znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., T., t. č. vo výkone väzby, ktorou namietal porušenie svojich   základných   práv podľa   čl.   17   ods.   2   a 5, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práv   podľa   čl.   5   ods.   1   a   4   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 7 T/203/2007 z 11. marca 2008 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tos/19/2008 z 8. apríla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 14. mája 2008 doručená   sťažnosť   R.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 7 T/203/2007 z 11. marca 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 4 Tos/19/2008 z 8. apríla 2008.

2. Sťažovateľ   v sťažnosti   v podstatnom   uviedol,   že   podáva   sťažnosť ,,... vo   veci porušenia môjho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, ods. 4 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to uznesením Okresného súdu Trnava, sp. zn. 7 T/203/2007 z 11. 03. 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 4 Tos/19/2008 z 08. 04. 2008, ako aj konaním týchto súdov v súvislosti s rozhodovaním   o   mojich   žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a   rozhodovaním o ďalšom trvaní dôvodov mojej väzby...

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 104/07 z 09. 07. 2007   v spojení s   uznesením   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn.   3 Tpo/34/2007 zo 07. 08. 2007 som bol z dôvodu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ TP vzatý do väzby, ktorá začala plynúť 06. 07. 2007.

Dňa 18. 09. 2007 som prostredníctvom svojej obhajkyne požiadal podľa § 79 ods. 3 TP o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   ktorej   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   v T. nevyhovel a   ktorú   sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   147/07   dňa 08. 10. 2007 zamietol. Dňa 25. 10. 2007 som podal na okresnú prokuratúru novú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej som vzhľadom na výsledky vyšetrovania uviedol iné dôvody, ako v predchádzajúcej žiadosti. Prokurátor okresnej prokuratúry mi dňa 26. 10. 2007, sp. zn. 1 Pv 668/0734 oznámil, že mojej žiadosti nevyhovel a predkladá ju na rozhodnutie súdu. Súd doteraz o tejto mojej žiadosti nerozhodol.

Dňa   19. 12.   2007   podal   prokurátor   okresnej   prokuratúry   na   mňa   obžalobu.   Dňa 11. 03. 2008 okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí,   sp.   zn.   7 T/203/2007   obžalobu predbežne prejednal a konštatoval, že je možné vo veci vykonať hlavné pojednávanie, ktoré   nariadil   na   deň 17. 04. 2008.   Okresný   súd   zároveň   podľa   §   79   ods.   2   TP s prihliadnutím na § 244 ods. 5 TP rozhodol, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ TP u mňa naďalej trvajú. Proti uzneseniu okresného súdu, sp. zn. 7 T/203/2007 som podal   sťažnosť,   ktorú   som   dňa 12. 03. 2008 písomne   zdôvodnil   prostredníctvom   svojej obhajkyne. Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 4 Tos/19/2008 dňa 08. 04. 2008 moju sťažnosť zamietol.

O   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   som   požiadal   dňa   25. 10. 2007,   teda   ešte v prípravnom konaní (obžaloba bola podaná 19. 12. 2007) a sudca pre prípravné konanie, ktorému bola moja žiadosť predkladaná prokurátorom dňa 26. 10. 2007, bol povinný o tejto mojej   žiadosti   rozhodnúť   bez   meškania,   čomu   všeobecne   zodpovedá   lehota   jedného mesiaca.   O   mojej   žiadosti   však sudca   pre   prípravné   konanie   bez meškania   nerozhodol a nerozhodol o nej ani do podania obžaloby...

