znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 46/05-43

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa   na neverejnom zasadnutí 29. júna 2005 prerokoval prijatú sťažnosť U. p., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Obdo V 58/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti U. p., a. s.,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 46/05-17 zo 17. marca 2005 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť U. p., a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. Obdo V 58/2003.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ v podaní z 9. júna 2005, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 5. mája 2005 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení účastníkov, obsahu spisov najvyššieho súdu a listinných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spisoch.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je univerzálnou právnou nástupkyňou po   zaniknutej   firme   R+V   P.,   a.   s.   Táto   bola   ako   žalovaná   účastníčkou   konania   pred všeobecnými   súdmi   na   základe   žaloby   žalobcu   G.   T.,   s.   r.   o.,   o 661   535   Sk   s prísl. Rozsudkom dovolacieho senátu najvyššieho súdu č. k. Obdo V 58/2003-108 z 29. novembra 2004   bol   v neprospech   právneho   predchodcu   sťažovateľky   zrušený   odvolací   rozsudok najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 127/02-80 z 12. februára 2003. Dovolací rozsudok najvyššieho súdu prevzala sťažovateľka ako právna nástupkyňa 28. januára 2005. Hoci sa v rozsudku dovolacieho súdu uvádza, že sa žalovaný k dovolaniu nevyjadril, nie je tomu tak, pretože žalovaný ako právny predchodca sťažovateľky sa k dovolaniu vyjadril ešte 12. septembra 2003 na základe výzvy Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súdu prvého   stupňa.   Tým,   že   najvyšší   súd   k podanému   vyjadreniu   žalovaného   neprihliadol s nepravdivým tvrdením, že vyjadrenie nebolo vôbec podané, bolo právnemu predchodcovi sťažovateľky   odopreté   právo   na   súdnu   ochranu,   a teda   aj   právo   na   spravodlivé   súdne konanie. Dovolací súd neprihliadol na tvrdenia právneho predchodcu   sťažovateľky a vo svojom rozsudku ich nezohľadnil. Preto dovolací rozsudok je aj nedostatočne odôvodnený, lebo pri pertraktovaní rozhodujúcich otázok neprihliada vôbec na argumentáciu právneho predchodcu sťažovateľky.

Z právneho   hľadiska   porušenie   označených   základných   práv   vidí   sťažovateľka z troch pohľadov. Jednak bolo porušené právo na kontradiktórne súdne konanie, ďalej súd nesplnil svoju povinnosť účinne sa zaoberať takými námietkami a argumentmi účastníkov konania, ktoré   majú význam pre   rozhodnutie,   a napokon   došlo   aj k porušeniu   práva   na konanie pred nestranným súdom.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie uvedených   základných   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Obdo V 58/2003, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu č. k. Obdo V 58/2003-108 z 29. novembra 2004. Ďalej požaduje zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 5. mája 2005, ktoré bolo ústavnému súdu doručené   9.   mája   2005,   vyplýva,   že   sťažovateľka   nebola   poškodená   na   označených základných právach. Navrhuje preto sťažnosť zamietnuť.

Podľa   názoru   predsedu   najvyššieho   súdu   je   nepochybné,   že   sťažovateľka,   ktorá v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bola   v postavení   žalovanej,   vyjadrenie   k dovolaniu podala, a to jednak priamo najvyššiemu súdu, ale aj krajskému súdu, ktorý ho najvyššiemu súdu poslal. Je to zrejmé z obsahu spisu, kde je vyjadrenie založené ako č. l. 94 a č. l. 101. Dovolací   súd   rovnopis   vyjadrenia   aj   doručil   druhej   procesnej   strane.   Konštatovanie dovolacieho   súdu   v rozsudku,   že   sťažovateľka   sa   k dovolaniu   nevyjadrila,   je nesprávne a nezodpovedá   skutočnosti.   V tomto   smere   odôvodnenie   rozsudku   dovolacieho   súdu nezodpovedá celkom ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z ostatného obsahu rozsudku je však zrejmé, že ide len o chybu (omyl) súdu pri vypracovaní písomného vyhotovenia   rozsudku   spôsobenú   pravdepodobne   tým,   že   vo   vyjadrení   sťažovateľky k dovolaniu sú uvedené v podstate rovnaké argumenty ako v jej odvolaní proti rozsudku krajského   súdu.   V odôvodnení   rozsudkov   sa   takáto   procesná   situácia   často   vyjadruje stručnou formuláciou, že účastník „žiadal dovolanie zamietnuť z rovnakých dôvodov ako uviedol v odvolaní“. Uvedenou chybou však sťažovateľka nebola poškodená na procesných právach a chyba nemala vplyv na spravodlivosť procesu. Sťažovateľka mala právo vyjadriť sa   k dovolaniu   a toto   právo   aj   využila.   Jej   vyjadrenie   sa   dostalo   k dovolaciemu   súdu a dovolací súd rozhodoval so znalosťou jeho obsahu. Je to zrejmé aj z rozsudku, ktorý v dôvodoch reaguje na všetky podstatné argumenty uvádzané sťažovateľkou vo vyjadrení k dovolaniu.   V podstate   ide   o rovnaké   argumenty,   ktorými   sa   sťažovateľka   bránila v priebehu   celého   konania.   Treba   zdôrazniť,   že   skutkový   stav   bol   vo   veci   jednoduchý a medzi účastníkmi nesporný. Už aj v odvolacom konaní bolo predmetom sporu len právne hodnotenie veci, aj to iba otázka, či v čase, keď nastala poistná udalosť, ešte poistný vzťah trval. Rovnako to bolo aj v dovolacom konaní, takže vyjadrenie k skutkovým zisteniam, vykonaným dôkazom alebo k navrhovaným dôkazom neprichádzalo do úvahy.

