znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť E. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaniach vedených pod sp. zn. 16 C 944/99 a 9 C 3/05 a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4 Co 53/01, 4 Co 633/02 a 4 Co 42/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2006 doručená a 19. októbra 2007 doplnená sťažnosť E. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej aj „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   16   C   944/99   a 9 C 3/05   a   postupom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 4 Co 53/01, 4 Co 633/02 a 4 Co 42/04.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa   26.   05.   1999   podal   sťažovateľ   na   OS   Humenné   žalobu   o   povinnosti z pracovného pomeru, ktorou sa domáhal, aby súd rozhodol, že jeho pracovný pomer so žalovaným D. d., M., trvá i naďalej a o povinnosť žalovaného nahradiť mu ušlú mzdu. Po 7 rokoch a 5 mesiacoch od podania žaloby neboli súdy schopné o nárokoch sťažovateľa rozhodnúť. Doterajší priebeh na súdoch bol nasledovný.

Vec bola vedená pod sp. zn. 16 C 944/99. Prvýkrát Okresný súd Humenné rozsudkom sp. zn. 16 C 944/99, zo dňa 13. 09. 2000, doručeným dňa 23. 11. 2000 určil, že pracovný pomer trvá a je uzavretý na dobu neurčitú. V prevyšujúcej časti vylúčil vec na samostatné konanie. Po odvolaní žalovaného Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 4 Co 53/01 z 10. 09. 2001, doručeným až v marci 2002, zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil OS Humenné.

Druhýkrát OS Humenné rozhodol   vo veci rozsudkom   z 30.   09.   2002 a určil,   že pracovný   pomer   medzi   žalobcom   a   žalovaným   trvá   a   je   uzatvorený   na   dobu   neurčitú. Po ďalšom odvolaní žalovaného, KS v Prešove uznesením č. k. 4Co 633/02 z 12. 05. 2003 opäť vrátil vec OS Humenné na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Po tretíkrát OS Humenné rozhodol rozsudkom dňa 20. 10. 2003, doručeným po troch mesiacoch, zhodne s druhým rozsudkom. Po odvolaní žalovaného, konečne KS v Prešove rozsudkom   sp.   zn.   4   Co   42/04   zo   dňa   08.   11.   2004   potvrdil   rozsudok   OS   Humenné. Právoplatnosť   rozsudok   nadobudol   20.   12.   2004.   Ten   bol   základom   pre   konanie   súdu vo veci náhrady mzdy sťažovateľa.

OS Humenné začal pojednávaním dňa 23. 09. 2005 pod sp. zn. 9 C 3/2005 konať aj vo veci náhrady mzdy. Neúplné a neurčito rozhodol rozsudkom zo dňa 27. 01. 2006. Proti nemu podal žalobca a aj žalovaný odvolanie. Po podaní sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní   zo   dňa   12.   07.   2006,   žalobcom   predsedovi   KS   v   Prešove,   odvolací   súd   na pojednávaní dňa 07. 09. 2006 rozhodol tak, že zmenou napadnutého rozsudku žalobcovi priznal čiastočnú náhradu mzdy a pre nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku vrátil vec OS Humenné. Doposiaľ sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca, rozsudok neobdržal, aj keď podľa   §   158   ods.   4   O.   s.   p.   rozsudok   sa   má   vyhotoviť   a   odoslať   do   30   dní   od   jeho vyhlásenia.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov“.   Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, má každý právo na to, aby jeho záležitosť, bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   odporcovia   hrubo   porušili   jeho   ľudské   práva. Predovšetkým tým, že vo veci trvania pracovného pomeru (na OS Humenné pod sp. zn. 16 C 944/99)   rozhodli   po   vyše   5   rokoch   a   7   mesiacoch.   O   náhrade   mzdy   právoplatne nerozhodli   za   ďalší   1   rok   a   9   mesiacov.   Za   toto   nekonečné   obdobie   sťažovateľ   prežil poníženie, stresy, sociálnu neistotu s dôsledkami aj na jeho fyzické zdravie. Žalovaný s ním ukončil pracovný pomer v januári 2005 dohodou z organizačných dôvodov. Odvtedy sa mu nepodarilo zamestnať. Je vedený na ObÚ v S., pracovisko M. ako uchádzač o zamestnanie. Aj   napriek   tejto   skutočnosti   ten   istý   úrad,   pretože   ho   sťažovateľ   informoval   o   vyššie uvedenom rozsudku, požaduje vrátenie vyplatenej podpory v nezamestnanosti. Sťažovateľ ju vyrovnáva v mesačných splátkach.

