znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 459/2013-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., N., zastúpeného advokátom JUDr. S. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základných práv   podľa   čl.   41   ods.   1   a 4   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   a práv   podľa   čl.   8   ods.   1   a 2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 225/2012 z 23. januára 2013 a rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 25 C 156/2011-226 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 225/2012 z 23. januára 2013 a rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 156/2011-226 z 31. mája 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že okresný súd na návrh K. M. rozsudkom z 31. mája 2013 rozviedol jej manželstvo so sťažovateľom, ich maloletého syna H... zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky a sťažovateľovi uložil povinnosť prispievať   na   jeho   výživu   mesačne   sumou 200   €.   Súčasne   upravil   styk   sťažovateľa s maloletým na čas po rozvode tak, že je oprávnený stretávať sa s ním „počas každého roka každý párny týždeň od piatku od 17.00 hod. do nedele do 17.00 hod...“, ďalej upravil jeho styk s maloletým každý rok v mesiacoch júl a august, počas vianočných sviatkov a počas Veľkonočného   pondelka.   (Okresný   súd   návrhu   sťažovateľa   na „striedavú   osobnú starostlivosť“ nevyhovel). O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 23. januára 2013 tak, že „rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku týkajúceho sa úpravy práv a povinností k maloletému H... na čas po rozvode, v časti výroku o náhradu trov konania štátu a v časti výroku o náhrade trov konania účastníkov potvrdzuje“.

3. Sťažovateľ   uviedol,   že   základom   pre   rozhodnutie   okresného   súdu   a následne aj krajského   súdu „boli   neúplné   vyjadrenia   zo   znaleckého   posudku...“,   preto „viackrát navrhol...   v priebehu   konania...   vykonať   opravný   znalecký   posudok...,   čo   bolo   súdom zamietnuté...“. Postup vo veci konajúcich súdov podľa názoru sťažovateľa „bol nezákonný s intenzitou   takou,   že   porušili   ústavné   práva   sťažovateľa...“.   Sťažovateľ   v súvislosti s nevykonaním   ním   navrhovaných   dôkazov „dôvodne   konštatuje   porušenie   základného práva na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivé súdne konanie“.

4. Keďže   v rozsudku   krajského   súdu „nie   je   kvalitne,   dostatočne   a presvedčivo zdôvodnené,   prečo súd nevykonal ďalšie navrhované dôkazy vrátane výsluchu znalkyne na pojednávaní...“, sťažovateľ dospel k záveru, že tým „bolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces“.

5. Sťažovateľ tvrdí, že už uvedeným postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných súdov mu „bol fakticky upretý výkon rodičovských práv a povinností“, a tým mu   bolo   spôsobené „porušenie   ochrany   rodičovstva,   práva   na   starostlivosť   o   deti a rešpektovanie súkromného a rodinného života“.

6. Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľ   početne   argumentoval   rozhodnutiami Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   Ústavného   súdu   Českej   republiky   a ústavného súdu. Ako   dôkazový   materiál   k sťažnosti   pripojil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 25 C 156/2011-226 z 31. mája 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 225/2012 z 23. januára 2013.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 Ústavy...

... na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru...... na ochranu rodičovstva vyplývajúcu z čl. 41 ods. 1 Ústavy...... na starostlivosť o deti a ich výchovu vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 Ústavy...... rovnosť účastníkov konania pred súdom vyplývajúcu z čl. 47 ods. 3 Ústavy...... na rešpektovanie súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru...

... na rodičovské práva a starostlivosť o dieťa, ktoré je rovnaké ako rodičovské práva druhého   rodiča   vyplývajúce   z   čl. 18   ods. 1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkom Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   5 Co/225/2012-321   zo   dňa   23.   01.   2013   a   rozsudkom Okresného súdu v Nitre č. k. 25 C/156/2011-226, zo dňa 31. 05. 2012 porušené bolo.... Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 23. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu... vracia na ďalšia konanie.