Vzhľadom na uvedené argumenty je predseda najvyššieho súdu toho názoru, že i keď v dôvodoch rozsudku bolo nesprávne uvedené, že sa sťažovateľka k dovolaniu nevyjadrila, nebola tým sťažovateľka poškodená na jej právach.

Napokon predseda najvyššieho súdu oznamuje, že potom, ako dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 58/2003 bol zrušený odvolací rozsudok najvyššieho súdu a vec vrátená odvolaciemu senátu na ďalšie konanie, v novom odvolacom konaní bola táto vec vedená pod sp. zn. 3 Obo 28/05, pričom rozsudkom z 28. apríla 2005 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Z repliky   právneho   zástupcu   sťažovateľky   z 9.   júna   2005   vyplýva,   že   nesúhlasí s argumentáciou   najvyššieho   súdu.   Je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   v skutočnosti   pri rozhodovaní o dovolaní vyjadrenie sťažovateľky neskúmal a nezaoberal sa ním. Inak by nebolo možné, aby sa najvyšší súd nevyporiadal s protiargumentmi sťažovateľky, napríklad čo   sa   týka   posúdenia   okamihu   ukončenia   plynutia   lehôt   v teórii   a judikatúre,   otázky údajného predĺženia lehoty na zaplatenie poistného, resp. problému viazania poskytnutia poistného plnenia na zaplatenie prvej splátky poistného. Po dôkladnom skúmaní právnych argumentov sťažovateľky by bol najvyšší súd musel dospieť k inému právnemu záveru. Okrem toho najvyšší súd   napriek tomu, že ústavný súd prijal podanie sťažovateľky   na ďalšie konanie, neprerušil odvolacie konanie a opätovne rozhodol o odvolaní žalobcu. Tým, že   sa   najvyšší   súd   nezdržal   rozhodovacej   činnosti   v odvolacom   konaní   do   rozhodnutia ústavného   súdu,   porušil   tiež   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie. Sťažovateľka napokon opäť pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami   a argumentmi   účastníkov,   pokiaľ   majú význam pre rozhodnutie, pričom aj odôvodnenie rozhodnutia má vychádzať preukázateľne z objektívnych postupov súdu.

Vzhľadom na to, že v tomto konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy firmy G. T., s. r. o., ktorá bolo v konaní pred všeobecnými súdmi žalobkyňou, umožnil ústavný súd aj jej vyjadriť sa vo veci samej. Za tým účelom doručil žalobkyni sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 46/05-17 zo 17. marca 2005, vyjadrenie predsedu   najvyššieho   súdu   z 5.   mája   2005   a napokon   aj   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľky z 9. júna 2005. Žalobkyňa nevyužila možnosť vyjadriť sa vo veci.

II.

Z výpisu   z Obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I oddielu   Sa   vložky číslo: 843/B, a to z bodu 25 na str. 5 vyplýva, že podľa notárskej zápisnice sp. zn. N 246/04, Nz 52904/04 z 21. júna 2004 spísanej notárom JUDr. B. došlo k zlúčeniu R+V P., a. s., so spoločnosťou U. p., a. s., dňom 13. júla 2004 s tým, že U. p., a. s., preberá celé imanie, práva a záväzky, pohľadávky známe i neznáme patriace zanikajúcej R+V P., a. s.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   zo   spisu   najvyššieho   súdu,   ktorý   je teraz   vedený v odvolacom konaní pod sp. zn. 3 Obo 28/05, dovolanie prevzal JUDr. H. spolu s výzvou krajského súdu, aby sa vyjadril do troch dní, 8. júla 2003 (č. l. 91).