Vzhľadom na uvedený stav, sťažovateľ v súlade s § 56 ods. 4 zák. č. 38/93 Z. z. o Ústavnom súde, navrhuje, aby mu Ústavný súd SR priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.

Na základe vyššie uvedeného navrhujeme, aby Ústavný súd SR vydal takýto nález: Okresný   súd   Humenné   a   Krajský   súd   v   Prešove,   v   konaniach   vedených   na   OS Humenné pod sp. zn. 16 C 944/99 a 9 C 3/2005, porušili právo sťažovateľa E. H. (...), zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Prikazuje   sa   odporcom   Okresnému   súdu   Humenné   a   Krajskému   súdu   v   Prešove konať vo veci vedenej na OS Humenné pod sp. zn. 9 C 3/2005 bez prieťahov.

Sťažovateľovi E. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk, ktoré sú spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť, odporcovia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odporcovia   sú   spoločne   a   nerozdielne   povinní   zaplatiť   E.   H.   trovy   právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu vo výške 5.788,- Sk (za 2 úkony + 2 x režijný paušál podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z.).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a) postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 944/99 a v súvisiacich   odvolacích   konaniach   Krajského   súdu   v Prešove   vedených   pod   sp.   zn. 4 Co 53/01, 4 Co 633/02 a 4 Co 42/04 a

b)   postupom   Okresného   súdu   Humenné   a Krajského   súdu   v   Prešove   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 3/05.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní (o určenie, že pracovný pomer   trvá)   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   944/99   a v súvisiacich   odvolacích   konaniach krajského súdu vedených pod sp. zn. 4 Co 53/01, 4 Co 633/02 a 4 Co 42/04, nahliadnutím do predmetných spisov bolo zistené (a vyplýva to aj zo samotnej sťažnosti podanej na ústavnom súde), že tieto konania boli právoplatne skončené rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 16 C 944/99-106 z 20. októbra 2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove   sp. zn.   4   Co   42/04   z 8.   novembra   2004,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 20. decembra 2004.  

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Predmetná   sťažnosť   z 25.   októbra   2006   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 30. októbra 2006, teda vo vzťahu k napadnutému konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 16 C 944/99 a vo vzťahu k súvisiacim odvolacím konaniam krajského súdu vedeným pod sp. zn. 4 Co 53/01, 4 Co 633/02 a 4 Co 42/04 už dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty   ustanovenej   zákonom   pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom,   preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva aj tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu a krajského   súdu   v konaní   (o   náhradu   mzdy)   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   3/05   došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02).

Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu sp. zn. 9 C 3/05, do ktorého bolo nahliadnuté, vyplýva, že okresný súd od 4. mája 2005, keď sa konanie začalo, postupoval v napadnutom konaní v podstate priebežne. Do podania tejto sťažnosti sa uskutočnili vo veci tri meritórne pojednávania a rovnaký počet procesných úkonov, pričom vo veci samej bol po ôsmich mesiacoch konania pred okresným súdom 27. januára 2006 vyhlásený rozsudok. Vykonaním relevantných procesných úkonov a vydaním meritórneho rozhodnutia možno konštatovať, že úkony okresného súdu smerovali k odstráneniu stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Proti rozsudku okresného súdu z 27. januára 2006 však sťažovateľ, ale aj žalovaná strana podali odvolanie, a preto o tomto opravnom prostriedku musel rozhodovať aj odvolací súd.

Dňa 13. marca 2006 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní oboch účastníkov konania. Krajský súd po šiestich mesiacoch konania, a to 7. septembra 2006   rozhodol   o predmetných   odvolaniach   rozsudkom   č.   k.   3   Co/95/2006-200,   pričom v podstatnej   časti   nadobudol   tento   rozsudok   právoplatnosť   30.   októbra   2006.   Vydaním meritórneho rozhodnutia, ktorým bola sťažovateľovi právoplatne prisúdená náhrada mzdy v sume 218 558 Sk, možno konštatovať, že úkony súdov smerovali k odstráneniu stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy (napr.   I.   ÚS   42/01). Postup okresného súdu,   aj keď   ešte   mal rozhodnúť „o priznaných   úrokoch   z   omeškania“ a „o   trovách   konania“, a teda   nebol   v každom aspekte   a vždy bez prieťahov, sa v napadnutých konaniach zjavne nevyznačuje takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto   neprichádza do úvahy,   aby   ústavný   súd mohol postup   okresného súdu a krajského súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd návrh sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008