znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. W., B. B.; Mgr. J. A., B. B.; B. H., Š.; M. N., M.; P. N., M.; M. S., M.; B. M., B. B.; J. H., M.; M. S., T.; J. B., ; P. Z., B.; V. D., B. B.; E. D., B. B.; A. Š., B. B.; M. R., B. B.; E. K., B. B.; Ing. Š. K., B. B.; P. Š., B. B.; Ing. J. P., B. B.; a E. T., B. B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., Advokátska kancelária, B. B.; vo veci porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   55   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   a Úradu pre finančný trh a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. W., Mgr. J. A., B. H., M. N., P. N., M. S., Ing. B. M., J. H., M. S., J. B., P. Z., V. D., E. D., A. Š., M. R., E. K., Ing. Š. K., P. Š., Ing. J. P. a E. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. januára 2004 doručené podanie (ďalej len „sťažnosť“) M. W., B. B.; Mgr. J. A., B. B.; B. H., Š.; M. N., M.; P. N., M.; M. S., M.; Ing. B. M., B. B.; J. H., M.; M. S., T.; J. B., Z.; P. Z., B. B.; V. D., B. B.; E. D., B. B.; A. Š., B. B.; M. R., B. B.; E. K., B. B.; Ing. Š. K., B. B.; P. Š., B. B.; Ing.   J.   P.,   B.   B.,   a E.   T.,   B.   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou JUDr. Z. B., Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl.   55   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   vnútra“),   Ministerstva   financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) a Úradu pre finančný trh (ďalej len „úrad“) vo veci týkajúcej sa zmluvných vzťahov medzi sťažovateľmi a obchodnými spoločnosťami B.M.G. Invest, s. r. o., HORIZONT Slovakia o. c. p., a. s., DRUKOS, a. s., BDV družstvo, BOSTON   Credit,   a. s.,   (SPOROINVEST,   a. s.)   a   AGW,   s   r. o.,   (ďalej   len   „nebankové subjekty“).

Z obsahu sťažnosti a z priložených písomností vyplýva, že každý zo sťažovateľov uzatvoril   s   niektorým   z   nebankových   subjektov   uvedených   vyššie   zmluvu   o   pôžičke, zmluvu o tichom spoločenstve, zmluvu o postúpení pohľadávky alebo zmluvu o vrátení členského   vkladu   s   rozličnou   výškou   istiny,   pričom   nebankové   subjekty   prisľúbili sťažovateľom   príslušné   zhodnotenie   vložených   finančných   prostriedkov.   Sťažovatelia namietajú, že „utrpeli ujmu na svojich   základných právach, keď vložené úspory   neboli zhodnotené spôsobom garantovaným … a to aj z toho dôvodu, že Ministerstvo financií Slovenskej   republiky,   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Úrad   pre   finančný   trh a Generálna prokuratúra SR nekonali dôsledne svoju povinnosť kontrolovať dodržiavanie zákonnosti v rámci im zverených kompetencií“. Podľa tvrdení sťažovateľov označené štátne orgány   „svojou   nečinnosťou   spôsobili,   že   subjekty,   ktoré   podnikali   na   trhu   nespĺňali zákonom   predpísané   podmienky   a   ústredné   orgány   štátnej   správy   nezasiahli   v   rámci možností zverených im zákonom“.

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie   ich   základného   práva   zakotveného   v   čl.   55   ústavy   postupom   (nekonaním) ministerstva   vnútra,   ministerstva   financií   a   úradu.   Sťažovatelia   zároveň   „uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu ujmy vyjadrenej v peniazoch za to, že … boli   povinní   trpieť   stav   finančnej   ujmy   vyhlásením   konkurzu   na   uvedené   spoločnosti“, a žiadajú,   aby   ústavný   súd   označeným   štátnym   orgánom   uložil   povinnosť   spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške spolu 6 089 900 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   55   ods.   1   ústavy   hospodárstvo   Slovenskej   republiky   sa   zakladá   na princípoch   sociálne   a   ekologicky   orientovanej   trhovej   ekonomiky.   Podľa   čl.   55   ods.   2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž (…).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom   citovaná   ďalšia   judikatúra).   Inými slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nepovažoval   za nevyhnutné   zaoberať   sa   otázkou   včasnosti   podania   návrhu   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   ani   otázkou   jeho   prípustnosti   z   hľadiska   vyčerpania   dostupných prostriedkov nápravy a súvisiacou otázkou právomoci ústavného súdu na prerokovanie veci, pretože   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   je prima   facie nespôsobilá   stať   sa   predmetom meritórneho posúdenia zo strany ústavného súdu. Sťažovatelia totiž namietajú porušenie „ich   základného práva“ v spojení s takým ustanovením ústavy, z ktorého im nevyplýva žiadne základné právo alebo sloboda, ochranu ktorých by im ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy mohol poskytnúť.

Ústava chráni a garantuje základné práva a slobody vymedzené v druhej hlave ústavy a v spojení s ustanoveniami čl. 7 ods. 5 a čl. 154c) ods. 1 ústavy aj základné práva a slobody vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorá   bola   ratifikovaná   a   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom. Ustanovenie čl.   55   ústavy   ako úvodné   ustanovenie tretej   hlavy ústavy neustanovuje žiadne základné právo alebo slobodu, ktorých ochrany by sa fyzické osoby alebo právnické osoby mohli domáhať v konaní podľa čl. 127 ústavy.

Sťažovatelia v texte sťažnosti síce citujú aj všeobecné ustanovenie čl. 12 ods.   1 ústavy a ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy (ochrana vlastníckeho práva), prípadné porušenie týchto ustanovení ústavy však jednak nijako nešpecifikujú a jednak v návrhu na rozhodnutie (tzv.   petite   sťažnosti)   namietajú   výlučne   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   55 ústavy.   Sťažnosť   v tejto   podobe   pritom   nebolo   možné   považovať   za   návrh   na   začatie konania, ktorý nespĺňa zákonom predpísané náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 178/03). S prihliadnutím   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľov   a   hľadiská   procesnej ekonómie ústavný súd nepovažoval za potrebné ani vhodné vstupovať do formálno-právne perfektného prejavu vôle sťažovateľov pokusom o modifikáciu jeho obsahu a vo svojich záveroch vychádzal z prejavu vôle sťažovateľov, tak ako bol tento adresovaný ústavnému súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom označených štátnych orgánov a údajným porušením základných práv a slobôd sťažovateľov absentuje   relevantná   súvislosť.   Návrh   je   preto   v zmysle   §   25   zákona   o ústavnom   súde zjavne neopodstatnený.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004