znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 46/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., bytom N. Z., zastúpeného advokátkou JUDr. V. S., Advokátska kancelária, N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   uznesením Okresného   súdu   v Nových   Zámkoch   sp.   zn.   4   C   175/01   zo 16.   mája   2002   v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 337/02 z 30. septembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2002   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   S.,   bytom   N.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. V. S., Advokátska kancelária, N. Z., ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uznesením Okresného súdu v Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 175/01 zo 16. mája 2002 v spojení s uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   Co   337/02 z 30. septembra   2002.   Sťažovateľ   zároveň   žiadal   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   156/94   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 154/99.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom   pod sp.   zn. 4 C 175/01   (ďalej   len   „konanie   o návrhu   na   obnovu   konania“)   označeným   uznesením zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 156/94, v ktorej rozsudkom okresného súdu z 12. januára 1999 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 154/99 z 8. februára 2001 bolo vyporiadané jeho bezpodielové spoluvlastníctvo k majetku, ktorý s bývalou manželkou nadobudol za trvania manželstva (ďalej   len   „konanie   o vyporiadanie   BSM“).   Krajský   súd   označeným   uznesením   toto uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ uviedol, že v konaní o návrhu na obnovu konania bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože „súdy nesprávne vyhodnotili celú dôkazovú situáciu pri vyporiadaní nášho zaniknutého BSM (...) Podstatou porušenia môjho práva na súdnu ochranu je však tá skutočnosť, že dňa 12. 1. 1999 Okresný súd Nové Zámky č. k. 9 C 156/94 rozhodol vo veci napriek skutočnosti, že dňa 11. 1. 1999 som podal na OS Nové Zámky k č. k. 9 C 156/94 žiadosť o postúpenie sporu. Aj keď táto moja žiadosť nebola presne definovaná, že ide o námietku voči celému Okresnému súdu Nové Zámky a voči všetkým sudcom OS Nové Zámky, z obsahu tejto mojej žiadosti táto skutočnosť   vyplýva,   že   namietam   celý   súd   OS   Nové   Zámky   z dôvodov,   že   voči   mne postupovali zaujato a jednostranne. Napriek tejto skutočnosti sa dňa 12. 1. 1999 uskutočnilo pojednávanie vo veci samej, kedy sa vo veci samej rozhodlo bez mojej prítomnosti a bez toho, aby som mohol preukázať a využiť ďalšie svoje procesné prostriedky a oprávnenia“.

Sťažovateľ sám (bez prostredníctva svojej právnej zástupkyni) doručil 20. januára 2003 podanie označené ako „Dodatok k sťažnosti“, ktorým žiadal, aby sa ústavný súd jeho sťažnosťou zaoberal a rozhodnutia všeobecného súdu prehodnotil „v zmysle čl. 47, 47 a 48 Ústavy   SR a dospel   k záveru,   že uvedené rozhodnutia   sú   v rozpore s čl.   6   ods.   1 (...)“ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa označené ako „Dodatok k sťažnosti“ ústavný   súd   síce   pri   svojom   rozhodovaní   vzal   na   vedomie,   avšak   vzhľadom   na   to,   že nespĺňalo obsahové   ani formálne náležitosti   predpísané   zákonom   (§   20   a   §   50   zákona o ústavnom súde) a nebolo podané zástupkyňou, ktorú sťažovateľ na svoje zastupovanie v konaní   pred   ústavným   súdom   splnomocnil,   ústavný   súd   o ňom   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti   rozhodovať nemohol. Predmetom   jeho rozhodovania bol teda   len návrh   na   rozhodnutie   vymedzený   v sťažnosti   podanej   jeho   právnou   zástupkyňou,   t.   j. namietané   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a namietané porušenie práv podľa Občianskeho súdneho poriadku. Je však zrejmé, že dôvody ďalej uvedené,   pre   ktoré   nemožno   predmetnú   sťažnosť   prijať   na   ďalšie   konanie,   by   boli relevantné   aj   vo   vzťahu   k tým   článkom   ústavy   a Dohovoru,   ktoré   sťažovateľ   označil v uvedenom dodatku k sťažnosti.

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   teda   v danom   prípade,   v ktorom   zásahom   do označeného   práva   je   rozhodnutie   súdu,   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (napr. I. ÚS 120/02). Pretože napadnuté uznesenie krajského súdu vydané v konaní o návrhu na obnovu konania nadobudlo právoplatnosť 21. októbra 2002 a predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú   prepravu 20. decembra 2002, sťažovateľ v tomto prípade túto podmienku splnil. Naproti tomu sťažnosť v časti, v ktorej sa námietky týkajú rozsudkov všeobecného súdu vydané v konaní o vyporiadanie BSM, bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 9. apríla 2001. V tejto časti bolo preto potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene. Z tohto dôvodu sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok týkajúcich sa porušenia označeného článku ústavy, ktoré sa týkali postupu súdov a ich rozhodnutí vydaných v rámci konania o vyporiadanie BSM.

Pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný   súd   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Ústavný   súd   nie   je   preto   oprávnený   preskúmavať   námietky   porušenia   „práv   podľa Občianskeho súdneho poriadku“, tak ako to žiadal od neho sťažovateľ.

Obnova konania, ktorá je upravená v druhej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, je prípustná len z dôvodov ustanovených v § 228 až § 231 OSP, pričom návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť (§ 230 ods. 1 OSP). Pre konanie o obnove platia primerane ustanovenia o konaní v prvom stupni (§ 232   OSP).   Návrh   na   obnovu   konania   súd   uznesením   buď   zamietne,   alebo   obnovu konania povolí (§ 234 ods. 1 OSP).

Okresný   súd   návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania   zamietol   ako   „nedôvodný i oneskorený“ z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí. Krajský súd jeho uznesenie v tejto časti potvrdil, pretože „sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa (...), tieto preto opakovať nebude a na tieto aj ako svoje len poukazuje“.   Okrem   toho   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   prečo tvrdenia obsiahnuté v odvolaní nepovažuje za odôvodnené.

Práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania vrátane   návrhu   na   obnovu   konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt, oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci   o ňom   konať a rozhodnúť   či splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   je   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc   skúmať to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Z obsahu   napadnutých   rozhodnutí   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   bol   zastúpený advokátom, mohol v tomto konaní namietané skutočnosti riadne uplatniť a že obidva súdy riadne uviedli vo svojich rozhodnutiach dôvody, pre ktoré jeho návrh na obnovu konania nepovažovali za odôvodnený s ohľadom na príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť ich právne závery o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých tento návrh sťažovateľa zamietli, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s ich   právnym   názorom   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu   je dôvodom   pre   odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť okrem   iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).

Z týchto dôvodov   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003