znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 459/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   mesta   Z.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Milošom Cimrákom, Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co/337/2012 z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2014 doručená faxom (24. apríla 2014 poštou) sťažnosť mesta Z. (ďalej len „sťažovateľ“, resp. „odporca“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9   Co/337/2012   z 30. januára   2014   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   odporcom   v konaní   o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 18/2002 na návrh štyroch navrhovateľov (1. V. J. a spol.). Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom z 11. januára 2012 určil, že nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu patria do   podielového   spoluvlastníctva   navrhovateľov.   Súčasne   rozhodol   o trovách   konania. Prvostupňový   rozsudok   napadli odvolaním   navrhovateľ v 1.   rade   (v   časti   trov   konania) a sťažovateľ (vo veci samej). Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa „vo veci samej“ a zrušil „v časti náhrady trov konania“ a vec v tejto časti vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Podľa názoru sťažovateľa „Krajský súd... sa v rozsudku sp. zn. 9 Co/337/2012-466 zo dňa 30. 1. 2014 nevysporiadal s podstatnými skutkovými okolnosťami a vec v konečnom dôsledku   nesprávne   právne   posúdil,   následkom   čoho   je   toto   rozhodnutie   arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv namietaným rozsudkom (bod 1), zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Navrhol priznať mu trovy konania „v sume 340,90 €“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co/337/2012 z 30. januára 2014.

II.A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

8. Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v postupe krajského súdu v odvolacom konaní v zásade z dôvodov uvedených v bode 3.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 9 Co/337/2012 z 30. januára 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

13.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

«Krajský súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a po doplnení dokazovania vyžiadaním správy z Okresného úradu Zlaté Moravce, katastrálny   odbor   a   poučení   účastníkov   podľa   §   213   ods.   2   OSP   dospel   k   záveru,   že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Navrhovatelia sa podaným návrhom domáhali určenia, že kúpna zmluva M 60/4, uzavretá dňa 23. 01. 1990 medzi navrhovateľmi v 1. až 3. rade ako predávajúcimi a medzi Československým   štátom,   zast.   Stavoinvesta.   IIO   Bratislava,   predmetom   ktorej   boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v...   a zapísané v LV... je neplatná. V priebehu konania návrh   zmenili   a   domáhali   sa   určenia,   že   nehnuteľnosti   nachádzajúce   sa   v obci...,   a... a vedené na Katastrálnom úrade v Nitre, Správa katastra Zlaté Moravce na LV... patria do podielového spoluvlastníctva.... v podiele 1/3-ina,... v podiele 1/3-ina a do dedičstva po poručiteľovi... v podiele 1/3-ina. Súd uznesením zmenu návrhu pripustil.

Podľa   §   80   písm.   c)   OSP   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Súd   prvého   stupňa   sa   v   konaní   správne   v   prvom   rade   zaoberal   otázkou,   či navrhovatelia majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, ktorého existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukázať žalobca a ktorý musí existovať v čase, kedy bol rozsudok súdu vyhlásený. Nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení bráni zaoberať sa s vecou v jej merite.   Vo   všeobecnosti platí,   že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu   ohrozené   alebo,   kde   by   bez   tohto   určenia   sa   stalo   právne   postavenie   žalobcu neistým. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že navrhovatelia na požadovanom určení majú naliehavý právny záujem, pretože určenie existencie práva alebo   právneho   vzťahu,   o   ktoré   v   konaní   ide,   priaznivo   ovplyvní   právne   postavenie navrhovateľov voči odporcovi a len takýmto určovacím petitom môže dôjsť k zmene zápisu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.

Podľa § 868 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. 01. 1992 sa však posudzujú podľa doterajším predpisov.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov ide vtedy,   ak   súd   ne   použil   správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Keďže kúpna zmluva M 60/4 bola uzavretá dňa 23. 01. 1990, vznik právnych vzťahov z   tejto   zmluvy   je   potrebné   posudzovať   podľa   Občianskeho   zákonníka   účinného   v čase uzavretia   tejto   zmluvy.   Ak   potom   súd   prvého   stupňa   v   napadnutom   rozsudku   citoval ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 1992, vec nesprávne právne posúdil.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy... Podľa § 37 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy... Podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka   účinného   v   čase   uzavretia   kúpnej   zmluvy neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči záujmom spoločnosti.

Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy... Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy... Podľa   §   2   ods.   1   zák.   č.   22/1964   Zb.   o   evidencii   nehnuteľností   v   evidencii nehnuteľností   sa   vyznačujú   všetky   nehnuteľnosti   s   uvedením   druhov   pozemkov   (kultúr), výmer   a   spôsobu   užívania;   ďalej   vlastnícke   vzťahy,   správa   národného   majetku,   právo trvalého   užívania   národného   majetku,   právo   osobného   užívania   pozemkov,   obmedzenie vlastníckych   práv   a   iné   skutočnosti   týkajúce   sa   nehnuteľností   potrebné   pre   národné hospodárstvo.