Spis bol pod sp. zn. 36 Cb 54/01 predložený najvyššiemu súdu predkladacou správou sudkyne   krajského   súdu   JUDr.   H.   z 29.   júla   2003.   K realizácii   došlo   zo   strany   súdnej kancelárie 30. júla 2003 (č. l. 93). Spis došiel najvyššiemu súdu 31. júla 2003.

Vyjadrenie   žalovaného   k dovolaniu   z 2.   septembra   2003   bolo   predložené priamo v podateľni   najvyššieho   súdu   17.   septembra   2003   o 8.00   h   v troch   exemplároch (č. l. 94-98), a to spolu s poverením na zastupovanie pre JUDr. H. z 2. septembra 2003.

Vyjadrenie   žalovaného   k dovolaniu   z 2.   septembra   2003   bolo   predložené najvyššiemu   súdu   aj krajským   súdom,   a to prípisom   vedúcej   kancelárie krajského   súdu Ľ. Ch. zo 16. septembra 2003. Prípis spolu s vyjadrením bol podateľni najvyššieho súdu doručený 18. septembra 2003 o 11.00 h (č. l. 100-105). Z vyjadrenia je zistiteľné, že bolo podané v podateľni krajského súdu 12. septembra 2003 o 14.35 h.

Prípisom   predsedu   päťčlenného   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu č. k. Obdo V 58/2003-106   z 12.   novembra   2004   bolo   vyjadrenie   doručené   JUDr.   J.   K., advokátovi so sídlom B., ako právnemu zástupcovi žalobcu – dovolateľa (č. l. 106), ktorý ho prevzal 15. novembra 2004.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu č. k. Obdo V 58/2003-108 z 29. novembra 2004 (str. 3) vyplýva, že žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd poukazuje na odvolací   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k. 6   Obo 127/02-80 z 12.   februára   2003,   podľa záverov ktorého žalobcovi vznikla poistná udalosť v čase, kedy poistný vzťah medzi ním a právnym   predchodcom   sťažovateľky   zanikol,   a to   pre   nezaplatenie   poistného.   Preto považoval podanú žalobu, ktorej predmetom bolo poistné plnenie za poistnú udalosť, za nedôvodnú.   Podľa   názoru   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   sú   však   právne   závery odvolacieho senátu najvyššieho súdu týkajúce sa časového momentu, kedy poistný vzťah zanikol, nesprávne, lebo príslušné lehoty treba počítať odchylne. Pri správnom počítaní týchto lehôt je zrejmé, že k poistnej udalosti došlo ešte počas účinnosti poistného vzťahu medzi žalobcom a právnym predchodcom sťažovateľky. Práve preto treba žalobu považovať vo svojom základe za dôvodnú.

Z vyjadrenia   žalovaného   právneho   predchodcu   sťažovateľky   k dovolaniu z 2. septembra   2003   vyplýva, že   tento   požadoval, aby najvyšší súd dovolanie zamietol, pričom   podrobne   odôvodnil,   prečo   je   potrebné   ako   správne   považovať   počítanie rozhodných lehôt tak, ako to interpretoval najvyšší súd v odvolacom rozsudku.

