znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 39 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 So 108/2006 z 23. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2007 doručená sťažnosť M. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 39 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 So 108/2006 z 23. augusta 2006.

Z rozsiahlej sťažnosti sťažovateľa a z priložených príloh vyplýva, že 8. decembra 1999 bol zrazený autom a utrpel úraz. Po skončení práceneschopnosti podal 27. septembra 2000   žiadosť   o invalidný   dôchodok.   Posudková   komisia   sociálneho   zabezpečenia   S.   p., pobočka M., posudzovala jeho zdravotný stav 7. novembra 2000 a na základe posúdenia S. p.,   ústredie   B.,   rozhodnutím   z 24.   novembra   2000   zamietla   jeho   žiadosť   o invalidný dôchodok. Sťažovateľ podal návrh na preskúmanie uvedeného rozhodnutia. Jeho zdravotný stav   bol   pre   účely   súdneho   konania   posudzovaný   Posudkovou   komisiou   sociálneho zabezpečenia   č.   9   so   sídlom   v K.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom č. k. 2 S 130/01-9 z 5. júna 2001 rozhodnutie S. p., ústredie B., potvrdil. Podľa sťažovateľa bolo rozhodnuté na základe nekompletného vyšetrenia jeho zdravotného stavu, neboli vykonané žiadne odborné lekárske vyšetrenia, ktoré navrhoval, a krajský súd mu neumožnil   doplnenie   odborných   lekárskych   nálezov.   Sťažovateľ   sa   proti   rozsudku krajského súdu odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 So 176/01 z 29. januára 2002 potvrdil rozsudok krajského súdu, keď uviedol, že niet dôvodu pre vykonávanie ďalšieho dokazovania opätovným vyšetrovaním zdravotného stavu sťažovateľa. Návrhom z 9. júla 2006   sa   sťažovateľ   domáhal   obnovy   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 2 S 130/01. Krajský súd uznesením č. k. 2 Sd 83/2006-18 zo 7. septembra 2006 však návrh na obnovu konania zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší   súd   ešte   nerozhodol,   a   z   tohto   dôvodu   sa   sťažnosť   týka   len   druhej   žiadosti o invalidný dôchodok.

Sťažovateľ   podal   11.   mája   2002   opätovnú   žiadosť   o invalidný   dôchodok.   Jeho zdravotný stav posudzovala 24. júna 2002 Posudková komisia sociálneho zabezpečenia č. 3 S.   p.,   pobočka   M.   Sťažovateľ   uvádza,   že   komisii   ústne   predniesol   všetky   zdravotné problémy, komisia ho však neoboznámila s výsledkom konania, nemohol nazrieť do spisu, nemohol sa ku konaniu vyjadriť, podať námietky či návrhy. S. p., ústredie B., rozhodnutím z 15. júla 2002 jeho žiadosť o invalidný dôchodok zamietla. Sťažovateľ podal návrh na preskúmanie uvedeného rozhodnutia krajským súdom a odôvodnil ho zaujatosťou a tým, že podmienky pre priznanie invalidného dôchodku spĺňa. Jeho zdravotný stav bol pre účely súdneho konania posudzovaný Posudkovou komisiou sociálneho zabezpečenia č. 12, S. p., pobočka P. Krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 196/02-9 z 2. decembra 2002 rozhodnutie S. p., ústredie   B.,   potvrdil.   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   rozhodoval   na   základe nedostatočne zisteného stavu veci, rozsudok považuje za vecne a právne nesprávny, a preto podal proti nemu odvolanie najvyššiemu súdu, v ktorom vyslovil nespokojnosť s posúdením jeho zdravotného stavu posudkovými komisiami, ktoré podľa neho nezohľadnili všetky jeho poškodenia zdravia a ako dôkaz pripojil ortopedické a neurologické nálezy z rokov 2000 až 2002   a dodatočne   zaslal   aj   novší   RTG   nález   a výsledky   reumatologických   vyšetrení. Najvyšší súd rozsudkom   sp. zn. 3 So 180/2003 z 10. decembra 2003 potvrdil   rozsudok krajského   súdu   a   uviedol,   že   posudok   je   úplný   a presvedčivo   odôvodňuje   záver,   že sťažovateľ nie je invalidný a ani čiastočne invalidný.