Moja väzba začala plynúť 06. 07. 2007. Obžaloba bola podaná dňa 19. 12. 2007. Po podaní obžaloby rozhodoval okresný súd o mojej väzbe až dňa 11. 03. 2008 v rámci predbežného   prejednania   obžaloby.   Moja   väzba   po   uplynutí   šesťmesačnej   lehoty až do 11. 03.   2008   teda   trvala   len   na   tom   základe,   že   prokurátor   podal   na   mňa   dňa 19. 12. 2007 obžalobu. S poukazom na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 115/07, nemôže byť v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru titulom pre držanie vo väzbe,   znamenajúcom   obmedzenie   osobnej   slobody   len   skutočnosť,   že   bola   podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby nerozhodlo výslovne konajúcim súdom... Krajský   súd   v   Trnave   uznesením   sp.   zn.   4 Tos/19/2008   dňa   08. 04. 2008   moju sťažnosť   zamietol,   pričom   sa   vo   svojom   uznesení   nevysporiadal   náležite   so   všetkými dôvodmi   mojej   sťažnosti.   Krajský   súd   žiadnym   spôsobom   nereagoval   na   skutočnosť, že okresný súd vôbec nerozhodol o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej dňa 25. 10. 2007 a nezaujal ani žiadne stanovisko k mnou namietaným rozporom medzi vyhláseným uznesením súdu a jeho písomným vyhotovením. K mojej námietke, že po podaní obžaloby až do rozhodnutia súdu o ďalšom trvaní väzby v rámci predbežného prejednania obžaloby   neexistuje   zákonný   dôvod   pre   ďalšiu   moju   väzbu   sa   stotožnil   iba   s   názorom vysloveným   súdom   I.   stupňa   a   zároveň   naň   poukázal.   Rozhodnutie   krajského   súdu   tak nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatnením mojich nárokov a jeho odôvodnenie je nedostatočné. Aj napriek evidentnému porušeniu mojich práv rozhodnutím okresného súdu mi krajský súd svojím rozhodnutím neposkytol relevantnú   právnu   ochranu.   Rozhodnutím   krajského   súdu   tak   došlo   k   porušeniu   môjho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ako   aj   môjho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Uznesenie   krajského   súdu   zo   dňa 08. 04. 2008   o zamietnutí mojej   sťažnosti bolo spolu so spisovým materiálom vzťahujúcim sa na vec, napriek tomu že sa jedná o väzobnú vec, doručené na okresný súd až dňa 23. 04. 2008. Konanie na krajskom súde tak trvalo viac ako mesiac a v dôsledku toho bolo zmarené hlavné pojednávanie, ktoré bolo vytýčené okresným súdom na deň 17. 04. 2008. Nový termín hlavného pojednávania bol okresným súdom stanovený na 22. 05. 2008. Takýmto postupom súdov v konaní o mojej väzobnej veci bolo preto porušené moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

3. Sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosť na ďalšie konanie a aby nálezom vyslovil, že jeho základné práva ,,... podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   7 T/203/2007   zo   dňa   11. 03. 2008   v   spojení s uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   4 Tos/19/2008   zo   dňa   08. 04. 2008   ako aj konaním týchto súdov v súvislosti s rozhodovaním o žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu a rozhodovaním o ďalšom trvaní dôvodov väzby porušené boli.“.

Ďalej sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a prikázal   mu   prepustiť   ho   ihneď   z   väzby   na   slobodu.   Žiadal   priznať   aj   náhradu   trov konania.

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   táto   je   v časti   zjavne   neopodstatnená,   a v časti   na   jej prerokovanie nemá právomoc, rozhodol o jej odmietnutí.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   vrátane   Trestného poriadku.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva v tom, že:

 okresný súd nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej na Okresnej prokuratúre T. (ďalej len,,okresná prokuratúra“) 25. októbra 2007,

 po   podaní   obžaloby   19.   decembra   2007   (a   po   uplynutí   šesťmesačnej   lehoty trvania väzby v tejto trestnej veci počítanej od 6. júla 2007) až do 11. marca 2008 trvala jeho väzba len   na tom   základe,   že prokurátor   podal   obžalobu bez toho,   aby sa   o ďalšom trvaní väzby nerozhodlo výslovne konajúcim súdom,

 napriek tvrdenému porušeniu práv sťažovateľa rozhodnutím okresného súdu mu krajský súd svojím rozhodnutím neposkytol relevantnú právnu ochranu,

 vidí porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súvislosti s vyhotovovaním a doručovaním uznesenia krajského súdu.