... Krajský súd... je povinný... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1.500,- EUR...

... Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

8.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Sťažovateľ namietal porušenie práv (pozri body 1 a 7) rozsudkami okresného súdu z 31. mája 2012 a krajského súdu z 23. januára 2013.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu č. k. 25 C 156/2011-226 z 31. mája 2012

12. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

13. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu,   ako aj   právnickú   osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

14. V danom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojich základných práv podľa   ústavy, ako aj práv podľa   dohovoru   a Dohovoru   o právach dieťaťa   napadnutým rozsudkom okresného súdu odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 225/2012 z 23. januára 2013

15. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

16. Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa predovšetkým tým, že potvrdil (a teda akceptoval) výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti o jeho styku s maloletými synom, nevykonal ním navrhované dôkazy a nedostatočne odôvodnil svoje faktické a právne závery (pozri tiež body 3 až 5).

17. Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu v častiach týkajúcich sa uvedených námietok a sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy, právami podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

18. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal predovšetkým vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19.   Podľa   ustáleného   právneho   názoru   ústavného   súdu   účelom   práva   na   súdnu a inú právnu   ochranu   vrátane práva   na   spravodlivé   konanie je   zaručiť   každému   prístup k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   vo   veci   konať   a   rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou týchto práv nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať   povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol   náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

20. Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

21. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

22. Ústavný súd z týchto hľadísk (body 19 až 21) preskúmal rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 225/2012 z 23. januára 2013, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie v odvolaním napadnutých častiach jeho výrokov. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol   podstatu   odôvodnenia   prvostupňového   súdu, oboznámil   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľa   a stanoviská   navrhovateľky,   kolízneho opatrovníka a vedľajšieho účastníka k nemu:

„Súd   prvého   stupňa   rozsudkom   zo   dňa   31.   05.   2012   č.   k.   25   C/156/2011-226 rozviedol manželstvo účastníkov konania..., s tým, že maloletého H. na čas po rozvode zveril do   osobnej   starostlivosti   navrhovateľky,   ktorá   bude   dieťa   zastupovať   a   spravovať   jeho majetok. Odporcovi na čas po rozvode určil vyživovaciu povinnosť v sume 200 eur mesačne na maloletého H... Zároveň súd upravil aj styk odporcu s týmto dieťaťom počas každého párneho týždňa v kalendárnom roku od piatku od 17.00 hod. do nedele do 17.00 hod., v každom roku od 16. 07. od 08.00 hod. do 31. 07. do 16.00 hod., a od 16. 08. od 08.00 hod. do 30. 08. do 16.00 hod., počas vianočných sviatkov v každom párnom roku od 23. 12. od 17.00 hod. do 27. 12, do 17.00 hod. a v každom nepárnom roku od 28. 12. od 17.00 hod. do 01.   01.   do   17.00   hod.   nasledujúceho   párneho   roku   a   počas   Veľkonočného   pondelka v každom nepárnom roku od 08.00 hod. do 16.00 hod., s tým, že odporca je povinný si dieťa v   stanovenom   čase   vyzdvihnúť   v   mieste   bydliska   navrhovateľky   a po skončení   styku je povinný navrhovateľke na tom istom mieste odovzdať. Navrhovateľka je povinná dieťa na styk riadne pripraviť a odovzdať ho odporcovi...