Podľa   §   6   zák.   č.   22/1964   Zb.   o   evidencii   nehnuteľností   údaje   evidencie nehnuteľností   sú   záväzné   pre   plánovanie   a   riadenie   poľnohospodárskej   výroby,   pre výkazníctvo a štatistiku o poľnohospodárskom pôdnom fonde a lesnom fonde, pre prehľady nehnuteľností vedené socialistickými organizáciami a sú aj podkladom pre spisovanie zmlúv a iných listín o nehnuteľnostiach.

Podľa § 6 ods.   2 vyhl. Ústrednej správy geodézie a kartografie č. 23/1964 Zb., ktorou   sa   vykonáva   zák.   č.   22/1964   Zb.   o   evidencii   nehnuteľností   všetky   nehnuteľnosti musia byť uvedené v listine podľa obcí a katastrálnych území a parcelných čísel vedených v evidencii nehnuteľností. Ak je listinou prevádzaná reálne oddelená časť nehnuteľnosti, musí sa predložiť aj geometrický plán, na ktorom je vyznačené oddelenie príslušnej časti a udať jej výmera. Ak sa listinou zriaďuje vecné bremeno, ktoré sa vzťahuje len na časť pozemku, táto časť sa vyznačí na geometrickom pláne alebo na kópii z pozemkovej mapy; geometrický plán alebo kópia z pozemkovej mapy sa pripoja k listine.

Podľa § 8 citovanej vyhlášky záväznými údajmi evidencie nehnuteľností sú parcelné čísla   nehnuteľností,   výmery   a   druhy   pozemkov   (kultúry),   výmery   pôdohospodárkach závodov (sektorov), výmery územných správnych jednotiek (obcí, okresov, krajov, štátu) a hospodárske plochy obcí, okresov a krajov.

V citovanom ustanovení § 37 Občianskeho zákonníka sú stanovené niektoré základné náležitosti, ktoré musí vykazovať vôľa a jej prejav, aby išlo o platný právny úkon. Podľa tohto   ustanovenia   musí   byť   právny   úkon   urobený:   a)   slobodne,   b)   vážne,   c)   určite,   d) zrozumiteľne. Pokiaľ to tak nie je a právny úkon niektoré z týchto zákonných náležitostí nespĺňa (nie je rozhodujúce, či ide o vadu vôle alebo o vadu prejavu), právny úkon síce vznikol   a   existuje,   avšak   je   neplatný.   Vo   všetkých   týchto   prípadoch   ide   o   absolútnu neplatnosť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí s ohľadom na to, že je zároveň stanovená vo verejnom záujme priamo zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), ako aj   bez   ohľadu   na   to,   či   sa   niekto   tejto   neplatnosti   dovolal.   Preto   právne   účinky,   t.   j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho   úkonu   nevzniknú.   Účinky   právneho   úkonu   sa   posudzujú   v   čase,   kedy   došlo k prejavu vôle konajúceho a následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie však zmenou výkladu prejavu vôle.

Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma (tak je tomu u zmlúv o prevodoch nehnuteľností), musí určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný... pre posúdenie určitosti zmluvy   o   prevode   nehnuteľností   je   významný   iba   ten   prejav   vôle,   ktorý   bol   vyjadrený v písomnej   forme   a   nie   je   podstatné,   že   účastníkom   právneho   vzťahu   je   zrejmé,   čo   je predmetom právneho úkonu, ak to nemôžu objektívne zistiť z jeho písomného vyjadrenia i osoby, ktoré účastníkmi tohto právneho vzťahu nie sú. Ak je písomná zmluva o prevode nehnuteľností objektívne neurčitá, je neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka i v prípade,   ak   účastníkom   bolo   zrejmé,   ktoré   nehnuteľnosti   sú   predmetom   prevodu... (rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Cdo 1126/2006).

Právny úkon je neurčitý, a teda neplatný vtedy, ak je vyjadrený prejav vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľný, avšak nejednoznačný a tým neurčitý zostáva jeho vecný obsah,   pričom   neurčitosť   tohto   obsahu   nemožno   odstrániť   a   preklenúť   ani   s   použitím výkladových pravidiel (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí táto určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať zo samotného textu listiny, na ktorom je prejav vôle zaznamenaný (rozhodnutie NS SR 4Cdo 119/2011).