8. V súlade s už uvedeným (bod 6 tohto uznesenia) ústavný súd v zásade nezasahuje do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Výnimkou   sú   prípady,   keď   dochádza rozhodnutím   alebo   postupom   všeobecného   súdu   k porušeniu   základných   práv   a slobôd garantovaných   ústavou,   resp.   práv   a slobôd   zaručených   dohovorom   ako   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva   na   spravodlivý   proces   (a   súvisiacich   práv)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

9. S ohľadom na dikciu čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý zakotvuje princíp subsidiarity rozhodovania ústavného súdu (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd), ústavný súd nemal právomoc posudzovať namietané uznesenie okresného súdu, pretože toto preskúmaval   v rámci   riadneho   inštančného   postupu   na   podklade   sťažnosti   sťažovateľa krajský   súd,   ktorý   bol   povolaný   poskytnúť   ochranu   právam   a slobodám   sťažovateľa v prípade ich porušenia uznesením okresného súdu.

10.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   preskúmal   možnosť porušenia práv a slobôd sťažovateľa v súvislosti s rozhodovaním (resp. nerozhodovaním) okresného   súdu   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ktorú   podal prostredníctvom   obhajkyne na okresnej   prokuratúre   25.   októbra   2007.   Na   tento   účel   si ústavný   súd   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   od   okresnej prokuratúry,   aby oznámila, v ktorý   deň   bola predmetná   žiadosť   sťažovateľa   predložená okresnému   súdu,   a zároveň   zaslala   doklad   o jej   doručení   súdu.   Od   okresného   súdu   si ústavný súd vyžiadal, aby mu oznámil, v ktorý deň mu bola predmetná žiadosť sťažovateľa predložená, a kedy o nej bolo sudcom pre prípravné konanie rozhodnuté podľa ustanovení Trestného poriadku.

11. Okresná prokuratúra listom doručeným ústavnému súdu 9. januára 2009 oznámila a preukázala, že predmetná žiadosť sťažovateľa spolu s vyjadrením prokurátora, že tejto nevyhovel, a vyšetrovacím spisom v koncepte bola predložená okresnému súdu 29. októbra 2007.

12. Okresný súd listom doručeným ústavnému súdu 5. januára 2009 oznámil, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu najskôr 20. septembra 2007, o ktorej bolo rozhodnuté tak, že žiadosť bola zamietnutá uznesením z 8. októbra 2007. Toto uznesenie sp. zn. Tp 147/07 nadobudlo právoplatnosť (po späťvzatí sťažnosti proti nemu) 25.   októbra   2007.   Následne   sťažovateľ   podal   ďalšiu   žiadosť   o   prepustenie   z väzby na okresnej prokuratúre 25. októbra 2007, ktorá ju predložila okresnému súdu 29. októbra 2007. Vec je vedená pod sp. zn. Tp 160/07. V tomto spise sa nachádza úradný záznam sudcu pre prípravné konanie z 22. novembra 2007, v ktorom uvádza, že zo spisu sp. zn. Tp 147/07 vyplýva, že vo veci bolo rozhodnuté dňa 8. októbra 2007 tak, že žiadosť bola zamietnutá, a podaná sťažnosť bola vzatá späť 22. októbra 2007. Vzhľadom na to, že nebola zachovaná lehota na podanie novej žiadosti, súd nebude rozhodovať. Okresný súd pripojil k svojmu oznámeniu aj spisy sp. zn. Tp 147/07 a sp. zn. Tp 160/07.