Pokiaľ   ide   o   upravený   rozsah   stretávania   sa   odporcu   s   maloletým   H.   na   čas po rozvode, súd ho stanovil s poukazom na výpovede účastníkov a denný režim dieťaťa, pričom   ho   považoval   za   prijateľný.   Až   samotná   realizácia   styku   preukáže   možnosti účastníkov s tým,   že v prípade dosiahnutia   určitej dohody im nič nebráni rozsah styku rozšíriť. Po rozchode rodičov, aj keď je dieťa zverené iba jednému z rodičov, nezaniká právo na styk s dieťaťom druhému z rodičov. Je všeobecne prospešné pre zdravý vývoj dieťaťa, aby malo kontakt s obidvoma rodičmi, aj napriek tomu, že bude vyrastať naďalej iba v domácnosti jedného z rodičov. Odporca v rámci rozvodového konania požadoval striedavú   starostlivosť,   pričom   na   konkrétnom   spôsobe   úpravy   styku   so   synom nespolupracoval a súd v dôsledku uvedeného konkrétny rámec styku určil podľa stanovísk navrhovateľky, kolízneho opatrovníka a čiastočne aj odporcu.

Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa výroku o úprave práv a povinností rodičov k   maloletému   H.   na   čas   po   rozvode   a   tým   aj   v   časti   výroku   o   náhrade   trov   konania účastníkov a náhrade trov konania štátu podal včas odvolanie otec (odporca). Krajskému súdu... navrhol jeho zmenu v napadnutej časti tak, že maloletý H. bude na čas po rozvode zverený do striedavej starostlivosti obidvom rodičom v polmesačných intervaloch v mesiaci, s   tým,   že   otec   bude   mať   maloletého   H.   v   striedavej   osobnej   starostlivosti   od 15.   dňa v mesiaci od 17.00 hod. do konca mesiaca do 17.00 hod. a matka ho bude mať v striedavej osobnej starostlivosti od začiatku mesiaca od 17.00 hod. do 15. dňa v mesiaci do 17.00 hod. Každý   z   rodičov   bude   dieťa   zastupovať   a   spravovať   jeho   majetok   v   čase   vykonávania osobnej   starostlivosti.   Súd   počas   trvania   osobnej   starostlivosti   ani   jednému   z rodičov výživné neurčuje. Namietal závery znaleckého posudku a zároveň navrhol vykonať opravný znalecký posudok, čo súd prvého stupňa neakceptoval z údajného dôvodu hospodárností konania. Po vzájomnom odlúčení sa komunikácia medzi rodičmi zlepšila. Nesúhlas matky so striedavou starostlivosťou nie je prejavom zlej komunikácie, ale je podmienený platením výživného. Obidvaja rodičia bývajú v N., čo je ideálna možnosť pre nariadenie striedavej osobnej   starostlivosti.   Kolízny   opatrovník   potrebné   šetrenia   nevykonával   v   intenciách normy   IN-14/2012   a   svojou   pasivitou   plnil   vôľu   prvostupňového   súdu.   Súd   neskúmal, či striedavá starostlivosť bude na prospech maloletého dieťaťa.

Matka (navrhovateľka) v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla odvolaciemu súdu   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zo   dňa   31.   05.   2012...   v   napadnutej   časti   potvrdiť a rozhodnúť   o   trovách   odvolacieho   konania   tak,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo na náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Znalkyňa   striedavú   osobnú   starostlivosť   o   dieťa neodporučila,   nakoľko   dieťa   je   viac   naviazané   na   matku   a   taktiež   aj   s   poukazom na rozdielne   vedenú   výchovu   dieťaťa   zo   strany   rodičov.   Potrebu   vydania   opravného znaleckého posudku otec náležité nezdôvodnil. Po odchode zo spoločnej domácnosti otec na výživu   maloletého   H.   neprispel   žiadnym   finančným   obnosom.   Tvrdenie   otca, že s nariadením   striedavej   osobnej   starostlivosti   nesúhlasí   kvôli   výživnému   je   absolútne zavádzajúce.   Súd   určil   výživné   200   eur   mesačne   v   súlade   s ust.   §   75   ods.   1   Zákona o rodine...

Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že... Napadnutý rozsudok v časti výroku ohľadne zverenia maloletého H. do osobnej starostlivosti matky, ako aj v časti úpravy styku otca maloletým H. na čas po rozvode navrhuje potvrdiť a v časti týkajúcej sa určenia výšky výživného na maloletého H. na čas po rozvode navrhuje výživné určiť v sume 180 eur mesačne.