Podľa konštantnej judikatúry pre oblasť právnych úkonov týkajúcich sa vecných práv k   nehnuteľnostiam   prevažuje   všeobecný   záujem   na   určitosti   vlastníckych   práv,   ktoré pôsobia   absolútne   („proti   všetkým“),   nad   záujmom   účastníkov   právneho   úkonu   na rešpektovaní   ich   vôle.   Preto   musí   byť   individualizácia   nehnuteľností   v   obligatórne písomnom právnom úkone týkajúcom sa jeho prevodu vykonaná natoľko určitým spôsobom, aby bolo i tretím osobám nepochybne zrejmé, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom právneho úkonu (viď napr. rozsudok zo dňa 16. novembra 2001 sp. zn. 22 Cdo 1236/2001, Soubor civilních   rozhodnutí   Nejvyššího   soudu   č.   C   837).   Aj   pri   takomto   prístupe,   ktorý uprednostňuje výklad pripúšťajúci platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou a snaží sa viazať na skutočnú vôľu účastníkov zamýšľané právne dôsledky, je treba brať do úvahy „absolútne pôsobenie vlastníckeho práva, vyjadrené tiež v požiadavke na určitosť právnych úkonov, týkajúcich sa vecných práv. Preto je v týchto prípadoch kladený dôraz na to, že právne   významná   je   len   tá   vôľa,   ktorá   mohla   byť   tretím   osobám   z   písomnej   zmluvy poznateľná.   V   takom   prípade   nie   je   významná   tá   vôľa,   ktorú   by   bolo   možné   zistiť   až objasnením   skutkových   okolností,   za ktorých   bol   právny   úkon   urobený   a   nevyplývajú priamo z písomnej zmluvy (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 555/2008).

Odvolací súd, po preskúmaní veci na nariadenom odvolacom pojednávaní, dospel k záveru, že aj keď súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nesprávne citoval ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, jeho záver o neplatnosti predmetnej zmluvy M 60/4 z dôvodu jej neurčitosti je správny, pretože nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom prevodu, nie sú označené v súlade s požiadavkami § 2 ods. 1 zák. č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností a §   6   ods.   2   vyhl.   Ústrednej   správy   geodézie   a   kartografie   č.   23/1964   Zb.,   ktorou   sa vykonáva zák. č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností. Označenie nehnuteľností v zmluve je nejednoznačné, pričom, keďže ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí táto určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať zo samotného textu   listiny,   na   ktorom   je   prejav   vôle   zaznamenaný.   Aj   keď   neurčitosť   obsahu   možno za určitých   podmienok   preklenúť   s   použitím   výkladových   pravidiel   (§   35   ods.   2 Občianskeho zákonníka), právne významná je len tá vôľa, ktorá mohla byť tretím osobám z písomnej zmluvy poznateľná. V danej veci je však predmet prevodu označený iba listom vlastníctva, parcelnými číslami nehnuteľností a súčtom ich celkovej výmery bez uvedenia stavieb, hoci tieto na liste vlastníctva v tom čase vyznačené bolí. Cena predmetu prevodu nekorešponduje s bodom I. zmluvy, keď z tohto bodu by sa mohlo javiť, že predmetom prevodu   sú   aj   stavby   (dom,   garáž,   drobné   stavby),   avšak   ani   tieto   nie   sú   riadne špecifikované.   Uvedený   je   len   dom,   bez   označenia   súp.   č.,   hoci   podľa   LV...   sú   na predmetných parcelách vyznačené dva domy – dom... a dom... Z uvedených dôvodov teda nemožno z predmetnej listiny zistiť vôľu zmluvných strán ohľadne predmetu zmluvy, pričom, aj   keď   odvolací   súd   považuje   z   vykonaného   dokazovania   za   preukázané,   že   pôvodní navrhovatelia v 1. až 3. rade o tom, čo je predmetom zmluvy vedeli, ich skutočná vôľa nemôže byť pre neurčitosť predmetu zmluvy tretím osobám z písomnej zmluvy poznateľná, preto   je   táto   zmluva   z   dôvodu   jej   neurčitosti   neplatná.   Zmluva   obsahuje   odkaz   aj   na geometrický plán, avšak keďže na základe neho nedošlo k zmene parciel, skutočnosť, že k zmluve nebol pripojený, neplatnosť zmluvy ešte aj z tohto dôvodu nespôsobuje. Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal aj s náležitosťami kúpnej zmluvy v súvislosti s ponukovým listom zo dňa 10. 10. 1988, keď správne uviedol, že nejasnosti ohľadne predmetu kúpnej zmluvy neboli ani v súvislosti s týmto ponukovým listom odstránené.

Odvolací   súd,   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa,   sa   následne   zaoberal   možným nadobudnutím   vlastníckeho   práva   odporcu   k   predmetným   nehnuteľnostiam   titulom vydržania.