13.   Po   oboznámení   sa   s vyjadrením   okresnej   prokuratúry   a okresného   súdu a preštudovaní   pripojených   spisov   neostáva   ústavnému   súdu   iné,   než   konštatovať,   že postupom   okresného   súdu   v súvislosti   s nerozhodovaním   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podanej na okresnej prokuratúre 25. októbra 2007 nedošlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa.   Okresný   súd   konajúc   sudcom   pre   prípravné konanie   po   oboznámení   sa   s obsahom   žiadosti   sťažovateľa   dospel   k záveru,   že   táto neobsahuje nové skutočnosti, ktoré by umožňovali v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku jej   podanie   ešte   pred   uplynutím   zákonom   predpokladanej   30-dňovej   lehoty   od právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti. Vzhľadom na nesplnenie procesných podmienok   preto   o tejto   žiadosti   nerozhodoval   a urobil   o tom   úradný   záznam   v spise. Takýto   záver,   ktorý   všeobecný   (okresný)   súd   urobil   po   oboznámení   sa   s vyšetrovacím spisom,   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   arbitrárny   či   dokonca svojvoľný,   ktorý   by   vyžadoval   ústavno-súdnu   korekciu.   Ústavnému   súdu   neprislúcha posudzovať   totožnosť,   resp.   rozdielnosť   dôvodov   uvádzaných   sťažovateľom   v jeho žiadostiach, možno však konštatovať, že tieto sú v rozhodujúcich bodoch totožné. Článok 5 ods.   4   dohovoru   nemožno   vykladať   tak,   že   by   právo   obvineného   žiadať   o prepustenie z väzby na slobodu bolo neobmedzeným a absolútnym právom obvineného. Aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva pripúšťa zákonné obmedzenie opätovného podávania žiadosti   o prepustenie   z väzby   tou   istou   osobou   uplynutím   určitého   času   od predchádzajúceho   rozhodnutia   súdu.   Za   primeraný   časový   interval   medzi   dvoma preskúmaniami v prípade väzby vo veci Bezicheri c. Taliansko (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. októbra 1989, Annuaire, č. 164) súd hodnotil jednomesačný interval. S uvedeným korešponduje aj právna úprava Trestného poriadku, ktorá viaže novú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu na uplynutie 30-dňovej lehoty od právoplatnosti zamietajúceho rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti.

14. Ústavný súd posudzoval v rozsahu vymedzenom sťažnosťou uznesenie krajského súdu,   ktorým   tento   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 11. marca   2008.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia   v podstatnom uviedol:,,Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že obvinený R. Š. bol uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp/104/2007 zo dňa 09. 07. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo/34/2007 zo dňa 07. 08. 2007 podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku vzatý do väzby,   ktorá   sa mu započítava odo dňa 06. 07. 2007 od 13.20   hod. a vykonávajú v Ústave na výkon väzby L.

Okresnou prokuratúrou T. bola pod č. k. 1 Pv 668/07-46 dňa 19. 12. 2007 v zmysle ustanovenia § 234 ods. 1 Trestného poriadku podaná na Okresný súd Trnava obžaloba na R. Š. pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona. Preskúmaním   spisového   materiálu   krajský   súd   zistil,   že   postup   ako   aj   následné rozhodnutie súdu I. stupňa sú správne, nakoľko nachádzajú svoje opodstatnenie v dôkazoch doteraz zadokumentovaných v spisovom materiály. Súd I. stupňa v napadnutom uznesení uviedol,   o   ktoré   skutočnosti   oprel   svoje   zistenia   a   na   základe   ktorých   dospel   k   záveru uvedenému vo výrokovej časti napadnutého uznesenia.