Vedľajší účastník (Rada pre práva dieťaťa - SR) ktorý do konania vstúpil s poukazom na ust. § 93 ods. 2, 3 OSP, na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 23. 01. 2013 uviedol, že   pokiaľ   ide   o   zverenie   maloletého   H.   načas   po   rozvode,   súhlasí   s   napadnutým prvostupňovým rozsudkom. Výšku výživného navrhol určiť v sume 120 eur mesačne na čas po rozvode s prihliadnutím na výšku dôchodku, vek dieťaťa a rozsah styku otca s dieťaťom. Pokiaľ ide o rozsah styku otca s maloletým H. na čas po rozvode, navrhol ho rozšíriť v zmysle písomnej špecifikácie, ktorú založil do spisu (č. 1. 311 a 312).“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Krajský súd..., ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 31. 05. 2012... v napadnutých častiach výtokov, procesným postupom podľa § 212   ods.   1,   2   a   §   214   ods.   1   OSP   a   po   doplnení   dokazovania   (§   213   ods.   5   OSP) oboznámením   obsahu   správy   Ú.   v N.   zo   dňa   16.   01.   2013,   správy   referátu poradenskopsychologických   služieb   v N.   zo   dňa   09.   11.   2013   a záznamu   o   pohovore   s maloletým   H.   zo   dňa   22.   01.   2013   ich   prečítaním   a   dospel   k tomu   záveru,   že   podané odvolanie otca nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmavacej činnosti z hľadiska podaného odvolania nepodrobil výrok napadnutého rozsudku týkajúci sa rozvodu manželstva rodičov maloletého H. M. (právoplatný dňom 04. 07. 2013), pretože v tejto časti výroku žiaden z účastníkov odvolanie nepodal...