V septembri 2005 sťažovateľ absolvoval vyšetrenia, ktorých výsledky podľa jeho názoru odôvodňujú invaliditu. Z tohto dôvodu podal 15. februára 2006 návrh na povolenie obnovy konania vo veci rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 180/03.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Sd/25/2006-65 z 24. júla 2006 zastavil konanie. Proti tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 So 108/2006 z 23. augusta 2006 napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

Vo vzťahu ku každej posudkovej komisii a ku každému súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádzal, že ich posudky a rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne zisteného zdravotného stavu. Tieto inštitúcie nevyhoveli jeho upozorneniam na nutnosť ďalších vyšetrení, ktoré by potvrdili jeho invaliditu. V sťažnosti ďalej odkazuje na množstvo zdravotnej dokumentácie, ktorá má potvrdiť jeho argumentáciu, opakovane cituje rad ustanovení správneho poriadku a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré mali byť porušené.

Sťažovateľ napokon v časti nazvanej ako „Návrh na rozhodnutie vo veci samej“ namietal porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy, ako aj základných práv podľa čl. 39 a čl. 40 ústavy a práv   podľa   čl.   6   a čl.   13   dohovoru.   Uvádza,   že „K   týmto   porušeniam,   porušeniam ústavnosti, došlo protiústavným postupom završeným právoplatným uznesením Najvyššieho súdu S. r. – nečinnosťou súdu.“ Na základe toho navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Navrhujem   podľa   čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   zrušenie právoplatného uznesenia Najvyššieho súdu S. r. zo dňa 23. 8. 2006 č. 3 So 108/2006.“

Sťažovateľ ďalej navrhuje ďalšie vyšetrenie, opätovné posúdenie jeho zdravotného stavu posudkovou komisiou sociálneho zabezpečenia a žiada priznať invalidný dôchodok. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy žiada náhradu škody a taktiež primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy. Na záver ešte opätovne pripomenul svoje závažné právne problémy a z toho plynúce sťažené spoločenské uplatnenie.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 108/2006 z 23. augusta 2006.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 So 180/03 z 10. decembra 2003 potvrdil rozsudok krajského   súdu   o potvrdení   rozhodnutia   S.   p.   v B.   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa o invalidný dôchodok.   Doručením uvedeného rozsudku účastníkom sa stalo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o priznanie invalidného dôchodku formálne právoplatným. Sťažovateľ návrhom   doručeným   najvyššiemu   súdu   17.   februára   2006   žiadal   o obnovu   uvedeného konania. Najvyšší súd postúpil vec krajskému súdu a ten uznesením č. k. 4 Sd 25/2006-65 z 24.   júla   2006   konanie   zastavil.   Po   odvolaní   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 3 So   108/2006   z 23. augusta   2006,   ktoré   sťažovateľ   sťažnosťou   napáda,   potvrdil zastavenie konania o obnove.

Podľa   §   250s   ods.   1   OSP   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   potvrdí   rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie. (...) Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

Podľa § 250s ods. 2 OSP vo veciach dôchodkového zabezpečenia možno podať proti rozhodnutiu krajského súdu odvolanie, o ktorom rozhodne najvyšší súd; dovolanie proti rozsudku   najvyššieho   súdu   o   odvolaní   je   prípustné.   Na   odvolacie   konanie   sa   použijú primerane ustanovenia prvej hlavy štvrtej časti tohto zákona a na konanie o dovolaní sa použijú primerane ustanovenia tretej hlavy štvrtej časti tohto zákona; pojednávanie netreba nariaďovať.

Predovšetkým   je   nutné   uviesť,   že   podľa   výslovnej   a zreteľnej   právnej   úpravy v § 250s OSP je v sťažovateľovej veci obnova konania neprípustná. Najvyšší súd v tomto prípade nemohol porušiť žiadne sťažovateľom namietané právo, pretože rozhodol v súlade s jednoznačnou   právnou   úpravou,   pričom   výklad   tejto   úpravy   nemôže   byť   z hľadiska ústavných práv a slobôd sťažovateľa sporný.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: „Najvyšší súd konštatuje, že obnova konania vo veciach rozhodovania o opravných prostriedkov proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa III. Hlavy, V. časti O. s. p nie je v zmysle § 250s ods. 1, posledná veta O. s. p. prípustná. Prípustnosť obnovy konania vo veciach dôchodkového zabezpečenia neupravuje ani ust. § 250s ods. 2 O. s. p.“ Na základe toho najvyšší súd konštatoval, že postup súdu prvého stupňa bol vecne správny.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   je   zdôvodnený dostatočne a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   nemožno   odstrániť.   Z uvedeného   dôvodu rozhodovanie o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom stratilo opodstatnenie, a preto sa ňou ústavný súd už nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007