Z obsahu spisového materiálu ako aj z jednotlivých okolností danej trestnej veci obžalovaného   R.   Š.   vyplýva   aj   v   súčasnosti   pretrvávanie   dôvodov   tak   útekovej   ako   aj preventívnej väzby,   v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a),   c) Trestného poriadku, nezmenené tak, ako boli tieto dôvody uvedené v uznesení Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp/104/2007 zo dňa 09. 07. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo/34/2007 zo dňa 07. 08. 2007 a tiež ako boli konštatované v uznesení o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Aj   v   súčasnom   štádiu   trestného   stíhania   je   dôvodná   obava   jednak   z   možného skrývania sa či vyhýbania sa jednotlivým úkonom trestného konania v snahe takto mariť vyšetrovanie predmetnej trestnej veci. Rovnako stále a nezmenene pretrváva dôvodná obava z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti obdobného charakteru, pričom v tejto súvislosti je potrebné opätovne poukázať na skutočnosť, že obvinený R. Š. je nezamestnaný, bez legálneho zdroja príjmov a bol už v minulosti niekoľkokrát súdne trestaný pre trestnú činnosť rôzneho charakteru, pričom naposledy to bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 30 T/18/2007 zo dňa 21. 03. 2007 pre prečin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky. Je zrejmé,   že   obvinený   má   sklony   k   páchaniu   trestnej   činnosti   a   skutku,   pre   ktoré   je   v súčasnosti trestne stíhaný, sa mal dopustiť krátko po odsúdení vyššie uvedeným rozsudkom pre obdobný skutok a to ešte aj v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia...

Na základe obžaloby Okresnej prokuratúry T... postupoval súd I. stupňa správne, keď túto obžalobu predbežne prejednal a v súlade s ustanovením § 244 ods. 5 Trestného poriadku, po zohľadnení vyššie uvedených a rozhodných skutočností rozhodol o zamietnutí žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o neprijatí jeho písomného sľubu podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko ho nemožno považovať za dostatočný.

Čo sa týka poukazu obhajkyne obžalovaného na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS   115/07,   tak   aj   v   tejto   časti   je   treba   uviesť,   že   názor   vyslovený   súdom   I.   stupňa v napadnutom   uznesení   je správny, nakoľko   v   danom   prípade   nešlo   o   predlžovanie zákonom určenej lehoty trvania väzby, ktoré by malo účinky „pro futuro“, kedy by sa predĺženie lehoty trvania väzby vzťahovalo aj na konanie pred súdom. Krajský súd sa preto s   vysloveným   názorom   stotožňuje   a   zároveň   naň   poukazuje.   Zároveň   je   však   potrebné opätovne uviesť, že obžaloba bola podaná v rámci zákonnom stanovenej šesť mesačnej lehoty trvania väzby pripadajúcej na prípravné konanie (t.j. 19. 12. 2007) a súdu začala lehota trvania väzby (pripadajúca na súdne konanie) plynúť odo dňa 19. 12. 2007, pričom v rámci predbežného prejedania obžaloby bolo rozhodnuté aj o jej ďalšom trvaní. Dĺžka trvania väzby je v danom prípade teda v súlade so zákonnými požiadavkami, a to najmä s poukazom na ustanovenie § 76 ods. 5, ods. 6 písm. a), ods. 7 Trestného poriadku. Keďže neboli zistené žiadne vady alebo pochybenia, ktoré by odôvodňovali zmenu či zrušenie   ktorejkoľvek   časti   napadnutého   uznesenia,   krajský   súd   považoval   sťažnosť obvineného R. Š. za nedôvodnú a preto ju v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.“

15.   K námietkam   sťažovateľa   voči   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   sa   tento stotožnil so závermi okresného súdu, ústavný súd uvádza:

Rovnako ako krajský súd aj ústavný súd musí zdôrazniť, že nález ústavného súdu v inej veci (I. ÚS 115/07) sa týkal inej procesnej situácie, než v akej sa ocitol sťažovateľ. Citovaný   nález   sa   vzťahoval   na   situáciu,   keď   krajský   súd   rozhodoval   o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o nepredĺžení lehoty väzby v čase, keď už prokurátor podal obžalobu, a vec sa tým dostala zo štádia prípravného konania do štádia   konania   pred   súdom.   Naopak,   v prípade   sťažovateľa   lehota   väzby   nebola predlžovaná a prvotné uznesenie sudcu pre prípravné konanie o vzatí do väzby z 9. júla 2007 nebolo obmedzené iba na určité časové obdobie. Prokurátor podal obžalobu v rámci šesťmesačnej lehoty, od kedy väzba sťažovateľa začala plynúť, a teda nebolo namieste, aby prokurátor   žiadal   o predĺženie   lehoty   väzby.   Ustanovenia   trestného   poriadku   nemožno vykladať   spôsobom,   akým   to   prezentuje   sťažovateľ   v sťažnosti,   teda   že   pôvodné rozhodnutie o vzatí do väzby sa obmedzuje na maximálnu dobu šiestich mesiacov. Účinky tohto rozhodnutia, ktoré je ústavným základom väzby, nezanikajú ani podaním obžaloby (19. decembra 2007) a ani uplynutím šesťmesačnej lehoty, od kedy lehota väzby začala plynúť (6. januára 2008).   Aj   po   tom,   ako   sa   trestná vec sťažovateľa dostala   do   štádiá konania pred súdom, ústavným základom väzby sťažovateľa bolo rozhodnutie okresného súdu (sudcu pre prípravné konanie) o vzatí do väzby, keďže toto nebolo časovo obmedzené tak, ako sú časovo obmedzené rozhodnutia súdov v prípade predlžovania lehoty väzby. Po podaní obžaloby následne okresný súd v rámci jej predbežného prejednania 11. marca 2008 rozhodol   tak,   že   dôvody   väzby   sťažovateľa   trvajú,   pričom   jeho   sťažnosť   proti   tomuto rozhodnutiu bola krajským súdom zamietnutá.

16. S ohľadom na uvedené ústavný súd nezistil absenciu ústavného základu väzby sťažovateľa v žiadnom relevantnom časovom úseku, ktorá by viedla k záveru o porušení práv a slobôd sťažovateľa (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru) a ktorá by bola dôvodom na zásah do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v jeho prípade. Nezistil ani iné porušenia procesnoprávnych noriem Trestného poriadku, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súvislosti   s vyhotovovaním   a doručovaním   uznesenia   krajského   súdu   a následným,,zmarením“ nariadeného termínu hlavného pojednávania na okresnom súde ústavný súd uvádza:

Každé   rozhodovanie   súdu   (tak   prvostupňového,   ako   aj   sťažnostného   - druhostupňového)   má   byť   vo   väzobných   veciach   urýchlené,   čo   je   vyjadrené   nielen v dohovore, ale aj priamo v texte Trestného poriadku v rámci základných zásad trestného konania. Požiadavku na prednostné a urýchlené vybavenie väzobných vecí však nemožno absolutizovať a treba ju posudzovať v kontexte ostatných ústavných a zákonných súvislostí trestného procesu. Postup krajského súdu (uznesenie z 8. apríla 2008 doručené okresnému súdu   až   23.   apríla   2008)   a postup   okresného   súdu   (určenie   nového   termínu   hlavného pojednávania   na   22.   máj   2008)   vo   veci   sťažovateľa   nezakladá   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavnoprávnej intenzity.

18. O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). S ohľadom na už uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

19. Ústavný súd vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej už pri   jej   predbežnom   prerokovaní   nemohol   rozhodnúť   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa uvedených   v petite jeho sťažnosti   (zrušenie uznesenia krajského súdu,   príkaz   krajskému súdu na jeho prepustenie na slobodu a náhrada trov konania).

20. V závere ústavný súd dodáva, že rozsah splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným   súdom   nekorešponduje   s obsahom   a   petitom   sťažnosti.   Splnomocnenie   udelil sťažovateľ na podanie sťažnosti pre porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 5 dohovoru   (rozsah   namietaného   porušenia   práv   a slobôd   v sťažnosti   je   podstatne   širší) a udelil ho len vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (sťažnosť smeruje aj proti uzneseniu a postupu krajského súdu). Uvedený nedostatok splnomocnenia je síce odstrániteľný, avšak odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd sťažovateľa na jeho odstránenie nevyzýval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009