Z odvolacieho rozsudku   najvyššieho súdu   sp.   zn. 3 Obo 28/05 z 28.   apríla 2005 vyplýva,   že   najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   36   Cb   54/01-69 z 23. januára   2002,   ktorým   bol   právny   predchodca   sťažovateľky   zaviazaný   zaplatiť žalobcovi z titulu poistného plnenia sumu 661 535 Sk s úrokmi z omeškania a s náhradou trov konania. Odvolací senát najvyššieho súdu poukazuje na právne závery, ktoré vyslovil dovolací senát najvyššieho súdu s tým, že je týmito právnymi názormi v zmysle § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku viazaný.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby (...) sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...),   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska zdôrazniť, že skutkový stav danej veci je medzi účastníkmi konania nesporný a je aj jednoznačne preukázaný   listinnými   dôkazmi,   ktoré   má   ústavný   súd   k dispozícii.   Je   teda   nesporné a nepochybne   preukázané,   že   hoci   sťažovateľka   podala   k dovolaniu   žalobcu   vyjadrenie (i keď po uplynutí sudcovskej lehoty, ktorú jej za týmto účelom vymedzil krajský súd), v dovolacom   rozsudku   najvyššieho   súdu   sa   v rozpore   s touto   skutočnosťou   tvrdí,   že sťažovateľka vyjadrenie k dovolaniu nepodala. Právne hodnotenie tohto skutkového stavu je základom   sporu   pred   ústavným   súdom.   Nejde   teda   o posudzovanie   správnosti   alebo nesprávnosti hmotnoprávnych záverov uvedených v dovolacom rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru sťažovateľky uvedeným postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie. Konkrétne bola porušená zásada kontradiktórnosti konania v zmysle práva účastníka súdneho konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Toto právo je obsahom tak čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva aj povinnosť súdu účinne sa zaoberať takými námietkami a argumentmi účastníkov konania, ktoré majú význam pre rozhodnutie súdu. Z tých istých ustanovení vyplýva napokon aj právo účastníka konania na nestranné konanie a rozhodovanie súdu.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   označené   základné   práva   porušené   neboli.   Právo účastníka konania na kontradiktórny proces v súvislosti s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom bolo dodržané. Veď sťažovateľke bolo dovolanie žalobcu doručené, dostala možnosť sa k dovolaniu vyjadriť a vyjadrenie bolo napokon aj doručené druhému účastníkovi. Nedošlo ani k porušeniu princípu, podľa ktorého je súd povinný účinne sa zaoberať námietkami a argumentmi účastníkov, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie. Je síce pravdou, že v dôsledku omylu sa v dovolacom rozsudku v rozpore so skutočnosťou tvrdí, že sťažovateľka vyjadrenie k dovolaniu nepodala, avšak v skutočnosti najvyšší súd na argumenty sťažovateľky uvedené vo vyjadrení prihliadol a s týmito sa vyporiadal, a to o to viac, že argumentácia sťažovateľky uvedená vo vyjadrení k dovolaniu je v podstate totožná s jej   argumentáciou   uvedenou   v odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu.   K námietke sťažovateľky,   že   postupom   najvyššieho   súdu   došlo   aj   k porušeniu   práva   na   nestranné konanie a rozhodovanie súdu, sa najvyšší súd nevyjadril.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   prisvedčiť   najvyššiemu   súdu   tak   z hľadiska vytýkaného   pochybenia   týkajúceho   sa   kontradiktórnosti   konania,   ako   aj   z hľadiska povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami a argumentmi účastníkov konania.

Aj   ústavný   súd   musel   na   základe   vykonaného dokazovania   dospieť   k záveru,   že princíp   kontradiktórnosti   porušený   nebol.   Podstatou   tohto   princípu   je   právo   účastníkov konania   reagovať   na   argumenty   a námietky   protistrany.   K naplneniu   princípu kontradiktórnosti   je   potrebné,   aby   účastník   mal   k dispozícii   stanovisko   protistrany a zároveň, aby mal možnosť a priestor podať k takémuto stanovisku svoje vyjadrenie, ktoré zas dostane k dispozícii protistrana. Tento princíp bol v celom svojom rozsahu postupom krajského súdu a najvyššieho súdu naplnený. Krajský súd splnil svoju povinnosť dovolanie žalobkyne doručiť sťažovateľke a umožniť jej podanie vyjadrenia k dovolaniu. Najvyšší súd zasa   podané   vyjadrenie   sťažovateľky   doručil   žalobkyni.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť sťažnosti   v časti,   v ktorej   sa   sťažovateľka   domáhala vyslovenia   porušenia čl.   48 ods.   2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru z tohto pohľadu.

Rovnako   nebolo   možné   vysloviť   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd nesplnil svoju povinnosť účinne sa zaoberať takými námietkami a argumentmi, ktoré majú význam pre rozhodnutie.

V tejto súvislosti treba uviesť, že sťažovateľka správne poukazuje na zásadu, podľa ktorej z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a dôkaznými   návrhmi   strán   s výhradou,   že   majú   význam   pre rozhodnutie   (Kraska   c   Švajčiarsko   z 29.   apríla   1993,   séria   A, č.   254-B,   s.   49,   §   30). Rovnako   treba   prisvedčiť   aj   tomu   právnemu   názoru   sťažovateľky,   podľa   ktorého odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   má   vychádzať   z objektívnych,   procesnými   predpismi normovaných postupov pri získavaní dostupných zdrojov skutkového stavu.