V prejednávanej veci súd prvého stupňa pri rozhodovaní o podanom návrhu matky na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností obidvoch rodičov k maloletému H. M. na čas po rozvode v rozsahu zodpovedajúcom obsahu ustanovenia § 120 ods. 1 až 4 OSP zistil skutkový   stav,   ktorý   pri   dodržaní   myšlienkového   postupu   zakotveného   v ust. § 132   OSP (hodnotenie   dôkazov   jednotlivo   ako   aj   v   ich   vzájomnej   súvislosti)   aj následne   správne posúdil podľa príslušných ustanovení hmotnoprávneho predpisu (§ 23 ods. 1, § 24 ods. 1, 3, 4 a 5, § 25 ods. 1, 2, § 65 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 Zák. o rodine). Vychádzajúc z uvedeného odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutých   častiach   výrokov,   ako   vecne správny, podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. V časti týkajúcej sa zverenia maloletého H. M. na   čas   po   rozvode   do   osobnej   starostlivosti   matky,   súd   správne   akceptoval   závery znaleckého   posudku   znalkyne   PhDr. Z.   B.   vypracovaného   na základe   požiadavky   súdu. Uvedená znalkyňa v súvislosti s výchovným prostredím vo vzťahu k tomuto dieťaťu na čas po rozvode uprednostnila alternatívu výchovného prostredia u matky,   ktorú odôvodnila jednak rozsahom a hĺbkou citovej väzby dieťaťa k matke a jednak štruktúrou a povahou jej osobnosti,   ktorá   je   v   porovnaní   s   povahou   a štruktúrou   osobnosti   otca   vhodnejšia pre zabezpečenie výchovy dieťaťa. Taktiež relácie kolízneho opatrovníka ohľadne spôsobu a kvality   výchovy   matky   vo   vzťahu   k   maloletému   H.   na   čas   do   rozvodu   manželstva sú pozitívne. S prihliadnutím na uvedené dôvody, odvolací súd nevzhliadol dôvod k tomu, aby výchovné prostredie maloletého H. menil spôsobom ako požadoval otec v priebehu konania a nad týmto dieťaťom nariadil striedavú osobnú starostlivosť obidvoch rodičov. K takto   navrhovanej   striedavej   starostlivosti   rodičov   vyjadrila   v   rámci   podaného znaleckého   posudku   negatívne   stanovisko   aj   znalkyňa   PhDr. Z.   B.,   uprednostňujúc výchovné   prostredie   u   matky,   avšak   za   dodržania   kontaktov   (stretávania)   aj s   otcom. Pri akceptovaní takéhoto stanoviska znalkyne, ako aj pri akceptovaní tej zásady, že práva a povinnosti k dieťaťu majú obidvaja rodičia, pričom jedným z takýchto práv je aj podieľať sa na výchove maloletého dieťaťa, súd prvého stupňa v rámci výroku napadnutého rozsudku určil taký rozsah stretávania sa otca s maloletým H., ktorý je aj podľa názoru odvolacieho súdu primeraný. Taktiež zodpovedá veku a životnému režimu sedemročného dieťaťa, ako aj právu   odporcu   realizáciou   súdom   upraveného   styku   podieľať   sa   na   výchove   dieťaťa zvereného do osobnej starostlivosti druhého rodiča, t. j. matky. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so zaujatým právnym záverom prvostupňového súdu ohľadne určenia výšky   výživného   na   maloletého   H.   v   sume   200   eur   mesačne...   Odvolací   súd   záverom poznamenáva,   že   nevzhliadol   dôvod   na   doplnenie   dokazovania   požadovaného   otcom   v rámci ním podaného odvolania, resp. v rámci jeho prednesú na odvolacom pojednávaní dňa 23. 01. 2013. a takýto návrh uznesením o vedení konania zamietol, pretože rozsah, vykonaného   dokazovania   prvostupňovým   súdom,   ako aj rozsah   doplneného   dokazovania odvolacím súdom považoval za postačujúci na rozhodnutie o merite veci tým spôsobom, že predmetný   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutých   častiach   výrokov,   ako vecne správny   podľa   §   219   ods.   1   OSP   potvrdil.   V ďalšom   odvolací   súd   odkazuje   na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. a)   OSP   s   tým,   že žiaden   z účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho konania, pretože v napadnutej časti ide o konanie, ktoré je možné začať aj bez návrhu.“

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).   Namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, preto   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť   do právneho   názoru   krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

25. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

III.

26. Sťažovateľ namietal aj „Porušenie ochrany rodičovstva, práva na starostlivosť o deti a rešpektovanie súkromného a rodinného života [čl.41 ods. 4 Ústavy SR, čl. 41 ods. 4 Ústavy SR... čl. 47 ods. 3 Ústavy SR..., čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   čl.   18   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa]“ označeným postupom a rozhodnutím krajského súdu [body 1 a 7 (vo vzťahu k okresnému súdu pozri bod 14)].

27. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým nepochybne patria sťažovateľom v bode 26 označené práva vyplývajúce z ústavy, dohovoru a Dohovoru   o právach   dieťaťa,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení sťažovateľom označených práv by bolo teda možné uvažovať   len   vtedy,   ak by zo strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

28. Vzhľadom   na   možnosť   porušenia   označených   práv   len   v príčinnej   súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   napadnutými   rozhodnutiami   menovaných   súdov   dospel   ústavný   súd k záveru, že keďže v danom prípade nebolo zistené porušenie základného práva sťažovateľa podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (pozri   bod   25), v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv.

29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný a udržateľný, pričom medzi ním a v bode 26 označenými právami sťažovateľa zaručenými ústavou, dohovorom   a Dohovorom   o právach dieťaťa   neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá   by zakladala   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   dôvod   na   vyslovenie   záveru o ich porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

30. Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   odvolacieho   rozsudku, priznaním mu finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013