Podľa   §   135a   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   účinného   v   čase   uzavretia   kúpnej zmluvy vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

Vydržanie   ako   osobitný   originálny   spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva zo zákona vyžaduje, aby išlo o spôsobilý predmet vydržania, aby bola držba oprávnená a nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Výsledkom splnenia všetkých zákonom požadovaných   predpokladov   vydržania   je   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k veci vydržiteľom,   a   to   okamihom   uplynutia   vydržacej   doby.   Tento   právny   následok   nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu, a preto rozhodnutie   vydané   na   základe   určovacej   žaloby   vydržiteľa   o   tom,   že   tento   nadobudol vlastnícke   právo   vydržaním   má   povahu   deklaratórneho   rozhodnutia.   Vydržať   vlastnícke právo   môže   len   oprávnený   držiteľ,   t.   j.   ten,   kto   s   vecou   nakladá   ako   so   svojou   a   je so zreteľom   na   všetky   okolnosti   v   dobrej   viere,   že   mu   vec   patrí.   Samotná   detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne; ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). V konaniach, v ktorých sa posudzuje splnenie podmienok vydržania, majú spravidla osobitný význam skutkové zistenia súdu v otázke dobromyseľnosti držiteľa. Dobrá viera držiteľa, ktorá je podložená jeho vôľou nakladať s vecou ako so svojou, vyjadruje totiž vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa ale navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už je spôsobilým predmetom dokazovania. So zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti treba v týchto prípadoch vyriešiť otázku, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Keďže dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí, musí   byť   aj   skutkový   záver   o   nedostatku   dobrej   viery   vždy   dostatočne   podložený adekvátnymi skutkovými zisteniami.

Súd prvého stupňa sa v konaní po zistení, že kúpna zmluva zo dňa 23. 01. 1990 je neplatná,   správne   zaoberal   možnosťou   vydržania   vlastníckeho   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam   zo   strany   odporcu   a   urobil   tiež   správny   záver   o tom,   že   vzhľadom k súdnym sporom, prebiehajúcim medzi účastníkmi konania, vydržanie zo strany odporcu neprichádza do úvahy (súd prvého stupňa nesprávne v rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, avšak z kontextu tohto rozhodnutia je zrejmé, že ide len o zrejmú nesprávnosť, pričom sa zaoberal vydržaním odporcu). Na okresom súde Nitra pod sp. zn. 8 C 64/1992 prebiehalo konanie medzi navrhovateľmi... a odporcom - Stavoinvesta IIO Bratislava, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorom ako vedľajší účastník   na   strane   odporcu   vystupovalo   Mesto   Z.,   o   vstupe   ktorého   do   konania   bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 11. 11. 1992 a ktorému bolo rozhodnutie v tejto veci aj doručované   (rozsudok   Okresného   súdu   Nitra   doručený   dňa   17.   05.   1993   a   rozsudok Krajského súdu v Nitre doručený dňa 10. 03. 1994). Ak by teda aj odporca vstúpil od uzavretia   kúpnej   zmluvy   do   dobromyseľnej   držby   predmetných   nehnuteľností,   týmto konaním došlo k jej pretrhnutiu, a teda odporca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   ak   súd   prvého   stupňa   návrhu   navrhovateľov vyhovel,   je   jeho   rozhodnutie   vo   veci   samej   správne,   pričom   sa   vyporiadal   aj   so skutočnosťami   uvedenými   v zrušovacom   uznesení   odvolacieho   súdu   a   rozhodnutie   aj dostatočne odôvodnil, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zahŕňajú   v   sebe   aj   právo   na   rovnosť   zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že   nedostatok   odôvodnenia   písomného   vyhotovenia   rozhodnutia   je   vo   svojej   podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.

Povinnosť   súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   je   odrazom   práva   účastníka   na dostatočné a presvedčivej odôvodnenie spôsobu jeho rozhodnutia, a preto musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa preto   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   musí   vysporiadať   so   všetkými   rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Jeho účelom je totiž preukázať správnosť rozhodnutia a súčasne je i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí. Preto musí byť preskúmateľné.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v časti trov konania zistil, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnil a z toho dôvodu je nepreskúmateľné, preto ho v tejto časti podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   o   trovách konania bude vyporiadať sa a riadne odôvodniť... V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.»

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je úplne odchylné od   veci   samej,   alebo aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co/337/2012 z 30. januára 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   právne   závery,   konštatuje   dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

18. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva „vlastniť majetok a právo na ochranu majetku podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a práva na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru...“ už   uvedeným   postupom a rozhodnutím krajského súdu.

19. Pretože sťažovateľ namietajúci tiež porušenie základného práva   podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu tieto porušenia oprel o dôvody v podstate identické ako v súvislosti s namietanými porušeniami čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.A odôvodnenia), bolo potrebné odmietnuť sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

20. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014