K porušeniu tejto zásady nedošlo. I keď na prvý pohľad sa zdá, ako keby najvyšší súd k vyjadreniu sťažovateľky k dovolaniu neprihliadol, v skutočnosti materiálne tomu tak nie   je.   Vzhľadom   na   to,   že   argumentácia   sťažovateľky   vo   vyjadrení   k dovolaniu   je v podstate   obdobná,   ako   tá,   ktorú   sťažovateľka   uplatnila   v odvolaní   proti   rozsudku krajského súdu, treba prisvedčiť najvyššiemu súdu, že právne otázky, ktoré boli v danej veci sporné   a ku   ktorým   sa   sťažovateľka   zhodným   spôsobom   postavila   v odvolacom   konaní a v dovolacom   konaní,   boli   najvyšším   súdom   v dovolacom   rozsudku   vyriešené.   To znamená, že sa najvyšší súd argumentmi sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní, ako aj v jej   vyjadrení   k   dovolaniu,   ktoré   nepochybne   mali   význam   pre   rozhodnutie,   účinne zaoberal. Preto nebolo možné vyhovieť sťažnosti ani z tohto pohľadu.

Nebolo možné súhlasiť so sťažovateľkou ani v tom, že by   postupom najvyššieho súdu   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   nestranný   súd.   Treba   povedať,   že sťažovateľka bližšie právne úvahy, ktoré by vychádzali z konkrétneho skutkového stavu veci, neuviedla. Najvyšší súd sa k tejto námietke nevyjadril vôbec.

Požiadavka nestrannosti súdu (sudcu) vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods.   1   ústavy,   ako   aj   z čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti)   a straníckosti.   V judikatúre   Európskeho   súdu   pre ľudské práva v Štrasburgu, na ktorú naväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť   subjektívna   a nestrannosť   objektívna.   Subjektívne   chápanie   nestrannosti   je posudzovaním správania súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo však je zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   subjektívne   rozhodovať   absolútne   nestranne,   ale napriek   tomu   jeho   nestrannosť   môže   byť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam   so zreteľom na jeho štatút, či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne   javiť   v očiach   strán.   Z doterajšej   judikatúry   možno   vyvodiť,   že   do   rámca skutočností spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne prípady inkompatibility, teda situácie, kedy sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ, či prokurátor. Ďalej patria do tejto skupiny prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd, alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom.

Na základe uvedeného rozboru možno dospieť k záveru, že sťažovateľkou namietané porušenie   práva   na   nestranný   súd   je   námietkou   zo   subjektívneho   pohľadu,   pretože sťažovateľka   vytýka   správanie   súdu   spočívajúce   v tom,   že   v odôvodnení   dovolacieho rozsudku je v rozpore so skutočnosťou uvedené, že sa sťažovateľka k dovolaniu nevyjadrila. V takomto prípade však nestačí, že sa konanie súdu javí navonok ako zaujaté v neprospech sťažovateľky (táto skutočnosť je dostatočná totiž iba v prípadoch nedostatku nestrannosti z objektívneho pohľadu). Muselo by byť zároveň ešte preukázané, že na strane súdu je daný predsudok,   teda   musela   by   byť   vyvrátená   prezumovaná   domnienka   subjektívnej nestrannosti súdu. Táto podmienka však podľa názoru ústavného súdu celkom jednoznačne nie   je   naplnená.   Ústavný   súd   nemá   totiž   najmenšie   pochybnosti   o tom,   že   postup najvyššieho   súdu,   ktorý   v odôvodnení   dovolacieho   rozsudku   v evidentnom   rozpore   so skutočnosťou konštatoval, že sa sťažovateľka k dovolaniu nevyjadrila, je dôsledkom len omylu,   nie   teda   zámeru,   ktorý   by   bol   vyjadrením   predpojatosti   najvyššieho   súdu.   Za situácie,   kedy   najvyšší   súd   mal   vyjadrenie   sťažovateľky   k dispozícií   v spise,   dal   toto vyjadrenie 12. novembra 2004 doručiť právnemu zástupcovi žalobcu, a potom rozsudkom z 29. novembra 2004 (o 17 dní neskôr) vo veci aj rozhodol, nie je iný záver akceptovateľný. Preto nebolo možné vyhovieť sťažnosti ani z tohto pohľadu.

Napokon treba uviesť, že pokiaľ sťažovateľka v písomnom stanovisku z 9. júna 2005 namieta   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zo   strany   najvyššieho   súdu v odvolacom konaní, ktoré nasledovalo po dovolacom rozsudku, a to tým, že najvyšší súd nové odvolacie konanie neprerušil do rozhodnutia ústavného súdu, nebolo možné zaoberať sa touto námietkou. Predmet konania na ústavnom súde bol totiž vymedzený sťažnosťou, resp. uznesením ústavného súdu   č. k. I. ÚS 46/05-17 zo 17. marca 2005, ktorým bolo rozhodnuté o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto uznesenia vyplýva, že predmetom skúmania ústavného súdu je iba dovolacie konanie na najvyššom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2005