   tvrdím,   že   pod   celkové   zhoršenie   zdravotného   stavu   sa   „podpísalo“ neprimerane dlhé trestné konanie, ktoré na mňa ťažko psychicky doliehalo. Dlhé roky žijem v stave neistoty, hoci od spáchania skutkov a začatia trestného stíhania uplynulo 17 rokov, nemám predstavu, ako bude vec ukončená, či budem uznaný vinným, aký trest ma čaká a kedy sa prípadne dostanem z vezenia.

Krajský súd... napokon dňa 30. 9. 2009 v konaní 1 T 11/1998 vyniesol rozsudok... Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie, o ktorom odvolací súd dosiaľ nerozhodol.»

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský súd... v konaní 1 T 11/1998 a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky /Mestská   správa   vyšetrovania   PZ   Bratislava/,   porušili   právo   O.   B...,   aby   sa   jeho   veci prerokovala bez zbytočných prieťahov, právo zaručené v článku 48 Ústavy... Toto základné právo sťažovateľa porušené bolo.

Krajskému   súdu...   a   Najvyššiemu   súdu...   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   konali   bez zbytočných prieťahov.

O.   B.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   €...,   ktoré   je Krajský   súd...   povinný   zaplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet právneho zástupcu...

Krajský súd... je povinný uhradiť O. B. trovy konania v sume 254,36 € do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

6. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh   nezistil,   že   by   sťažovateľ   bol   využil   svoje   právo   a   podal   sťažnosť   na   prieťahy v konaní.

7. Ústavný súd vykonal dopyt na krajskom súde, či sťažovateľ vyčerpal prostriedky nápravy na ochranu svojich práv v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní krajského súdu.   V   okolnostiach   danej   veci   išlo   o   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedníčke krajského súdu na namietané prieťahy v konaní v súlade s ustanovením § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v   znení   neskorších   predpisov   [platného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon o štátnej   správe   súdov“)]   a od   1.   apríla   2005   podľa   §   3   ods.   7   a   §   62   a nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).   Z oznámenia   podpredsedu   krajského   súdu   z 25.   januára   2010   vyplýva,   že sťažovateľ sťažnosť na prieťahy nepodal.

8. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

9. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky   voči   zodpovedným   osobám   dôsledky.“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

10. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení za účelom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

11. Sťažovateľ v prerokúvanej veci nepreukázal, že splnil požiadavku namietania prieťahov   v   konaní   pred   orgánom   štátnej   správy   súdov   ani   v priebehu   vyšetrovania. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného   prostriedku   súvisia. Nekonanie týmto spôsobom...   má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (m. m. III. ÚS 44/03).

12. Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a dopytu na krajskom súde nezistil, že by sťažovateľ   podal   predsedníčke   krajského   súdu   a vyšetrovateľovi   sťažnosť   na   prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu sťažnosti a jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

13.   Ústavný   súd   už   rozhodol,   že   v kontexte   ustanovenia   §   53   ods. 3   zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ dozvedel o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ voči orgánom činných v trestnom konaní a napokon voči krajskému súdu, ktorých označil za účastníkov tohto konania. Keďže v danej veci krajský súd   vo   veci   sťažovateľa   30.   septembra   2009   meritórne   rozhodol,   sťažovateľ   sa o napadnutých zbytočných prieťahoch mohol dozvedieť najneskôr uvedeného dňa. Pretože predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 8. januára 2010, teda v čase keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť taktiež posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

14. Ústavný súd v neposlednom rade pripomína, že v sťažnosti je oddelený petit od jej   ostatných   častí.   Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). V tejto súvislosti sťažovateľ okrem iného bližšie neoznačil/neidentifikoval konania vedené pred vyšetrovateľom a pred najvyšším súdom ani prípadné prieťahy pred uvedenými porušovateľmi neodôvodnil, preto sa nimi vo vzťahu k označeným subjektom ústavný súd ani nemohol zaoberať.

15.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bezprávneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími nárokmi sťažovateľa.

16. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu (najvyššieho súdu) v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010